znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 618/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Č.,   R.,   zastúpeného   advokátom JUDr. I. J., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Tdo 12/2012 z 22. mája 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp.   zn.   8   To   85/2012   z   31.   mája   2011   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 6 T 52/2009 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. augusta 2012   doručená   sťažnosť   M.   Č.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. I. J., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tdo 12/2012 z 22. mája 2012 (ďalej len „uznesenie z 22. mája 2012“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 To 85/2012 z 31. mája 2011 (ďalej len „uznesenie z 31. mája 2011“) a rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 T 52/2009 z 23. júna 2010 (ďalej len „rozsudok z 23. júna 2010“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že okresný súd ho rozsudkom z 23. júna 2010 uznal vinným na tom skutkovom základe, že „dňa 24. 6. 1997 v sídle Daňového úradu Košice II na ul. Garbiarskej č. 1 v Košiciach po predchádzajúcej vzájomnej dohode ako zástupcovia a v mene firmy M., s. r. o. K., podali daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za mesiac máj 1997, do ktorého ako údajní odberatelia pojali aj falošnú dodávateľskú faktúru firmy B., s. r. o. T. č.... z 9. 5. 1997 ohľadom fiktívneho predaja technologického zariadenia na spracovanie a balenie ovocia a zeleniny v hodnote 2.633.439,50 Eur (79.335.000,- Sk) vrátane dane z pridanej hodnoty a tak uplatnili nárok na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty pre vyššie uvedenú spoločnosť, neoprávnene zvýšený o čiastku 492.431,78 Eur (14.835,000,- Sk), ktorá im bola vyplatená ku škode Ústredného daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica“, čím spáchal trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného   zákona   účinného   do   31.   augusta   1999   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 tohto zákona a zároveň mu bol uložený podľa § 250 ods. 4 v spojení s § 40 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) a § 59 ods. 1 Trestného zákona okresný súd výkon uloženého trestu podmienečne uložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 rokov.

Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   z   23.   júna   2010   zamietol uznesením z 31. mája 2011. Sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie, ktoré bolo odmietnuté uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   rozhodol   o   jeho   veci   bez   jeho   prítomnosti, nevysporiadal   sa   s   jeho návrhmi na vykonanie   dokazovania   výsluchom   dvoch   svedkov a neodstránil rozpory v ich výpovediach, taktiež sa nevysporiadal s jeho námietkami, podľa ktorých skutočnosť, že sporné technologické zariadenie – linka na spracovanie a balenie ovocia   a   zeleniny   (ďalej   aj   „technologické   zariadenie“   alebo   „linka“)   −   bolo   dodané, vyplýva zo zápisov o miestnom šetrení z kontroly vykonanej Daňovým úradom Košice (ďalej len „daňový úrad“), ako aj z predbežnej správy správkyne konkurzného konania A. R. vo veci sp. zn. 3 K 82/1999. Z uvedeného zároveň vyplýva, že v danom prípade nešlo o fiktívnu kúpnu zmluvu, resp. fiktívny obchod.

Rozsudok okresného súdu z 23. júna 2010 a uznesenie krajského súdu z 31. mája 2011 sú podľa sťažovateľa nezákonné, pretože v konaní predchádzajúcom ich vydaniu sa nerešpektovali   pokyny   uvedené   v   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   128/2005 z 19. apríla 2006, čím došlo k porušeniu sťažovateľovho práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie, ďalej pretože v konaní nedošlo k vykonaniu dôkazov zákonným spôsobom, sťažovateľ nebol prítomný na hlavnom pojednávaní konanom pred krajským súdom bez svojho súhlasu a výpoveď svedka M. M. mala byť vyhodnotená ako nezákonná. Podľa sťažovateľa na základe zisteného skutkového stavu preukázaného v rámci dokazovania bol skutok, ktorého sa mal dopustiť, nesprávne právne kvalifikovaný a v tomto prípade nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Sťažovateľ   v   argumentácii   poukázal   na   podľa   neho   rozdielnosti   vo   výpovediach svedkov P. B. a M. M., ale aj v rámci dvoch výpovedí posledne menovaného svedka, ktoré boli podané v predmetnom konaní predovšetkým vo vzťahu k uzavretiu a podpisu kúpnej zmluvy z 9. mája 1997 so sťažovateľom a M. Č. ako konateľmi firmy M., s. r. o., k podpisu a pečiatke uvedenej na následnej faktúre i samotnej kúpnej zmluve, ako aj k rozporným tvrdeniam tohto svedka týkajúcim sa vedomosti o realizácii kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bola kúpa technologického zariadenia. Okresný súd v tomto konaní neskúmal pravosť podpisov, listín a pečiatky, nevykonal konfrontáciu medzi sťažovateľom a M. Č., a bez vykonania týchto dôkazov nemožno dospieť k záveru, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, pre ktorý bol odsúdený.

Výpoveďami svedkýň M. J. a J. V. (pracovníčok daňového úradu) a z obsahu nimi spísaných zápisníc o miestnom zisťovaní zo 16. februára 1998 a 7. apríla 1998 bola podľa sťažovateľa jednoznačne a nepochybne preukázaná existencia uvedeného technologického zariadenia, ktorá bola v čase nimi vykonávanej kontroly kompletná. Z neznámych dôvodov pracovníci daňového úradu pri plnení svojich povinností spornú linku „nezdokumentovali, nezinventarizovali,   neočíslovali,   a   taktiež   nevykonali   znalecké   dokazovanie,   ktoré   by preukázalo jej kompletnosť“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci ho na základe takto zisteného skutkového stavu nemali uznať vinným pre nedostatok dôkazov. Metodiku a spôsob   kontroly   vykonávanej   pracovníkmi   daňového   úradu   vrátane   zadokumentovania technologického zariadenia pritom sťažovateľ nemohol nijako ovplyvniť. Pokiaľ mal súd pochybnosť o realizácii dodávky tohto technologického zariadenia, mal preveriť jeho nákup a fakturáciu dožiadaním Daňového úradu Trenčín.

Obrana   M.   M. „je   nepravdivá   a   nesprávna,   nakoľko   jeho   snahou   bolo   získať finančné   prostriedky   a   vyhnúť   sa   plateniu   DPH   na   vstupe   vo   výške   15.000.00,-   Sk“. Sťažovateľ poukázal na skoršie rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci, v ktorom na základe   vizuálneho   porovnania   vzorových   podpisov   svedka   M.   M.   skonštatoval,   že kúpna zmluva týkajúca sa tohto technologického zariadenia musela byť ním podpísaná, hoci pre   objektívne   zistenie   tejto   skutočnosti   malo   byť   v   tejto   veci   realizované   znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie. V predmetnom konaní mali súdy zúčastnené na rozhodovaní   vykonať   rekogníciu   medzi   svedkom   M.   M.   a obvinenými,   a   keďže   tak neurobili, došlo ich postupom k závažnému procesnému pochybeniu.

Okresný   súd   neskúmal presný   dátum,   kedy   sa   M.   M.   stal   konateľom   obchodnej spoločnosti B., s. r. o., kedy sa uskutočnilo valné zhromaždenie, na ktorom bol za konateľa ustanovený, a vo svojich záveroch vychádzal len zo zápisu v obchodnom registri, ktorý má len deklaratórny charakter. Zo svedeckých výpovedí je tiež preukázateľné, že celý uvedený zmluvný vzťah bol zabezpečovaný M. Č. a sťažovateľ „len v mene obchodnej spoločnosti podpísal   kúpnu zmluvu a daňové   priznanie“,   o celej   veci   ale „prakticky   nemal žiadne vedomosti,   a   teda   nie   je   možné   mu   ani   preukázať   úmysle   podvodného   konania   v   čase spáchania skutku“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa názoru sťažovateľa možno konštatovať, že   rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu   sú   založené   na   nesprávnom právnom   posúdení   zisteného   skutku,   pretože   nedošlo   k   preukázaniu,   že   sťažovateľ podpísaním kúpnej zmluvy a daňového priznania sledoval úmysel obohatiť sa, a preto ním v danom prípade nemohlo dôjsť k spáchaniu trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného   zákona.   Súdy   zúčastnené na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   považovali jeho obhajobu za účelovú bez toho, aby toto svoje tvrdenie logicky a skutkovo preukázali.

Skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci nedostatočne hodnotili zistený   skutkový   stav,   vyplýva   aj   z   toho,   že   okresný   súd   obvineného   najprv oslobodil spod obžaloby   a následne,   nerešpektujúc   závery   rozsudku   najvyššieho   súdu z 19. apríla 2006,   bez   doplnenia   dokazovania   svoj   názor   vo   veci   zmenil   a   sťažovateľa odsúdil. Vzhľadom na uvedené sa rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu „javia ako predčasné a nezákonné z dôvodu procesných pochybení“, a predovšetkým preto,   že v konaní   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva   na   obhajobu   a   práva na spravodlivé súdne konanie.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   tejto   veci   podľa sťažovateľa nesprávne právne posúdili zistený skutkový stav a nevysporiadali sa dôsledne s uznesením najvyššieho súdu z 19. apríla 2006, s jeho argumentáciou predloženou v rámci obhajoby, hlavne v časti jeho tvrdení, že v danom prípade išlo „o obchodno-právny prípad, vykonaný legitímnym spôsobom, čo preukázal kúpnou zmluvou, faktúrou, dodacími listami, daňovými protokolmi o miestnom šetrení, výpoveďami svedkov, vrátane výpovede pána M. v prípravnom konaní“. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci pre svoje rozhodnutie nemali dostatok dôkazov, dospeli k nesprávnym právnym záverom vo vzťahu k zistenému skutku, pretože sťažovateľovým konaním nedošlo k naplneniu všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona. V danom prípade podľa sťažovateľa «ide o dôkaznú situáciu v prospech obvineného, a teda o akceptáciu zásady „in dubio pro reo“, teda v pochybnosti v prospech obvineného», a keďže obžaloba neuniesla svoje dôkazné bremeno, súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci by ho mali spod obžaloby oslobodiť v celom rozsahu.

Z   uvedených   dôvodov   krajský   súd   zamietnutím   odvolania   sťažovateľa   porušil ustanovenie § 319 Trestného poriadku, pretože v predmetnej veci nebol dostatočne zistený skutkový   stav,   a   preto   ani   jeho   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu „nebolo nedôvodné“.

Obdobne   došlo   aj   k   porušeniu   sťažovateľových   práv   postupom   a   uznesením najvyššieho   súdu   z   22.   mája   2012,   ktorým   bolo   jeho   dovolanie   podľa   §   382   písm.   c) Trestného poriadku odmietnuté.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. mája 2011 a rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010 bolo jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   porušené,   zruší   uznesenie   najvyššieho   súdu z 22. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. mája 2011 a vec vráti späť okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie,   prizná   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu z 31. mája 2011 a rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010. K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci:

- sa   nevysporiadali   s   jeho   návrhom   na   vykonanie   výsluchu   dvoch   svedkov a neodstránili rozpory v ich výpovediach, ako ani s jeho námietkou, podľa ktorej existencia, resp.   dodanie   technologického   zariadenia   bolo   v   predmetnom   konaní   preukázané zápisnicami   o   miestnom   šetrení   zo   16.   februára   1998   a   17.   apríla   1998,   výpoveďami pracovníkov daňového úradu, ako aj predbežnou správou správkyne konkurznej podstaty vo veci sp. zn. 3 K 92/1999,

- nesprávne   vyhodnotili   výpoveď   M.   M.,   ktorá   bola   vykonaná   nezákonne, nevysporiadali sa s jeho námietkou, podľa ktorej v konaní nebolo z jeho strany preukázané úmyselné zavinenie,

- rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý   nesprávne právne posúdili,

- nerešpektovali pokyny uvedené v uznesení najvyššieho súdu z 19. apríla 2006,

- konkrétne   krajský   súd   rozhodoval   bez   jeho   súhlasu   o   ním   podanom   odvolaní v jeho neprítomnosti.

K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   rozsudkom okresného súdu z 23. júna 2010

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala III. ÚS 3/02, Ölveczky III. ÚS 18/04, Mamonov III. ÚS 75/05, Karlin IV. ÚS 76/05).

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“)   obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť   si   obhajcu   a   s   ním   sa   radiť   aj   počas   úkonov   vykonávaných   orgánom   činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods. 1 písm. a) až f) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,

b)   pre   chyby   v   napadnutých   výrokoch   rozsudku,   najmä   pre   nejasnosť   alebo neúplnosť   jeho   skutkových   zistení   alebo   preto,   že   sa   súd   nevysporiadal   so   všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.

Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že proti rozsudku okresného súdu   z   23.   júna   2010   mal   sťažovateľ   možnosť   podať   odvolanie   krajskému   súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností daného prípadu, ako aj posúdenie prípadných procesných pochybení okresného súdu v konaní. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mal ako obžalovaný možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv v odvolaní proti rozsudku z 23. júna 2010, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv uznesením krajského súdu z 31. mája 2011

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c), d), g) a i) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak

c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,

d)   hlavné pojednávanie   alebo verejné   zasadnutie   bolo   vykonané v   neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,

g) rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,

Podľa § 377 Trestného poriadku o dovolaní rozhoduje najvyšší súd.

Námietky   sťažovateľa   uplatnené   v   sťažnosti   predstavujú   dôvod   na   podanie dovolania, to znamená, že sťažovateľ mal možnosť podať dovolanie najvyššiemu súdu, v právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych okolností   daného   prípadu,   ako   aj   posúdenie   prípadných   procesných   pochybení   súdov krajského súdu v konaní. Sťažovateľ realizáciou svojich práv v priebehu trestného konania mal   ako   obžalovaný   možnosť   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich   práv v dovolaní proti uzneseniu z 31. mája 2011, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv uznesením najvyššieho súdu z 22. mája 2012

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne   závery   orgánu   verejnej   správy   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti uzneseniu krajského súdu z 31. mája 2010. V rámci odôvodnenia uznesenia z 31. mája 2012 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré v danom prípade aplikoval.   Osobitne sa   následne   v   tomto   rozhodnutí   zameral na   posúdenie   jednotlivých námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezákonného prečítania svedeckej výpovede M. M. [dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)] uviedol, že táto okolnosť bola sťažovateľovi známa už v pôvodnom konaní, a napriek tomu ju nenamietal najneskôr v konaní pred krajským súdom.

Najvyšší súd následne preskúmal aj sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), d), a i) Trestného poriadku a dospel k záveru, že tieto dôvody neboli naplnené.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľa o nerešpektovaní pokynov uvedených v jeho uznesení z 19. apríla 2006 uviedol, že „táto argumentácia dovolateľa je celkom zjavne neopodstatnená. Uvedeným uznesením bol totiž zrušený oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2005, sp. zn. 2 T 26/02, pre neúplnosť jeho skutkových zistení a vec mu bola vrátená, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia odvolací súd prikázal krajskému súdu predvolať a vypočuť   svedkov   P.   B.   a M.   M.,   prípadne   vykonať   konfrontácie   týchto   svedkov   s obvineným a svedkom M. Č.

Na základe návrhu prokurátora z 9. januára 2007 bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach z 15. februára 2007, sp. zn. 2 T 26/02, rozhodnuté o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie. V obnovenom prípravnom konaní boli znova vypočutí svedkovia P. B. a M. M. a následne boli konfrontovaní s obvineným M. Č. (16. decembra 2008 svedok B. a 4. februára 2009 svedok M.). Konfrontácia svedkov s obvineným M. Č. nebola realizovaná, nakoľko tento pri výsluchu dňa 18. novembra 2008 využil svoje právo a k veci odmietol vypovedať.

Po opätovnom podaní obžaloby na Okresný súd Košice I boli svedkovia P. B. a M. M. znova vypočutí na hlavnom pojednávaní konanom dňa 14. decembra 2009 a to aj v intenciách   pokynov   uvedených   v   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 19. apríla 2006, sp. zn. 1 To 128/2005.

Dovolací   súd   pripomína,   že   vykonávanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie   sa   v   plnom rozsahu vykonáva v rámci konania pred súdom, a to príslušnými procesnými súdmi ako v prvom   stupni,   tak   aj   v   konaní   o   riadnom   opravnom   prostriedku.   Najvyšší   súd   len poznamenáva,   že   Okresný   súd   Košice   1   vykonal   dokazovanie   zákonným   spôsobom   v rozsahu   postačujúcom   na   ustálenie   skutkových   okolností   vymedzených   v   obžalobnom návrhu a aj v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. apríla 2006, sp. zn. 1 To 128/2005, čo následne potvrdil aj Krajský súd v Košiciach. V tejto súvislosti preto nemožno úspešne argumentovať porušením práva na obhajobu.“.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   rozhodol   o   ním podanom   odvolaní   bez   jeho   súhlasu,   najvyšší   súd   uviedol,   že   podľa   jeho   zistenia   boli v tomto prípade splnené zákonné podmienky na vykonanie verejného zasadnutia krajského súdu   v   neprítomnosti   sťažovateľa   ako   obvineného   podľa   §   293   ods.   5   a   8   Trestného poriadku, pretože „V posudzovanej veci obvinený M. Č. napriek tomu, že bol o termíne verejného zasadnutia riadne a včas upovedomený už 18. apríla 2011, svoju neprítomnosť na verejnom zasadnutí hodnoverným spôsobom neospravedlnil, ani písomne nepožiadal súd, aby sa   verejné zasadnutie   uskutočnilo   za   jeho   prítomnosti.   Naopak,   jeho   obhajca pred otvorením verejného zasadnutia uviedol, že obaja obvinení výslovne žiadajú, aby sa verejné zasadnutie vykonalo v ich neprítomnosti (č. 1. 546 spisu). Za toho stavu preto správne krajský súd rozhodol, že v zmysle § 293 ods. 5, 7 Tr. por. vykoná verejné zasadnutie v neprítomnosti obvinených M. Č. a M. Č.“.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho právneho posúdenia predmetnej veci najvyšší súd uviedol: „Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa.   Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, alebo korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Správnosť a úplnosť skutkových zistení   dovolací   súd   nemôže   posudzovať,   pretože   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho prehodnocovať   vykonané   dôkazy   bez   toho,   aby   ich   mohol   v   konaní   o   dovolaní   sám vykonávať. Námietka nesprávnosti skutkových zistení, prípadne nesúhlas s tým ako súd hodnotil   vykonané   dôkazy   nemôže   zakladať   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1 písm. i/ Tr. por.

Dovolateľ   ako   to   vyplýva   z   obsahu   ním   podaného   mimoriadneho   opravného prostriedku, vyjadruje nesúhlas s hodnotením dôkazov zo strany oboch súdov, v dôsledku čoho podľa jeho názoru nebol náležité zistený skutkový stav.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   nevykonanie dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenia práva na obhajobu), resp. podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku), ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech.

Z uvedeného je nepochybné, že dovolanie podané obvineným z dôvodu § 371 ods. 1 písm.   i/   Tr.   por.   sa   v   tejto   časti   neopiera   o   právne   námietky,   ale   je   založené   výlučne na skutkových   výhradách.   Ide   tak   o   námietky,   ktoré   vecne   nezodpovedajú   zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., a preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať.“

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa v predmetnom konaní nepodarilo preukázať naplnenie objektívnej alebo subjektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, najvyšší súd uviedol: „Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdmi nižších stupňov dovolací súd zistil, že okresný súd rozhodol v súlade so stavom veci a zákonom, keď obvineného M. Č. uznal vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 Tr. zák., nakoľko správne dospel k záveru, že obvinený konal v priamom úmysle (§ 4 písm. a/ Tr. zák.) obohatiť sa na úkor štátu uvedením nepravdivých údajov v daňovom   priznaní,   predstierajúc   zdanlivo   uskutočnené   zdaniteľné   plnenie   na   základe falošných dokladov, v dôsledku čoho oklamal správcu dane a na jeho úkor sa obohatil vo veľkom rozsahu (§ 89 ods. 13 Tr. zák.), keďže nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty vo výške 492 431,78 eur (14 835 000 Sk) bol spoločnosti M. spol. s r. o. vyplatený 25. júla 1997.“

Za toho stavu Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní obvineného rozhodol na neverejnom zasadnutí tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   starostlivo   zaoberal   všetkými tvrdeniami   sťažovateľa   predloženými   v   rámci   jeho   dovolania,   uviedol,   akými   úvahami sa pri   ich   hodnotení   spravoval,   a   ustanovenia   príslušných   právnych   predpisov,   podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (nález sp. zn. I. ÚS 140/04 z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. októbra 1997, rozhodnutie z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/Holandsko), podľa ktorej adekvátna obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla obhajoba, resp. princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou   spravodlivého   rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho rozhodnutí   nesvedčí   o   arbitrárnosti   preskúmavaného   rozhodnutia,   resp.   o   arbitrárnosti záverov   v   ňom   vyslovených,   a   nemôže   byť   bez   ďalšieho   ani   dôvodom   na   vyslovenie porušenia ním označených práv.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa v tejto   časti   podľa   § 25 ods.   1   zákona o   ústavnom   súde   dospel   k   záveru, že z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo by   svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených najvyšším súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Záver

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012