znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 617/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   A.,   zastúpeného   advokátkou   Ľudmilou   Raffáčovou, Mäsiarska 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   7   Tpo   41/2014 z 23. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2014 doručená   sťažnosť   A.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   Ľudmilou Raffáčovou, Mäsiarska 4, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práv podľa čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Tpo 41/2014 z 23.   júla   2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu   z   23.   júla   2014“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: KRP-133/1-VYS-KE-2014 zo 14. júla 2014 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona spáchaného sčasti v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona a sčasti samostatne a pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona spáchaného sčasti v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona a sčasti samostatne.

Pri svojom výsluchu sa sťažovateľ 15. júla 2014 pred konajúcim vyšetrovateľom k skutku priznal, svoje konanie oľutoval a uviedol aj motív svojho konania.

Okresná prokuratúra Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 15. júla 2014 návrh   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku. Vo vzťahu k naplneniu dôvodu väzby okresná prokuratúra poukázala na to, že sťažovateľ nemá žiadne zamestnanie, nemal ho ani v predchádzajúcom období, vlastní   osobné   motorové   vozidlo,   nepoberá   žiadnu   sociálnu   dávku   a   nie   je   evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom z uvedeného vyvodila domnienku, že si svoje živobytie zadovažuje práve predajom omamných a psychotropných látok.

Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) uskutočnil 17. júla 2014 verejné zasadnutie   pre   účely   rozhodnutia   o   návrhu   okresnej   prokuratúry   na   vzatie   sťažovateľa do väzby, na ktorom okresný prokurátor rozšíril svoj návrh na vzatie sťažovateľa do väzby o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorý odôvodnil hrozbou, že by sa sťažovateľ   mohol   skrývať,   aby   maril   trestné   stíhanie,   resp.   hrozbou   vysokého   trestu sťažovateľovi   za   trestný   čin,   ktorého   sa   mal   dopustiť.   Sťažovateľ   pri   výsluchu   pred okresným   súdom   uviedol   bližšie   okolnosti   o   svojej   osobe,   spôsob,   ako   si   zabezpečuje finančné   prostriedky   na   svoje   živobytie,   okolnosti   nadobudnutia   osobného   motorového vozidla, ako aj okolnosti skutku, ku ktorému sa opätovne priznal, a svoje konanie oľutoval. Okresný súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 0 Tp 29/2014 zo 17. júla 2014 (ďalej len „uznesenie   okresného   súdu   zo   17.   júla   2014“),   ktorým   podľa   §   72   ods.   2   z   dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku sťažovateľa vzal do väzby, ktorá mu začala plynúť od 14. júla 2014 o 00.25 h, a písomný sľub predložený sťažovateľom neprijal.

Sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   17.   júla   2014   podal   ihneď   na verejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú doplnil podaním doručeným okresnému súdu 24. júla 2014. V rámci odôvodnenia svojej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júla 2014 sťažovateľ vo vzťahu k dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku argumentoval, že dôvodná obava, že sa bude skrývať alebo ujde v predmetnej veci, nebola objektivizovaná žiadnymi relevantnými dôkazmi, a že jeho totožnosť bola riadne zistená a riadne   preukázaná,   ku   skutku   sa   priznal   a   jeho   spáchanie   oľutoval,   a   preto   odpadlo dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   skutku   v   tejto   veci.   Sťažovateľ   poukázal   taktiež na skutočnosť, že jediným nepopierateľným faktom je, že podľa trestnej sadzby ustanovenej v   osobitnej   časti   Trestného   zákona   za   trestný   čin,   pre   ktorý   je   proti   nemu   vznesené obvinenie,   mu   hrozí   vysoký   trest,   samotná   hrozba   vysokého   trestu,   ale   bez   ďalších preukázaných skutočností, sama osebe podľa neho nepostačuje na preukázanie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože podmienky väzby musia byť splnené kumulatívne a na nariadenie väzby nepostačuje preukázanie a odôvodnenosť len niektorého   zo   zákonných   dôvodov,   pričom   okresný   súd   podľa   sťažovateľa „zákonné predpoklady väzby odôvodňuje iným zákonným predpokladom väzby, avšak ktoré inak majú byť splnené kumulatívne a nie potvrdzovať jeden predpoklad druhým“.

K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ v ním podanej sťažnosti argumentoval tým, že je pre neho nevysvetliteľné, prečo okresný súd   neakceptoval   ním   uvádzané   skutočnosti   týkajúce   sa   kúpy   motorového   vozidla za finančné   prostriedky   poskytnuté   mu   jeho   otcom,   uvedené   domnienky   o   naplnení skutkových okolností naplňujúcich dôvody väzby neboli preukázané konkrétnymi dôkazmi, ktoré   by   ich   pretvorili   do   stavu   bezdôvodnej   pochybnosti,   ďalej   aj   tým,   že   fakt,   že sťažovateľ nie je v pracovnoprávnom vzťahu a nie je poberateľom štátnej dávky sám osebe, nemôže odôvodňovať a jednoznačne preukazovať, že si svoje živobytie financuje trestnou činnosťou, ako aj tým, že je prirodzené v spoločnosti, že najbližšia pomoc sa sťažovateľovi dostáva od rodiny, resp. od otca, s ktorým žije v spoločnej domácnosti.

Sťažovateľ pre účely preukázania tvrdení týkajúcich sa finančnej situácie v rodine predložil fotokópiu výplatnej pásky svojho otca A. A. (ďalej len „otec“), za október 2013, z ktorej   vyplynulo,   že   otcovi   sťažovateľa   bolo   vyplatené   odstupné,   odchodné   v sume 10 336,31 €. Zároveň v prílohe sťažovateľ krajskému súdu predložil výpis z bankového účtu otca, z ktorého preukázal pravdivosť svojich tvrdení o mesačnom príjme otca, ktorý bol približne od 700 € do 800 € mesačne.

Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením z 23. júla 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení uznesenia z 23. júla 2014 krajský súd uviedol, že v celom rozsahu sa stotožnil so závermi okresného súdu uvedenými v jeho uznesení zo 17. júla 2014 a vo vzťahu k nim konštatoval, že sa opierajú o okolnosti a dôkazy, ktoré vyplynuli z priznania sťažovateľa, vykonanej domovej prehliadky, výpovede svedkov, a preto v danej veci a jej štádiu došlo k naplneniu materiálnych podmienok väzby, ako aj že doteraz zistené skutočnosti taktiež nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je sťažovateľ stíhaný, bol spáchaný a vykazuje znaky obzvlášť závažného   zločinu   a   zároveň   tu   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal obvinený. Ako opodstatnené krajský súd vyhodnotil aj ďalšie okolnosti, ktorými bola väzba sťažovateľa odôvodnená, a síce hrozba vysokého trestu a obavy z pokračovania v trestnej činnosti.   Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   z   23.   júla   2014   ďalej   vyplýva,   že obhajoba sťažovateľa týkajúca sa jeho finančnej podpory zo strany otca, ako aj brigádnickej činnosti   nemá   podľa   krajského   súdu   žiaden   vplyv   ani   opodstatnenie   na   spochybnenie existencie väzobného dôvodu.

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu, v dôsledku ktorého o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júla 2014 rozhodoval už 23. júla 2014, t. j. o jeden deň   skôr   ako   bolo   doručené   písomné   doplnenie   sťažnosti   sťažovateľa,   resp.   písomné odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa okresnému súdu 24. júla 2014.

Uvedený postup krajského súdu v sťažovateľovi „vyvoláva pocit, že akokoľvek by sa snažil postaviť svoju obhajobu a podanú sťažnosť odôvodňovať skutočnosťami a právne argumentovať proti dôvodom väzby, spôsob rozhodnutia bol Krajskému súdu v Košiciach jasný“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „nemôže uveriť, že Krajský súd v Košiciach rozhodol už dňa 23. 7. 2014, pričom podľa písomného vyhotovenia uznesenia sp. zn. 7 Tpo/41/2014 je obhajoba sťažovateľa v stručnosti v odôvodnení citovaná. Tak Krajský súd v Košiciach odhliadnuc   od   argumentácie   sťažovateľa   pristúpil   k   zamietnutiu   sťažnosti   s   odkazom na stotožnenie záverov prijatých Okresným súdom Košice II.

Sťažovateľ je toho názoru, že Krajský súd v Košiciach tak nemohol vykonať svoju preskúmavaciu   právomoc   riadne   spôsobom   predvídaným   zákonom   a   nevenoval   sa   tak skutočnostiam,   ktoré   mali   odôvodňovať   dôvodnosť   väzobného   stíhania   sťažovateľa v rozsahu namietaného sťažovateľom.

Konštatovanie   sťažovateľa   je   nepriamo   potvrdené   aj   odôvodnením   rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorý sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia Okresného súdu Košice II a jeho závery si osvojil.

Podľa názoru sťažovateľa je konanie Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa právne neudržateľné a teda svoju väzbu sťažovateľ od 23. 7. 2014 považuje za nezákonnú.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   konštatoval,   že   uznesenie   krajského   súdu z 23. júla 2014 nemôže byť výsledkom rozhodovacej činnosti tohto súdu a spĺňať náležitosti predvídané   zákonom.   Krajský   súd   si   podľa   sťažovateľa   v   odôvodnení   uznesenia z 23. júla 2014 „protirečí, keď sa na jednej strane stotožňuje so závermi Okresného súdu Košice II., na strane druhej však jeho obhajobu čo do nadobudnutia osobného motorového vozidla a financovania svojich životných potrieb považuje za bez vplyvu a opodstatnenia. Práve Okresný súd Košice I obavu z pokračovania trestnej činnosti odôvodňoval statusom sťažovateľa, ktorý však v konaní o sťažnosti tento svoj status potvrdil práve príjmovými dokladmi svojho otca.“.

V odôvodnení uznesenia z 23. júla 2014 sa krajský súd stotožnil s odôvodnením uznesenia okresného súdu zo 17. júla 2014, ktoré je podľa sťažovateľa postavené výlučne na   citácii   zákonných   ustanovení   dôvodov   väzby   bez   preukázania   skutočností,   ktoré   sa považujú za dokázané, bez dôkazov, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, ako aj bez   úvah, ktorými sa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci pri hodnotení vykonaných dôkazov spravovali.

K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   malo dôjsť   postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 23. júla 2014,   ktorým   neboli   podľa   neho   dodržané   ani   minimálne   zákonné   pravidlá, bez riadneho a presvedčivého, racionálneho odôvodnenia.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €, ktoré odôvodnil takto:

„Sťažovateľ doposiaľ nebol obmedzený na svojej slobode, pričom sám netuší, ktorá skutočnosť,   bola   následkom   rozhodnutia   súdu   o   obmedzení   jeho   slobody.   Sťažovateľ poukazuje, že svojim konaním nemohol dať dôvod na vzatie do väzby, hľadané veci na výzvu policajtov vydal dobrovoľne, k skutku sa priznal. Ďalej do pozornosti sťažovateľ dáva, že do dnešného dňa nebol za účelom vykonania vyšetrovacieho úkonu k trestnej veci, pre ktorú bol   obvinený   a   v   ktorej   bol   vzatý   do   väzby,   potrebný.   Nevykonal   sa   výsluch,   ani konfrontácia, ani iné vyšetrovacie úkony s nutnou potrebou prítomnosti sťažovateľa. Sťažovateľ obmedzenie slobody považuje za ťažké príkorie, nepredstaviteľnú ujmu do všetkých jeho práv.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd,   aby   svojím   nálezom vyslovil, že jeho základné práva podľa čl. 17 a čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru boli postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 41/2014 porušené, zrušil uznesenie krajského súdu z 23. júla 2014 a prikázal sťažovateľa neodkladne prepustiť z väzby, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08 €.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17 a čl. 46 ústavy, ako aj porušenie práv podľa čl. 5 a čl. 6 dohovoru uznesením krajského súdu z 23. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom. K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd v predmetnej veci rozhodol pred doručením písomného odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. júla 2014,

- odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   z   23.   júla   2014   je   neodôvodnené a arbitrárne,   dôvody   väzby   sťažovateľa   v   ňom   neboli   dostatočne   podložené   odkazom na konkrétne okolnosti odôvodňujúce jeho väzbu, t. j. nevysporiadali sa s otázkou naplnenia materiálnych predpokladov na vydanie rozhodnutia o vzatí sťažovateľa do väzby, a taktiež neprihliadli na jeho námietky predložené v konaní.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú   predpokladom   pre jej „zákonnosť“,   pričom   požiadavka preskúmania hmotných podmienok   väzby   zahŕňa   povinnosť   preskúmať   okolnosti   svedčiace   pre   a   proti   väzbe a rozhodnúť, s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby (konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru), spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania, ako ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jedným   z   nich   je   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Na druhej strane, konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o   trestnom   obvinení   samotnom   (konaniami vo   veci   samej   týkajúcej   sa   viny obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru (napr. I. ÚS 200/06, III. ÚS 277/07). Ustanovenie čl. 6 dohovoru pritom predstavuje z hľadiska jeho pôsobnosti, výkladu a aplikácie jeden celok. Procesnoprávne garancie vyplývajúce z odseku 2 a odseku 3 čl. 6 dohovoru sa preto tiež   týkajú   tej   časti   trestného   konania,   ktorej   predmetom   je   rozhodovanie   o   samotnom trestnom   obvinení (resp.   o   obžalobe) osoby,   a nie sú   priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby.

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že čl. 17 ústavy zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu   v   prípadoch   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím   na   povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne   ustanovenia   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   o   osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné ustanovenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   uznesenia   o   predbežnom   prerokovaní sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004 a sp. zn. III. ÚS 277/07 z 11. októbra 2007).

Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   sťažnosťou   napadnutým   postupom a uznesením krajského súdu z 23. júla 2014 a uvedenými právami zaručenými v ústave a dohovore týkajúcimi sa predovšetkým trestného konania vo veci samej.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ústavy a práva podľa čl. 5 dohovoru

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v podstate namietal, že v konaní v jeho veci dosiaľ neboli preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o existencii dôvodov   jeho   väzby,   ako   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   v   predmetnej   veci pred doručením písomného odôvodnenia jeho sťažnosti.

V   odôvodnení   uznesenia   z   23.   júla 2014   v   uvedených   súvislostiach   krajský   súd okrem iného uviedol:

«Na podklade podanej sťažnosti obvineného krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť,   ako   aj   konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia a po zvážení všetkých okolností významných pre rozhodnutie, dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.

Krajský súd po preskúmaní dôvodov, ktoré viedli okresný súd k rozhodnutiu o vzatí obvineného do väzby v zmysle § 71 ods. 1, písm. a/, c/ Tr. por., sa s jeho závermi, ktoré sú podrobne rozvedené v písomných dôvodoch uznesenia, v celom rozsahu stotožnil a tieto si v podrobnostiach aj osvojil. Závery okresného súdu sa opierajú o okolnosti a dôkazy, ktoré vyplývajú jednak z priznania obvineného, vykonanej domovej prehliadky, ako aj výpovedí svedkov, a teda materiálne podmienky väzby v danom štádiu konania a doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   je   obvinený   stíhaný,   bol   spáchaný a vykazuje znaky obzvlášť závažného zločinu výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 172 ods.1 písm. c/, písm. d/, ods.2 písm. e/ Tr. zák. a zároveň je tu dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený.

Pokiaľ   ide   o   hrozbu   vysokého   trestu,   táto   vzhľadom   na   kvalifikáciu   konania, pre ktoré bolo obvinenému vznesené obvinenie, je opodstatnená a taktiež ten istý záver sa týka aj obavy, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu by mohol v trestnej činnosti pokračovať, pričom v tomto smere jeho obhajoba, ktorá sa týka finančnej podpory zo strany otca, ako aj brigádnickej činnosti, ktorú ukončil, nemá žiaden vplyv, ani opodstatnenie pre spochybnenie existencie uvedeného väzobného dôvodu.

Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, z ktorej je obvinený dôvodne podozrivý, jeho osobu, ako aj okolnosti prípadu, nebolo namieste nahradiť väzbu obvineného prijatím jeho písomného sľubu.»

Ústavný súd preskúmal aj na uznesenie okresného súdu zo 17. júla 2014 v rozsahu, v ktorom   na   toto   uznesenie   odkazuje   krajský   súd,   a   poukazuje   na   jeho   odôvodnenie, v ktorom okresný súd okrem iného uviedol:

„S cieľom zistiť skutkové okolnosti a existenciu dôvodov väzby súd preskúmal návrh prokurátora na vzatie obvineného do väzby, k nemu pripojený vyšetrovací spis, vypočul obvineného k osobným pomerom aj k veci a dospel k záveru, že v danom prípade sú súčasne splnené formálne aj materiálne podmienky väzby....

Materiálne   podmienky   väzby   sa   naplnili   tým,   že   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný, bol spáchaný, vykazuje znaky obzvlášť   závažného   zločinu   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov,   ich držania a obchodovania   s nimi formou spolupáchateľstva podľa   § 20 k § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona, a sú zároveň dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený.

Obvinený pred vyšetrovateľom PZ i pred sudkyňou pre prípravné konanie spáchanie skutku   priznal   a   svoje   konanie   oľutoval.   Spoluobvinený   J.   H.,   ktorý   je   známy pod prezývkou M., a ktorý je drogovo závislý, mu asi pred mesiacom navrhol, aby poskytol hotovosť 1.000,00 € - 1.500,00 € na nákup drogy s tým, že následným predajom si zarobí raz toľko. S vidinou rýchleho zárobku ponuku prijal, H. poskytol 1.500,00 € a asi o týždeň nato   mu   menovaný   doniesol   v   igelitovom   sáčku   pervitín,   ktorý   on   uzavrel   do plastovej nádoby od vitamínového doplnku a uskladnil u seba doma v mrazničke. Obvinený poukázal na to, že pri domovej prehliadke na výzvu polície drogy vydal a iné sa u neho v byte ani v jeho motorovom vozidle nenašli. Na tento obchod pristúpil len kvôli tomu, že chcel vrátiť otcovi peniaze za motorové vozidlo. Neuvedomil si následky svojho konania. Z toho, čo mu H. doniesol dal dvakrát po jednom kubíku H., ktorý mu nezaplatil, iným osobám pervitín ani inú   drogu   nepredal.   H.   mu   ukázal   ako   sa   látka   dávkuje.   Nikdy   predtým   žiadnu   drogu nekúpil ani nepredal.

Obvinený k svojim osobným pomerom uviedol, že je slobodný, bezdetný, na adrese trvalého pobytu v K. býva so svojim otcom a priateľkou K. R. Rodičia sa rozviedli asi pred rokom,   nevie   kto z nich   v súčasnosti   byt   vlastní.   Súrodencov nemá.   Stredoškolské vzdelanie neukončil, z SPŠ dopravnej odišiel po troch rokoch, pokračoval v štúdiu na SOŠ v K., ani túto neukončil. Venoval sa futbalu ako usporiadateľ, brigádoval v nočnom bare, ale doposiaľ v riadnom pracovnom pomere nebol. Usporiadateľstvu sa venoval dlhodobo, mesačne si týmto zarobil v priemere okolo 160,00 € (40,00 € za jeden futbalový zápas), iný zdroj   príjmov   nemá.   Na   úrade   práce   nie   je   evidovaný   ako   uchádzač   o   zamestnanie. Nevlastní   nehnuteľný   majetok,   z   hnuteľných   vecí   väčšej   majetkovej   hodnoty   vlastní   len osobné motorové vozidlo BMW 7, rok výroby 2004, peniaze na nákup vozidla mu dal otec. Otec obvineného je po dlhodobej PN v dôsledku úrazu bez pracovného pomeru, vedený v evidencii   úradu   práce.   Obvinený   sa   nevedel   vyjadriť   k   výške   jeho   podpory v nezamestnanosti. Zdravotné problémy u otca obvineného pretrvávajú, preto mu pomáha s domácimi   prácami,   vozí   ho   po   lekárskych   vyšetreniach.   S   matkou   má   len   sporadický telefonický kontakt. Priateľka obvineného je taktiež bez pracovného pomeru, bez príjmu, naposledy   pracovala   ako   čašníčka.   Obvinený   je   zdravý,   psychiatricky   liečený   nebol. Alkohol   požíva   veľmi   zriedka   a   v   malom   množstve,   dá   sa   povedať,   že   je   abstinent.   S drogami má len jednu skúsenosť, pri oslave posledných narodenín vyskúšali s priateľkou pervitín. Fajčí asi 20 cigariet denne.

Priznanie   obvineného je   podporené   najmä výsledkami domovej prehliadky,   ktorá bola   u   obvineného   vykonaná   dňa   14.   07.   2014,   počas   výkonu   ktorej   obvinený   drogy dobrovoľne   vydal.   Domovej   prehliadke   u   obvineného   predchádzala   domová   prehliadka a následný výsluch spoluobvineného J. H., ktorý uviedol, že nájdené drogy mu predal A., ktorý   má   pri   sebe   vždy   nejaký   pervitín,   jemu   predáva   tzv.   ľadový   pervitín,   ktorý   má v mrazničke u seba doma.

Výsledok   skúmania   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   Policajného   zboru a vyjadrenie MV SR, PPZ, Národnej kriminálnej agentúry svedčia o tom, že látka, ktorá bola vydaná obvineným v rámci domovej prehliadky je kryštalickým práškom o celkovej hmotnosti 38,26 g s obsahom metamfetamínu 63,1 %, z ktorého by bolo možné pripraviť najmenej 604 obvykle jednorazových dávok v celkovej hodnote najmenej 6.040,00 €. Z odpisu registra trestov súd zistil, že A. A. sa v minulosti dopustil dvakrát trestanej činnosti,   za   ktorú   bol   Okresným   súdom   Košice   II   v   roku   2008   právoplatne   odsúdený k podmienečnému trestu odňatia slobody, avšak v súčasnosti sa na neho v tejto veci hľadí akoby nebol odsúdený, druhé trestné stíhanie obvineného pre prečin podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona bolo ukončené na Okresnom súde Košice II dňa 30. 11. 2010 uzavretím zmieru....

V   danom   prípade   má   súd   za   to,   že   u   obvineného   A.   A.   sú   súčasne   prítomné skutočnosti   zakladajúce   dôvod   väzby   na   ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a/   aj   písm.   c/ Trestného poriadku.

Čo sa týka väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku tento je založený na tej skutočnosti, že obvinenému hrozí za vyšetrovanú trestnú činnosť vysoký trest, keďže trestný zákon za obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 2 ustanovuje trest odňatia slobody vo výmere 10 až 15 rokov, čo zakladá dôvodnú obavu, že v prípade stíhania na   slobode   by   obvinený   aj   napriek   tomu,   že   má   stále   bydlisko   a   že   jeho   totožnosť   je bez problémov možné zistiť, mohol pod ťarchou predpokladanej sankcie ujsť, resp. skrývať sa, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je založený na tom, že obvinený   je   dlhodobo   bez   pracovného   pomeru,   bez   evidencie   na   úrade   práce a bez preukázateľného príjmu (v rámci výsluchu síce tvrdil, že ako usporiadateľ futbalových zápasov si privyrobí v priemere aj 160,00 € mesačne). V minulosti nikdy nebol v riadnom pracovnom pomere, stredoškolské vzdelanie neukončil, nepoberá sociálnu dávku a je možné sa domnievať, že svoje osobné potreby doposiaľ financoval práve predajom omamných a psychotropných   látok,   v   čom   by   mohol   v   prípade   stíhania   na   slobode   pokračovať. Obvinený je vlastníkom osobného motorového vozidla BMW 7, rok výroby 2004, pričom uviedol, že finančné prostriedky na kúpu vozidla mu poskytol jeho otec. Tomuto tvrdeniu súd   neuveril   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   otec   obvineného   je   po   dlhodobej práceneschopnosti   v   dôsledku   úrazu   bez   pracovného   pomeru,   v   minulosti   pracoval v kameňolome a aktuálne poberá podporu v nezamestnanosti.

Neakceptoval súd návrh obvineného na náhradu väzby písomným sľubom, nakoľko ho vyhodnotil ako nedostatočný vzhľadom na osobu obvineného a povahu vyšetrovaného prípadu....

Záverom súd zdôrazňuje, že väzba je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania   obmedzením   jej   osobnej   slobody   a   v   tomto   konkrétnom   prípade   aj   chrániť spoločnosť pred pokračovaním v trestnej činnosti. Súd má za to, že vzhľadom na osobu obvineného, ako aj na okolnosti prípadu je väzba nevyhnutná, a tiež za to, že jej účel nemožno dosiahnuť inak, preto rozhodol tak, ako je to vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   argumentoval,   že   krajský   súd v predmetnej veci rozhodol jeden deň pred doručením písomného odôvodnenia ním podanej sťažnosti   okresnému   súdu.   Z   obsahu   jeho   argumentácie   ale   nevyplýva,   že   sa   súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   ním   predloženými   námietkami   v   konaní nezaoberali. Keďže aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že záruky spravodlivého procesu vzťahujúce sa na rozhodovanie o väzbe, predovšetkým právo dotknutej osoby byť vypočutý   súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   vzatia   do   väzby   boli   zachované,   nemôže samotná   skutočnosť,   že   krajský   súd   nemal   v   čase   rozhodovania   k   dispozícii   písomné doplnenie odôvodnenia sťažnosti bez ďalšieho viesť k vysloveniu porušenia základného práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17 ústavy (m. m. III. ÚS 466/2010).

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nedostatočného podopretia dôvodov väzby ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej opakovane vyslovil, že osobitne pri prvotnom rozhodnutí o väzbe je vplyv charakteru a závažnosti trestnej činnosti na   rozhodnutie   súdu   výrazný,   na   rozdiel   od   nasledujúcich   rozhodnutí   súdu   týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Konanie v predmetnej veci sa nachádza v počiatočnom štádiu a z obsahu rozhodnutí súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci vyplýva, že pri posudzovaní dôvodov väzby sťažovateľa uvedené súdy zvažovali charakter a závažnosť ním páchanej trestnej činnosti, ale i jeho osobu, existujúce sociálne a osobné pomery práve na týchto okolnostiach v spojení s hrozbou vysokého trestu, a pri zvážení štádia, v ktorom sa   predmetné   konanie   nachádza,   dospeli   k   nimi   prijatým   záverom   o   vzatí   sťažovateľa do väzby a neprijatí ním ponúknutého písomného sľubu.

Po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   z   23.   júla   2014   dospel   ústavný   súd k záveru, že znenie ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku aplikovaného krajským   súdom   v   danej   veci   ani   povaha   a   účel   väzby   ako   procesného   zaisťovacieho inštitútu   dočasnej   a   preventívnej   povahy   nevylučujú   interpretáciu   a   výklad   označeného ustanovenia Trestného poriadku, ktoré použil krajský súd vo veci sťažovateľa.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neodôvodnenú.Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014