znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 617/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. P., P., prechodne P., zastúpenej advokátom JUDr. M. R. I., B., pre namietané porušenie jej práv a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   47   ods.   3   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2013 doručená sťažnosť Mgr. V. P., P., prechodne P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. R. I.,   B., pre namietané porušenie jej práva podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na začatie konania zo 17. júna 2008 podaným na Okresnom súde Poprad domáhala schválenia dohody rodičov o úprave práv a povinností rodičov k maloletej. Vec bola Okresným súdom Poprad vedená pod sp. zn. 15 P 214/2008. Prvé pojednávanie vo veci nariadené na 2. september 2008 bolo odročené   z   dôvodu   zistenia   výšky   príjmu   otca   maloletej   prostredníctvom jeho zamestnávateľa. Druhé pojednávanie vo veci nariadené na 12. november 2011 bolo tiež odročené z rovnakého dôvodu, pričom ani po uplynutí jedného roka sa podľa sťažovateľky Okresnému súdu Poprad nepodarilo zistiť príjem otca maloletej.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   z   dôvodu   zmeny   bydliska   maloletej sa miestne príslušným   súdom   stal   okresný   súd,   na   ktorom   bolo   konanie   vedené pod sp. zn. 12 P 393/2009. Zmena návrhu na schválenie dohody rodičov bola okresnému súdu sťažovateľkou podaná 2. februára 2010, pričom jej súčasťou bola žiadosť, aby okresný súd z dôvodu zdĺhavosti preukazovania skutočnej výšky príjmu otca maloletej vychádzal z § 63 zákona č. 63/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), t. j. z domnienky priemerného príjmu vo výške 30-násobku životného minima.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   okresný   súd   následne   vrátil   vec   Okresnému   súdu Poprad s odôvodnením, že údajne nebola riadne prenesená miestna príslušnosť. Okresný súd Poprad opakovane vrátil vec okresnému súdu, kde jej bola pridelená nová sp. zn. 12 P 194/2010. Na okresnom súde sa v ďalšom období uskutočnilo 8 pojednávaní, na ktorých bolo   zo   strany   okresného   súdu   umožnené odporcovi   predkladanie   vyjadrení   a   dôkazov priamo na pojednávaní alebo tesne pred ním. Týmto neefektívnym postupom okresný súd spôsobil vo veci zbytočné prieťahy, pričom meritórne vo veci rozhodol až 30. novembra 2012, teda po 4,5 roku od podania návrhu na Okresnom súde Poprad.

Sťažovateľkou podaná sťažnosť na prieťahy v konaní z 30. mája 2013 predsedovi okresného   súdu   bola   v   časti   posúdenia   postupu   zákonného   sudcu   vyhodnotená   ako neprípustná a v časti namietaných prieťahov v konaní ako nedôvodná. Sťažovateľka preto podala   Krajskému   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žiadosť   o   prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu, ktorý ju posúdil ako „čiastočne dôvodnú“ a argumenty   sťažovateľky   týkajúce   sa   nedôstojnosti   namietaného   konania,   porušovania princípu rovnosti a práva na spravodlivý proces neakceptoval.

Sťažovateľka tiež namietala, že rozsudok okresného súdu   sp. zn. 12 P 194/2010 z 30. novembra 2012 jej bol doručený v januári 2013 a odporcovi až v marci 2013, pričom obaja   účastníci   proti   nemu   podali   odvolanie.   Kým   sťažovateľka   podala   odvolanie   už 18. januára 2013, odporca tak učinil až 4. apríla 2013, takže už pri jeho vypracovaní mal k dispozícii   odvolanie   sťažovateľky.   Uvedeným   postupom   okresného   súdu   bolo   podľa sťažovateľky porušené jej právo na spravodlivý proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže sa dostala do nerovnakého postavenia voči odporcovi, čo je tiež v rozpore s jej právami podľa čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Argumentáciu krajského súdu   uvedenú   v   odpovedi   na   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti sp. zn. Spr. 2206/2013 z 20. augusta 2013 spočívajúcu v tvrdení, že rozsudok nemusí byť všetkým účastníkom konania posielaný v rovnakom čase v zmysle § 209a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), považuje za neprijateľnú.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   uviedla,   že   trvanie   sporu   vo   veci   úpravy   výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej je absolútne neakceptovateľné najmä vzhľadom na neexistenciu právoplatného rozhodnutia v merite veci. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej majú byť spory tohto charakteru prerokovávané s výnimočnou rýchlosťou.

Na základe uvedeného sťažovateľka v sťažnosti navrhla, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky podľa čl. 12, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Pezinok vo veci spis. zn. 12P/194/2010 boli porušené.

Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5 000.- Eur. Okresný súd Pezinok je   povinný   sťažovateľke uhradiť   trovy právneho   zastúpenia v sume 275,94 Eur na účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. R. I.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010.

II.A   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 ústavy

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiada ústavný súd o vyslovenie porušenia práva na súdnu ochranu upraveného v čl. 46 ods.   1 ústavy, ako aj práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   označenom   konaní pred   okresným   súdom.   Tento návrh sťažovateľka vo svojej sťažnosti zdôvodnila tým, že doručením rozsudku okresného súdu odporcovi spolu s jej odvolaním proti nemu sa dostala do nerovnakého postavenia voči odporcovi, ktorý pri koncipovaní svojho odvolania proti rozsudku okresného súdu už poznal argumenty sťažovateľky obsiahnuté v ňou podanom odvolaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97, IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a čl. 6 dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu   ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov   vzhľadom na ich postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej republiky   rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku   rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktoré   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (podobne   napr.   III.   ÚS   402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou rovnosťou zbraní je, aby všetci účastníci konania mali reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na protiargumenty protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 259/2011).

Z § 209a OSP vyplýva povinnosť súdu prvého stupňa doručiť odvolanie ostatným účastníkom a vyzvať účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu, ak odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej. Okresný súd túto povinnosť podľa § 209a ods. 1 OSP splnil, keď 22. februára 2013 doručoval odvolanie sťažovateľky spolu s výzvou na vyjadrenie právnemu zástupcovi odporcu (24. mája 2013 boli odoslané v anglickom jazyku) a následne 17.   apríla   2013   odoslal   odvolanie   odporcu   spolu   s   výzvou   na   vyjadrenie   právnemu zástupcovi sťažovateľky. Vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu bolo okresnému súdu doručené 6. mája 2013.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že okresný súd splnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 209a OSP, keďže obom účastníkom konania bola daná možnosť zaujať   stanovisko   k   odvolaniu   protistrany,   a   teda   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   tiež   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 20. septembra 2013 okresný súd vo veci už meritórne rozhodol rozsudkom sp.   zn.   12   P   194/2010   z   30.   novembra   2012   a   na   základe   odvolania   sťažovateľky   je v súčasnosti vedené odvolacie konanie krajským súdom.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

V   závere   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vzhľadom   na   dôvod   odmietnutia   tejto sťažnosti v prípade opätovnej sťažnosti (ak po ukončení odvolacieho konania bude vo veci opätovne   konať okresný   súd a jeho postup budú   charakterizovať prieťahy) nie   je daná prekážka na posudzovanie postupu okresného súdu ako celku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013