znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 616/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť K. P., zastúpeného advokátom JUDr.   Jánom Hudzíkom, Advokátska kancelária Hudzík & Partners s. r. o., Mnoheľova 830/15, Poprad, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 148/2013 z 9. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2014 doručená sťažnosť K. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 148/2013 z 9. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a obchodná spoločnosť K., s. r. o. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), uzavreli 11. januára 2010 zmluvu o budúcej kúpnej   zmluve   na nehnuteľnosti,   v   zmysle   ktorej   bol   sťažovateľ   povinný   najneskôr   do momentu   uzatvorenia   riadnej   kúpnej   zmluvy   o   prevode   nehnuteľnosti   predložiť kupujúcemu výpis z listu vlastníctva č... vydaného Správou katastra Kežmarok (ďalej len „správa katastra“). Po doručení výzvy budúceho kupujúceho na uzatvorenie kúpnej zmluvy sťažovateľ zistil, že na liste vlastníctva, ktorý jeho právny zástupca prevzal na Správne katastra Kežmarok 21. júna 2010, je zapísaná informatívna poznámka, ktorá bola vyznačená na   základe   konania   vedeného   na   rozhodcovskom   súde.   Po predložení   overeného   listu vlastníctva č... budúcemu kupujúcemu sťažovateľ v zmysle príslušných ustanovení zmluvy o budúcej kúpnej zmluve stanovil výšku kúpnej ceny na sumu 400 000 €.

Sťažovateľ podaním z 24. júna 2010 žiadal, aby správa katastra preskúmala svoj postup   pri   zápise   informatívnej   poznámky   na   liste   vlastníctva   č...   Správa   katastra rozhodnutím č. X 80/10 z 5. augusta 2010 rozhodla, že zápis informatívnej poznámky bol nesprávny   a   nemal   byť   vykonaný,   keďže   neboli   splnené   podmienky   na   takýto   zápis v zmysle § 38 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“) a jeho vykonávacej vyhlášky, a predmetnú informatívnu poznámku z listu vlastníctva č... vymazala.

Sťažovateľ uviedol, že Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) jeho žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom správy katastra rozsudkom sp. zn. 3 C 35/2011 z 18. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol, keď dospel k záveru, že medzi nesprávnym úradným postupom správy katastra a zníženou kúpnou cenou neexistuje príčinná súvislosť, pričom uviedol, že „pri včasnej a dostatočnej obozretnosti by sťažovateľ už vopred bez veľkých ťažkostí sám zistil všetky zapísané údaje o nehnuteľnosti, ktorú chcel previesť do vlastníctva K. s. r. o. Dodal, že postup sťažovateľa sa mu   javí   ako   účelový   a   škoda,   ktorú   si   uplatňuje   voči   Správe   katastra   nie   je   žiadnym spôsobom   verifikovaná...“.   Žaloba smerovala   proti   Slovenskej   republike,   za   ktorú   koná Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“).

Rozsudok   okresného   súdu   sťažovateľ   napadol   odvolaním,   o   ktorom   rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co 128/2012 z 24. októbra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   tak,   že   prvostupňové   rozhodnutie potvrdil   ako   vecne   správne.   Odvolací   súd   vo   svojom   rozhodnutí   poukázal   na   to,   že sťažovateľ   si   škodu   zapríčinil   sám   svojím   formalistickým   prístupom.   Podľa   názoru sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nezohľadnili uzatvorenú zmluvu o budúcej zmluve, v   ktorej   si   zmluvné   strany   stanovili   vzájomné   práva   a   povinnosti.   Sťažovateľ   až   pri uzatváraní   kúpnej   zmluvy   zistil,   že   na   liste   vlastníctva   č...   je   uvedená   informatívna poznámka, ktorá mala negatívny vplyv na stanovenie kúpnej ceny. Keďže budúci kupujúci nemal   možnosť   skúmať   pravdivosť   zapísanej   poznámky   poukazujúc   na   hodnovernosť údajov evidovaných v katastri, nie je podstatné, či sťažovateľ vedel alebo nevedel, že tento zápis je nesprávny a že ho nezaväzuje.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom súde, ktorý ho   napadnutým   uznesením   odmietol.   V   podanom   dovolaní   sťažovateľ   namietal,   že   mu postupom okresného súdu, ako i krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v dôsledku toho, že ich rozhodnutia sú nepreskúmateľné. Rozsudok krajského súdu podľa názoru sťažovateľa vykazuje známky svojvôle, je nedostatočne odôvodnený a arbitrárny.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 148/2013 dňa 9.6.2014.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo zo dňa 9.6.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 284,04 eur a to na účet právneho... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ vystupoval v procesnom postavení žalobcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 C 65/2011 o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom proti žalovanému. V žalobe sa sťažovateľ domáhal, aby okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 400 000 € spôsobenú nesprávnym   úradným   postupom   správy   katastra.   Sťažovateľ   v   žalobe   uviedol,   že s obchodnou spoločnosťou uzatvoril 11. januára 2010 zmluvu o budúcej zmluve, v ktorej sa zmluvné strany dohodli,   že   uzatvoria   kúpnu   zmluvu o   prevode   nehnuteľnosti   zapísanej na liste vlastníctva č... vedenom správou katastra, pričom kúpna cena bude 800 000 €, ak v časti „C“ listu vlastníctva nebudú uvedené žiadne ťarchy, alebo 400 000 € v opačnom prípade. Po výzve budúceho kupujúceho sťažovateľ z listu vlastníctva č... vedeného správou katastra zistil, že v časti „C“ je zapísaná informatívna poznámka o proti nemu vedenom rozhodcovskom   konaní.   Z   tohto   dôvodu   sa   pri   uzatváraní   kúpnej   zmluvy   medzi sťažovateľom   a   obchodnou   spoločnosťou   uplatnilo   to   ustanovenie   zmluvy   o   budúcej zmluve, v zmysle ktorého bude kúpna cena 400 000 €. Z iniciatívy sťažovateľa správa katastra vydala rozhodnutie č. X 80/10 z 5. augusta 2010, ktorým bola vykonaná oprava v zápise informatívnej poznámky tak, že táto bola vymazaná z dôvodu, že nemala byť vôbec zapísaná.   Sťažovateľom   uplatnená   náhrada   škody   vo   výške   400 000   €   tak   predstavuje rozdiel medzi kúpnou cenou, ktorá mala byť uvedená v kúpnej zmluve, a kúpnou cenou, ktorá bola uvedená v dôsledku nesprávneho zápisu informatívnej poznámky.

Okresný   súd   rozsudkom   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Krajský   súd   na   základe odvolania sťažovateľa rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny. Oba všeobecné súdy konštatovali neexistenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správy   katastra   a   ujmou,   ktorá   sťažovateľovi   vznikla   pri   uzatváraní   kúpnej   zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietol ako procesne neprípustné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).

Úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti bolo posúdiť, či námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sú opodstatnené a či došlo   k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa. Sťažovateľ namietal, že   mu postupom okresného súdu a krajského súdu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, pretože pochybenia okresného súdu a krajského súdu podľa sťažovateľa zakladali procesnú vadu podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   t. j.   odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, a najvyšší súd mal jeho dovolaniu vyhovieť, resp. mal dať jasnú odpoveď na všetky dovolacie námietky.

Ústavný súd sa   oboznámil s napadnutým uznesením   najvyššieho súdu, v ktorom tento najskôr zhrnul dôvody rozsudku okresného súdu (a tiež krajského súdu), odvolaciu a dovolaciu   argumentáciu   sťažovateľa,   stanovisko   žalovaného,   a   ako   z   neho   vyplýva, najvyšší   súd   dovolanie   odmietol   bez   meritórneho   posudzovania   dovolacích   námietok, pretože nezistil existenciu niektorej z vád, ktoré v zmysle § 237 OSP zakladajú prípustnosť dovolania   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu.   Najvyšší   súd   vyčerpávajúcim   spôsobom sťažovateľovi   na   stranách   6   až   12   svojho   rozhodnutia   vysvetlil,   že   ním   formulované dovolacie dôvody nezakladajú prípustnosť dovolania.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, ktorý bol kvalifikovane zastúpený v konaní pred   všeobecnými   súdmi,   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadnu   skutočnosť,   na   základe ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľa ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014