znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 616/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. H. a B. C., obaja bytom R., zastúpených A., advokát, spol. s r. o., N., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. M., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 114/2012 z 5. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. H. a B. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2013 faxom a následne 13. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť O. H. a B. C., obaja bytom R. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených A., advokát, spol. s r. o., N., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   M.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl.   144   ods.   1   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 114/2012 z 15. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia vystupovali v pozícii odporcov v 1. rade a 2. rade v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 201/2006 o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok. O dovolaní sťažovateľov proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 266/2011 z 9. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského   súdu“)   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   dovolanie sťažovateľov odmietol a zaviazal ich na zaplatenie trov dovolacieho konania.

Po   citácii   podstatnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že rozsudok krajského súdu, ktorý napadli dovolaním, je nesprávny z týchto dôvodov:

„1. v konaní došlo k procesným pochybeniam zo strany vo veci konajúceho súdu na ujmu nás, dovolateľov tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti neposkytuje dostatok dôvodov, ktoré súd k takémuto rozhodnutiu viedli, teda, teda odvolací súd svoje rozhodnutie náležitým a zákonom požadovaným spôsobom nezdôvodnil (iná vada odvolacieho konania), čím porušil naše práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces;

2.   aj   napriek   tomu,   že   už   v   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   bol   vykonanými dôkazmi   zistený   skutkový   stav   vecí,   argumentácia   druhostupňového   súdu   sa   vôbec nevysporiadala s nami v odvolacom konaní uvedenou argumentáciou o tom, že sporný plot, podstatná jeho časť, je postavená na parcele v našom vlastníctve, teda máme zato, že súd na základe vykonaných dôkazov potom dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čoho výsledkom bolo ta, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď správne aplikovanú právnu normu nesprávne vyložil (§ 121 ods. 1 OZ).“

Vo vzťahu k uvedenému sťažovatelia poukázali na skutočnosť, že „aj keď správne odvolací súd poníma režim vlastníctva príslušenstva hlavnej veci, na ktorý právny režim sme   mimochodom   poukazovali   v   konaní   už   pred   prvostupňovým   súdom   práve   my, dovolatelia, bez náležitého vysvetlenia v súlade s touto právnou zásadou pripísal vlastníctvo sporného oplotenia a právnu ochranu žalobcom v rade 1. až 4. a vo vzťahu k vlastníctvu hlavnej veci, za ktorú označil vlastníctvo p. č. 741/1 bez toho, že by sa bol vysporiadal so skutočnosťou a našim tvrdením, inak preukázaným aj vykonanými dôkazmi – podaným znaleckým posudkom vo veci a ohliadkou miesta samého za účastí znalca, že v podstatnej časti je sporné oplotenie vybudované na p. č. 754/2, teda na parcele v spoluvlastníctve nás dovolateľov (na tieto skutočnosti sme poukázali aj v odvolaní podanom proti   rozsudku prvostupňového   súdu).   Teda   ak   principiálne   súd   priraďuje   ochranu   vlastníctvu príslušenstva hlavnej vecí pri sledovaní režimu hlavnej veci, tak potom je jednoznačné, že ak   bolo   oplotenie   vystavané   na   našej   parcele,   je   oplotenie   ako   jej   príslušenstvo našim vlastníctvom (spoluvlastníctvom).

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je ani zrejmé, na základe čoho vyvodil záver o jednoznačnom preukázaní ani   toho,   že   plot je   vybudovaný   na hranici pozemkov,   keď práve v protiklade k takémuto záveru sú do spisu zadovážené dôkazy uvedené vyššie, že plot je postavený v podstatnej časti na našom pozemku.

Keďže   výstavbou   oplotenia   došlo   k   zásahu   do   vlastníctva   vlastníkov   p.   č.   745/2 (z dôkazov vyplýva, že išlo len už o technické vylepšenie už jestvujúceho jednoduchého oplotenia – stĺpiky a pletivo tým, že bolo zriadené na ich pozemku, zásadne a v súlade s právnym režimom vlastníctva,   na ktoré poukazuje odvolací súd,   musí jeho vlastníctvo zdieľať   režim   vlastníctva   hlavnej   veci,   ktorou   je   ale   p.   č.   745/2.   teda   parcela v spoluvlastníctve   nás,   dovolateľov   a   nie   režim   vlastníctva   p.   č.   741/1,   ktorá   je v spoluvlastníctve žalobcov (v ďalšom v tejto súvislostí poukazujeme na našu argumentáciu uvedenú   v   podanom   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu).   V   tomto   smere   ide zo strany   odvolacieho   súdu   o   nesprávne   právne   posúdenie   veci   tým   že   s   prihliadnutím na zistený skutkový stav na vec správne použitú právnu normu neprávne vyložil...“.

Na základe uvedeného sú sťažovatelia toho názoru, že najvyšší súd porušil ich právo na spravodlivý súdny proces, a to najmä tým, že nepostupoval v súlade s § 236 v spojení s § 238 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré vo vzťahu k dôvodom podaného dovolania nesprávne a arbitrárne vyložil, čím sťažovateľov zbavil možnosti prerokovania ich veci pred súdom. Súčasne najvyšší súd sa podľa sťažovateľov absolútne nevysporiadal s tým, že rozsudkom krajského súdu bol založený „záväzok voči ďalším osobám, ktoré v konaní pred prvostupňovým   súdom   nemali   úspech“, a   preto   ide   jednoznačne   o   zmenu   rozhodnutia prvostupňového súdu zakladajúcu právo podať proti nemu dovolanie. Sťažovatelia ďalej argumentovali,   že   odvolací   súd,   ako   aj   prvostupňový   súd   v   ich   právnej   veci   použili za zisteného   skutkového   stavu   právnu   úpravu   §   121   ods.   1   Občianskeho   zákonníka arbitrárnym,   a   preto   neprípustným   spôsobom,   čím   porušili   ich   právo   ako   vlastníkov. Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   svojím   rozhodnutím   zamedzil   sťažovateľom   dovolať   sa zákonnými prostriedkami preskúmania rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľov O. H... a B. C... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 6 Cdo 114/2012 zo dňa 15. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR Bratislava sp. zn. 6 Cdo 114/2012 zo dňa 15. 05. 2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   B.   M., advokát, spol. s r. o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   378/08)   ďalej pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a   nimi   garantovaných   základných   práv   a   slobôd.   Vzhľadom   na   to   nie   je   jeho   úlohou do detailov   preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   vystupovali   v   pozícii odporcov v 1. rade a 2. rade v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 25 C 201/2006 o odstránenie čiernej stavby a o stanovenie povinnosti strpieť vstup na pozemok. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 25 C 201/2006 z 29. marca 2011 zamietol návrh navrhovateľov, a to 1. O.   Š.,   2.   S.   Š.,   3. Ing.   S. Š.   a 4.   Z.   Š. (ďalej len „navrhovatelia“),   ktorým   sa   voči sťažovateľom   domáhali   uloženia   povinnosti   odstránenia   drevenej   hospodárskej   stavby postavenej na KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere 318 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. 639, a na KNC parc. č. 741/1 – zastavané plochy a nádvoria o výmere 195 m2, zapísanej na liste vlastníctva č. 180, katastrálne územie R., z dôvodu neoprávneného zriadenia tejto stavby na cudzom pozemku. Súčasne okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť umožniť navrhovateľom v 1. rade a 2. rade vstup na pozemok KNC parc. č. 745/2 – záhrady o výmere 318 m2 vedený na liste vlastníctva č. 639, katastrálne územie R. pre účely opravy plota   v   rozsahu   právoplatného   rozhodnutia   príslušného   stavebného   úradu.   Okresný   súd návrh   navrhovateľov   v 3.   rade   a 4.   rade   zamietol   a   rozhodol   o   trovách   konania.   V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že sporná hospodárska stavba patriaca do   vlastníctva   sťažovateľov   zasahuje   do   pozemku   navrhovateľov   len   časťou   drevenej strechy, ktorá bola sťažovateľmi dobudovaná dodatočne so súhlasom navrhovateľov a obce, aby   nedochádzalo   k   podmokaniu   oboch   susediacich   pozemkov   patriacich   účastníkom konania.   K   druhej   časti   návrhu   okresný   súd   uviedol,   že   keďže   nie   je   sporná   hranica susediacich pozemkov, kadiaľ vedie oplotenie, je možné vyhovieť návrhu navrhovateľov v 1.   rade   a 2.   rade   ako   vlastníkov   tohto   oplotenia   a uložiť   sťažovateľom   už   uvedenú povinnosť.   Návrh   navrhovateľov   v   3.   rade   a 4.   rade   okresný   súd   zamietol   z   dôvodu nedostatku vecnej legitimácie.

Na   základe   odvolania   podaného   navrhovateľmi,   ako aj sťažovateľmi   krajský   súd rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   sa   domáhali   voči sťažovateľom   odstránenia   drevenej   hospodárskej   stavby,   ako   vecne   správny.   Súčasne vo výroku, ktorým   okresný   súd   uložil   sťažovateľom   povinnosť   umožniť navrhovateľom v 1. rade a 2. rade vstup na pozemok pre účely opravy oplotenia, a vo výroku, ktorým návrh navrhovateľov   v   3.   rade   a 4.   rade   zamietol,   zmenil   tak,   že   povinnosť   umožniť   vstup na uvedený pozemok rozšíril aj na navrhovateľov v 3. rade a 4. rade a súčasne neviazal svoje   rozhodnutie   o povolení   vstupu   na   rozhodnutie   stavebného   úradu.   Krajský   súd   sa vo vzťahu k druhému výroku svojho rozhodnutia nestotožnil s právnym názorom okresného súdu   o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľov v 3.   rade a 4. rade, ktorú   naopak vyvodil z ich podielového spoluvlastníctva k predmetnému oploteniu. Vstup navrhovateľov na pozemok sťažovateľov viazal na nevyhnutnú dobu a nevyhnutnú mieru pre účely opravy oplotenia.

Proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   zmenil   rozsudok okresného   súdu,   sťažovatelia   podali   dovolanie. Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov ako neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť rozsudku krajského súdu.

Podstata argumentácie sťažovateľov spočíva v tvrdení, že najvyšší súd porušil ich základné   právo   na   súdnu   ochranu   garantované   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pokiaľ   nekonal v súlade s § 236 v spojení s § 238 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré si nesprávne a arbitrárne vyložil, čím sťažovateľov zbavil možnosti prerokovania ich právnej veci pred súdom. Dovolací súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal najmä s tým, že rozsudkom krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   čiastočne   zmenený,   čo   zakladá   právo sťažovateľov podať proti nemu v tejto časti dovolanie. Súčasne najvyšší súd neodpovedal relevantným spôsobom na všetky argumenty sťažovateľov o tom, že krajský súd aplikoval na   právnu   vec   sťažovateľov   §   121   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   arbitrárnym a neprípustným spôsobom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v jeho relevantnej časti uviedol: «Dovolanie   je   zásadne   prípustné   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo proti rozsudku,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Žalovaní prípustnosť dovolania vyvodzovali z ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p., keďže boli toho názoru, že odvolacím súdom bol rozsudok súdu prvého stupňa v dovolaním napadnutej časti vo veci samej zmenený.

Súdna prax už opakovane konštatovala, že prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu je založená na zásade diformity (rozdielnosti). O rozdielnosť rozhodnutí ide vtedy, keď súdy posúdili okolnosti významné pre meritórne rozhodnutie veci odlišne.   Pre   posúdenie,   či   ide   o zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nie   je   preto rozhodujúce   to,   ako   odvolací   súd   sformuloval   výrok   svojho   rozsudku,   (či   ho   formálne označil   ako   zmeňujúci,   hoci   v skutočnosti   ide   o   potvrdzujúci   rozsudok),   prípadne   ako v dôvodoch   označil   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorých   pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa § 219 O. s. p. alebo § 220 O. s. p.).

V posudzovanej veci, je podľa názoru dovolacieho súdu z hľadiska nastolenej otázky určujúce to, ako bola súdmi nižších stupňov deklarovaná povinnosť žalovaných, t. j. či výroky rozsudkov súdov nižších stupňov) pri deklarovaní povinnosti žalovaným v zmysle § 127   ods.   3   OZ   vyznievajú   rozdielne   alebo   nie.   Ustanovenie   §   127   ods.   3   OZ   totiž vymedzuje len to, za splnenia akých podmienok sú vlastníci susediacich pozemkov povinní umožniť   vstup   na   svoje   pozemky,   prípadne   na   stavby   na   nich   stojace   (konkrétne nevymedzuje, ktoré osoby sú oprávnené vstupovať na susediaci pozemok alebo susediacu stavbu).

Z porovnania rozsudkov vo výrokoch okresného a krajského súdu, ktoré žalovaní napadli   dovolaním,   nevyplývajú   žiadne   obsahové   odlišnosti   z   hľadiska   deklarovania povinností   žalovaných.   Okresný   aj   krajský   súd   dospeli   zhodne   k   názoru,   že   pôvodne vystavané   oplotenie   žalobcami   1/   a   2/   je   značne   poškodené   a   vyžaduje   si   nevyhnutne opravu, a teda že sú splnené zákonné predpoklady v zmysle § 127 ods. 3 OZ pre uloženie povinnosti   žalovaným   umožniť   vstup   na   svoje   pozemky.   Zmena   výroku   rozsudku odvolacieho súdu bola vyvolaná len tým, že odvolací súd považoval za oprávnené osoby aj žalobcov 3/ a 4/ a že povinnosť žalovaných umožniť vstup na pozemok, na rozdiel od súdu prvého stupňa, viazal na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere, čo vyplýva priamo zo znenia ustanovenia § 127 ods. 3 OZ.

So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   nepovažoval   žalovanými   napadnutý   výrok rozsudku   krajského   súdu   vo   veci   samej   z   hľadiska   ustanovenia   §   238   ods.   1   O.   s.   p. za zmeňujúci (proti ktorému by bolo dovolanie bez ďalšieho prípustné), ale za rozsudok, ktorým   bolo   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v   tejto   časti   potvrdené.   Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal v zmysle § 238 ods. 2 a 3 O. s. p.

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O. s. p. preto neprichádza do úvahy. V dovolaním napadnutej časti nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné a nejedná sa ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie podľa § 238 ods. 3 O. s. p. nie je preto prípustné.

Pokiaľ   dovolanie   žalovaných   smeruje   aj   proti   výroku   o   trovách   konania,   treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 167 ods. 1 O. s. p. sa o náhrade trov konania rozhoduje uznesením. O tejto povinnosti súd rozhoduje na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie na ňom končí (§ 151 ods. 1 veta prvá O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že spravidla súd pojme rozhodnutie o trovách konania do rozsudku, ktorým rozhoduje o veci samej (§ 155   ods.   1   O.   s.   p.).   Výrok   o   náhrade   trov   konania   sa   tak   stáva   súčasťou   výroku rozsudku.   To   ale   neznamená,   že   táto   časť   výroku   zároveň   stráca   povahu   rozhodnutia vydaného   vo   forme   uznesenia.   Práve   naopak,   túto   povahu   rozhodnutia   si   aj   naďalej zachováva, pretože výrok o náhrade trov konania je obsiahnutý vo výroku rozsudku len z dôvodov procesnej hospodárnosti.

Podmienky prípustnosti dovolania, smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho súdu (ako tomu je v prejednávanej veci), sú upravené v ustanovení § 239 O. s. p. V treťom odseku tohto zákonného ustanovenia sú vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť dovolania. Jedným   z   nich   je   aj   uznesenie   o   trovách   konania,   pričom   nie   je   významný   spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Dovolanie proti takémuto rozhodnutiu preto nie je prípustné ani v prípade, že odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil.

Možno   teda   uzavrieť,   že   dovolanie   žalovaných,   ktoré   smeruje   proti   výroku odvolacieho súdu o trovách konania, podľa, § 239 ods. 3 O. s. p., prípustné nie je. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238, resp. § 239 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j.   či   v   prejednávanej   veci   nejde   o   prípad   nedostatku   právomoci   súdu,   spôsobilosti účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci právoplatne   rozhodnutej   alebo   už   prv   začatého   konania,   nepodania   návrhu   na   začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom). Nezistil   existenciu   žiadneho   dôvodu   obsiahnutého   v   jeho   taxatívnom   výpočte uvedenom pod písmenami a/ až g/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je.

K tvrdeniu žalovaných, že rozhodnutie odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti neposkytuje dostatok dôvodov, ktoré súd viedli k takémuto rozhodnutiu, treba uviesť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne a jasne   objasní skutkový   a   právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003). Dovolací súd považuje za potrebné v tejto súvislosti upozorniť   aj   na uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   78/05 zo 16. marca   2005,   podľa   ktorého:   „Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“. Naostatok nemožno opomenúť ani ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Tá je podmienená stotožnením sa so skutkovými aj   právnymi   dôvodmi   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   v   plnom   rozsahu.   V   takomto prípade   je   postačujúce   v   odôvodnení   skonštatovať   správnosť   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti ďalšie dôvody.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   aj   vo   vzťahu   k   výroku napadnutého dovolaním uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia podrobne uviedol, ako súd prvého stupňa rozhodol vo veci samej, aké skutkové závery vyvodil z výsledkov vykonaného dokazovania a ako vec právne posúdil. Podrobne opísal, čo bolo obsahom odvolaní účastníkov konania a ich   vyjadrení   k   odvolaniam.   Vo   vzťahu   k   prvému   výroku   rozsudku   okresného   súdu   v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré   toto   rozhodnutie   potvrdil.   V   súvislosti   s   druhým   výrokom   jeho   rozsudku   uviedol dôvody, pre ktoré považoval za oprávnené osoby aj žalobcov 3/ a 4/. V otázke uloženia povinnosti žalovaných umožniť vstup na svoj pozemok za účelom opravy plota sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku jasne a zrozumiteľne formuloval. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel preto k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne   neodôvodnené   a   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   aj odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   v   dovolaním   napadnutej   časti   ako   celok s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.

Pokiaľ ide o námietku žalovaných spochybňujúcu správnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe   nesprávne   skutkové   zistenie.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený   dopĺňať,   prípadne   korigovať   len   odvolací   súd,   ktorý   za   tým   účelom   môže vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože na rozdiel od súdu prvého a druhého stupňa nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konám podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Napokon,   pokiaľ   dovolatelia   namietali,   že   odvolací   súd   nesprávne   právne   vec posúdil, treba uviesť, že uvedená námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O. s. p.   Námietka   účastníka   konania,   ktorou   vytýka   súdu   existenciu   omylu   pri   aplikácii práva, treba považovať za dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý však sám   osebe   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.»

Takéto   odôvodnenie   uznesenia   dovolacieho   senátu   najvyššieho   súdu   nemožno považovať   za   arbitrárne,   či   dokonca   zjavne   svojvoľné   a   neprípustné,   ako   to   vidia sťažovatelia.   Nie   je   úlohou   ústavného   súdu   v   konaní   o   sťažnosti   rozvíjať,   prípadne potvrdzovať správnosť právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť   základné   práva   a   slobody,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   napadnutom   uznesení najvyššieho   súdu   nevzhliadol   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   mala   alebo   mohla   mať za následok   porušenie   označených   práv   sťažovateľov.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu je náležite odôvodnené, jeho záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných právnych noriem a nemožno ho považovať za zjavne svojvoľné a arbitrárne.

Ústavný súd reagujúc na námietky sťažovateľov uvedené v sťažnosti v stručnosti konštatuje, že záver o tom, že krajský súd ako odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, nemožno vyvodiť len na základe formálneho označenia výroku, ktorý na prvý pohľad má   zmeňujúcu   povahu,   ale   predovšetkým   je   potrebné   prihliadnuť   na   vecný   obsah rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa. V danej právnej   veci   sa   ústavný   súd   stotožňuje   s   názorom   najvyššieho   súdu,   že   rozsudkom krajského súdu v skutočnosti obsahovo išlo o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej „Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 238 ods. 1 OSP je založená na zásade diformity, teda na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvého stupňa. O rozdielnosti rozsudkov možno pritom hovoriť len vtedy, ak sú nimi odlišne stanovené alebo   deklarované   práva   a   povinnosti   účastníkov.   Inými   slovami   povedané,   z   hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP možno považovať za zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu len taký rozsudok, ktorým sa vecne zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o predmete sporu a nahrádza sa iným rozhodnutím. Z uvedeného plynie, že pre záver, že ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nepostačuje len iné právne posúdenie veci, teda len to, že odvolací súd dôjde k záveru o vecnej správnosti výroku rozsudku súdu   prvého   stupňa na základe iných   právnych úvah než súd   prvého   stupňa. Odlišné právne závery odvolacieho súdu bez toho, aby sa tieto premietli do zmeny výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa o veci samej, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 120/2003 z 1. mája 2005).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto aj ústavný súd ho považuje za legitímny a dostačujúci.

Vzhľadom na uvedené úvahy je jednoznačné, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu   nedošlo   k   „denegatio   iustitiae“.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   je   nepochybné,   že povinnosťou najvyššieho súdu bolo v predmetnej veci skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky pre prípustnosť dovolania sťažovateľov. Sťažovatelia, ktorí boli kvalifikovane zastúpení   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   vo   svojej   sťažnosti   neuviedli   žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že uznesenie najvyššieho súdu, je postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľov, tak ako to tvrdili vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   označených   článkov   ústavy,   preto   bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013