znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 616/2012 -31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., spol. s r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. D. H., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Ncb 3/2012 z 19. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., spol. s r. o., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Ncb 3/2012 z 19. júna 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   4   Ncb   3/2012   z 19.   júna   2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý spoločnosti A., spol. s r. o., uhradiť trovy právneho   zastúpenia   v sume   323,50 € (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a päťdesiat   centov) na účet advokátky JUDr. D. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 616/2012-17 z 12. decembra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   spol.   s   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Ncb 3/2012 z 19. júna 2012.

2. Sťažovateľka je v procesnom postavení žalovanej účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 Cb 65/2010. Písomným podaním z 28. mája 2012 vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni JUDr. S. Š. a zároveň požiadala, aby bola táto sudkyňa vylúčená z prerokovávania tejto veci;   t.   j.   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   Cb   65/2010,   ako   aj   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 8 Cb 49/2011,   v ktorom   tiež   prebieha   spor   medzi   tými   istými   účastníkmi   o umožnenie nahliadnuť   do   dokladov   sťažovateľky.   Sťažovateľka   odôvodnila   námietku   zaujatosti zákonnej sudkyne tým, že na základe podnetu (sťažnosti) sťažovateľky z 26. marca 2012 bolo   sudkyni   Š.   uložené   predsedníčkou   krajského   súdu   disciplinárne   opatrenie   – napomenutie.   Dôvodom   tohto   postihu   zákonnej   sudkyne   bola   skutočnosť,   že   JUDr. Š. nepredložila   spis   na   rozhodnutie   o predošlej   námietke   zaujatosti   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cb 65/2010 vznesenej sťažovateľkou 12. januára 2012 nadriadenému súdu v zákonnej lehote (15 dní, pozn.) určenej § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Tým spôsobila zákonná sudkyňa v tomto konaní na okresnom súde prieťahy v konaní.   O tomto   rozhodnutí   bola   sťažovateľka   informovaná   vyjadrením   predsedníčky krajského súdu z 15. mája 2012.

3.   O námietke   zaujatosti   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Ncb   3/2012 z 19. júna   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   tak,   že   sudkyňa   JUDr.   S.   Š.   nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb   65/2010.   Krajský   súd   nepovažoval   uložené   disciplinárne   opatrenie   sudkyne   Š. za dostatočný   dôvod   na   jej   vylúčenie   z prerokovávania   a rozhodovania,   pretože „... disciplinárne   konanie   sa   týkalo   inej   veci   sp.   zn.   8 Cb/49/2011,   aj   keď   tých   istých účastníkov.   Nemožno   bez   ďalšieho   vyvodzovať   zaujatosť   sudcu   v ďalšej   veci,   konkrétne vo veci sp. zn. 8 Cb/65/2010.“.

4.   Sťažovateľka   považuje   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu za zmätočné,   zakladajúce   sa   na   nepravdivých   skutočnostiach,   pretože   disciplinárne opatrenie bolo uložené sudkyni Š. za pochybenia, ku ktorým malo dôjsť v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 65/2010. Táto skutočnosť podľa sťažovateľky vyplýva z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   z 15.   mája   2012,   z ktorého   je   zrejmé, že disciplinárne opatrenie bolo sudkyni Š. uložené práve za pochybenie v konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   Cb   65/2010.   Podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení účelovo   vyhol   posúdeniu   tohto   faktu   a tvrdil,   že   disciplinárne   opatrenie   bolo   sudkyni uložené za pochybenie v inom konaní, ktoré prebieha na okresnom súde, hoci medzi tými istými účastníkmi. Krajský súd tým nevenoval pozornosť relevantným skutočnostiam, ktoré boli podľa sťažovateľky kľúčové pri posudzovaní jej námietky zaujatosti zákonnej sudkyne. Sťažovateľka   v sťažnosti   tiež   zdôraznila,   že   JUDr.   S.   Š.   aj   vzhľadom   na   uložené disciplinárne konanie vzbudzuje u nej ďalšie pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti v konaní.

5.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že   napadnutým uznesením   krajského   súdu   z 19.   júna   2012   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zároveň zrušil napadnuté uznesenie krajskému súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd v súlade s ustanovením § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde vyzval 23.   januára   2013   predsedníčku   krajského   súdu,   aby   sa   k prijatej   sťažnosti   vyjadrila. K sťažnosti sa vyjadril predseda senátu krajského súdu, ktorý napadnuté uznesenie vydal. Vo   vyjadrení,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   7.   februára   2013,   predseda   senátu krajského   súdu   najprv   zreprodukoval   základný   postulát   odôvodnenia   napadnutého uznesenia,   podľa   ktorého „... disciplinárny   postih   v inej   prejednávanej   veci sp. zn. 8 Cb/49/2011   tých   istých   účastníkov   bez   objektívneho   podkladu   na   preukázanie zaujatosti   sudkyne   nemôže   byť   dôvodom   na   vylúčenie   sudkyne   z prejednávania a rozhodovania   veci   sp.   zn.   8 Cb/65/2010“. Predseda   senátu   krajského   súdu   následne poukázal   na   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti sudcov krajských súdov, keď najvyšší súd sudcov nevylúčil,   pokiaľ   neboli   preukázané   také   skutočnosti,   ktoré   by   zakladali   objektívnosť námietky   zaujatosti   proti   sudcovi.   Podľa   predsedu   senátu   krajského   súdu   nie   je možné sudcu vylúčiť pri každej námietke zaujatosti, pokiaľ táto námietka nebude mať objektívny podklad,   a preto   disciplinárne   konanie   pre   procesné   pochybenie   sudcu   ešte   nemusí bez ďalšieho znamenať, že sudca je vo veci zaujatý. Podľa krajského súdu neboli v danej veci   pochybnosti   o nestrannosti   sudkyne,   preto   nebola   vylúčená   z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľky. Ústavnému súdu bolo zároveň doručené vyjadrenie právnej   zástupkyne   sťažovateľky   z 25.   januára   2013,   v ktorom   oznámila,   že   netrvá na ústnom pojednávaní.

7. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

8.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

9. Sťažovateľka napadnutému uzneseniu vytýka, že sa v ňom krajský súd nevyjadril k podstate vznesenej námietky zaujatosti, a to či disciplinárne opatrenie uložené zákonnej sudkyni   za   pochybenie   v konaní   môže   následne   vyvolať   objektívne   pochybnosti o nezaujatosti sudkyne v tomto konaní. Sťažovateľka tiež považuje napadnuté uznesenie za zmätočné,   zakladajúce   sa   na   nepravdivých   skutočnostiach,   pretože   disciplinárne opatrenie   bolo   zákonnej   sudkyni   uložené   práve   za   pochybenia   v konaní   vedenom pod sp. zn.   8   Cb   65/2010.   O tejto   skutočnosti   sa   sťažovateľka   dozvedela   z vyjadrenia predsedníčky   krajského   súdu   z 15.   mája 2012,   na   základe   ktorého   sťažovateľka   podala 29. mája 2012 na okresnom súde námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 65/2010 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 49/2011. Napriek tomu krajský súd v napadnutom uznesení založil svoje rozhodnutie na nesprávnom skutkovom závere, že disciplinárne opatrenie bolo sudkyni uložené za pochybenia v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   Cb   49/2011,   z   čoho   nemožno   vyvodzovať zaujatosť sudkyne v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 65/2010.

10. Ústavný súd v úvode konštatuje, že nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd je v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto   právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1 ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak iba z hľadiska,   či   je   alebo   nie   je   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými v ústave.

V   súvislosti   so   sťažnosťami   namietajúcimi   porušenie   základných   práv   a   slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní   o   sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery   všeobecných   súdov   sú   dostatočne   odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). S ohľadom na tieto atribúty ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych   argumentov   a skutkových   okolností prerokovávaných   prípadov   s pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasných a zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV.   ÚS   115/03,   III. ÚS 209/04).   Pritom   uvedené   nedostatky   musia   dosahovať   mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy.

11.   K podstate   námietky   zaujatosti   zákonnej   sudkyne,   ktorá   spočívala   v tom, že jej bolo za pochybenie v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 65/2010 uložené disciplinárne opatrenie, sa krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril takto: „Zo strany žalovaného bola vznesená námietka zaujatosti proti sudkyni JUDr. S. Š., ktorá   sa   dopustila   procesných   pochybení   pri   rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   proti jej osobe vo veci sp. zn. 8 Cb/49/2011. Za toto pochybenie bola disciplinárne postihnutá predsedníčkou Krajského súdu v Prešove... Je potrebné poukázať na to, že disciplinárne opatrenie sa týkalo inej veci sp. zn. 8 Cb/49/2011, aj keď tých istých účastníkov. Nemožno bez   ďalšieho   vyvodzovať   zaujatosť   sudcu   v ďalšej   veci,   konkrétne   vo veci   sp.   zn. 8 Cb/65/2010.“

Na účely objasnenia skutkových okolností dôležitých pre rozhodnutie si ústavný súd vyžiadal spis krajského súdu sp. zn. Spr 10058/2012, v ktorom sa prerokovalo pochybenie sudkyne JUDr. Š. Z obsahu tohto spisu vyplýva, že rozhodnutím predsedníčky krajského súdu   z 15.   mája   2012   bolo   JUDr.   S.   Š.   uložené   disciplinárne   opatrenie –   napomenutie za pochybenie,   ktorého   sa   mala   dopustiť   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   8   Cb   65/2010. Pochybenie   malo   spočívať   v tom,   že   zákonná   sudkyňa   nepredložila   spis   vo   veci sp. zn. 8 Cb 65/2010   na   rozhodnutie   o predošlej   námietke   zaujatosti   vznesenej sťažovateľkou krajskému súdu v lehote podľa § 16 ods. 1 OSP.

12.   Úlohou   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o námietke   zaujatosti   sťažovateľky bolo kvalifikovane posúdiť, či skutočnosť, že zákonnej sudkyni bolo uložené disciplinárne opatrenie   za   pochybenie   v konaní   sp.   zn.   8   Cb   65/2010,   môže   vyvolávať   objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti v tomto konaní a prípadne aj v súvisiacom konaní vedenom pod   sp.   zn.   8   Cb   49/2011.   Krajský   súd   nedostatočne   preveril   skutočnosti   podstatné pre rozhodnutie – v akom konaní a za aké pochybenia bolo sudkyni uložené disciplinárne opatrenie, a dospel tak k zjavne nesprávnym skutkovým zisteniam; t. j. že disciplinárne opatrenie bolo zákonnej sudkyni uložené za pochybenie v konaní sp. zn. 8 Cb 49/2011, a nie v konaní sp. zn. 8 Cb 65/2010. Tieto nesprávne skutkové závery krajského súdu pritom tvorili jadro jeho argumentácie, ktorou vyhodnotil námietku sťažovateľky ako nedôvodnú a sudkyňu   Š.   z konania   nevylúčil.   Sťažovateľka   preto   nedostala   odpoveď   na podstatu jej námietky,   či   uložené   disciplinárne   konanie   za   pochybenie   sudkyne   v konaní   môže následne   vyvolať   pochybnosti   o nezaujatosti   sudkyne   v tomto   konaní   s následkom jej vylúčenia z prerokovávania a rozhodovania tejto veci. Aj v prípade, ak by disciplinárne opatrenie   bolo   konajúcej   sudkyni   skutočne   uložené   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Cb 49/2011,   ako   nesprávne   uviedol   krajský   súd, napadnuté   uznesenie by taktiež   nenaplnilo   podstatu   inštitútu   vylúčenia   sudcov   podľa   §   14   až   §   16   OSP. Sťažovateľka totiž v námietke zaujatosti žiadala vylúčiť sudkyňu aj z rozhodovania v tomto konaní (sp. zn. 8 Cb 49/2011, pozn.), krajský súd však napadnuté uznesenie neodôvodnil ani vo vzťahu   k takto   formulovanej   námietke   zaujatosti.   Právny   záver   krajského   súdu, že v prerokovávanom   prípade   neboli   preukázané   pochybnosti   o nezaujatosti   konajúcej sudkyne,   nevychádza   z posúdenia   uplatnenej   námietky,   ale   z chybného   vyhodnotenia skutkového stavu.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   základné   právo   na   súdnu ochranu a v jeho rámci právo na prerokovávanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z jeho ďalšieho rozhodovania pre zaujatosť v zmysle ustanovení § 14   až §   16   OSP.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   pred   nestranným súdom   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi namietaného sudcu, resp. sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania pre zaujatosť. Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať každý   návrh   oprávnenej   osoby na vylúčenie sudcu   z ďalšieho prerokúvania a rozhodnúť   o ňom   (I.   ÚS   73/97).   Je   samozrejmé,   že   rozhodnutie   súdu   o   ne/vylúčení sudcu/ov   vecne a miestne príslušného súdu   musí   byť odôvodnené tak,   aby poskytovalo odpoveď na tie podstatné otázky, ktoré majú vplyv na naplnenie hypotézy uvedenej v § 14 ods. 1 OSP.

13. Ústavný súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nedáva odpoveď   na   podstatu   vznesenej   námietky   zaujatosti,   ktorou   sa   sťažovateľka   snažila preukázať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Napadnuté uznesenie je arbitrárne, čím krajský súd poprel účel význam inštitútu vylúčenia sudcov podľa § 14 až § 16 OSP. V napadnutom   uznesení   absentuje odpoveď   na   relevantné otázky,   ktoré   tvorili   podstatu námietky zaujatosti. To má za následok porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

14. Sťažovateľka v sťažnosti tiež žiadala, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Ncb 3/2012 z 19. júna 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky dospel k záveru, že na dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto   vyhovel   návrhu   sťažovateľky   a zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa § 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde viazaný právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyjadrenými   v tomto   náleze,   a bude   sa   teda   musieť kvalifikovane vysporiadať s podstatou sťažovateľkinej námietky zaujatosti z 28. mája 2012.

15. Napokon   ústavný   súd   rozhodol   o náhrade   trov   konania   sťažovateľky. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v plnej požadovanej výške, teda 323,50 € vrátane DPH (2 x 127,16 € za 2 úkony právnej služby; t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti, spolu 254,32 € a 2 x paušálna náhrada hotových   výdavkov po   7,63   €,   spolu   269,58   €   +   20   %   DPH). Priznanú   náhradu   trov právneho   zastúpenia   v sume   323,50   €   vrátane   DPH   (právna   zástupkyňa   sťažovateľky predložila   osvedčenie   platiteľa   DPH)   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky [(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP); bod 3 výroku tohto nálezu].

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2013