znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 615/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov   5,   Prešov,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ambrózom   Motykom,   Námestie SNP 7, Stropkov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv a práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   čl.   47   Charty   základných práv Európskej únie a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 MCdo 9/2013 z 20. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2014   doručená   sťažnosť   Združenia   na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS,   Námestie legionárov 5, Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv a práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej ako „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 47 Charty základných práv Európskej únie   (ďalej   aj   „charta“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“) sp. zn. 6 MCdo 9/2013 z 20. júna 2014 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnej veci vedenej Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 6/2012 vstúpil 14. februára 2012 do konania v procesnej pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalovaného podľa § 93 ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“). Po tom, ako mu bol v konaní doručený návrh na začatie konania spolu s prílohami, 26. marca 2012 zaslal sťažovateľ okresnému súdu vo veci vyjadrenie, v ktorom okrem   iného   vzniesol   námietku   premlčania   žalobcom   uplatňovaného   nároku.   Žalobca následne 29. mája 2012 vzal žalobu v celom rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 13. 06. 2012 č. k. 16 C/6/2012-37 konanie zastavil a vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu v konaní na podporu úspešného žalovaného   nepriznal   náhradu   trov   konania   s   poukazom   na   dôvody   hodné   osobitného zreteľa (§ 150 ods. 1 O. s. p.), ktoré videl v tom, že spotrebiteľské združenie ako odborník v danej oblasti sa síce môže dať zastúpiť advokátom, ale takéto trovy nepovažuje za účelne vynaložené. Vedľajší účastník podľa názoru prvostupňového súdu vstupuje do množstva obdobných   sporov,   kde   jeho   obrana   spočíva   vo   vznesení   námietky   premlčania.   Takáto činnosť   je   preto   pre   vedľajšieho   účastníka   bežnou   až   rutinnou   záležitosťou,   preto   mu náhradu trov konania nepriznal....

Proti citovanému uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV podal vedľajší účastník dňa 12. 07. 2012 odvolanie v časti, v ktorej mu nebola priznaná náhrada trov konania. V odvolaní podrobne argumentoval, prečo je aplikácia § 150 ods. 1 O. s. p. na danú vec nenáležitá.  ...   Z   uvedených dôvodov   žiadal rozhodnutie   v jeho napadnutej časti zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi priznať náhradu trov konania.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 21. 09. 2012 č. k. 5 Co/347/2012-126 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pre paušálny vstup združenia do konania nebol žiadny dôvod, iba zbytočne navýšiť trovy konania, najmä, keď sa dalo zastúpiť advokátom a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv konkrétneho   spotrebiteľa,   ale   získanie   finančných   prostriedkov   v   podobe   náhrady   trov právneho zastúpenia....

Vedľajší   účastník   následne   podal   podnet   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie mimoriadneho   dovolania,   ktorému   generálny   prokurátor   vyhovel   a   proti   citovanému rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave podal mimoriadne dovolanie....

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 20. 06. 2014 sp. zn. 6 MCdo/9/2013 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky zamietol.“

Sťažovateľ   argumentujúc   právom   na   náhradu   trov   konania   a   účelnosťou vynaložených trov poukazuje na argumentáciu viacerých rozhodnutí všeobecných súdov (napríklad uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8 Co 218/2014-92 zo 14. mája 2014, uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 Co 193/2012-138 z 30. júla 2012, č. k. 13 Co 200/2012-159 z 8. augusta 2012, č. k. 16 Co 325/2012-60 z 25. októbra 2012 a č. k.   15   Co   382/2013-134   z   24.   júla   2013   a   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 MCdo 30/2012 zo 17. októbra 2013), ako aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (druhej   komory)   z   22.   decembra   2010   vo   veci   sp.   zn.   C-279/09   DEB   Deutsche Energiehandels   und   Beratungsgesellschaft   mbH   proti   Spolkovej   republike   Nemecko a poznamenáva, že práve „zo skutkového a právneho stavu v prejednávanej právnej veci vyplýva   flagrantné   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   ústavne   nekonformnými a arbitrárnymi rozhodnutiami všeobecných súdov“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   najvyšší   súd   ho „napadnutým   rozhodnutím diskvalifikoval vo vzťahu k právu na náhradu trov právneho zastupovania. Právo na právnu pomoc nemôže bez rozmeru práva na náhradu trov konania nájsť zmysluplné uplatnenie v občianskom súdnom procese.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho   sťažnosť   pri predbežnom   prerokovaní   uznesením   prijal   na   ďalšie   konanie   a   následne   nálezom   takto rozhodol:

„I. Základné právo Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2, 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 47 Charty základných práv EÚ a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slbôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   20.   06.   2014   sp.   zn. 6 MCdo/9/2013 porušené bolo.

II. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 06. 2014 sp. zn. 6 MCdo/9/2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi, Združeniu na   ochranu   občana   spotrebiteľa   HOOS...   Prešov,   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 340,90 €   na   účet   právneho   zástupcu,   JUDr.   Ambróza   Motyku...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   v   zmysle   dikcie   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákone neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc,   návrhy, ktoré   nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   preto   primárne   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   predpoklady meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti,   a   dospel   k   záveru,   že   ide   o   zjavne neopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu   kompetenciu   posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   pred   tým,   ako   dospeje   k   záveru,   že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnej sťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu) orgánu   verejnej   moci,   považuje ju ústavný súd   spravidla   za   zjavne neopodstatnenú,   ak napadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietaným vadám   konania,   ktoré   jeho   vydaniu   predchádzalo,   spôsobilé   porušiť   základné   práva a slobody sťažovateľka, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá príčinu   doň   zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). V právomoci ústavného súdu je iba   preskúmanie   právneho   názoru   všeobecného   súdu   z   hľadiska   dodržania   ústavných princípov,   čo   však   neznamená   aj   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor všeobecného súdu svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Na posúdenie ústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd   za   podstatné   zistiť,   či   spôsob,   ktorým   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie o zákonnosti   dovolaním   napadnutých   uznesení,   je   ústavne   konformný.   Inými   slovami, úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení a aplikovaných   právnych   predpisov,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovaných právnych úprav.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd preskúmal tak uznesenie okresného súdu sp. zn. 16 C 6/2012 z 13. júna 2012, ako aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 347/2012 z 21. septembra 2012 v rozsahu, v akom bolo proti nim prípustné dovolanie, a vysporiadal sa s dovolacím dôvodom, keď dospel k tomuto záveru:

«Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   argumenty   generálneho   prokurátora   neboli spôsobilé vyvrátiť právny záver súdov v základnom konaní o neúčelnosti trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka. Týkali sa totiž okolností, ktoré súdy v základnom konaní nespochybnili,   resp.   ktoré   boli   vo   vzťahu   k   otázke   účelnosti   vynaložených   trov   právne bezvýznamné. Súdy v základnom konaní nespochybnili skutočnosť, že späťvzatím žaloby žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania, že vedľajšiemu účastníkovi vzniklo právo na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p., že Združenie vstupom do konania naplnilo svoj účel, ktorým je ochrana spotrebiteľa, a že ako vedľajší účastník malo právo na právnu pomoc v konaní pred súdom, a teda aj právo na zastúpenie advokátom. Námietky generálneho prokurátora týkajúce sa toho, že za trovy konania sa považuje aj náhrada   výdavkov   právnickej   osoby,   ktorá   je   oprávnená   zastupovať   v   konaní   podľa osobitného predpisu, boli vo vzťahu k prejednávanej veci irelevantné, pretože v tejto veci združenie nevyužilo možnosť zastupovať v konaní žalovaného, teda nevystupovalo v konaní ako zástupca účastníka konania (zastúpenie a vedľajšie účastníctvo sú dva odlišné právne inštitúty).

V preskúmavanej veci odôvodnili súdy v základnom konaní nepriznanie náhrady trov (trov právneho zastúpenia) vedľajšiemu účastníkovi neúčelnosťou týchto trov spôsobenou neúčelnosťou právneho zastúpenia, poukazujúc na to, že vstúpil do množstva obdobných sporov, v ktorých vystupujú ako žalobcovia ním označené subjekty, a to bez ohľadu na stav konania a vôľu žalovanej strany, pričom ako jedinú obranu proti žalobe vzniesol námietku premlčania.   Krajský   súd navyše   dodal,   že   táto   skutočnosť   navodzuje   dojem,   že účelom vstupu do konania nebola ochrana práv konkrétneho žalovaného (inak spotrebiteľa), ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia.

Podľa názoru dovolacieho súdu vyššie uvedený právny záver súdov v základnom konaní je správny.... Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada, podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v § 142 ods. 1 O. s. p.. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov   vynaložených   na   právne   zastúpenie   treba   dôsledne   rozlišovať,   či   právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci,   opakované   zastúpenie   v   tzv.   hromadných   -   skutkovo   a   právne   takmer   totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. 3. 2014 sp. zn. I. ÚS 3819/13 dostupný na www.concourt.cz). Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho   princípu   proporcionality,   chrániaceho   primeranosť   ako   hodnotu právneho   štátu.   Primeranosť   súvisí   s   rozumnosťou   v   práve,   ktorá   je   chápaná   ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013   vyslovil   záver,   že   trovy   konania   vzniknuté   zastupovaním   advokátom   v   tzv. hromadných   (skutkovo   a   právne   takmer   totožných)   veciach,   kde   sa   obsah   jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Na tomto závere zotrváva aj v tejto veci, v ktorej je z obsahu spisu   zrejmé,   že   vedľajší   účastník   zastúpený   advokátom   hromadne   vstúpil   do porovnateľných vecí žalobkyne (vstúpil do 34 vecí žalobkyne - č. 1. 21), pričom v písomnom vyjadrení   k   žalobe   vzniesol   všeobecne   formulovanú   (prakticky   formulárovú)   námietku premlčania,   aktualizovanú len o údaje   žalovaného   a   údaje   o   individualizácii žalovanej pohľadávky. Za tejto situácie, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto písomnom podaní   zároveň   uviedol,   že   súhlasí   s   rozhodnutím   bez   pojednávania   a   že   prípadného pojednávania   sa   on,   ani   jeho   zástupca   nezúčastní   a   žiada   konať   a   rozhodnúť   v   ich neprítomnosti,   sa   zastúpenie   vedľajšieho   účastníka   advokátom   vo   veciach,   ktoré   spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie   práva   na   právnu   ochranu.   To   má   za   následok   povinnosť   súdov   konštatovať neúčelnosť   nákladov   vynaložených   na   právne   zastúpenie,   a   teda   ich   nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Vedľajší účastník by svoju úlohu, spočívajúcu v pomoci žalovaným v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci. Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých porovnateľných veciach.

So   zreteľom   na   uvedené   dovolací   súd   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora ako neopodstatnené zamietol.»

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   uznesenie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym   názorom   najvyššieho   súdu, nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   ústavnej   nekonformnosti   alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Z hľadiska posúdenia ústavnosti všeobecnými súdmi aplikovaného právneho záveru ústavný súd zdôrazňuje, že najvyšší súd svoj právny záver náležite a kompaktne odôvodnil a sťažovateľom   uvedená   argumentácia   v   jeho   sťažnosti   nebola   spôsobilá   vyvolať pochybnosť o tomto odôvodnení z ústavného hľadiska.

Keďže s ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením označených práv sťažovateľa, odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014