znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 615/2012-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Marianny   Mochnáčovej   a   sudcov   Milana   Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť Ing. D. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. B., Advokátska kancelária B., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 71/1996 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 71/1996 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   71/1996 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. D. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing.   D.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   269,58   € (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   ktorú j e   Okresný   súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2012 doručená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 71/1996, ktoré doteraz nie je skončené, a to aj napriek sťažnosti adresovanej predsedovi okresného súdu 2. apríla 2012.

2. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiadal   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s tým,   aby   zároveň   okresnému   súdu   prikázal   v   označenej   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 7 500 € a náhradu trov konania v sume 269,60 €.

3. Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrila   predsedníčka okresného súdu, ktorá v podstatnom uviedla chronológiu úkonov, ktoré vykonal okresný súd vo veci so záverom, že od 30. júla 1999 do 7. apríla 2011 bolo konanie prerušené pre prebiehajúci konkurz vyhlásený na majetok odporcu, proti ktorému sťažovateľ uplatnil peňažný nárok, takže túto dobu nemohol okresný súd nijako ovplyvniť. Celkovú dĺžku konania ovplyvnilo aj konanie sťažovateľa vo forme neúplných podaní či nezaplatením poplatku alebo neúčasti na pojednávaní. Preto žiadala nepriznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v uplatnenej výške.

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s   ich   vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 527/2012).

5. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy ak ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným rozhodnutím   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   práva   alebo   slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

7. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

8. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej   neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť   súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01,   I.   ÚS   251/05).   Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhom tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

9. Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania   a postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   považuje aj povahu prerokúvanej veci.

10. Pokiaľ   ide   o   kritérium   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o odmene   za   vykonanú   prácu   u   odporcu, ktorý sa   dostal   do   konkurzu,   takže   možno   predmetné   konanie   považovať   po   skutkovej správne   za zložitejšie.   Samotnú   skutkovú   zložitosť   však   nemožno   dávať   do   súvislosti s pretrvávajúcou neefektívnou činnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide totiž o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

11. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní veci zistil okolnosti, ktorými sťažovateľ   čiastočne   prispel   k prieťahom   v konaní,   a to   napr.   tým,   že   pôvodne   podal neúplné podanie, potom sa viackrát na výzvu okresného súdu neustanovil na informačný výsluch   (26. septembra   1996)   alebo   sa   nezúčastnil   pojednávania   (22.   januára   2013) z dôvodu kolízie s iným pojednávaním a pod.

12. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   označených   práv   sťažovateľa,   bol   postup   samotného   okresného   súdu. Pri skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   jeho   postupu   došlo   k porušeniu   uvedeného základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že to   tak je,   a to   aj   napriek   tomu,   že   plynulému postupu bránila zákonná prekážka v konaní – od 30. júla 1999 do 7. apríla 2011 – keď bolo konanie pre prebiehajúce konkurzné konanie na majetok odporcu sťažovateľa prerušené, lebo celková doba konania (vyše 4 rokov) okrem uvedeného obdobia bola dostatočná na to, aby v takej citlivej otázke pre sťažovateľa, akou je vyplatenie pracovnej odmeny, meritórne rozhodol.

13. Obranu okresného súdu   spočívajúcu v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III.   ÚS   17/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

14. Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

15. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože konanie doteraz nie je skončené.

16. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).   Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   7 500   €. Vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníka konania) ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa, ako aj na predmet konania a sťažovateľom požadovanú sumu považuje za primerané v sume 1 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 tohto rozhodnutia.

17. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi   konania jeho trovy.   Sťažovateľ,   ktorý bol vo veci namietaných porušení svojich práv úspešný, vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou. Advokátka vykonala dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania a spísanie a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods.   2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za   jeden   právny   úkon   vykonaný   v roku   2012   patrí   advokátke   odmena   z výpočtového základu   763   €,   t.   j.   127,16   €,   a režijný paušál 7,63   € (127,16   € +   7,63   €),   teda   spolu 134,79 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov za dva úkony právnych služieb (prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   a podanie   sťažnosti),   t.   j.   v celkovej   výške 269,58   €,   ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

18. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. februára 2013