znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 614/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., zastúpenej advokátom JUDr. Františkom Vavračom, Horná   51,   Banská   Bystrica,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 70/2013 z 2. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2014   doručená   sťažnosť   D.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2   Sžo   70/2013   z   2.   júla   2014   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania rozhodnutia ministerky spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný   správny   orgán“)   o   rozklade č. 678/2005/52/SKP-RK z 21. decembra 2011 (ďalej len „rozhodnutie o rozklade“), ktorým bol   zamietnutý   rozklad   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   č.   687/2005/52/SKP z 30. augusta 2011 o pozastavení výkonu jej správcovskej činnosti z dôvodu, že Prezídiom Policajného zboru, Úradom boja proti korupcii, odborom boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica jej bolo vznesené obvinenie pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti   pri   správe   cudzieho   majetku,   ktorého   sa   mala   dopustiť   priamo   pri   výkone správcovskej   činnosti   tým,   že   vo   viacerých   prípadoch   investovala   finančné   prostriedky získané zo speňaženia konkurznej podstaty do subjektu, „... ktorý nie je chránený pred náhlou insolventnosťou prostredníctvom bankového dohľadu Národnej banky Slovenska“.

V   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   správneho   orgánu sťažovateľka   tvrdila,   že   predmetné   rozhodnutie   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia z týchto dôvodov:

a)   Ustanovenie   §   25   ods.   2   písm.   a)   zákona   č.   8/2005   o   správcoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o správcoch“) nie je tým ustanovením, podľa ktorého mal žalovaný správny orgán v jej veci postupovať, keďže toto ustanovenie je len predpokladom, ktorý určuje prípady, keď sa správny   orgán   musí   zaoberať   otázkou,   či   v   konkrétnom   prípade   prichádza   do   úvahy prerušenie činností správcu alebo nie. Žalovaný správny orgán mal v danej veci na zistený skutkový stav aplikovať § 25 ods. 5 zákona o správcoch, ktoré určuje vlastné podmienky tohto rozhodovania.

b)   Nesprávny   bol   postup   žalovaného   správneho   orgánu   aj   v   tom,   že   zákonom povolenú   voľnú   úvahu   odvodil   z   §   25   ods.   2   písm.   a)   zákona   o   správcoch,   hoci   toto ustanovenie   zákona   správne   uváženie   neumožňuje.   Predmetné   ustanovenie   neurčuje hmotno-právne   podmienky   konkrétneho   právneho   posúdenia,   a   preto   jeho   aplikácia má za následok nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia.

c)   Argumentácia   žalovaného   správneho   orgánu   tzv.   vonkajšími   podmienkami (ktorými   je „váženie“ individuálnych   záujmov   sťažovateľky   a   verejného   záujmu) neprichádza do   úvahy. Pri úvahe o pozastavení správcovskej činnosti sú relevantné len tzv. vnútorné okolnosti, ktoré sú vymedzené tak, že okolnosti týkajúce sa dôvodu, ktorým je vznesenie obvinenia, spochybňujú, že správca bude vykonávať správcovskú činnosť riadne. Ak bola premisa, z ktorej vychádzal žalovaný správny orgán, nesprávna, jeho postup môže byť správny, ale nesprávne je jeho rozhodnutie, ku ktorému uvedeným postupom dospel.

d) Ak správna úvaha žalovaného správneho orgánu vychádzala z nesprávnej premisy, došlo   k „extenzívnej   interpretácii“ kompetencie   správneho   orgánu,   a   teda   k   postupu priečiacemu sa čl. 2 ods. 2 ústavy.

e) Rozhodnutie o rozklade bolo vydané na základe nezákonného postupu žalovaného správneho orgánu, je neodôvodnené, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia.

Krajský   súd   o   žalobe   sťažovateľky   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   4   S   23/2012 z 18. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol. Proti rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v   ktorom   namietala „zúžený rozsah   prieskumu   a   to   v   rozpore   so   zákonom.   Rozsah   prieskumu   mal   byť   vykonaný v rozsahu   tých   dôvodov,   ktoré   boli   nastolené   ako   zásadné   námietky   vyvolávajúce pochybnosť o zákonnosti postupu a rozhodnutia. Každý z uvádzaných dôvodov mal byť preskúmaný   samostatne,   ak   ej   každý   dôvod   relevantný   k   posudzovanej   veci,   pričom s každým z týchto dôvodov sa mal súd vysporiadať a odôvodniť prípadnú jeho nesprávnosť. Ak súd ignoroval všetky dôvody žaloby s výnimkou jedného, na ktorej postavil zamietajúce rozhodnutie, ide tu o jasný prejav svojvôle.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   mala   byť   jej   vec   pred   vydaním   prvostupňového správneho rozhodnutia s ňou riadne prerokovaná ako s osobou dotknutou, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, tak ako to zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy. Rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa majúce „sankčnú povahu“ tento závažný deficit   obsahovalo,   čím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu.

O   odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   rozhodol   najvyšší   súd rozsudkom   tak,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Odôvodnenie   rozsudku najvyššieho   súdu   považuje sťažovateľka za formálne,   keďže na jej   podstatné   odvolacie námietky nereagoval. Celý postup odvolacieho súdu je tak podľa sťažovateľky svojvoľný a arbitrárny.

Sťažovateľka   tiež   argumentovala,   že   v   súvislosti   s   jej   trestným   stíhaním   pre úmyselný   trestný   čin,   pre   ktorý   jej   bola   pozastavená   činnosť   správkyne,   uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 To 75/2013 z 1. apríla 2014 bol rozsudok súdu prvého stupňa   zrušený   a   vec   mu   bola   vrátená,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znova   prerokoval a rozhodol.   V   predmetnom   uznesení   odvolací   súd konštatoval,   že   z hľadiska   posúdenia trestno-právnej   zodpovednosti „platná   právna   úprava   ukladá   správcovi   iba   všeobecnú povinnosť postupu pri výkone funkcie s odbornou starostlivosťou, a nie zodpovednosť tak, ako sa predpokladala vo vznesenom obvinení“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Najvyšší súd rozsudkom NS SR č. 2 Sžo/70/2013 zo dňa 2. júla 2014 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok NS SR č. 2 Sžo/70/2013 zo dňa 2. júla 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľke   D.   V.,   správcovi...   priznáva náhradu trov právneho zastupovania v sume 284,08 €..., ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky   povinný   vyplatiť   na   účet...   do jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v spojitosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek tomu,   že   sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   vykazuje nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej totiž chýba špecifikácia konkrétneho práva   obsiahnutého v čl.   48 ods.   2   ústavy.   Z   obsahu odôvodnenia   sťažnosti   však bolo ústavnému   súdu   zrejmé,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je aj právo   účastníka   konania   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (m. m. II. ÚS 209/04,   III.   ÚS   95/06,   III.   ÚS   206/07),   t. j.   na   také   odôvodnenie,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   nevyžaduje,   aby v odôvodnení   rozhodnutia   bola   daná   odpoveď   na   každý   argument   strany.   Ak   však   ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.

Ústavnosť   konania pred   orgánom   verejnej   moci   (vrátane súdov)   predpokladá,   že orgán verejnej moci koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je podľa názoru sťažovateľky neodôvodnený, keďže sa v ňom najvyšší súd nevysporiadal so zásadnými odvolacími námietkami sťažovateľky. Sťažovateľka namietala, že nesprávnosť postupu žalovaného správneho orgánu spočívala najmä v tom, že zákonom povolenú   voľnú   úvahu   (správne   uváženie)   odvodil   z   §   25   ods.   2   písm.   a)   zákona o správcoch, pritom toto ustanovenie správnu úvahu neumožňuje. Uvedená nesprávnosť má podľa sťažovateľky za následok nesprávne rozhodnutie. Ďalšia podstatná časť argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdenom odopretí jej práva oboznámiť sa a vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že rozhodnutím žalovaného správneho orgánu (ministerky   spravodlivosti)   č.   678/2005/52/SKP-RK   z   21.   decembra   2011   v   spojení s rozhodnutím   ministerstva   spravodlivosti   č.   678/2005/52/SKP   z   30.   augusta   2011   bol sťažovateľke   pozastavený   výkon   správcovskej   činnosti.   Citované   rozhodnutia   nadobudli právoplatnosť 27. decembra 2011. Dôvodom   pozastavenia výkonu funkcie správcovskej činnosti bola skutočnosť, že Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Stred, Banská Bystrica uznesením ČVS: PPZ-193/BPK-S-2010 z 15. júla 2011   začalo   proti   sťažovateľke   trestné   stíhanie   pre   porušovanie   povinnosti   pri   správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Ministerstvo spravodlivosti začalo správne konanie o pozastavenie výkonu činnosti správcu proti sťažovateľke na základe jej oznámenia o tejto skutočnosti.

Žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu podaná sťažovateľkou na krajskom súde bola rozsudkom krajského súdu zamietnutá z dôvodu, že žalovaný správny orgán postupujúc v súlade s § 25 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde disponuje   právomocou   s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   rozhodnúť o pozastavení činnosti správcu konkurznej podstaty. Podľa názoru krajského súdu žalovaný správny   orgán   rozvinul   správnu   úvahu   o   skutočnostiach,   ktoré   ho   viedli   k   danému rozhodnutiu   vydanému   na základe   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   sťažovateľke   pre úmyselný   trestný   čin   súvisiaci   s   výkonom   správcovskej   činnosti.   Súčasne   krajský   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   konštatoval   procesné   pochybenie   prvostupňového správneho   orgánu,   ktorý   začatie   správneho   konania   sťažovateľke   neoznámil,   avšak vzhľadom   na   jej   vyjadrenie   z   15.   júla   2011,   v   ktorom   svoje   konanie   v   súvislosti so vznesením   obvinenia   vysvetlila, ako aj charakter   dôvodu,   pre   ktorý   jej bola činnosť správkyne   pozastavená   (uznesenie   o   vznesení   obvinenia   pre   úmyselný   trestný   čin   pri výkone správcovskej činnosti), uviedol, že jej právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom odopreté nebolo.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia v tejto súvislosti uviedol:

„V   preskúmavanom   prípade   konanie   začalo,   z   podnetu   správneho   orgánu   - žalovaného,   a   to   na   základe   oznámenia   žalobkyne,   že   jej   bolo   doručené   uznesenie o vznesení obvinenia pre úmyselný trestný čin súvisiaci s výkonom správcovskej činnosti. Iný   dôkazný   prostriedok   neslúžil   ako   podklad   pre   rozhodnutie   žalovaného.   Žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 15. 7. 2011 vysvetľovala dôvody svojho postupu pri nakladaní s finančnými   prostriedkami   náležiacimi   do   konkurznej   podstaty   ako   i   následné   aktivity na vymoženie   jej   konaním   vzniknutých   pohľadávok   úpadcu.   Tieto   dôvody   zopakovala v podanom rozklade. Je preto zrejmé, že žalobkyňa v priebehu konania (už od jeho začatia) bola   oboznámená   s   jediným   podkladom   rozhodnutia   žalovaného,   uznesením   o   vznesení obvinenia č.: ČVS: PPZ-193/BPK-S-2010 zo dňa 28. 2. 2011. I keď žalovaný porušil svoju povinnosť oznámiť žalobkyni začatie konania vo veci pozastavenia výkonu správcovskej činnosti, predmetným pochybením jej ako účastníčke konania neodoprel právo oboznámiť, sa   s   podkladom   rozhodnutia,   pričom   k   tomuto   podkladu   sa   vyjadrila.   Z   charakteru predmetného   konania,   dôvodu   jeho   začatia,   vyjadrení   žalobkyne   a   žalovaného   v   jeho priebehu   je   zrejmé,   že   neexistuje   žiaden   dôvod   domnievať   sa,   že   by   žalobkyňa   mohla predložiť dôkazný prostriedok, ktorý by poprel existenciu uznesenia o vznesení obvinenia - podkladu   pre   napadnuté   rozhodnutie.   Prípadným   zrušením   napadnutého   rozhodnutia z dôvodu formálnej procesnej vady - neupovedomenie o začatí konania by sa dosiahlo len zopakovanie procesu bez privodenia výhodnejšieho rozhodnutia pre žalobkyňu, čo nie je účelom súdneho konania, a preto súd z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie nezrušil.“

Citované   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   (ktorého   závery   považoval za dostatočné   aj   najvyšší   súd   a   stotožnil   sa   s   nimi)   zohľadňujúce   konkrétne   okolnosti prípadu, ako i nemožnosť dosiahnuť pre sťažovateľku priaznivejší výsledok zopakovaním správneho   konania   len   v   dôsledku   uvedeného   procesného   pochybenia   ministerstva spravodlivosti možno podľa názoru ústavného súdu považovať za ústavne akceptovateľné.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   pričom v podstatnej časti odôvodnenia uviedol:

„Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk   ustanovených   zákonom.   Súd   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   správneho rozhodnutia   (§   245   ods.   2   OSP).   Ak   je   správne   uváženie   správneho   orgánu   v   súlade s pravidlami logického uvažovania a ak podmienky správneho uváženia boli zistené úplne a riadnym procesným postupom a právny následok založený rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom, z tých istých skutočností nemôže súd vyvodiť iné alebo opačné závery. Pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Súd neprihliadne na také porušenie zákona v správnom konaní, ktoré nemohlo ovplyvniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Predmetom   konania   pred   krajským   súdom   bolo   posúdenie   zákonnosti   postupu správnych orgánov pri rozhodovaní o pozastavení výkonu správcovskej činnosti žalobkyni podľa § 25 ods. 2 písm. a/ zákona o správcoch, podľa ktorého ustanovenia ministerstvo (spravodlivosti) môže pozastaviť výkon správcovskej činnosti správcovi - fyzickej osobe, ak: a) orgán činný v trestnom konaní proti nemu vedie trestné stíhanie za úmyselný trestný čin alebo trestný čin, ktorého skutková podstata súvisí s podnikaním.   Správny orgán začal konanie   na   základe   oznámenia   žalobkyne,   že   jej   bolo   doručené   uznesenie   o   vznesení obvinenia pre úmyselný trestný čin súvisiaci s výkonom správcovskej činnosti. Z obsahu uznesenia   Prezídia   policajného   zboru,   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti korupcii Stred ČVS: PPZ-193/BPK-S-2010 vyplýva, že žalobkyňa je stíhaná podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ako obvinená pre skutok právne kvalifikovaný ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 3 písm. b/, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm.   b/,   písm.   h/   Trestného   zákona   účinného   od   1. 1. 2006.   Vychádzajúc   z   obsahu uvedeného uznesenia rozhodlo ministerstvo (spravodlivosti) podľa § 25 ods. 2 písm. a/ zákona   o   správcoch   o   pozastavení   výkonu   správcovskej   činnosti   žalobkyni   a   minister spravodlivosti v konaní o podanom rozklade zamietol rozklad a rozhodnutie o pozastavení výkonu   správcovskej   činnosti   potvrdil.   Krajský   súd   v   súdnom   preskúmavacom   konaní nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia zamietol. V odôvodnení rozsudku sa vyporiadal s námietkami žalobkyne, ktoré považoval v danej veci za relevantné.

So závermi krajského súdu sa stotožnil aj najvyšší súd. Správny orgán pri použití diskrečnej   právomoci   (správnej   úvahy)   ani   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nevybočil z medzí, a hľadísk ustanovených zákonom. Správne uváženie správneho orgánu v danej veci je v súlade s pravidlami logického uvažovania. Podmienky správneho uváženia boli zistené úplne   a   riadnym   procesným   postupom   a   právny   následok   založený   preskúmavaným rozhodnutím nie je v rozpore so zákonom. Preto z tých istých skutočností nemohol súd vyvodiť iné alebo opačné závery. Dostatočne sa vyporiadal krajský súd aj s námietkami, ktoré   sa   týkali   neoznámenia   začatia   konania   žalobkyni   vo   veci   pozastavenia   výkonu správcovskej činnosti, keďže s poukazom na § 250i ods. 3 OSP pri preskúmavaní zákonnosti a   postupu   správneho   orgánu   súd   prihliadne   len   na   tie   vady   konania   pred   správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala, že rozsudok krajského súdu nie je náležité odôvodnený (v súlade s požiadavkami ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP), tu najvyšší   súd   pripomína,   že   obsah   základného   práva   na   súdnu   ochranu   ani   práva   na spravodlivé konanie nevyžaduje odpoveď na každú otázku účastníka konania ale postačuje odpoveď len na kľúčové právne argumenty. Uvedenú požiadavku rozsudok krajského súdu spĺňa, keď krajský súd posúdil, že správny orgán vyhodnotil v rámci povolenej správnej úvahy   zistenú   skutočnosť   (trestné   stíhanie   žalobkyne)   a   z   vyhodnotenia   vyvodil   záver o potrebe pozastavenia výkonu správcovskej činnosti.“

Ústavný   súd   posúdením   obsahu napadnutého   rozhodnutia   z   ústavne významných hľadísk dospel k záveru, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal sa s okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o zamietnutí jej odvolania. Podľa názoru ústavného   súdu   právny   záver   najvyššieho   súdu   v   napadnutom   uznesení   nie   je   takým, o ktorom by bolo možné tvrdiť, že je svojvoľný či arbitrárny. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu postupoval v súlade i so zásadou ústavne konformného výkladu, pretože nepoužil   taký   výklad   dotknutých   ustanovení,   ktorý   by   poprel   realizáciu   ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky   o   nesprávnej   aplikácii   správneho   uváženia pri rozhodovaní   o   pozastavení   jej   činnosti   ako   správkyne   konkurznej   podstaty,   ktorú všeobecné súdu podľa jej názoru riadne neodôvodnili, ústavný súd poukazuje na judikatúru najvyššieho   súdu,   v   zmysle   ktorej „Voľné   uváženie   správneho   orgánu   môže   byť   preto dôvodom zrušenia preskúmavaného rozhodnutia len vtedy, ak sa rozhodnutie prieči zákonu, ak nezodpovedá obsahu spisov, alebo zásadám logického myslenia“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 21/2008 z 31. marca 2009). Podľa názoru ústavného súdu v právnej veci sťažovateľky uvedené konštatovať nemožno.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa už aj preto, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu porušenie označených práv sťažovateľky, a preto dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, čo odôvodňuje jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014