znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 614/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   V.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl.   47   ods.   3   v   spojení   s čl.   12   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004, ako aj postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. O. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej (ďalej len „ústava“) a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004, ako aj postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Na Okresnom súde v Kežmarku od decembra 2004 prebiehalo konanie pod sp. zn. 6T 260/2004 kde bol obžalovaným Ing. J. H. Ja som bol poškodeným. V prípravnom konaní som bol vypočutý dvakrát a ani raz som sa nevzdal práv poškodeného. Uviedol som, že si výšku požadovanej náhrady uplatním až na súde. Od roku 2000 trpím absolútnou hluchotou a   napriek   tomu   OČTK   nepoužil   pri   mojom   výsluchu   primerané   technické   zariadenie dokazujúce   ako   výsluch   naozaj   prebiehal.   Prvé   pojednávame   vykonal   Okresný   súd v Kežmarku dňa 5. 9. 2005 v čase keď som sa nachádzal vo väzbe v doteraz neskončenej trestnej veci. Bol som na pojednávanie eskortovaný z ÚVV Levoča a sudca napriek tomu, že vedel   o   mojej   úplnej   hluchote   vykonal   v   rozpore   s   mojimi   právami   a   požiadavkami pojednávanie s pomocou zapisovateľky, pričom, som nemal k dispozícii duálny monitor, nemohol   som   sledovať   protokoláciu   zápisnice,   sudca   nevyhotovil   ani   zvukový   záznam pojednávania,   ktorý   by   bez   pochybností   preukázal   ako   prebiehal   môj   výsluch.   Napriek evidentnému   nerešpektovaniu   môjho   postihnutia   a   mojej   diskriminácii   v   zmysle   čl.   12 ústavy sudca do zápisnice zaprotokoloval, že som sa vzdal svojich práv poškodeného. O tomto som sa však dozvedel až z uznesenia ústavného súdu, ktorý uznesením sp. zn. IV. ÚS 429/2009 odmietol moju prvú sťažnosť hoc nepoznal môj zdravotný stav a nevedel nič o mojej absolútnej hluchote. Následnú novú sťažnosť riešil ústavný súd pod sp. zn. III. ÚS 140/2010 senátom JUDr. T., kde ÚS skonštatoval, že nepochybne podmienky pojednávania pri mojom výsluchu na OS Kežmarok, /aj pred OČTK/ boli v rozpore s mojimi právami, ale senát   vyslovil,   že   nie   je   zo   strany   ústavného   súdu   nutné   zasahovať   do   prebiehajúceho konania,   pretože   pochybenia   môže   okresný   súd   napraviť   mojim   opätovným   výsluchom na pojednávaní, a tak si budem môcť práva poškodeného ešte v konaní uplatniť. Ústavný súd v odôvodnení naznačil ako má okresný súd v konaní s nepočujúcim poškodeným konať v súlade s trestným poriadkom aj ústavou...

Okresný súd v Kežmarku bol opakovane a dlhodobo nečinný a podal som viacero sťažností na jeho nečinnosť. Podal som ešte v septembri 2006 aj námietku zaujatosti voči sudcovi JUDr.   B. M., ale napriek tomu súd vo veci konal a nerozhodol ani o podanej námietke na sudcu ani o návrhu na prikázanie veci inému súdu v obvode KS Prešov... Vec bola KS Prešov z dôvodov dlhoročných prieťahov zavinených OS Kežmarok prikázaná na Okresný súd v Poprade až v marci 2013, pričom odvolací súd, ale aj NS SR, ktorý   nevyhovel   môjmu   návrhu   na   delegáciu   poukázali   vo   svojich   rozhodnutiach na neospravedlniteľné niekoľkoročné prieťahy v konaní !!!...

Nakoľko som sa nikdy relevantným a nespochybniteľným spôsobom nevzdal nárokov poškodeného, naviac sudca pôvodne vo veci konajúci sa sám vylúčil pre zaujatosť možno logicky aj právne konštatovať, že v súlade s uznesením ÚS sp. zn. III. ÚS 140/2010 som mal mať   právo   byť   na   prvom   pojednávaní   súdu   po   rozhodnutí   ÚS   SR   vo   veci   vypočutý, a uplatniť si svoje práva na náhradu škody. Zavinenou nečinnosťou OS Kežmarok však k tomu nikdy na tamojšom súde nedošlo a vec sa dostala po vyše deväť rokoch od podania obžaloby na iný súd.

Dovolím   si   tvrdiť,   že   postup   Okresného   súdu   v   Kežmarku   od   roku   2005   jasne dokazuje nielen jeho zaujatosť voči mojej osobe, ale dokazuje aj jasný úmysel zvýhodniť obžalovaného voči mne. Mnohoročné prieťahy evidentne smerovali k zmareniu môjho práva poškodeného, pretože v civilnom konaní už boli moje nároky dávno premlčané. Sudca konal nepochybne v záujme pomôcť obžalovanému tým, že roky vo veci nekonal a tak z dôvodov údajného porušenia práva obžalovaného na prejednanie veci bez prieťahov a v primeranej lehote, smeroval jasne k tomu, aby vec iný súd po jej odstúpení zastavil.“

Sťažovateľ ďalej argumentoval, že postup Okresného súdu Kežmarok viedol „priamo k zmareniu môjho práva poškodeného v súdnom konaní a na druhej strane k absolútnemu zvýhodneniu obžalovaného. Na jednej strane som sa opakovane domáhal nápravy podaním sťažností na nečinnosť súdu, na druhej strane obžalovaný sa uspokojil s tým, že vec na súde zaspala. Od podania obžaloby plynie už deviaty rok a podľa judikatúry ESĽP je taká doba trestného konania neprípustná. Na druhej strane však ako poškodený som konaním súdu v situácii   bezprávnej   osoby,   nemám   možnosť   dosiahnuť   morálnu   ani   inú   nápravu   a obžalovaný   sa   môže   spokojne   usmievať.   Z   uvedených   dôvodov   mi   bola   spravodlivosť odopretá a súd konal jasne v rozpore s princípom rovnosti účastníkov v súdnom konaní. Tým   došlo   k   nenapraviteľnému   zásahu   do   mojich   základných   práv   a slobôd   postupom Okresného súdu v Kežmarku v konaní sp. zn. 6T 260/2004, pričom súd tak konal napriek uzneseniu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 140/2010 kde mu bolo nariadené ako má vo veci postupovať!...

Rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 9/2012 zo dňa 19. 2. 2013 bola trestná vec obž. Ing. J. H. odňatá OS Kežmarok a prikázaná na konanie OS Poprad, ktorý uznesením sp.   zn.   5T 62/2013 z 19.   6.   2013 trestné stíhanie voči   obžalovanému podľa § 314 c ods. 1 písm. a/ Tr. por. s použitím § 188 ods. 1 písm. c/, § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. por. zastavil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Okresný   súd   v   Poprade   konal   evidentne   svojvoľne a uprednostnil   právo   obžalovaného   na   včasné   prejednanie   veci   nad   mojimi   právami. Obžalovaný sa po celé roky nedomáhal nápravy v prieťahoch, ale ja som opakovane podal niekoľko sťažností aj dve na ÚS SR, a rozhodnutia NS SR a KS Prešov jasne dokazujú spolu s uznesením III. ÚS 140/2010, že OS Kežmarok konal v mojej záležitosti v rozpore s mojimi základnými právami. Tieto okolnosti Okresný súd Poprad vôbec pri svojom rozhodovaní nebral   do   úvahy!   Nie   je   možné   akceptovať   postup,   ktorým   okresný   súd   zabránil poškodenému   aby   sa   domohol   akejkoľvek   satisfakcie,   aby   si   mohol   uplatniť   nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, či inej ujmy v konaní na súde, aby obžalovaný za svoje konanie niesol zodpovednosť a celú vec súd pre nečinnosť iného sudcu zmetie v okamihu zo stola.   Roky   som   sa   domáhal   nápravy,   poukazoval   som   na   fakt,   že   moje   nároky na náhradu   škody   pre   prieťahy   súdu   už   nemôžem   v   občianskoprávnom   konaní   uplatniť a rozhodnutie OS Poprad z 19. 6. 2013 to definitívne potvrdilo. Na moju škodu ani ústavný súd v minulosti nijako neochránil moje práva a neumožnil mi domôcť sa spravodlivosti.“.

Na základe uvedeného podľa sťažovateľa „Postupom Okresného súdu v Poprade došlo k porušeniu môjho práva garantovaného mi v čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pre súd som nebol ako účastník trestného konania – poškodený v rovnocennom postavení s obžalovaným. Súd nerešpektoval naviac ani právny názor ústavného súdu uvedený v dôvodoch uznesenia sp. zn. III. ÚS 140/2010, kde bolo jasne uvedené, že súd má konať so mnou na pojednávaní a dať mi možnosť pri použití relevantných informačných technológií vyjadriť sa k veci a k nároku na náhradu škody! Toto stanovisko ústavného súdu OS Poprad pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy a   vybavenie   veci   je   preto   možno   považovať   za   svojvoľné,   arbitrárne,   diskriminačné a nespravodlivé.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:I./ Základné právo JUDr. O. M. na rovnosť účastníkov v súdnom konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1, ods. 2 ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo a v primeranej lehote zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   právo   na zákaz akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Kežmarku v konaní vedenom pôvodne pod sp. zn. 6T 260/2004 a postupom Okresného súdu v Poprade v konaní neskôr vedenom pod sp. zn. 5T 62/2013 bolo porušené.

II./ JUDr. O. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie od Okresného súdu v Kežmarku v sume 30.000,- eur /slovom tridsaťtisíc eur/, ktoré je Okresný súd v Kežmarku povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a od Okresného súdu v Poprade finančné zadosťučinenie v sume 25.000,- eur /slovom dvadsaťpäťtisíc eur/, ktoré je Okresný súd v Poprade povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

III./ Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia   JUDr.   O.   M.   v   sume...   podľa   vyčíslenia   advokátom   /na   účet   ustanoveného advokáta... /meno po ustanovení/ do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. IV. Okresný   súd   v   Kežmarku   a   Okresný   súd   v   Poprade   sú   povinné   spoločne a nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   v sume...   /podľa   vyčíslenia/   na   účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky č... vedený v Štátnej pokladnici do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   ustanovil   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Ústavnému súdu bolo 25. septembra 2013 doručené podanie sťažovateľa označené ako „Dodatok k sťažnosti zo dňa 19. 8. 2013 – predloženie listinných dôkazov“, v ktorom podľa   jeho   názoru   predložil   listinné   dôkazy   o   tom,   že   sudkyňa   Okresného   súdu Poprad JUDr.   M.   P.,   ktorá   bola   zákonnou   sudkyňou   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 5 T 62/2013, konala ako vylúčená sudkyňa.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   označené   základné   právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa v rozsahu namietaného porušenia základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 12 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004 a postupom Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 T 62/2013, predmetom ktorých bolo konanie v trestnej veci obžalovaného Ing. J. H., v ktorej sťažovateľ vystupuje v procesnom postavení poškodeného.

1.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   a   iných práv postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004

Podstata argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k postupu Okresného súdu Kežmarok spočíva v jeho tvrdení, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 260/2004 malo byť porušené najmä jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pretože   Okresný   súd   Kežmarok   nekonal   so   sťažovateľom   od   začiatku   ako s poškodeným, keď mu vzhľadom na jeho úplnú hluchotu odňal možnosť uplatniť si nárok na   náhradu   škody   počas   hlavného   pojednávania   konaného   5.   septembra   2005, keď v zápisnici z tohto pojednávania sudca zaprotokoloval, že sťažovateľ sa vzdal svojich práv   poškodeného.   Uvedená   argumentácia   sťažovateľa   bola   predmetom preskúmania ústavným súdom už v predchádzajúcom období, keď ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 429/09 zo 16. decembra 2009 odmietol jeho sťažnosť ako podanú zjavne neoprávnenou   osobou.   O ďalšej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho a nezákonného postupu Okresného súdu Kežmarok, ktorý pri jeho vypočúvaní na hlavnom pojednávaní „nepoužil   primerané   technické   zariadenie   dokazujúce   ako   výsluch   naozaj prebiehal“, a tak porušil jeho základné právo na rovnosť v konaní, bolo ústavným súdom rozhodnuté uznesením sp. zn. III. ÚS 140/2010 z 30. marca 2010, ktorým bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie z dôvodu   stále   prebiehajúceho   trestného   konania.   V   predmetnom   uznesení   ústavný   súd sťažovateľovi vytkol, že dostatočne nevyužíval právne prostriedky vyplývajúce z Trestného poriadku na ochranu svojich práv.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva, že po doručení uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 140/2010 z 30. marca 2010 (13. mája 2010) sa na Krajskom súde v Prešove o sťažovateľom opätovne vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnému sudcovi JUDr. B. M. konalo a bolo o nej rozhodnuté uznesením z 31. augusta 2012. Následne bol súdny spis opakovane   predložený   Krajskému   súdu   v Prešove   5.   novembra   2012   z   dôvodu sťažovateľom   vznesenej   námietky   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom   Okresného   súdu Kežmarok, všetkým sudcom v obvode Krajského súdu v Prešove, sudcom Krajského súdu v Prešove a sudcom Okresného súdu Spišská Nová Ves, v ktorej súčasne navrhoval odňatie veci Okresnému súdu Kežmarok a jej prikázanie okresnému súdu v obvode Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na obsah vznesenej námietky zaujatosti, ktorá sa týkala aj Krajského súdu v Prešove, bol súdny spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ktorý uznesením sp. zn. 4 Ndt 20/2012 z 15. januára 2013 rozhodol, že trestná vec obžalovaného Ing.   J.   H.   vedená   pod sp. zn.   1   Nto   9/2012   sa   Krajskému   súdu   v   Prešove   neodníma. Následne uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 9/2012 z 19. februára 2013 bola trestná vec vedená proti obžalovanému Ing. J. H. vedená na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn.   6   T   260/2004   tomuto   súdu   odňatá   a   prikázaná   Okresnému   súdu   Poprad. Sťažovateľovi bolo predmetné uznesenie doručené 28. júna 2013.

Porovnaním argumentácie sťažovateľa   uvedenej   v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 21. marca 2013 a odôvodnenia predchádzajúcej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 17. februára 2010 ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo vzťahu k postupu Okresného súdu Kežmarok neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktorými by argumentačne podporil svoje tvrdenia najmä vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práva na rovnosť v konaní.   Naopak,   z   ďalšieho   postupu   Okresného   súdu   Kežmarok   vo   vzťahu k sťažovateľovi   vyplýva,   že   vzhľadom   na   opakované   konanie   a   rozhodovanie o sťažovateľom vznesených námietkach zaujatosti a o jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci   inému   súdu   Krajským   súdom   v   Prešove   bol   v   predmetnom   konaní   jednoznačne považovaný za poškodeného.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie a prerokovanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom Okresného   súdu   Kežmarok   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   T   260/2004   ústavný   súd uvádza, že jednou   zo základných pojmových   náležitostí   sťažnosti podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 21. augusta 2013 Okresný súd Kežmarok vo veci už nekonal z dôvodu odňatia   tejto   veci   a   jej   prikázania   Okresnému   súdu   Poprad   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Nto 9/2012 z 19. februára 2013, ktorý vo veci konal od 3. mája 2013 a vo veci vydal meritórne rozhodnutie, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2013.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   už   objektívne   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   a   iných práv postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2013

Porušenie označených článkov ústavy a dohovoru vidí sťažovateľ aj v nesprávnom postupe Okresného súdu Poprad, ktorý posúdil vo vedenom trestnom konaní spoločenskú nebezpečnosť   skutkov   spáchaných   obžalovaným   vykazujúcich   znaky   trestných   činov stupňom nepatrným, tým nerešpektoval základné práva sťažovateľa v procesnom postavení poškodeného, ktorému vydaním uznesenia sp. zn. 5 T 62/2013 z 19. júna 2013, ktorým bolo zastavené   trestné   stíhanie   proti   obžalovanému   Ing.   J.   H.,   zabránil,   aby   sa   domohol akejkoľvek satisfakcie.

V rámci základného trestnoprocesného vzťahu existujúceho vo fáze súdneho konania je jednou zo strán obžalovaný so svojím právom na spravodlivé preskúmanie a rozhodnutie o oprávnenosti jeho trestného obvinenia a druhou stranou tohto vzťahu, ktorá uplatňuje trestné obvinenie, je prokurátor zastupujúci štát. V uvedenom základnom trestnoprocesnom vzťahu, v ktorom sa rozhoduje o otázke viny a trestu, má síce poškodený právo aktívne vystupovať pri zisťovaní skutkového stavu veci, nemá však postavenie strany oprávnenej uplatňovať trestné obvinenie, preto pre uvedenú časť trestného konania nemôže disponovať právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Poškodený,   ktorý   má v   trestnom   konaní právo   uplatniť nárok   na   náhradu   škody a tento nárok aj uplatnil,   je procesnou   stranou   v tzv.   adhéznom   konaní (prebiehajúcom kontinuálne so súdnym konaním o vine), v ktorom sa rozhoduje o ním uplatnenom nároku na   náhradu   škody   spôsobenej   trestným   činom.   V   intenciách   uvedeného   sa   poškodený v trestnom konaní pred príslušným súdom môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva,   ktorým   je v   tomto   prípade   uplatnený nárok   na náhradu   škody.   Garancie poskytované čl. 6 ods. 1 dohovoru garantujúcim právo na spravodlivé súdne konanie sú teda v trestnom konaní vo vzťahu k poškodenému (uplatňujúcemu nárok na náhradu škody) limitované   a   poskytované   len   pre   adhézne   konanie týkajúce   sa   rozhodovania   o   nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom.

Náležité preskúmanie podozrenia zo spáchania trestného činu, teda vecne správne rozhodnutie   o   otázke   viny   a   spravodlivé   potrestanie   páchateľa   nepredstavuje   právo poškodeného,   ale   je   oprávnením   a   povinnosťou   štátu,   ktorý   zabezpečuje   ochranu   práv a oprávnených   záujmov   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   záujmov   spoločnosti a ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorou napĺňa účel trestného práva.

Z   týchto   záverov   teda   vyplýva,   že   uznesením   Okresného   súdu   Poprad,   ktorým zastavil trestné stíhanie obžalovaného, ako aj jemu predchádzajúcim postupom, nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že postavenie poškodeného nie je v trestnom konaní rovnocenné   s   postavením   a   s   právami,   ktorými   disponuje   obvinený,   resp.   obžalovaný. Súčasne ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v sťažnosti bližšie nekonkretizoval, akým   spôsobom   mala   byť   rovnosť   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Poprad   narušená. Ústavný   súd   z   vyjadrenia   krajského   súdu   zistil,   že   Okresný   súd   Poprad   sťažovateľovi doručil uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Nto 9/2012 z 19. februára 2013 a po preskúmaní podanej   obžaloby,   ako   aj   zákonnosti   prípravného   konania   a   po   vyhodnotení   všetkých materiálnych kritérií uznesením rozhodol o zastavení trestného stíhania proti obžalovanému.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade chýba príčinná súvislosť   medzi   sťažovateľom   napadnutým   postupom   Okresného   súdu   Poprad a ním namietaným   porušením   jeho   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie na Okresnom súde Poprad vedené pod sp. zn. 5 T 62/2013 prebiehalo od 3. mája 2013, keď bola uvedená trestná vec pridelená Okresnému súdu Poprad na základe uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 9/2012 z 19. februára 2013 a bolo právoplatne skončené 2. júla 2013 uznesením o zastavení trestného stíhania obžalovaného.

Na základe uvedeného už v čase podania sťažnosti ústavnému súdu 21. augusta 2013 nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   označeného   práva,   a   preto   ústavný   súd   sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v   čl.   14 dohovoru, ústavný súd konštatuje, že aj v tejto časti sťažnosti, v ktorej sa domáha porušenia zákazu diskriminácie postupom Okresného súdu Poprad v predmetnom konaní, je sťažnosť zjavne neopodstatnená,   pretože medzi   napadnutým   postupom   a rozhodnutím   Okresného súdu Poprad a namietaným porušením čl. 14 dohovoru nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označeného práva po prijatí sťažnosti. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení zákazu diskriminácie vo svojej sťažnosti neuviedol žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom mohli takéto   porušenie   signalizovať.   Tvrdenia   sťažovateľa   vychádzajú   predovšetkým   z   jeho nespokojnosti s výsledkom trestného konania. Z tohto dôvodu ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K namietanému   porušovaniu   sťažovateľom   označených   práv   v dôsledku rozhodovania   veci   vedenej   Okresným   súdom   Poprad   pod   sp.   zn.   5   T   62/2013 „vylúčenou“ sudkyňou

V   ďalšom   sťažovateľ   namietal, že   na Okresnom   súde   Poprad   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 62/2013 vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa.

Vo   vzťahu   k tejto   námietke   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   uznesenia sp. zn. 5 T 62/2013   z 19.   júna   2013   ani   z obsahu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu nevyplýva, že by sťažovateľ namietal zaujatosť vo veci konajúcej sudkyne Okresného súdu Poprad   JUDr.   M.   P.   Naopak,   sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   k porušeniu   jeho základných práv došlo aj z toho dôvodu, že zákonná sudkyňa mu „neoznámila, že vec je prikázaná do jej senátu“, a tak odoprela sťažovateľovi možnosť vzniesť proti nej námietku zaujatosti. K tejto argumentácii sťažovateľa ústavný súd uvádza, že táto je iba hypotetická, a navyše   zo   žiadneho   ustanovenia   Trestného   poriadku   nevyplýva   povinnosť   všeobecného súdu informovať poškodeného o pridelení veci konkrétnemu sudcovi. Ani vo vzťahu k tejto námietke nič nebránilo sťažovateľovi v rámci aktívneho prístupu k ochrane svojich práv zistiť z rozvrhu práce Okresného súdu Poprad na daný kalendárny rok, resp. kontaktovaním tohto súdu, meno zákonného sudcu.

Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   aj   túto   námietku   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú a sťažnosť aj v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   vrátane   jeho   žiadosti   o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013