znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 614/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. I. T., správcu konkurznej podstaty J., spol. s r. o. v konkurze, B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Z., vo veci namietaného porušenia jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 8/2012 z 31. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   JUDr.   I.   T.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Ncb 8/2012 z 31. mája 2012 p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 27. septembra   2012   doručená   sťažnosť   JUDr.   I.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“), pretože ním malo byť dotknuté jeho Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaručené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy k dôvodu, že napadnuté uznesenie o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu Banská   Bystrica   nebolo   vôbec   odôvodnené;   obmedzilo   sa   iba   na   konštatovanie, že rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Na základe takéhoto odôvodnenia nebolo sťažovateľovi   vôbec   jasné,   na   základe   akých   skutočností   krajský   súd   určil   miestnu príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica. Namietal aj skutočnosť, že konanie o určenie vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   nemalo   vzhľadom   na   prebiehajúce   konkurzné konanie na majetok úpadcu, v ktorom sa táto otázka tiež riešila, vôbec začať.

2. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým bude rozhodnuté, že jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodnutím krajského súdu bolo porušené, toto rozhodnutie sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. K prijatej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril predseda krajského súdu, ktorý   uviedol,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   riešil   iba   spor   o miestnej príslušnosti medzi dvoma okresnými súdmi, z ktorých jeden – Okresný súd Bratislava I, predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   lebo   spor   podľa   neho   nebol   vyvolaný   konkurzom,   takže na konanie bol podľa § 88 ods. 1 písm. h) OSP príslušný Okresný súd Banská Bystrica, v obvode ktorého sa nachádzali sporné nehnuteľnosti, ku ktorým sa určovalo vlastnícke právo na základe návrhu tretích osôb.

4. Účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania, preto ústavný súd postupoval podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“), lebo na objasnenie veci celkom stačil obsah základného spisu, s ktorým sa ústavný súd oboznámil, a pripojené prílohy vrátane vyjadrení účastníkov konania.

5. Ústavný   súd   už   mnohokrát   vo   svojich   rozhodnutiach   konštatoval,   že   nie   je súčasťou   všeobecnej   súdnej   sústavy,   a neprislúcha   mu   preto   právo   vykonávať   dohľad nad rozhodovacou činnosťou všeobecných súdov. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je oprávnený zasiahnuť len vtedy, ak došlo ich právoplatným rozhodnutím v konaní, ktorého bol sťažovateľ účastníkom, k porušeniu jeho základných práv či slobôd chránených ústavným poriadkom. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa v podstate domáhal ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preskúmal ústavný súd z tohto hľadiska   napadnuté rozhodnutie   i konanie mu predchádzajúce a dospel   k záveru, že sťažnosť nie jej opodstatnená.

6. Jadrom ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s neodôvodneným uznesením krajského   súdu,   ktorý   ako   nadriadený   súd   rozhodoval   o nesúhlase   Okresného   súdu Bratislava   I s postúpením   veci   od   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   tak,   že   miestne príslušným   na   rozhodnutie   o určení   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   je   Okresný   súd Banská Bystrica a uvedeným rozhodnutím sú viazané obidva súdy i účastníci konania, teda aj sťažovateľ.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia   jedným   zo   základných   atribútov   spravodlivého   procesu,   lebo   zaručuje transparentnosť   a kontrolovateľnosť   súdneho   rozhodnutia;   v právnom   štáte   by   nemali vznikať   pochybnosti   o myšlienkových   pochodoch,   ktoré   viedli   súd   k vydaniu   určitého konkrétneho   rozhodnutia,   najmä   či   sa   pohybujú   v zákonom   vymedzených   mantineloch, t. j. či súd vzal do úvahy to, čo na základe zákona do úvahy mal vziať, a prípadne či ním volené   kritériá,   na   ktorých   vybudoval   svoje   úvahy,   sú   rozumné   a obhájiteľné   a nevedú k absurdným dôsledkom.

8. Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vo   veci   TORIJA   v.   Španielsko   (sťažnosť č. 18390/91) v odseku 29 konštatoval, že „... čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súd uviesť dôvody pre svoje rozhodnutie... Z toho dôvodu otázka, či súd nesplnil povinnosť odôvodniť rozhodnutie,   vyplývajúca   z čl.   6   ods.   1   dohovoru,   môže   byť   zodpovedaná   len s prihliadnutím na okolnosti prípadu“.

9. Z uvedeného   vyplýva,   že   požiadavky   kladené   na   odôvodnenie   rozhodnutia sa môžu líšiť (aj sa líšia) v závislosti na type a povahe rozhodnutia, pričom sú prípustné aj určité   výnimky   z povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie.   Okrem   toho   je   potrebné   brať do úvahy   aj rôznorodosť   právnych   prostriedkov,   ktoré   je   možné   uplatniť   pred   súdom a na ktoré súd odpovedá rôznou formou.

10. Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil so svojím návrhom na začatie konania, toho názoru (alebo na námietku účastníka), že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov (§ 105 ods. 2 OSP).

Ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s postúpením   nesúhlasí,   alebo   účastník postúpenie   namieta   do   15   dní   od   doručenia   upovedomenia   o postúpení,   predloží   vec na rozhodnutie   svojmu   nadriadenému   súdu;   jeho   rozhodnutím   mimo   inštančný   postup je viazaný   ako   účastník   konania,   tak   aj   súd,   ktorému   má   byť   vec   podľa   rozhodnutia nadriadeného   súdu   postúpená   (§   105   ods.   3   OSP);   toto   rozhodnutie   je   konečné,   lebo nie je proti   nemu   prípustný   žiaden   opravný   prostriedok   a je   ním   zavŕšené   celé odformalizované konanie o miestnej príslušnosti všeobecných prvostupňových súdov.

11. Ústavný   súd   doteraz   stabilne   judikoval   –   pozri   I.   ÚS   207/07,   II.   ÚS   116/07 či III. ÚS 228/06 alebo IV. ÚS 136/08 – že v podstate o vadu konania, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nejde, pokiaľ možno dôvodiť, že by výrok rozhodnutia bol rovnaký aj za situácie, keby ku vade konania vôbec nedošlo.

12. Preto   ani   neodôvodnené   rozhodnutie   nadriadeného   súdu   o negatívnom kompetenčnom   konflikte   súdov   prvého   stupňa   v otázke   miestnej   príslušnosti   nemôže u rozumného   účastníka   vzbudzovať   žiadnu   významnú   právnu   otázku,   ktorá   by   zostala neriešená, a o to viac ani ústavnoprávnu diskrepanciu, pretože aj bez odôvodnenia takéhoto uznesenia je prima facie zrejmé, z akého dôvodu bola ním založená miestna príslušnosť konkrétneho   súdu.   Tento   postup   krajského   súdu   preto   nebolo   možné   považovať   voči sťažovateľovi za odopretie prístupu na súd, a teda porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

13. Ústavou garantované právo na súdnu ochranu ústavný súd vykladá materiálne, teda v tom zmysle, že záleží na faktickom naplnení jeho obsahu, a je vedľajšie, či reálne je ochrana poskytovaná sudcom na okresnom súde, krajskom súde alebo najvyššom súde. Ide   len   o to,   aby   dobrodenie   súdneho   konania   (prieskumu)   bolo   zachované.   Úlohou ústavného   súdu   je   teda   dohliadnuť   na   to,   aby   sa   ústave   (zásadne)   dostalo   voči   aktu (rozhodnutiu)   verejnej   moci   súdnej   ochrany,   čo   sa   v danom   prípade   aj   naplnilo,   keď o sporných nárokoch bude rozhodovať súd, ktorého príslušnosť bola určená zákonom [§ 88 ods. 1 písm. h) OSP], žalobcami podaním návrhu na tento súd, ako aj krajským súdom, ktorý tento postup iba „potvrdil“ rozhodnutím podľa § 105 ods. 3 OSP.

14. Jadrom ústavnej sťažnosti však ani tak nie je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutím krajského súdu o určení miestnej príslušnosti podľa jednej z existujúcich variant § 88 ods. 1 písm. b) alebo písm. j) OSP, ale to, že sa všetky tri súdy žiadnym spôsobom nevysporiadali s jeho   námietkou,   že   pre   akékoľvek   konanie   týkajúce   sa   určovacej   žaloby,   a   teda   aj u ktoréhokoľvek   súdu,   neboli   splnené   zákonné   podmienky   vedenia   konania,   v dôsledku čoho malo byť podľa neho konanie o takejto žalobe zastavené. Tejto námietke sťažovateľa však   krajský   súd   prirodzene   nemohol   vyhovieť,   ale   ani   sa   ňou   zaoberať   v štádiu rozhodovania   o miestnej   príslušnosti   súdu   podľa   § 105   ods.   3 OSP; to   ale neznamená, že sa ňou   nebude zaoberať Okresný súd Banská Bystrica   pri   meritórnom prerokovávaní návrhu,   pravda   za   predpokladu,   že   ju   sťažovateľ   opakovane   vznesie.   Pre   nevyčerpanie týchto prostriedkov pred všeobecným súdom uvedenú námietku ústavný súd nemohol riešiť.

15. Za tohto stavu veci však dospel ústavný súd k záveru, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.   1 ústavy   namietaným, hoci   aj neodôvodneným uznesením Krajského súdu v Bratislave, zjavne neporušené nebolo. Preto ústavnému súdu nezostala iná možnosť, než len sťažnosti podľa § 56 ods. 1 a contrario zákona o ústavnom súde ako nedôvodnej nevyhovieť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013