znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 613/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 30/2013 z 12. júla 2013 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   H.,   spol.   s   r.   o.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 30/2013 z 12. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „... 16. 11. 2012 Okresný súd Žilina rozsudkom sp. zn. 11Cb/340/2007-271 uložil sťažovateľovi ako žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.130,85- EUR... Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudok Krajského súd v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013, v spojitosti s predchádzajúcimi súdnymi rozhodnutiami je rozhodnutím arbitrárnym,   ktorý nemá oporu v   právnych   predpisoch   a právnom   poriadku   Slovenskej republiky.   Súd   v   rozpore   s   vykonaným   dokazovaním   a   v   rozpore   so   zákonom   dospel k záveru,   že   medzi   účastníkmi   došlo   k   dohode   o   cene   a   predmete   diela,   k   odovzdaniu a prevzatiu diela, k záveru, podľa ktorého žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky diela a napokon k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal notifikáciu a uplatnenie zodpovednostných nárokov z vád diela.“

Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   poukazuje   na   jednotlivé   vykonané   dôkazy týkajúce sa ceny diela, odovzdania diela, skúšok diela a nárokov z vád diela a uvádza: „...   krajský   súd   dospel   na   základe   vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym a arbitrárnym   skutkovým   a   právnym   záverom,   podľa   ktorých   medzi   žalobcom a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o dielo a k dohode o cene za dielo vo výške 255,- Sk/m2 bez DPH, aj keď táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, s tvrdeniami sťažovateľa, ako aj v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania. Keďže uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je zjavne neodôvodnený, krajský súd autoritatívne určil dohodu o cene diela medzi žalobcom a sťažovateľom vo výške 255,- Sk/m2bez DPH...

Podľa ust. § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia. V citovanom ustanovení je upravená dohoda o cene ako podstatná náležitosť zmluvy o dielo. Zmluvné strany sa musia dohodnúť na určitej cene (okrem prípadu, keď prejavia výslovnú vôľu uzatvoriť zmluvu o dielo aj bez dohody o cene). Dohoda o cene musí byť vyjadrená tak, aby v praxi nespôsobovala pochybnosti o prejave zmluvných strán. Prejav vôle o výške dohodnutej ceny musí byť určitý. V prejednávanej veci však   neexistovala   výslovná   dohoda   o   cene   medzi   žalobcom   ako   zhotoviteľom   a sťažovateľom   ako objednávateľom,   a ani vôľa účastníkov uzatvoriť   zmluvu   o   dielo bez dohody   o   cene.   Podmienkou   na   vznik   zmluvy   je   však   výslovný   prejav   vôle   účastníkov zmluvného vzťahu, nie opomenutie prejavu vôle uviesť cenu, alebo uzavrieť zmluvu bez dohody o cene. Napríklad ak návrh zmluvy neobsahuje žiadny údaj o cene a aj keď bol prijatý v plnom rozsahu bez uvedenia ceny, napriek dohode strán o celom obsahu zmluvy, zmluvu nemožno považovať za platne uzavretú, lebo v nej nie je výslovný prejav vôle o cene, alebo ojej neuvedení v zmluve.

Na   základe   uvedených   skutočností   krajský   súd   dospel   na   základe   vykonaného dokazovania   k   nesprávnym   (arbitrárnym)   skutkovým   záverom,   podľa   ktorých   medzi žalobcom a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu dohody o cene za dielo vo výške 255,-Sk/m2 bez DPH, aj keď táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, ako aj v rozpore   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania.   Keďže   uvedený   záver   nemá   oporu vo vykonanom dokazovaní, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami   súdov,   ktoré   autoritatívne   určili   dohodu   o   cene   diela   medzi   žalobcom a sťažovateľom vo výške 255,- Sk/m2 bez DPH...

Medzi   podstatné   náležitosti   zmluvy   o   dielo   patrí   dohoda   o   predmete   plnenia a dohoda o cene. Podľa rozsudku krajského a prvostupňového súdu žalobca a sťažovateľ uzatvorili   platnú   zmluvu   o   dielo,   keďže   účastníci   sa   dohodli   na   jej   podstatných náležitostiach, a to konkrétne na predmete diela, ktorým bola realizácia betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m2 za cenu 255,- Sk/m2 bez DPH. Výsledky dokazovania pred okresným, ako aj krajským súdom sú však v rozpore so závermi prvostupňového a odvolacieho súdu, keďže obaja účastníci konania zhodne potvrdili, že predmetom diela bolo zhotovenie betónovej podlahy, ktoré sa malo realizovať v 2 etapách po 900 m2, pričom žalobca a sťažovateľ sa spolu výslovne dohodli len na realizácii prvej etapy betónovej podlahy o rozlohe 900 m2, avšak   2.   etapu   o   rozlohe   900   m2 realizoval   žalobca   na   základe   objednávky   a   pokynov priamo s poľským investorom. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca nastúpil na realizáciu 2. etapy diela bez pokynu sťažovateľa, teda bez toho, aby sa žalobca dohodol na realizácii 2. etapy diela so sťažovateľom. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom plnenia na   základe   zmluvy   o   dielo,   uzatvorenej   medzi   žalobcom   a   sťažovateľom,   bolo   iba vyhotovenie 1. etapy diela spočívajúceho v realizácii betónovej podlahy o rozlohe 900 m2, a nie vo vyhotovení betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m2, ako k tomu dospel prvostupňový a krajský súd.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym (arbitrárnym) skutkovým záverom, podľa ktorých medzi   žalobcom   a   sťažovateľom   došlo   k   uzatvoreniu   dohody   o   predmete   plnenia, spočívajúce v realizácii betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m2, aj keď táto skutočnosť je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa, ako aj v rozpore s výsledkami vykonaného dokazovania.   Keďže   uvedený   záver   nemá   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní,   rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili dohodu o predmete diela medzi žalobcom a sťažovateľom, spočívajúcu vo vyhotovení betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m2...

V zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013   odvolací   súd   potvrdil   správnosť   skutkových   záverov   prvostupňového   súdu,   podľa ktorého k odovzdaniu a prevzatiu diela došlo vstúpením do užívania diela investorom. Podľa ust. § 554 ods. 1 prvá veta Obchodného zákonníka zhotoviteľ splní svoju povinnosť   vykonať   dielo   jeho   riadnym   ukončením   a   odovzdaním   predmetu   diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Podľa ust. § 554 ods. 6 Obchodného zákonníka ako to požiada ktorákoľvek strana, spíše sa o odovzdaní predmetu diela zápisnica, ktorú podpíšu obe strany.

Podľa   ust.   §   555   ods.   1   prvá   veta   Obchodného   zákonníka   ak   zmluva   nezahŕňa povinnosť zhotoviteľa predmet diela odoslať, splní zhotoviteľ svoju povinnosť vykonať dielo, ak   umožní   objednávateľovi   nakladať   s   predmetom   diela   riadne   vykonaným   v   mieste ustanovenom v § 554.

Zo   systematického   zaradenia   právnej   úpravy,   upravujúcej   spísanie   preberacieho protokolu   v   ust.   §   554   ods.   6   Obchodného   zákonníka,   pred   úpravou   odovzdania   diela vstupom objednávateľa do jeho užívania v ust. § 555 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak si účastníci zmluvy o dielo dohodnú preberacie konanie, k odovzdaniu a prevzatiu diela môže dôjsť len na základe realizácie dohodnutého procesu odovzdania a prevzatia diela, ktoré sa má zachytiť v písomnej forme. Pokiaľ nedôjde k dohodnutému preberaciemu konaniu, nemôžu nastať účinky prevzatia diela vstupom objednávateľa do užívania diela, pretože takýto záver by absolútne popieral nielen zákonnú a zmluvnú úpravu preberacieho konania na základe písomného preberacieho protokolu a vopred zmluvne dohodnutému procesu preberacieho konania, ale malo by to za následok narúšanie jednej zo základných zásad civilného práva, a to zásady zmluvnej voľnosti a princípu, podľa ktorého zmluva zaväzuje všetkých jej účastníkov. Realizácii písomného preberacieho konania nebráni ani prípadná   neúčasť   jednej   zo   zmluvných   strán   na   tomto   preberacom   konaní,   keďže odovzdávací a preberací protokol môže na základe analogickej aplikácie ust. § 555 ods. 4 Obchodného   zákonníka   podpísať   za   neprítomného   účastníka   hodnoverná   a   nestranná osoba, ktorá sa na preberacom konaní zúčastnila...

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   (arbitrárnym)   skutkovým   a   právnym   záverom, podľa   ktorých   žalobca   splnil   svoju   povinnosť   odovzdať   dielo   sťažovateľovi   tým,   že sťažovateľ vstúpil do užívania diela, resp. hlavný poľský investor vstúpil do úžitku diela tým, že na diele prevádzkuje výrobu,   aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami žalobcu, sťažovateľa,   v   rozpore   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania   a   v   rozpore   s   právnou úpravou Obchodného zákonníka (v rozpore s ust. § 554 Obchodného zákonníka). Keďže uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia   sú   autoritatívnymi   rozhodnutiami   súdov,   ktoré   nemajú   oporu   v   právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili, že žalobca si splnil povinnosť odovzdať dielo sťažovateľovi tým, že sťažovateľ, resp. poľský investor vstúpil do užívania diela, aj napriek dohodnutému procesu protokolárneho preberacieho konania...“

K skúškam diela sťažovateľka uvádza: „... závery krajského, ako aj prvostupňového súdu sú však v rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj v rozpore s právnou úpravou Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti súdy neprihliadli na správanie sa žalobcu pred začatím súdneho sporu (na rozdiel od skutočnosti, že krajský súd v odôvodnení svojich rozhodnutí výslovne prihliadal na správania sa sťažovateľa pred začatím súdneho konania) a na skutočnosť, že žalobca v liste zo dňa 07. 03. 2007, ako reakcii na žiadosť sťažovateľa na vykonanie dohodnutých skúšok zo dňa 18. 12. 2006, nenamietal, že medzi účastníkmi existovala   dohoda   o   realizácii   skúšok   diela.   Z   odôvodnenia   rozhodnutí   okresného a krajského   súdu   dokonca   vyplýva,   že medzi   žalobcom   a   sťažovateľom   bolo   dohodnuté vykonanie skúšok diela, avšak záver súdov o nemožnosti vykonania týchto skúšok z dôvodu neposkytnutia súčinnosti sťažovateľom, je v rozpore s výsledkami dokazovania a v rozpore s právnou úpravou, zakotvenou v Obchodnom zákonníku. Žalobca v rámci súdneho konania opakovane tvrdil, že počas realizácie betónovej podlahy (či už v rámci realizácie 1. alebo 2. etapy),   nebol   na   stavbe   prítomný   nikto   zo   strany   sťažovateľa   (str.   4   zápisnice o pojednávaní zo dňa 03. 10. 2008, str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. 01. 2009, str. 3   zápisnice   o pojednávaní   zo   dňa   24.   11.   2010),   no   napriek   tomu   mu   bolo   umožnené vykonávať dielo spočívajúce v zhotovení betónovej podlahy. Žalobca dokonca uviedol, že 2. etapu diela realizoval na základe pokynu a objednávky priamo s poľským investorom, ktorý bol s jeho prácou spokojný (str. 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa 03. 10. 2008, str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 14. 01. 2009), avšak čo sa týka vykonania dohodnutých skúšok diela, tu už žalobca použil obranu, spočívajúcu v tom, že ako subdodávateľ diela nemal možnosť bez súčinnosti sťažovateľa ako objednávateľa diela a hlavného zmluvného partnera s poľským investorom,   vstupovať na stavbu za účelom vykonania dohodnutých skúšok a nevidel dôvod, prečo by mal kontrolovať sám po sebe dielo, ktoré sám zhotovil. Okresný a krajský súd sa tak nelogicky priklonili k ničím nepreukázanému tvrdeniu žalobcu, že bez súčinnosti sťažovateľa, nemal možnosť realizovať dohodnuté skúšky diela, aj keď celú betónovú podlahu realizoval žalobca v podstate bez prítomnosti zástupcu sťažovateľa na stavbe, pričom toto tvrdenie žalobcu bolo v rozpore s jeho predchádzajúcimi tvrdeniami, ktoré v konaní produkoval. Záver súdu o nemožnosti vykonania dohodnutých skúšok je zároveň v rozpore s ust. § 555 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak sa podľa zmluvy   má   riadne   vykonanie   diela   preukázať vykonaním dohodnutých   skúšok,   považuje sa vykonanie diela za dokončené až vtedy, keď sa tieto skúšky úspešne vykonali. Na účasť na nich je zhotoviteľ povinný objednávateľa včas pozvať, ako aj v rozpore s ust. § 555 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého neúčasť objednávateľa na skúškach, na ktorých vykonanie bol objednávateľ včas pozvaný, nebráni vykonaniu skúšok. Ustanovenie § 553 ods. 3 o opakovaní skúšok platí obdobne, a napokon aj v rozpore s ust. § 555 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého výsledok skúšok sa zachytí v zápisnici podpísanej oboma   stranami.   Ak   objednávateľ   nie   je   prítomný,   podpíše   zápisnicu   namiesto   neho hodnoverná   a   nestranná   osoba,   ktorá   sa   na   skúškach   zúčastnila.   Podľa   výsledkov dokazovania,   keď   žalobca   realizoval   dielo   bez   nutnosti   osobnej   prítomnosti   zástupcu sťažovateľa na stavbe v Poľskej republike, keď žalobca realizoval 2. etapu diela na základe výslovnej dohody s poľským investorom, ktorý bol s jeho prácou údajne spokojný a objednal si priamo u žalobcu realizáciu 2. etapy diela, a vzhľadom k právnej úprave zakotvenej v ust. § 555 ods. 2, ods. 3, ods. 4 Obchodného zákonníka, sa na vykonanie dohodnutých skúšok diela nevyžadovala účasť a prítomnosť zástupcu sťažovateľa, práve naopak, v rámci vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca dohodnuté skúšky diela nevykonal, pričom neúčasť zástupcu sťažovateľa nebránila žalobcovi v realizácii dohodnutých skúšok, žalobca ani netvrdil, že by mu niekto (napr. poľský investor) bránil vo vykonaní skúšok (čo by bolo aj nelogické vzhľadom na výsledky dokazovania a tvrdenia samotného žalobcu) a účasť sťažovateľa na vykonaní dohodnutých skúšok nevyžaduje ani právna úprava v Obchodnom zákonníku,   ktorá   v   prípade   neúčasti   objednávateľa   diela   zakotvuje   osobitný   náhradný mechanizmus, ktorý umožňuje zhotoviteľovi diela splniť si povinnosť vykonať dohodnuté skúšky   diela   aj   bez   prítomnosti   objednávateľa,   ktoré   skúšky   však   žalobca   nevykonal, vzhľadom k čomu nie je možné považovať dielo za dokončené a sťažovateľovi tak nemohla vzniknúť povinnosť zaplatiť cenu za dielo, ktoré nie je zhotovené.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   (arbitrárnym)   skutkovým   a   právnym   záverom, podľa ktorých žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky diela z dôvodu tvrdeného neposkytnutia súčinnosti zo strany sťažovateľa ako objednávateľa diela, aj keď tento záver je   v   rozpore   s   tvrdeniami   žalobcu,   sťažovateľa,   v   rozpore   s   výsledkami   vykonaného dokazovania a v rozpore s právnou úpravou Obchodného zákonníka (v rozpore s ust. § 555 ods. 2 až ods. 4 Obchodného zákonníka). Keďže uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zákone, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami   súdov,   ktoré   autoritatívne   určili,   že   žalobca   nebol   povinný   vykonať dohodnuté skúšky diela z dôvodu neposkytnutia súčinnosti zo strany sťažovateľa.“

K vadám diela a reklamácii vád sťažovateľka uvádza: „Podľa odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 odvolací súd dospel k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nesplnil notifikačnú povinnosť týkajúcu sa vád diela vo vzťahu   k   žalobcovi   a   dostatočne   určitým   spôsobom   a   včas   neidentifikoval   vady, nepopísal ich, neuviedol, akým spôsobom sa vady prejavujú, vakom rozsahu a dostatočne určito a včas nerealizoval voľbu zodpovednostného nároku.

Podľa ust. § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať   dielo   jeho   riadnym   ukončením   a   odovzdaním   predmetu   diela   objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom.

Riadnym vykonaním diela dochádza k zániku záväzku zhotoviteľa diela. Riadnym ukončením   sa   rozumie   ukončenie   v   dohodnutej   lehote   a   bez   vád.   Objednávateľ   nie   je povinný prevziať dielo s vadami. Pri vadnom plnení však nedochádza k zániku záväzku zhotoviteľa diela.

V prípade,   keď   objednávateľovi   nevzniklo   právo   odstúpiť   od   zmluvy,   alebo   ho nevyužil, dochádza k zmene záväzku na nároky vzniknuté z vadného plnenia. Objednávateľ môže požadovať napr. odstránenie zistenej vady. K zániku záväzku zhotoviteľa zo zmluvy o dielo dôjde až odstránením vád diela zhotoviteľom.

Podľa ust. § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

Na to, aby došlo k splneniu záväzku, musí byť povinnosť splnená kvalifikovaným spôsobom, t. j. včas a riadne. Požiadavka splniť riadne vo všeobecnosti znamená, že včas ponúknuté   plnenie   má   všetky   náležitosti   splnenia,   a   to   z   hľadiska   predmetu,   spôsobu a miesta plnenia, osoby splniteľa, príjemcu a pod. To znamená, že plnenie musí byť bez vád a musí byť uskutočnené na určenom mieste. V opačnom prípade zhotoviteľovi nevznikne právo na zaplatenie ceny diela...

Odsek 3 ustanovenia § 324 Obchodného zákonníka osobitne rieši situáciu, keď bolo poskytnuté vadné plnenie za predpokladu, že veriteľ buď nemá právo od zmluvy odstúpiť, alebo toto právo nevyužije. Záväzok v tomto prípade nezaniká, ale mení sa obsah záväzku tak, ako to zodpovedá právam veriteľa a povinnostiam dlžníka zo zodpovednosti za vady. Konkrétne práva a povinnosti zo zodpovednosti za vady upravujú jednotlivé zmluvné typy. Záväzok zanikne splnením až vtedy, keď dôjde k uspokojeniu práv veriteľa zo zodpovednosti za vady. V prípade vadného plnenia záväzok nezanikne prirodzenou cestou, t. j. riadnym a včasným   splnením,   ale   zánik   záväzku   v   týchto   prípadoch   spôsobuje   až   splnenie zodpovednostných povinností dlžníka.

Podľa ust. § 560 ods. 1 Obchodného zákonníka dielo má vady, ak vykonanie diela nezodpovedá výsledku určenému v zmluve.

Podľa ust. § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka zhotoviteľ zodpovedá za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania (§ 554);

Skutočnosť,   či   je   dielo   vadné,   sa   zisťuje   porovnaním   dosiahnutého   výsledku vykonaného   diela   s   vlastnosťami,   ktoré   boli   uvedené   v   dohodnutom   predmete   zmluvy. Ak predmet diela odkazuje na vlastnosti uvedené v projekte, porovnáva sa výsledok diela s vlastnosťami uvedenými v projekte. V prípade, ak zmluva neobsahuje odkaz na vlastnosti diela, dielo musí mať aspoň obvyklé vlastnosti, ktoré má porovnateľné dielo podľa účelu zmluvy. Ak tieto vlastnosti nedosahuje, tak dielo vykazuje vady. Zodpovednosť za vady, ktoré má dielo v čase jeho odovzdania, je objektívna.

Podľa ust. § 562 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný predmet diela   prezrieť   alebo   zariadiť   jeho   prehliadku   podľa   možnosti   čo   najskôr   po   odovzdaní predmetu diela.

Podľa ust. § 562 ods. 2 Obchodného zákonníka súd neprizná objednávateľovi právo z vád diela, ak objednávateľ neoznámi vady diela

a) bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistí,

b) bez   zbytočného   odkladu   po   tom,   čo   ich   mal   zistiť   pri   vynaložení   odbornej starostlivosti pri prehliadke uskutočnenej podľa odseku 1,

c) bez   zbytočného   odkladu   po   tom,   čo   mohli   byť   zistené   neskôr   pri   vynaložení odbornej starostlivosti, najneskôr však do dvoch rokov a pri stavbách do piatich rokov od odovzdania predmetu diela. Pri vadách, na ktoré sa vzťahuje záruka, platí namiesto tejto lehoty záručná doba.

Podľa ust. § 562 ods. 3 Obchodného zákonníka ustanovenia § 428 ods. 2 a 3 sa použijú obdobne na účinky vedené v odseku 2.

Objednávateľ je povinný preveriť riadne ukončenie diela pri jeho odovzdaní a ak zistí   vady,   dielo   nemusí   prevziať   (§   554   Obchodného   zákonníka).   Po   prevzatí   diela   je povinný   sám   dielo   prehliadnuť,   alebo   zabezpečiť   jeho   prehliadku   odbornou   osobou (fyzickou alebo právnickou). To znamená, že ak objednávateľ zistí pred prevzatím diela pri jeho   odovzdávaní,   že   dielo   má   vady,   takéto   dielo   vôbec   nemusí   prevziať.   Ak   sa   však objednávateľ   rozhodne   takéto   dielo   prevziať,   musí   zabezpečiť   prehliadku   diela   po   jeho prevzatí za účelom preverenia, či dielo zodpovedá dohodnutým parametrom a či netrpí nejakou vadou. Pokiaľ však pred prevzatím diela objednávateľ odmietne dielo prevziať z dôvodu   jeho   vád,   nenastupuje   proces   nutnej   prehliadky   diela   a   následných   procesov   v rámci uplatnenia zodpovednostných nárokov voči zhotoviteľovi, keďže doposiaľ nedošlo k splneniu   záväzku   zhotoviteľa   dielo   vykonať   riadne.   Po   prevzatí   diela   v   rámci   riadnej prehliadky by mal objednávateľ zistiť všetky zrejmé vady prevzatého diela. Zrejmé vady musí objednávateľ oznámiť zhotoviteľovi buď po ich osobnom zistení, alebo v nadväznosti na   prehliadku   zabezpečenú   inou   osobou.   Objednávateľ   musí   zistené   vady   zhotoviteľovi oznámiť. V oznámení však netreba uviesť aj konkrétne nároky vyplývajúce z vád (Obchodný zákonník   v   ust.   §   562   ods.   2   výslovne   uvádza   len   oznámenie   vád,   nie   aj   uplatnenie zodpovednostného nároku). S nesplnením oznamovacej povinnosti zákon priamo nespája zánik práva. Zhotoviteľ však môže v súdnom konaní namietnuť nesplnenie oznamovacej povinnosti o zistenej vade. Na základe tejto námietky súd neprizná právo z vád diela. Ako vyplýva z ust. § 562 ods. 3 Obchodného zákonníka, dôsledky za nesplnenie oznamovacej povinnosti nenastupujú automaticky a súd ich nemusí použiť z úradnej povinnosti, keďže nejde o prekluzívnu lehotu. Z ust. § 428 ods. 2 Obchodného zákonníka vyplýva, že súd musí prihliadnuť   na   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti   len   v   prípade,   keď   to   namietol zhotoviteľ. V prípade, keď zhotoviteľ vedel alebo musel vedieť o vadách diela, nemôže namietať nesplnenie oznamovacej povinnosti objednávateľa (§ 428 ods. 3).

Podľa ust. § 564 Obchodného zákonníka pri vadách diela platia primerane § 436 až 441.

Objednávateľ nemusí v oznámení vád uviesť priamo aj voľbu nároku. V Obchodnom zákonníku   nie   sú   upravené   osobitné   lehoty   na   uplatnenie   nárokov   z   vadného   plnenia na súde, ak zhotoviteľ neodstránil vady, ktoré mu objednávateľ v čas oznámil.

Podľa ust. § 436 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dodaním tovaru s vadami porušená zmluva podstatným spôsobom (§ 345 ods. 2), môže kupujúci:

a) požadovať odstránenie vád dodaním náhradného tovaru za vadný tovar, dodanie chýbajúceho tovaru a požadovať odstránenie právnych vád,

b) požadovať odstránenie vád opravou tovaru, ak sú vady opraviteľné,

c) požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny alebo

d) odstúpiť od zmluvy. Podľa ust. § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka voľba medzi nárokmi uvedenými v odseku 1 kupujúcemu patrí, len ak ju oznámi predávajúcemu vo včas zaslanom oznámení vád alebo bez zbytočného odkladu po tomto oznámení.

Voľba medzi nárokmi uvedenými v odseku 1 kupujúcemu patrí, len ak ju oznámi predávajúcemu vo včas zaslanom oznámení vád alebo bez zbytočného odkladu po tomto oznámení. Uplatnený nárok nemôže kupujúci meniť bez súhlasu predávajúceho. Ak sa však ukáže, že vady tovaru sú neopraviteľné alebo že s ich opravou by boli spojené neprimerané náklady,   môže   kupujúci požadovať   dodanie   náhradného   tovaru,   ak o to predávajúceho požiada   bez   zbytočného   odkladu   po   tom,   čo   mu   predávajúci   oznámil   túto   skutočnosť. Ak predávajúci neodstráni vady tovaru v primeranej dodatočnej lehote alebo ak oznámi pred jej uplynutím, že vady neodstráni, môže kupujúci odstúpiť od zmluvy alebo požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny.

Podľa ust. § 436 ods. 3 Obchodného zákonníka ak kupujúci neoznámi voľbu svojho nároku   v   lehote   uvedenej   v   odseku   2,   má   nároky   z   vád   tovaru   ako   pri   nepodstatnom porušení zmluvy.

Podľa ust. § 437 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dodaním tovaru s vadami zmluva   porušená   nepodstatným   spôsobom,   môže   kupujúci   požadovať   buď   dodanie chýbajúceho tovaru a odstránenie ostatných vád tovaru, alebo zľavu z kúpnej ceny. Podľa ust. § 437 ods. 2 Obchodného zákonníka dokiaľ kupujúci neuplatní nárok na zľavu z kúpnej ceny alebo neodstúpi od zmluvy podľa odseku 5, je predávajúci povinný dodať chýbajúci tovar a odstrániť právne vady tovaru. Ostatné vady je povinný odstrániť podľa svojej voľby opravou tovaru alebo dodaním náhradného tovaru; zvoleným spôsobom odstránenia vád však nesmie spôsobiť kupujúcemu vynaloženie neprimeraných nákladov. Ak   objednávateľ   diela   (kupujúci)   voľbu   nevykoná   alebo   neodstúpi   od   zmluvy, zhotoviteľ (predávajúci) je povinný dodať chýbajúci tovar a odstrániť ostatné chyby diela (tovaru), pričom spôsob odstránenia vád zvolí zhotoviteľ (predávajúci).

To znamená, že zákon ukladá povinnosť objednávateľovi diela oznámiť vady diela zhotoviteľovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil, resp. bez zbytočného odkladu po tom, čo ich mal zistiť, pričom v rámci tohto oznámenia nemusí objednávateľ zároveň uviesť konkrétny nárok vyplývajúci zvád diela (napr. či žiada opravu veci, alebo zľavu z cena a pod.). Pokiaľ objednávateľ nezvolí zodpovednostný nárok, tento zodpovednostný nárok   objednávateľovi   nezaniká   (zákon   vôbec   nepredpokladá   zánik   zodpovednostného nároku   objednávateľa),   ale   stráca   možnosť   výberu   zodpovednostného   nároku   a   táto možnosť   výberu   prechádza   na   zhotoviteľa,   ktorý   je   povinný   chýbajúce   dielo   dodať, odstrániť právne vady, resp. je povinný ostatné vady odstrániť opravou alebo dodaním náhradného diela alebo jeho časti. Tým, že objednávateľ nezvolí zodpovednostný nárok ešte neznamená,   že zhotoviteľ   nie   je   povinný   odstrániť   vady   diela,   ktoré   mu   boli   zo   strany objednávateľa oznámené bez zbytočného odkladu, hoci bez uplatnenia zodpovednostného nároku. Opačný výklad zákonných ustanovení by viedol k autoritatívnym teóriám, ktoré sú neudržateľné   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky,   čomu   sa   stalo   aj   v   prípade napadnutého rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúcich súdnych rozhodnutiach.

Pokiaľ by zákon ukladal povinnosť pod hrozbou zániku práva v rámci oznámenia vád zvoliť aj zodpovednostný nárok, prípadne pod hrozbou zániku práva zvoliť zodpovednostný nárok   bez   zbytočného   odkladu   po   oznámení   vád   zhotoviteľovi,   súd   na   túto   skutočnosť neprihliada   z   úradnej   povinnosti,   ale   len   na   základe   námietky   zhotoviteľa,   avšak za predpokladu, že zhotoviteľ nevedel, alebo nemohol vedieť o vadách diela. Z vykonaného dokazovania je však zrejmé, že žalobca ako zhotoviteľ mal vedomosť o vadách diela, a to z oznámenia sťažovateľa ako objednávateľa. Vzhľadom k uvedenému žalobca ani nemohol namietať, aby súd nepriznal objednávateľovi právo z vád diela, resp. súd nemal na túto námietku žalobcu vôbec prihliadať a sťažovateľovi tak mal súd priznať právo z vád diela. Zákon napokon ani neuvádza, akým spôsobom je objednávateľ povinný špecifikovať vady   diela,   ktoré   oznámi   zhotoviteľovi.   Takéto   oznámenie   by   malo   spĺňať   minimálny predpoklad, uvedený v ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. oznámenie o vadách musí   byť   určité   a   zrozumiteľné.   Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   dostatočne   určitým a zrozumiteľným   spôsobom   oznámil   žalobcovi   vady   diela,   spočívajúce   a   prejavujúce   sa v nerovnostiach podlahy a nedostatočnej rovinnosti (na dvoch metroch dĺžky rozdiel 2 cm, rozdiel medzi prvou a druhou časťou vo výške cca 4 cm), odlupovaní sa povrchu betónu takmer na všetkých miestach, predovšetkým na miestach, kde boli vyrezané dilatačné špáry, a   ďalej   aj   pri   dverách,   kde   boli   zistené   nerovnosti   až   do   výšky   4   cm,   zlé   vyhotovenie dilatačnej   špáry.   Napriek   tomu   krajský   ako   aj   prvostupňový   súd   zaujali   záver,   podľa ktorého   sťažovateľ   presne   neoznačil   a   jednoznačne   nešpecifikoval   rozsah   vád,   pričom podľa názoru súdov na notifikáciu vád je potrebné, aby každá vada bola presne opísaná a prípadne zdokumentovaná, a to nielen jej popisom, akým spôsobom sa vada prejavuje, ale tiež popísaním rozsahu tejto vady, napr. uvedením veľkosti plochy, na ktorej sa vyskytuje, prípadne presným určením miesta, kde sa vyskytuje. Krajský ako aj okresný súd však vôbec neprihliadali   na   povahu   diela,   ktorým   bola   betónová   podlaha   o   rozlohe   1.800   m2. Pri takomto rozsiahlom diele je prakticky nemožné, aby sťažovateľ notifikoval vady diela podľa predstáv okresného a krajského súdu, t. j. presným určením, kde sa vada vyskytuje a uvedením   plochy,   na   ktorej   sa   vyskytuje.   Sťažovateľom   oznámené   vady   diela   sa nachádzali prakticky na celej ploche betónovej podlahy a rovnako sa prakticky odlupovala celá   plocha   betónu,   najmä   v   oblasti   dilatačnej   špáry.   Sťažovateľ   má   teda   za   to,   že dostatočne určitým a zrozumiteľným spôsobom oznámil žalobcovi vady diela a v tejto časti súdy dospeli k nesprávnym skutkovým a právnym záverom.

Napokon,   v   rámci   údajného   nesplnenia   notifikačnej   povinnosti   o   vadách   diela zo strany sťažovateľa, krajský súd spolu s okresným súdom zároveň uviedli, že žalobca ani nezabezpečoval dodávku betónu a nezabezpečoval ani hutnenie podkladu, pričom podľa súdu   z   vykonaných   dôkazov   nevyplýva,   že   by   žalobca   porušil   povinnosť   upozorniť objednávateľa   na   nevhodnú   povahu   vecí   alebo   pokynov   daných   na   vykonanie   diela. Z vykonaného   dokazovania   je   však   zrejmé   a   potvrdil   to   aj   viac   krát   samotný   žalobca, že dodávky   betónu   zabezpečoval   poľský   investor,   betón   bol   v   katastrofálnom   stave, dochádzalo k častým prestojom pri dodávaní betónu a dochádzalo k spájaniu staršieho zaschnutého betónu s novým,   vzhľadom k čomu mohlo podľa samotného žalobcu dôjsť k vzniku   nerovností,   ktoré   by   bolo   potrebné   v   následnom   období   opravovať.   Zároveň samotný   žalobca   potvrdil,   že   dodávku   nekvalitného   betónu   a   prestojov   neriešil so sťažovateľom ako objednávateľom, ale priamo s poľským investorom, ktorý zabezpečoval aj dovoz betónu. Dodávka nekvalitného betónu, prestoje a spájanie staršieho zaschnutého betónu   s   novým   musela   nevyhnutne   viesť   k   vzniku   vád   diela,   ktoré   sťažovateľ   riadne notifikoval žalobcovi bez zbytočného odkladu po tom, čo ich zistil. Krajský a okresný súd však   v   tejto   súvislosti   dospeli   k   absurdným   záverom,   podľa   ktorých   žalobca   neporušil zákonnú   povinnosť   zakotvenú   v   ust.   §   551   a   §   552   Obchodného   zákonníka   upozorniť sťažovateľa   ako   objednávateľa   na   nevhodnú   povahu   vecí   alebo   pokynov   daných na vykonanie diela. Tieto závery sú v absolútnom rozpore s vykonaným dokazovaním, ako aj s tvrdeniami samotných účastníkov konania.

Na základe uvedených skutočností krajský a prvostupňový súd dospeli na základe vykonaného   dokazovania   k   nesprávnym   (arbitrárnym)   skutkovým   a   právnym   záverom, podľa   ktorých   sťažovateľ   nesplnil   notifikačnú   povinnosť   vo   vzťahu   k   vadám   diela, dostatočne určitým spôsobom nešpecifikoval vady diela, neuplatnil zodpovednostný nárok zvád diela a žalobca neporušil oznamovaciu povinnosť týkajúcu sa upozornenia na zlú povahu vecí alebo pokynov daných na vykonanie diela, aj keď tento záver je v rozpore s tvrdeniami   žalobcu,   sťažovateľa,   v   rozpore   s   výsledkami   vykonaného   dokazovania a v rozpore s právnou úpravou Obchodného zákonníka. Keďže uvedený záver nemá oporu vo   vykonanom   dokazovaní   a   ani   v   zákone,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline sp. zn. 13Cob/30/2013 zo dňa 12. 06. 2013 a jemu predchádzajúce súdne rozhodnutia sú autoritatívnymi rozhodnutiami súdov, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, ale sú svojvoľnými rozhodnutiami súdov, ktoré autoritatívne určili, že sťažovateľ nesplnil   notifikačnú   povinnosť   vo   vzťahu   k   vadám   diela,   dostatočne   určitým   spôsobom nešpecifikoval vady diela, neuplatnil zodpovednostný nárok z vád diela a žalobca neporušil oznamovaciu povinnosť týkajúcu sa upozornenia na zlú povahu vecí alebo pokynov daných na vykonanie diela, vzhľadom k čomu súd nepriznal sťažovateľovi právo z vád diela.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo spoločnosti H... na súdnu ochranu zaručené či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jeho právo na spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cob/30/2013, porušené boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 12. 06. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cob/30/2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 827,40- EUR (2 x úkon právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, hodnota 1 úkonu á 336,94 EUR + 20 % DPH + 2 x paušálna náhrada nákladov á 7,81- EUR + 20 % DPH), na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Podľa sťažovateľky krajský súd porušil ňou označené základné a iné práva, pretože rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárnym.   Arbitrárnosť   rozsudku   krajského   súdu   vidí sťažovateľka v tom, že „Súd v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore so zákonom dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k dohode o cene a predmete diela, k odovzdaniu a prevzatiu diela, k záveru, podľa ktorého žalobca nebol povinný vykonať dohodnuté skúšky diela a napokon k záveru, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal notifikáciu a uplatnenie zodpovednostných nárokov z vád diela.“.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným rozsudkom a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia ňou označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne, resp.   svojvoľné   s   priamym   dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Okresný súd Žilina (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 11 Cb 340/2007-271 zo 16.   novembra   2012   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zaviazal   sťažovateľku zaplatiť navrhovateľovi sumu 18 130,85 € s príslušenstvom. Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Ústavný súd poukazuje na nasledujúce relevantné časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   v   ktorých   sa   krajský   súd   zaoberal sťažovateľkou   namietaným   predmetom   a   cenou   diela,   odovzdaním   a   prevzatím   diela, skúškami diela a notifikáciou vád diela:

«... krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.   s.   p.,   keďže   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku, viažucim sa k dotknutým výrokovým častiam, a preto v podrobnostiach na jeho skutkové a právne závery odkazuje. Z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O. s. p. nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré už vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, a preto je postačujúce vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného, aby boli uvádzané len tie okolnosti a právne stanoviská zo strany krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré sú zamerané k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Tento postup krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého...   „odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré bolí vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Krajský súd poukazuje aj na rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2Cdo   170/2005,   v   zmysle   ktorého...   “pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“.

V ďalšom krajský súd na zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu a k odvolacím dôvodom žalovaného uvádza... dohoda o cene diela 255,- Sk/m2 betónovej plochy   bez   DPH   vyplývala   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania,   keď   žalobca   na pojednávaní konanom dňa 14. 1. 2009 uviedol (č. l. 75 spisu), že základom ceny bola suma 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH, ku ktorej cene, ak dodal, že malo dôjsť k navýšeniu, tak toto nepreukázal, a tým sa vychádzalo zo žalobcom tvrdenej ceny diela 255,- Sk/m2 betónovej   plochy   bez   DPH,   čo   bolo   v   zhode   aj   s   vyjadrením   konateľa   žalovaného p. Miroslava Kovalčíka, ktorý s ohľadom na ďalšie zákazky, ktoré boli realizované za cenu 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH, mal za to, že aj v danom prípade zákazky bude cena rovnaká. Nemohol byť preto relevantný odvolací dôvod žalovaného, ktorý uviedol, že mu nie je zrejmé, kedy, kde a akým spôsobom bola medzi žalobcom a žalovaným dohodnutá cena 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH, keď z takejto ceny ako základnej vychádzal žalobca a s takouto cenou počítal aj žalovaný. Pokiaľ aj žalobca k tejto základnej cene diela, ktorá bola medzi žalobcom a žalovaným ustálená, poskytol tvrdenie jej navýšenia, tak k tomuto nebol označený žiaden dôkaz, ktorý by preukázal navýšenie ceny prác a predmetné dielo na 280,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH. Krajský súd pri konštatovaní dohodnutej ceny diela 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH vychádzal z dôslednej aplikácie ust. § 132 O. s. p., keď vo vzájomnej súvislosti prihliadol na všetky dôkazy vykonané pred okresným súdom,   t.   j.   výsluch   tak   účastníkov   konania,   ako   aj   ich   zástupcov,   predložené   listinné dôkazy, a v neposlednom rade aj na správanie sa žalovaného pred vyvolaním súdneho sporu, keď obidve sporové strany vychádzali zo základu ceny diela práve vo výške 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH. Krajský súd dodáva, že k cene diela a jej dohode bolo nevyhnutné vykonať dokazovanie, pretože ak zmluva o dielo nemala písomnú formu, v ktorej by boli vyjadrené jednotlivé podstatné náležitosti tejto zmluvy, a to predmet a cena diela, tak bolo to práve na vykonávaných dôkazoch, v akej výške bola dohodnutá cena diela. Výsledky dokazovania potom potvrdili cenu diela 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH, z ktorej vychádzal žalovaný, obdobne ako v predchádzajúcich zákazkách a z ktorej ceny vychádzal aj žalobca, ktorému, pokiaľ sa k tejto cene nepodarilo preukázať jej navýšenie, tak platila cena 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH. K uzavretiu zmluvy medzi žalobcom a   žalovaným   došlo,   keďže   dohodli   sa   jej   podstatné   náležitosti,   a   to   predmet   diela   – zhotovenie betónovej podlahy o rozlohe 1.800 m2 na stavbe haly v Poľskej republike za cenu 255,- Sk/m2 betónovej plochy bez DPH.

Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení sp. zn. 13Cob/279/2009 zo dňa 14. 4. 2010 vyslovil aj ďalší záväzný právny názor, keď za aplikácie ust. § 555 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka a zisteného skutkového stavu uviedol, že žalobca dielo žalovanému odovzdal, umožnil žalovanému s dielom nakladať a do úžitku tohto diela vstúpil aj konečný objednávateľ   –   investor,   ktorý   bol   v   zmluvnom   vzťahu   so   žalovaným,   keďže   žalobca vystupoval ako subdodávateľ. Investor vstúpil do užívania haly, kde bolo vykonávané dielo žalobcom v subdodávateľskom režime pre žalovaného a je nevyhnutné len logicky vyvodiť, že pokiaľ by žalovaný nemal odovzdané dielo žalobcom, tak následne by nemal možnosť s ním disponovať a toto dielo odovzdávať hlavnému investorovi, s ktorým bol žalovaný v zmluvnom vzťahu. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení uložil okresnému súdu vychádzať zo záveru, že pokiaľ dielo bolo odovzdané žalovanému, dané mu do dispozície a žalovaným následne odovzdané investorovi, ktorý s ním disponuje, tak v ďalšom štádiu konania   bolo   potrebné   za   dôkaznej   povinnosti   sporových   strán   sa   zaoberať   obranou žalovaného   o   tvrdenej   vadnosti   diela,   resp.   uplatneného   zodpovednostného   nároku žalovaným. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného opätovne krajský súd uvádza, že k ukončeniu a odovzdaniu diela žalovanému došlo a na tomto závere je bez vplyvu absencia protokolárneho   odovzdania   diela.   Krajský   súd   v   súvislosti   s   odvolacím   dôvodom žalovaného, že dielo nemohlo byť vykonané, keďže neboli zrealizované skúšky v zmysle ust. § 555 ods. 2, 4 Obchodného zákonníka, uvádza, že sa stotožňuje so záverom okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Nevykonanie, resp. vykonanie dohodnutých skúšok nemôže byť na ujmu konštatovania odovzdania diela, pokiaľ túto obranu použil žalovaný, ktorý súčasne neposkytol súčinnosť k vykonaniu týchto skúšok žalobcom, pretože žalobca ako subdodávateľ žalovaného, ktorý bol vo vzťahu s hlavným investorom, nemal možnosť bez spolupráce so žalovaným vykonávať takéto úkony. Kontrolu vykonaných prác môže zrealizovať žalobca za účasti žalovaného, ktorú žalovaný neposkytol, pretože podľa zistení vykonaných   pred   okresným   súdom,   rovnosť   betónovej   podlahy   bola   žalobcom zabezpečovaná   už   počas   nanášania   betónu,   pričom   žalovaný   nespochybnil,   že   počas realizácie diela, ani v čase jeho ukončenia, nebol na stavbe nikto prítomný za žalovaného. Neposkytnutie vzájomnej súčinnosti žalovaným pri obrane nevykonania diela žalobcom, keď nemali byť zrealizované skúšky tohto diela, krajský súd v zhode s názorom okresného súdu mal   za   to,   že   táto   obrana   nebola   relevantná   práve   preto,   že   žalovaný   nepreukázal,   že v tomto smere poskytol súčinnosť žalobcovi.

Pri požiadavke vykonávania skúšok by malo byť medzi stranami preukázané, ako boli upravené podmienky vykonávania skúšok, kto ich zabezpečí, na koho náklady sa uskutočnia, aké výsledky sa majú skúškami zistiť a overiť, aké dôsledky vyplynú z toho pre zhotoviteľa, ak sa predpokladané výsledky nedosiahnu, či a koľkokrát sa budú skúšky opakovať, či ich budú zmluvné strany robiť samé alebo za prítomnosti odbornej organizácie a podobne. Zmluvné strany by si malí dohodnúť aj časový harmonogram skúšok, zodpovedné osoby, ktoré sa majú na skúškach zúčastniť, ako aj otázky pozývania na skúšky. Už z uvedeného vyplýva, že povinnosť vykonania skúšok od žalobcu by mohla byť požadovaná len v prípade, ak   by   žalovaný   preukázal,   že   bol   pripravený   splniť   si   svoju   povinnosť,   a   to   poskytnúť súčinnosť   na   vykonanie   takýchto   skúšok   žalobcom,   k   čomu   však   zo   strany   žalovaného nedošlo, resp. takéto splnenie povinností z jeho strany nebolo preukázané. V tomto smere preto odvolací dôvod žalovaného nebo! opodstatnený a nemal vplyv na záver vykonania diela   žalobcom   a   jeho   odovzdania   žalovanému,   poskytnutia   do   dispozície,   v   konečnom dôsledku hlavnému investorovi ako zmluvnému partnerovi žalovaného, ktorý dielo vykonané žalobcom užíva.

Okresný   súd   v   súlade   so   zrušujúcim   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 13Cob/279/2009 zo dňa 14. 4. 2010 postupoval, pokiaľ zameral dokazovanie na žalovaného obranu v tvrdenej vadnosti diela. Je potrebné na tomto mieste obrany žalovaného poukázať aj na ust. § 563 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého záručná doba týkajúca sa diela začína plynúť odovzdaním diela v spojení s ust. § 560 ods. 2 Obchodného zákonníka. V zhode s názorom okresného súdu krajský súd poukazuje na to, že ak sa žalovaný bránil tvrdenou vadnosťou diela, tak zákonite toto dielo ním muselo byť prevzaté, aby mohlo dôjsť k jeho posúdeniu, či dielo má alebo nemá vady. To, či vady diela žalovaný notifikoval zákonným spôsobom, vykonal okresný súd v dostatočnom rozsahu dokazovanie, z ktorého vyvodil vecne správne nielen skutkové alebo aj právne závery. Nepochybne z ust. § 564 Obchodného zákonníka vyplýva, že pri vadách diela platia primerane § 436 až 441. Práve z ust. § 436 a § 437 Obchodného zákonníka je zrejmé, že vytknutie vád, resp. splnenie notiftkačnej povinnosti ohľadom vád je jednostranný hmotno-právny úkon, ktorý pokiaľ má vyvolať   účinky,   tak   musí   spĺňať   náležitosti   určitosti   tohto   úkonu.   Zákonná   požiadavka určitosti   jednostranného   hmotno-právneho   úkonu   sa   vyžaduje   v   identifikácii   vád,   ich popisu, vyjadrenia, akým spôsobom sa vady prejavujú, v akom rozsahu, ich konkretizácia musí byť vykonaná spôsobom, ktorým sa zabezpečí nezameniteľnosť vád s inými vadami, a v konečnom   dôsledku   aj   voľba   zodpovednostného   nároku,   t.   j,   akým   spôsobom oprávnený subjekt žiada s týmito vadami naložiť, musí byť uskutočnená rovnako určitým, zreteľným a nepochybným spôsobom. Žalovanému sa nepodarilo preukázať, že takýto úkon uskutočnil, že ho zrealizoval včas. vzhľadom k obrane žalobcu v zmysle ust. § 428 ods. 1, 2 Obchodného   zákonníka,   a   preto   správne   postupoval   okresný   súd,   pokiaľ   k   obrane žalovaného o vadnosti diela neprihliadol, resp. túto obranu vyhodnotil ako nepreukázanú, nedôvodnú.   V   podrobnostiach   krajský   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   rozhodnutia okresného súdu. K úplnosti sa dodáva, že žalovaný nepreukázal notifíkáciu vád konkrétnym, jasným   a   určitým   spôsobom,   preto   odvolací   dôvod   vadnosti   diela   nebol   opodstatnený. Správne   skonštatoval   okresný   súd,   pokiaľ   z   vykonaných   dôkazov   uzavrel,   že   námietka vadností   zo   strany   žalovaného   bola   len   vo   všeobecnej   rovine   bez   zákonnej   požiadavky Špecifikácie   a   konkrétnosti   popisu   vád,   ich   prejavu,   rozsahu   s   následne   uplatneným právom, resp. voľbou zodpovednostnčho nároku. Ďalej krajský súd uvádza, že sa oboznámil s listinou   zo   dňa   07.   03.   2007   (č.   l.   8   spisu),   ktorá   rovnako   obsahovo   nemohla   byť vyhodnotená   ako   reklamácia   –   notifikovanie   vád,   resp.   uplatnenie   zodpovednosmého nároku, keďže ani táto listina nespĺňala požiadavku konkrétnosti a určitosti popisu vád žalovaným. V súvislosti s nepreukázaním včasnej notifikácte vád žalovaným krajský súd poukazuje na samotnú výpoveď žalobcu pred okresným súdom na pojednávaní konanom dňa 24. 11. 2010, ktorý uviedol, že ohľadne námietok nerovnosti betónovej podlahy nebola zo strany žalovaného žiadna komunikácia a vedomosti o týchto námietkach mal žalobca len z   nekonkrétnych   oznámení,   pretože   žiadna   konkrétna   výzva   na   to,   aby   prišiel   žalobca odstraňovať nejaké vady s určením termínu, nebola.

Z   výsledkov   dokazovania   nepochybne   vyplynulo,   že   žalovaný   nepreukázal,   že   by uplatnil   právne   relevantným   spôsobom   zodpovednostný   nárok   voči   žalobcovi   (§   564 v spojení   s   ust.   §   436   a   nasledujúce   ust.   Obchodného   zákonníka),   čo   bol   základný predpoklad   k   tomu,   aby   sa   mohlo   viesť   dokazovanie   o   tvrdenej   vadnosti   účtovaného plnenia,   resp.   v rovine   obrany   žalovaného   o   namietanej   vadnosti   diela   vykonávaného žalobcom...

Súčasne krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 09. 2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého... „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz zhodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nim navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“.

Aj v zmysle uvedeného je potrebné zo strany krajského súdu dodať, že hodnotenie dôkazov v zmysle ust. § 132 O. s. p. je na súde, ktorý musí starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Okresný súd podľa ust. § 132 O. s. p. postupoval. V hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá,   akú   dôkaznú   hodnotu,   resp.   silu   má   priznať   tomu-ktorému   dôkaznému prostriedku,   či   už   ide   o   výsluch   svedka,   účastníka   alebo   dôkaz   listinou.   V   hodnotiacej činnosti   je   súd   obmedzený   iba   vnútorným   presvedčením   a   hodnotiaci   záver   je   povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Okresný súd takýmto   spôsobom   postupoval,   dôsledne   vysvetlil   svoje   závery,   ako   aj   zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé. Rozhodnutie okresného súdu preto netrpí   žiadnou   vadou,   čo   namietal   žalovaný   v   odvolaní,   nedošlo   ani   k   nesprávnym skutkovým   zisteniam,   ani   k   nesprávnemu   posúdeniu   veci.   Dôkazný   stav   zistený   súdom prvého stupňa dal spoľahlivý a nepochybný záver pre podstatné a rozhodné skutočnosti v danej sporovej právnej veci. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny   predpis,   alebo   ak   síce   aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.   Ani jedna z uvedených situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala. Na úplné a správne zistený skutkový stav veci okresný súd aplikoval   správnu   právnu   normu,   a   to   hmotné   právo   –   Obchodný   zákonník,   z   neho konkrétne zákonné ustanovenia upravujúce zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka a ust. § 564 v spojení s § 436 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka   pri   tvrdenej   vadnosti   diela   žalovaným   a   §   428   ods.   1,   2,   3   Obchodného zákonníka. Okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha   konajúceho   súdu,   vychádzajúca   z   priebehu   konania   a   stavu   dokazovania,   preto krajský súd nezistil dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych   zhodnotení   vykonaných   okresným   súdom,   pričom   v   podrobnostiach na odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu   odkazuje   z   titulu   aplikácie ust. § 219 ods. 2 O. s. p..»

Ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry vo všeobecnosti úlohou súdnej   ochrany   ústavnosti   poskytovanej   ústavným   súdom   nie   je   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01). Z rozdelenia súdnej   moci   v ústave medzi ústavný súd a   všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Rovnako ako Európsky súd pre ľudské práva ani ústavný súd neskúma, či dôvody uvedené v namietanom rozhodnutí sú vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A, č. 299, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s.   29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú sa   na skúmanie tvrdenej   nesprávnosti,   pretože   ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Postup v súdnom konaní, zisťovanie a hodnotenie skutkového stavu, výklad iných než ústavných predpisov a ich aplikácia sú pri riešení   konkrétnych   prípadov   záležitosťou   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto neprislúcha posudzovať zákonnosť vydaných súdnych rozhodnutí za predpokladu, že nimi nebolo porušené ústavou zaručené právo či sloboda.

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08).

Právomoc   ústavného   súdu   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   sa vzťahuje výhradne na dodržanie ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, posúdenie, či konanie ako celok možno považovať za spravodlivé, a v nadväznosti na to zisťovanie, či v namietanom konaní (a rozhodnutím v ňom vydaným) nedošlo k porušeniu základných práv alebo slobôd účastníka konania alebo jeho ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   je   vecou všeobecného súdu, ktorú právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje a   ako   ju   interpretuje.   Navyše   treba   dodať,   že   všeobecný   súd   je   primárne   zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   vlastne   pokračuje v polemike   so   všeobecnými   súdmi   o   tom,   akým   spôsobom   mali byť jednotlivé   dôkazy vyhodnotené a ku akým skutkovým a právnym záverom na ich základe mali všeobecné súdy dospieť.   Zároveň   uplatnením   podstatnej   časti   argumentácie,   o   ktorú   oprela   už   svoje odvolanie proti rozsudku okresného súdu, požaduje, aby ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok   krajského   súdu   a   zo   sťažovateľkou   predkladaných   dôkazov   dospel   k   inému skutkovému a právnemu záveru ako krajský súd v napadnutom rozsudku.

V súvislosti s takto formulovanou sťažnosťou ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   vo   veciach   patriacich   do   ich   právomoci. Vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný súd nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti   nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana sa prejavuje   aj   v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane uviedol   (napr.   II. ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne   dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

V   citovanej   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajský   súd   podrobne   a   zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu potvrdil, odpovedal na všetky otázky týkajúce sa ceny, diela, jeho odovzdania, skúšok diela a vadnosti diela. Podľa ústavného súdu   rozsudok   krajského súdu   a jeho právne a skutkového závery   nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu je tak podrobné a odpovedá na všetky podstatné okolnosti   sťažovateľkinej   veci,   že   nepovažuje   za   potrebné   k   napadnutému   rozsudku krajského súdu nič dodať a to hlavne s poukazom na dôvody podanej sťažnosti.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných   súdov,   ktoré sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle citovanej   judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd ďalej pripomína, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t.   j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   považuje   napadnuté rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne   akceptovateľné.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013