znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 612/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti OHL ŽS SK, a. s., Furmanská 6, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Winton s. r. o., Šoltésovej 12, Bratislava, v mene ktorej koná JUDr. Katarína Bruncková, konateľka a advokátka, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 8 Cob 140/2014-100 z 3. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   OHL   ŽS   SK,   a. s., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. septembra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   OHL   ŽS   SK,   a.   s., Furmanská 6,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Cob   140/2014-100 z 3. júla 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom na vydanie predbežného   opatrenia   podaným   Okresnému   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“) 4. marca   2014   domáhala,   aby   okresný   súd   predbežným   opatrením   zakázal   oB......   ako odporcovi nakladať s peňažnými prostriedkami v sume 915 140,43 €, ktoré zodpovedajú výške   pohľadávky   sťažovateľky   proti   odporcovi.   Sťažovateľka   uviedla,   že   predmetnú pohľadávku nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. októbra 2013 od pôvodného veriteľa obchodnej spoločnosti B... a pohľadávka vznikla z titulu nárokov zo zmluvy o dielo z 25. októbra 2012 uzavretej medzi B... a odporcom. Sťažovateľka navrhovala nariadiť predbežné opatrenie z obavy o výkon súdneho rozhodnutia, konkrétne z obavy, že odporca plnenie zodpovedajúce pohľadávke sťažovateľky poskytne niekomu inému ako jej. Konanie o návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 10 Cb 15/2014.

Odporca   1.   apríla   2014   po   nahliadnutí   do   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 10 Cb 15/2014 27. marca 2014 podal vyjadrenie k návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia. Odporca vo vyjadrení uviedol, že 21. marca 2013 podal ako zložiteľ návrh na prijatie peňažných prostriedkov do súdnej úschovy spolu v sume 2 160 712, 65 € s tým,   že   časť   tejto   sumy   v sume   915 140,43   €   predstavuje   pohľadávku,   ktorá   bola predmetom   postúpenia   medzi   B...   a   sťažovateľkou.   Odporca   preto   navrhoval   návrh sťažovateľky   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietnuť   a   sťažovateľku   zaviazať na náhradu trov súdneho konania odporcu.

Sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   10.   apríla   2014   svoj   návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   vzala   späť   v   celom   rozsahu,   konanie   o   predbežnom opatrení navrhla zastaviť a odporcu zaviazať na náhradu trov tohto konania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   Cb   15/2014-66   z   28.   apríla   2014   (ďalej   len „uznesenie okresného súdu“) na základe späťvzatia návrhu konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že ich nepriznal žiadnemu z účastníkov.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   v   časti   jeho   výroku   o   trovách   konania   podali odvolanie sťažovateľka aj odporca.

Krajský súd namietaným uznesením zmenil uznesenie okresného súdu v odvolaniami napadnutom výroku o trovách konania tak, že sťažovateľke uložil povinnosť nahradiť trovy prvostupňového   konania   odporcovi   v   sume   5   425,37   €.   Zároveň   zaviazal   sťažovateľku na náhradu trov odvolacieho konania odporcovi v sume 1 361, 17 €.

Sťažovateľka v prvej časti svojej rozsiahlej sťažnostnej argumentácie namieta závery krajského súdu, ktorý podľa nej pri rozhodovaní o trovách konania nesprávne aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého: „Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   dospel   k   nesprávnemu   záveru   o   nesplnení podmienok (späťvzatie návrhu pre správanie odporcu a dôvodnosť návrhu) pre aplikáciu § 146   ods.   2   vety   druhej   OSP,   a   teda   k   nesplneniu   podmienok   uloženia   povinnosti odporcovi nahradiť trovy konania.

Vo   vzťahu   ku   krajským   súdom   ustálenej   nedôvodnosti   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia sťažovateľka v podstatnej časti svojej argumentácie uviedla:„Krajský   súd   v   Bratislave...   spochybnil   aktívnu   vecnú   legitimáciu   Sťažovateľa na podanie   Návrhu,   ktorá   podľa   jeho   právneho   názoru   zakladá   dôvod   pre   zamietnutie Návrhu v prípade, ak by Sťažovateľ... nezobral Návrh v celom rozsahu späť. Uvedené malo mať   podľa   Krajského   súdu   v   Bratislave   vo   významnej   miere   vplyv   aj   na   posúdenie dôvodnosti Späťvzatia návrhu a vyhodnotenie skutočnosti, ktorej zo strán súdneho sporu prináleží náhrada trov prvostupňového konania.

Sťažovateľ uvedené považuje za závažný zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Krajský   súd   v   Bratislave   Uznesením Krajského súdu v Bratislave opomenul konštantnú slovenskú a českú judikatúru...

...   Keďže   medzi   Sťažovateľom   ako   postupníkom   a   B...   ako   postupcom   došlo k uzatvoreniu   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky...   B...   oznámila   postúpenie   časti   jej pohľadávky   na   Sťažovateľa   B...  ...   ako   dlžníkovi,   a   to   oznámením   o   postúpení pohľadávky....

...   Dôsledkom   postúpenia   pohľadávky   je   skutočnosť,   že   postupník   nastupuje do právnej pozície doterajšieho veriteľa a požíva všetky práva postupcu....

Ako   vyplýva   aj   z   občiansko-právnej   teórie,   ktorú   v   tejto   súvislosti   podporuje   aj ustálená judikatúra, oznámením o postúpení pohľadávky, ktoré bolo adresované B...... ako dlžníkovi, vyvolala B... ako postupca zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a tiež zobrala na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní obec... dlh Sťažovateľovi ako postupníkovi. Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku, než v osobe veriteľa, pričom aj v prípade, že by zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa....

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   bol   teda   Sťažovateľ   aktívne   vecne   legitimovaný na podanie návrhu vo veci samej, ktorým by sa domáhal zaplatenia príslušnej sumy od obce...,   ako   aj   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia...“, a   s   poukazom   na   rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31 Cdo 1328/2007 z 9. decembra 2009, rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   4   Obo 210/01 z 11.   júna 2003 a nález Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   2276/08   z   24.   februára   2011   uviedla: „Relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho pokladá aktívnu   legitimáciu   postupníka   na   vymáhanie   postúpenej   pohľadávky.   Súd   z   takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy   o   postúpení.   Dlžník   sa   v   takomto   prípade   nemôže   úspešne   dovolať   neplatnosti zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   alebo   jej   neexistencie.   To   by   mohol   len   vtedy,   ak   by postúpenie pohľadávky postupník preukazoval zmluvou o postúpení pohľadávky....názor, ktorý   reprezentuje,   že   námietka   neplatnosti   postúpenia   zmluvy   dlžníkovi   nepatrí,   nie   je v rozpore s ústavnými poriadkom, pretože postavenie dlžníka nezhoršuje...“

Ďalej   sťažovateľka   uviedla,   že „na   uvedenú   justičnú   prax   poukázal   aj   v   rámci Odvolania..., pričom Krajský súd v Bratislave tieto relevantné právne argumenty opomenul a   nevysporiadal   sa   s nimi...   Diétne iba skonštatoval,   že spochybnenie platnosti   zmluvy o postúpení pohľadávky medzi B... a Sťažovateľom zo strany B... založilo dôvod právnej neistoty obce... o tom, kto je jeho veriteľom a spochybnilo aj aktívnu vecnú legitimáciu Sťažovateľa....

V každom prípade je podľa Sťažovateľa bezpredmetné, či na strane obce... existoval hmotnoprávny dôvod na zloženie predmetu do súdnej úschovy. A teda aj to či na strane obce...   existovali   odôvodnené pochybnosti   pre zloženie   predmetu   do súdnej úschovy v súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou Sťažovateľa na podanie Návrhu. Rozhodujúcou skutočnosťou je oznámenie postúpenia časti pohľadávky B...... ako dlžníkovi zo strany postupcu,   pričom   Sťažovateľ   opakovane   zvýrazňuje,   že   takéto   oznámenie   zakladá   jeho aktívnu vecnú legitimáciu na podanie Návrhu....

Sťažovateľ   je   naďalej   toho   právneho   názoru,   že   iba   on   bol   aktívne   vecne legitimovaný   na   podanie   návrhu   vo   veci   samej,   ktorým   by   sa   domáhal   zaplatenia pohľadávky od obce...,   ako aj na podanie   návrhu na vydanie predbežného opatrenia. ktorým sa snažil chrániť svoj majetok...“.

Vo vzťahu k záveru krajského súdu, že k späťvzatiu návrhu na vydanie predbežného opatrenia   nedošlo   pre   správanie   odporcu,   sťažovateľka   v   podstatnej   časti   svojej argumentácie uviedla: «Krajský súd v Bratislave... konštatuje, že: „o dôvodnosti podania návrhu   sa   spravidla   uvažuje   z   hľadiska   vzťahu   výsledku   správania   odporcu   vo   vzťahu k požiadavkám navrhovateľa, v danom prípade konanie odporcu takýmto konaním nebolo (i napriek   tomu,   že   navrhovateľ   uviedol,   že   dôvod   na   vydanie   predbežného   opatrenia pominul   v   čase   po   podaní   návrhu,   až   okamihom   zloženia   peňažných   prostriedkov do úschovy).“ Krajský súd v Bratislave však ad absurdum dáva do súvislosti vzťah výsledku konania   obce  ...   k   požiadavkám   Sťažovateľa   a   zároveň   k   okamihu   pominutia   dôvodu na vydanie   predbežného   opatrenia.   Hoci   konanie   obce  ...   nebolo   plnením   záväzku Sťažovateľovi, je potrebné prihliadať na Návrh ako celok. Cieľom konania Sťažovateľa bolo dosiahnutie neplnenia záväzku obce... spoločnosti B.... V tejto súvislosti mal teda Krajský súd v Bratislave uvedené zohľadniť, a mal konanie obce... vyhodnotiť ako súladné s tým, čoho   sa   Sťažovateľ   Návrhom   domáhal.   Vzhľadom   k   tomu,   že   obec...   v čase   späťvzatia Návrhu už reálne nedisponovala peňažnými prostriedkami, vo vzťahu ktorým sa Sťažovateľ domáhal vydania zákazu nakladania, Sťažovateľ ako uvádzal aj v Späťvzatí návrhu, chápe, že vydanie predbežného opatrenia by za týchto okolnosti odporovalo ratio legis (OSP). V tejto súvislosti Sťažovateľ zvýrazňuje opätovne skutočnosť, že trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa   v   prvostupňovom   konaní   musia   ísť   v   zmysle   vyššie   uvedených   dôvodov na ťarchu   obce...,   nakoľko   dôvod   na   vydanie   predbežného   opatrenia   pominul   v   čase po podaní Návrhu   až   okamihom zloženia   peňažných   prostriedkov do   úschovy   zo   strany obce...   Uvedené   znamená,   že   odpadnutie   dôvodu   na   vydanie   predbežného   opatrenia nezapríčinil Sťažovateľ, ale samotná obec... zložením peňažných prostriedkov do úschovy, na čom Sťažovateľ trvá a prečo aj sám zobral Návrh v celom rozsahu späť. Krajský súd v Bratislave teda nezohľadnil v plnej miere zásadu zavinenia uplatňujúcu sa pri náhrade trov konania....

Ak by bolo možné považovať spochybnenie postúpenia pohľadávky na Sťažovateľa za dôvod   spochybnenia   jeho   aktívnej   vecnej   legitimácie,   čo   Sťažovateľ   považuje za neprípustný právny názor, nakoľko súd je vždy povinný skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu,   mal   teda   v   súvislosti   s   Odvolaním   Sťažovateľa   a   Odvolaním   obce...   uvedené Krajský súd v Bratislave zohľadniť minimálne tak, že náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho   konania   neprizná   žiadnemu   z   účastníkov   a   potvrdí   Uznesenie   o   zastavení konania, pričom mal aplikovať ustanovenie § 150 ods. 1 OSP z dôvodu, že nie je vylúčené, že Sťažovateľ bol aktívne vecne legitimovaný na podanie Návrhu.»

Sťažovateľka   v   druhej   časti   svojej   sťažnostnej   argumentácie   namietala   závery krajského súdu vo vzťahu k samotnej výške odporcovi priznaných trov konania a uviedla:„Pohľadávku,   ktorú   mala   pôvodne   voči   B...  ...   spoločnosť   B...,   bola   postúpená na viaceré subjekty v rozličnej výške, a to okrem Sťažovateľa bola časť postúpená na U... a časť na T...

U...   a T...   postupovali   rovnakým   procesným   postupom   ako   Sťažovateľ   s   tou významnou výnimkou, že nezobrali svoje návrhy na nariadenie predbežných opatrení späť. V týchto prípadoch však obdobne obec... podala ako protistrana odvolania, ktorými žiadala zmeniť   rozhodnutia   Okresného   súdu   Malacky   ako   súdu   prvého   stupňa   a   rovnako   ako v prípade medzi Sťažovateľom a obcou... žiadala o priznanie náhrady trov prvostupňových konaní a konaní o odvolaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave však v kauzách U. a T. rozhodol odlišným spôsobom ako v prípade   Sťažovateľa.   Krajský   súd   v Bratislave   pri   výpočte   sumy   trov   prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania vychádzal... z ustanovenia § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb...   Tak   zaviazal   Sťažovateľa   zaplatiť B...... náhradu trov prvostupňového konania vo výške 5 425,37 EUR, a zároveň náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1361,17 EUR. V porovnateľných prípadoch (kauzách U... a T...) napriek uvedenej skutočnosti Krajský súd v Bratislave použil ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky a nie § 10 ods. 1 a 2 Vyhlášky....

...   Sťažovateľ   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom   Krajského   súdu   v   Bratislave vyjadreného v Uznesení U... a Uznesení T..., kde Krajský súd v Bratislave konštatuje, že v daných prípadoch nie je možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ju možno   zistiť   len   s   neprimeranými   ťažkosťami.   Predmetom   prvostupňového   konania   ani odvolacieho konania nebolo vo vzťahu k prípadu medzi Sťažovateľom a obcou... zaplatenie peňažnej sumy, ale zákaz určitej činnosti, teda nakladania s peňažnými prostriedkami, ktorý nemožno   oceniť.   Správne   teda   aj   v   prípade   Sťažovateľa   mal   Krajský   súd   v   Bratislave pri výpočte náhrady trov konania aplikovať ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a) a § 13a ods. 1 písm. g) Vyhlášky....

Vzhľadom   k   tomu,   že   Krajský   súd   v   Bratislave   sa...   osobitne   nevysporiadal s predchádzajúcimi rozhodnutiami v obdobných veciach (Uznesenie   U.   a Uznesenie T.) a od svojej   predchádzajúcej   praxe   sa   odklonil,   evidentne   porušil   základné   právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces...“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti OHL ŽS SK, a. s... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 03.07.2014. č. k. 8Cob/140/2014-100 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.07.2014. č. k. 8Cob/140/2014- 100 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť spoločnosti OHL ŽS SK. a. s. trovy jej právneho zastúpenia vo výške 341,08 EUR na účet právneho zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie okresného   súdu   o   trovách   konania   v   prípade   zastavenia   konania   o   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia na základe späťvzatia návrhu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods.   1   dohovoru)   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný   súd   nezistil,   že   by   krajským   súdom   aplikovaný   postup   a   jeho   závery   mohli zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by posudzované   uznesenie   krajského   súdu   bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle   a   v   nesúlade   s   platnou   právnou   úpravou,   či nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky aj s odvolacími námietkami odporcu a náležite odôvodnil svoje závery, keď uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací vec prejednal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné.

Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   navrhovateľ   sa   návrhom   na   nariadenie predbežného   opatrenia   doručeným   súdu   dňa   04.03.2014   domáhal,   aby   súd   odporcovi zakázal akýmkoľvek spôsobom nakladať s peňažnými prostriedkami vo výške 915.140,43 eur   z   titulu   Zmluvy   o   dielo   zo   dňa   25.10.2012   uzavretej   medzi   právnym   predchodcom navrhovateľa   a   odporcom,   pričom   peňažné   prostriedky   predstavujú   časť   pohľadávky vyplývajúcu z predmetnej zmluvy postúpenú zo spoločnosti B..., ako právneho predchodcu navrhovateľa   Zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   zo   dňa   30.10.2013   na navrhovateľa; oznámenie o postúpení pohľadávok navrhovateľ doručil odporcovi 05.11.2013.

Za nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy navrhovateľ považoval skutočnosť, že odporca mu 14.02.2014 odmietol odsúhlasiť zostatok pohľadávky s tým, že neeviduje voči nemu žiaden záväzok. Z toho navrhovateľ vyvodil, že odporca nebral do úvahy postúpenie pohľadávky zo spoločnosti B..., na navrhovateľa, na základe čoho reálne hrozí, že odporca bude celú pohľadávku plniť spoločnosti B..., ktorá je v reštrukturalizácii, v dôsledku čoho hrozí, že v prípade uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia by navrhovateľ nebol   uspokojený,   resp.   nie   v   plnom   rozsahu.   Plnenie   odporcu   spoločnosti   B...,   by znamenalo zmenšovanie majetku odporcu.

Dňa   01.04.2014   bolo   súdu   (po   nahliadnutí   odporcu   do   súdneho   spisu   dňa 27.03.2014)   doručené   jeho   vyjadrenie   k   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia, v ktorom   okrem   iného   uviedol,   že   dňa   21.03.2014   podal   odporca   ako   zložiteľ   návrh na prijatie peňažných prostriedkov do súdnej úschovy, vo výške 2.160.712,65 eur s tým, že ide   o sumu   pozostávajúcu   aj   z   časti   pohľadávky   vo   výške   915.140,43   eur,   ktorá   bola predmetom   postúpenia   medzi   spoločnosťou   B...,   ako   postupcom   a   navrhovateľom   ako postupníkom.

Odporca uviedol, že návrh navrhovateľa považuje v celom rozsahu za nedôvodný. V dôsledku   spochybnenia   platnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   na   navrhovateľa, od ktorej odvodzuje svoj nárok voči odporcovi, nie je ani osvedčená dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, pričom z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie   je   zrejmé,   čoho   sa   mieni   voči   odporcovi   domáhať   vo   veci   samej.   Uviedol   tiež,   že navrhovateľ   žiadnym   spôsobom   neosvedčil   existenciu   bezprostredného   a   konkrétneho nebezpečenstva hroziacej ujmy.

Odporca   súčasne   navrhol,   aby   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia v celom rozsahu zamietol a aby mu priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby v celkovej sume 5 425,37 eur.

Z priloženého návrhu odporcu na prijatie peňažných prostriedkov do súdnej úschovy vyplýva, že 21.03.2014 doručil Okresnému súdu v Žiline ako zložiteľ návrh na prijatie prostriedkov do súdnej úschovy v sume 2.160.712,65 eur, a to z dôvodu, že sa nachádza v stave   právnej   neistoty,   keďže   došlo   k   spochybneniu   platnosti   zmlúv   o   postúpení pohľadávok   spoločnosti   B...;   plnenia   zo   Zmluvy   dielo   č.   2/2012   sa   domáha   B...,   ako zhotoviteľ   v   rozsahu   celej   fakturovanej   čiastky   a   aj   postupníci   z   týchto   zmlúv (subdodávatelia B...,), teda navrhovateľ, a spoločnosti T... a U... v rozsahu postúpených pohľadávok.

Z   uvedeného   podania   tiež   vyplýva,   že spoločnosť   B...,   listom   zo   dňa   20.11.2013 odporcovi oznámila, že právne úkony uzatvorené v mene spoločnosti. V. G. ako Členom Štatutárneho orgánu spoločnosti, ktoré nie sú v evidencii spoločnosti ku dňu 25.10.2013, považuje   za   neplatné.   Uvedené   bolo   okrem   obchodných   partnerov   B...,   oznámené   aj Katastrálnemu úradu v Žiline a Okresnému i Krajskému súdu v Žiline.

Následne navrhovateľ dňa 10.04.2014 vzal návrh na vydanie predbežného opatrenia späť s tým, že vzhľadom na uvedené vyjadrenie odporca už reálne nedisponuje peňažnými prostriedkami, vo vzťahu ku ktorým sa navrhovateľ domáhal vydania zákazu nakladania, a preto vydanie predbežného opatrenia by za aktuálnych okolností odporovalo ratio legis. Dôvod na vydanie predbežného opatrenia pominul v čase po podaní návrhu, až okamihom zloženia peňažných prostriedkov do úschovy.

Odvolací   súd   mal   za   to,   že   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   o   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa skončilo jeho zastavením, bol súd prvého stupňa povinný rozhodnúť o jeho trovách.

Ustanovenie § 146 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z rozhodovania o náhrade trov konania   podľa   zásady   úspešnosti,   teda   zodpovednosti   za   výsledok,   a   v   to   závislosti na spôsobe   skončenia   konania,   resp.   spôsobe   začatia   konania,   tak   ako   je   uvedené pod písm. a/   -d/;   v   týchto   prípadoch   žiadny   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov konania podľa jeho výsledku.

Ustanovenie   §   146   ods.   2   pripúšťa   odlišné   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania v prípadoch, keď došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia návrhu alebo z iného dôvodu.

Podľa § 146 ods. 2 O.s.p., ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Náhrada trov konania v prípade, že niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené, sa riadi citovaným ustanovením § 146 ods. 2 O.s.p.

Podľa prvej vety tohto ustanovenia účastník, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené,   je   povinný   hradiť   jeho   trovy.   Rozhodovanie   o   trovách   konania   v   súvislosti so zastavením konania je tak založené na vyriešení otázky, ktorý z účastníkov zavinil jeho zastavenie.   Zavinenie   zastavenia   sa   posudzuje   výlučne   z   procesného   hľadiska,   t.   j. podľa procesného výsledku. Zavinenie zastavenia konania môže spočívať napr. v tom, že bol podaný návrh na začatie konania vo veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, alebo v ktorej prebieha iné konanie, alebo že bol podaný návrh na začatie konania proti niekomu, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania a pod..

Odvolací súd konštatuje, že podľa ustálenej judikatúry zavinením zastavenia konania je i späťvzatie návrhu na začatie konania (ak neplatí veta druhá citovaného ustanovenia). Podľa druhej vety § 146 ods. 2 O.s.p. však je povinný hradiť trovy konania odporca, ak bol   návrh,   ktorý bol podaný dôvodne,   vzatý   späť   pre   správanie   odporcu   vo vzťahu k požiadavkám   navrhovateľa,   pričom   obidve   tieto   podmienky,   t.j.   dôvodnosť   návrhu na začatie konania a správanie odporcu musia byť splnené súčasne.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa v odôvodnení výroku o trovách konania konštatoval,   že   v   tomto   štádiu   konania   nebolo   možné   jednoznačne   určiť,   kto   procesne zavinil   zastavenie   konania,   pričom   navrhovateľ   i   odporca   tvrdia,   že   súd   mal   dostatok argumentov na posúdenie dôvodnosti návrhu i späťvzatia návrhu.

Navrhovateľ vyslovil názor, že trovy právneho zastúpenia v zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 druhá veta musia ísť na ťarchu odporcu, keďže návrh na nariadenie predbežného opatrenia bol podaný dôvodne, keďže bol detailne preukázaný skutkový stav a dôvodnosť návrhu odpadla až po zložení peňažného plnenia do súdnej úschovy, a teda späťvzatie návrhu zo strany navrhovateľa zapríčinil odporca.

Odporca bol toho názoru, že súd prvého stupňa mal skúmať, z akých dôvodov došlo k späťvzatiu návrhu zo strany navrhovateľa a či samotný návrh navrhovateľa bol dôvodný a o náhrade trov rozhodnúť podľa § 146 ods. 2 prvá veta.

Vzhľadom na uvedené úlohou odvolacieho súdu bolo s ohľadom na obsah spisu a tvrdenia   účastníkov   konania   posúdiť,   či   bol   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia podaný dôvodne a či konanie odporcu (začatie konania o úschove a zloženie prostriedkov na plnenie jeho záväzku do súdnej úschovy) bolo vyvolané práve podaním tohto návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, a teda či späťvzatie návrhu bolo dôsledkom tohto jeho konania.

Odvolací súd je toho názoru, že pre procesné posúdenie toho, či v prejednávanej veci niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť (§ 146 ods. 2 veta prvá) alebo či došlo k späťvzatiu návrhu podaného dôvodne v dôsledku správania odporcu (§ 146 ods. 2 veta druhá) sú rozhodujúce nasledovné skutočnosti:

Na základe podania odporcu zo dňa 28.03.2014 (po nahliadnutí do súdneho spisu dňa 27.03.2014), ktoré bolo súdu doručené 01.04.2014 má odvolací súd za to, že v dôsledku zásadného   spochybnenia   platnosti   zmlúv   o   postúpení   pohľadávok   spoločnosti   B..., na navrhovateľa   a   ďalšie   dva   subjekty,   a   to   zo   strany   samotného   postupcu   (B...,), vysloveného v liste, ktorý bol odporcovi doručený 20.11.2013, bola zásadným spôsobom spochybnená aj vecná aktívna legitimácia navrhovateľa na podanie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorá je nepochybne rozhodujúcou skutočnosťou osvedčujúcou aj dôvodnosť nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana (§ 75 ods. 2 O.s.p.) a ich absencia je dôvodom na zamietnutie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Z uvedeného podania je tiež zrejmé, že odporca doručil návrh na prijatie peňažných prostriedkov do súdnej úschovy Okresnému súdu v Žiline dňa 21.03.2014, teda pred tým, ako   nahliadol   do   súdneho   spisu   a   dozvedel   sa   o   podanom   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   (keďže   súd   nemá   povinnosť   takýto   návrh   doručovať   druhému účastníkovi konania).

Dôvodom takéhoto konania odporcu bol stav právnej neistoty,   kto je s ohľadom na spochybnenie   platnosti   zmlúv   o   postúpení   pohľadávok   samotným   postupcom,   jeho veriteľom, pričom ako príjemcov označil nielen navrhovateľa, ale i B..., a ďalších dvoch postupníkov (keďže sa domáhali plnenia zo strany odporcu).

Z vyššie uvedeného odvolací súd vyvodil záver, že v prípade, ak by navrhovateľ nezobral návrh na nariadenie predbežného opatrenia späť, musel by ho súd prvého stupňa zamietnuť z dôvodu zásadného spochybnenia jeho aktívnej vecnej legitimácie (a tým aj skutočností, ktoré odôvodňujú nariadenie predbežného opatrenia, podmienok dôvodnosti nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť   predbežná   ochrana   a   nebezpečenstva   bezprostredne hroziacej ujmy).

Zo   skutočnosti,   že   odporca   začal   konanie   o   úschove   bez   akejkoľvek   informácie o podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a vo vzťahu k viacerým subjektom, vyplýva, že konal bez akejkoľvek súvislosti vo vzťahu požiadavke navrhovateľa uvedenej v návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   Preto   v   tejto   súvislosti   odvolací   súd konštatoval, že i keď sa o dôvodnosti podania návrhu spravidla uvažuje z hľadiska vzťahu výsledku   správania   odporcu   vo   vzťahu   k   požiadavkám   navrhovateľa,   v   danom   prípade konanie odporcu takýmto konaním nebolo (i napriek tomu, že navrhovateľ uviedol, že dôvod na vydanie predbežného opatrenia pominul v čase po podaní návrhu, až okamihom zloženia peňažných prostriedkov do úschovy).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danom   prípade   neboli   kumulatívne   splnené   obidve podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 146 ods. 2 veta druhá, teda že došlo k späťvzatiu návrhu podaného dôvodne pre správanie odporcu, nie je možné zaviazať na náhradu trov konania odporcu.

Vzhľadom   na   to,   že   podľa   ustálenej   judikatúry   zavinením   zastavenia   konania   je i späťvzatie návrhu na začatie konania, bolo potrebné na náhradu trov zastaveného konania zaviazať navrhovateľa.“

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS   204/2010)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

K priznaniu náhrady trov konania odporcovi z hodnoty veci podľa § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a nie podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky napriek tomu, že v iných konaniach s obdobným predmetom krajský súd priznal trovy konania vo výške vyčíslenej podľa   §   11   ods.   1   písm.   a) vyhlášky,   t. j.   k   namietanej odlišnej   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   uvádza,   že   mu   zásadne   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv uznesením krajského súdu, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými nárokmi sťažovateľky uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014