znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 611/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Jozefom   Beňom, PhD.,   Beňo   &   partners   advokátska   kancelária,   s. r. o.,   Námestie   sv. Egídia   95,   Poprad, vo veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   sp. zn.   7 T 13/2011   z   26.   júla   2012, uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp.   zn.   7 To 103/2012   a uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo 24/2014 z 11. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. septembra 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Beňom, PhD., Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 95, Poprad, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 T 13/2011 z 26. júla 2012 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu   z   26.   júla   2012“),   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 7 To 103/2012 zo 14. februára 2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu zo 14. februára 2013“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 24/2014 z 11. júna 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 11. júna 2014“).

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že okresný súd rozhodol   o vine sťažovateľa rozsudkom   z   26.   júla   2012.   Sťažovateľ   následne   poukázal   na   odôvodnenie   rozsudku okresného súdu z 26. júla 2012, ktoré je podľa neho založené na záveroch vyvodených z vykonaných dôkazov, a síce na znaleckom posudku Z. B., výpovediach J. P., zamestnanca poškodeného M. V. i svedkyne M. K., ako aj na odbornom stanovisku súdneho znalca R. R.

Sťažovateľ prostredníctvom   svojho obhajcu podal proti rozsudku   okresného súdu z 26. júla 2012 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v dôsledku predloženého odborného stanoviska   súdneho   znalca   R. R.   vznikli   v   predmetnej   veci   pochybnosti   o správnosti znaleckého posudku Z. B.. Súdny znalec R. R. v predloženom odbornom vyjadrení totiž podľa   sťažovateľa   dospel   k   opačnému   záveru   v súvislosti   s   otázkou   relevantnou na rozhodnutie   (otázka   technickej   neprijateľnosti   aktivácie   airbagov   pri   danej   nárazovej rýchlosti) ako súdny znalec Z. B., a z tohto dôvodu mal okresný súd v tejto veci podľa neho nariadiť   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   ktoré   by   vzniknuté   rozpory   odstránilo,   a   až na základe jeho záverov by podľa sťažovateľa bolo možné rozhodnúť o jeho vine. Obaja znalci,   ako   aj   všetci   vypočutí   svedkovia   sa   v   predmetnom   konaní   vyjadrovali   len k technickým   otázkam   týkajúcim   sa   prijateľnosti   záverov   o   priebehu   dopravnej   nehody a podľa   sťažovateľa   v   konaní   nebol   predložený   žiadny   dôkaz,   ktorý   by   ho   usvedčoval zo spáchania poisťovacieho podvodu. Sťažovateľ v odvolaní poukázal na znenie § 16 ods. 2 písm. d) zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v platnom   znení   v   súvislosti   s   povinnosťou   znalca vykonávať znaleckú činnosť nestranne, a to bez ohľadu na zadávateľa a tiež bez ohľadu na formu, v ktorej je výsledok znaleckej činnosti zachytený (znalecký posudok, odborné vyjadrenie,   výsluch   a   pod.).   Z   opatrnosti   v súlade   s   §   311   ods.   4   Trestného   poriadku sťažovateľ priložil znalecké vyjadrenie vo forme znaleckého posudku vypracované súdnym znalcom R. R.

K výpovedi svedka P. v odvolaní sťažovateľ argumentoval, že táto osoba nebola svedkom nehody, automobil mu bol odovzdaný až dlhší čas po nehode a skutočnosť, že jeho popis   stavu   vozidla   je   technicky   prijateľný,   nevyvracia   neprijateľnosť   verzie   priebehu dopravnej   nehody   podanej   sťažovateľom.   Vo   vzťahu   k   výpovedi   svedka   V.   v odvolaní sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   tento   je   zamestnancom   poškodeného,   čo   vylučuje   jeho nestrannosť v predmetnej veci, ďalej na to, že uvedený svedok nemá odborné vedomosti v oblasti autoelektroniky, a preto nevie sám vysvetliť, z akého dôvodu „riadiaca jednotka nekomunikovala   so   systémom“, a   nevie   tiež,   čo   toto   vyhlásenie   samo   osebe   znamená a z čoho ho má usvedčovať. Sťažovateľ v odvolaní poukázal aj na výpoveď svedkyne K. (jeho   matky),   ktorá   pred   súdom   vypovedala   po   prvýkrát   v pochopiteľnom   strese o udalostiach dopravnej nehody spred 8 rokov, a preto bolo podľa neho prirodzené, že si na všetky detaily dopravnej nehody, tak ako to od nej vyžadoval zástupca poškodeného, nespomínala.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal   krajský   súd,   aby   rozsudok okresného súdu z 26. júla 2012 zrušil alebo ho zmenil tak, že ho spod obžaloby oslobodí.

Krajský súd svojím uznesením zo 14. februára 2013 odvolanie sťažovateľa zamietol, pričom v rámci odôvodnenia svojho uznesenia poukázal najmä na skutočnosť, že tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa otázky vystrelenia airbagov boli vyvrátené výpoveďami svedkov V. a P., ako aj závermi znaleckého posudku Z. B. K rozpornostiam vzniknutým v dôsledku predloženého   posudku   R. R.   sa   nevyjadril   a   výpoveď   svedkyne   K.   vyhodnotil   ako nevierohodnú,   poukážuc   súčasne   na   fakt,   že   podľa protokolu   o   dopravnej   nehode účastníčkou tejto dopravnej nehody nebola.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu zo 14. februára 2013 podal v zákonnej lehote   dovolanie,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   krajský   súd   sa   podľa   neho   nevysporiadal s námietkou, že otázka aktivácie airbagov je pre rozhodnutie vo veci irelevantná, pretože sťažovateľ si náhradu za ich znovuinštalovanie nikdy voči poisťovni neuplatňoval, ako aj tým, že krajský súd sa nijako nevysporiadal s odborným vyjadrením súdneho znalca R. R. a jeho   závermi,   a   taktiež   ani   s   námietkou   nevykonania   kontrolného   znaleckého dokazovania, ako aj námietkou, podľa ktorej bol znalecký posudok Z. B. vypracovaný pred začatím vyšetrovania, t. j. ide o nezákonný dôkaz. V tejto súvislosti sťažovateľ v dovolaní poukázal na súdnu prax, ktorá v prípade existencie dvoch rozporných znaleckých posudkov považuje za dôvodné nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania. Sťažovateľ taktiež argumentoval,   že   odopretím   vykonať   kontrolné   znalecké   dokazovanie   a   neuvedením presvedčivého dôvodu na takýto postup došlo v predmetnom konaní k zásadnému zásahu do jeho práv a naplneniu dovolacieho dôvodu. Okrem uvedeného sťažovateľ v dovolaní namietal aj porušenie jeho práva na zákonného sudcu a v tejto súvislosti argumentoval, že predmetná vec bola 18. októbra 2011 pridelená sudcovi okresného súdu Ľ. V., no napriek tomu ju po 4 mesiacoch prerokoval a rozhodol iný sudca okresného súdu –J. P.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením z 11. júna 2014 odmietol. V rámci odôvodnenia   svojho   uznesenia   z   11.   júna   2014   sa   najvyšší   súd   podľa   sťažovateľa vysporiadal   s   námietkou   odňatia   veci   zákonnému   sudcovi   a   námietkou   vykonania znaleckého posudku pred začatím trestného stíhania, avšak k jeho námietke nevykonania kontrolného znaleckého dokazovania, ďalej k námietke neodôvodnenia rozsudku okresného súdu   z   26.   júla   2012   a   uznesenia   krajského   súdu   zo   14.   februára   2013   vo   vzťahu k rozpornosti znaleckých posudkov sa tento súd nevyjadril, iba obmedzil svoje odôvodnenie na konštatovanie, že ide o otázku ustálenia skutkového stavu, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací nepreskúmava.

Na   základe   uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   v   predmetnej   veci   došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, resp. práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pretože súdy sa nevysporiadali s otázkou relevantnou pre rozhodnutie v danej veci, a to otázkou potreby nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania, resp. potreby vysporiadať sa   s   prípadnými   rozpormi,   ktoré   vyplynuli   z   vykonaného   dokazovania.   Najvyšší   súd uvedenú argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho dovolaní uznesením z 11. júna 2014 odmietol.

Súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   sa   podľa   sťažovateľa nevysporiadali s rozpormi   v   oboch   v   konaní predložených   znaleckých   posudkoch,   a   to napriek   tomu,   že   podľa   neho   zodpovedanie   odborných   otázok,   ktoré   boli   predmetom znaleckého   dokazovania,   bolo   podstatným   pre   rozhodnutie   o jeho   vine   alebo   nevine a uvedené súdy tieto otázky nedokážu samy posúdiť.

Odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 26. júla 2012 a uznesenia krajského súdu zo 14. februára 2013 považuje sťažovateľ s ohľadom na uvedené za nedostatočné, a pretože najvyšší súd nemal procesnú možnosť zhojiť nedostatok uvedených rozhodnutí, mal podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenie krajského súdu zrušiť.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, ktorým vysloví,   že   rozsudkom   okresného   súdu   z   26.   júla   2012,   uznesením   krajského   súdu zo 14. februára 2013 a uznesením najvyššieho súdu z 11. júna 2014 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, zruší predmetné rozhodnutia a vráti vec späť okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol, a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   predmetnej   veci   namietal porušenie základného   práva podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   z   26.   júla   2012,   uznesením   krajského   súdu zo 14. februára   2013   a   uznesením   najvyššieho   súdu   z   11.   júna   2014.   K namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní   v predmetnej   veci   neodôvodnili   svoj   postup,   ktorým   napriek   existencii rozpornosti   záverov   v   dvoch   znaleckých   posudkoch   predložených   v   konaní   nenariadili v tejto veci kontrolné znalecké dokazovanie.

1.   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   rozsudkom   okresného   súdu z 26. júla 2012

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho   priebehu (napr. Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa   §   34   ods.   1   Trestného   poriadku   obvinený   sa   môže   od   začiatku   konania proti svojej   osobe   vyjadriť   ku   všetkým   skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu, a k dôkazom   o   nich,   má   však   právo   odoprieť   vypovedať.   Môže   uvádzať   okolnosti, navrhovať,   predkladať   a   obstarávať   dôkazy   slúžiace   na   jeho   obhajobu,   robiť   návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Podľa   §   321   ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku   odvolací   súd   zruší   napadnutý rozsudok   aj   pre   podstatné   chyby   konania,   ktoré   napadnutým   výrokom   rozsudku predchádzali,   najmä   preto,   že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby.

Podľa   §   327   ods.   1   Trestného   poriadku   súd,   ktorému   vec bola vrátená   na   nové prejednanie   a   rozhodnutie,   je   viazaný   právnym   názorom,   ktorý   vyslovil   vo   svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil.

Sťažovateľ   mal   teda   možnosť   v   rámci   ďalšieho   priebehu   konania   predkladať v záujme ochrany svojich práv všetky svoje zásadné námietky prostredníctvom odvolania ako účinného prostriedku nápravy, rozhodovanie o ktorom patrí do právomoci krajského súdu, ktorý je oprávnený posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu. Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal sťažovateľ možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   uznesením   krajského   súdu zo 14. februára 2013

Sťažovateľ   napádal   svojou   sťažnosťou   aj   uznesenie   krajského   súdu zo 14. februára 2013 po tom, ako najvyšší súd v dovolacom konaní rozhodol uznesením z 11. júna 2014 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol. Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu zo 14. februára 2013 je považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu a nenariadil v predmetnej veci kontrolné znalecké dokazovanie napriek tomu, že v konaní bol ním predložený znalecký posudok R. R.,   ktorý   rozporoval   závery   znaleckého   posudku   vyhotoveného   znalcom   Z.   B. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasí s odôvodnením uznesenia krajského súdu zo 14. februára 2013, ktoré považuje za nedostatočné, a postup predchádzajúci vydaniu tohto   uznesenia,   ktorým   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v predmetnej   veci   nenariadili kontrolné znalecké dokazovanie, je podľa neho v rozpore so zaužívanou súdnou praxou.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd preskúmal odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo 14. februára 2013, ako   aj rozsudok   okresného súdu   z   26.   júla 2012   v   rozsahu,   v   ktorom   sa   naň uvedené uznesenie odvoláva.

V rozsudku z 26. júla 2012 okresný súd v tejto súvislosti uviedol: „Z odborného vyjadrenia R. R. vyplýva všeobecný popis činnosti airbagov.“. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd dospel po oboznámení sa s predloženým odborným vyjadrením k záveru, že toto   sa   vo   svojom   obsahu   nezaoberá   skutočnosťami,   ktoré   boli   predmetom   posúdenia v znaleckom posudku Z. B.. Samotný záver o vine sťažovateľa v rozsudku z 26. júla 2012 okresný súd ustálil v kontexte s vyhodnotením ďalších dôkazov vykonaných v predmetnom konaní, v rámci ktorého poukázal na relevantné skutočnosti zistené z výpovede svedkov J. P.   a M.   V.,   ako   aj   skutočnosti   zistené   z ďalších   listinných   dôkazov,   ktoré   svedčili v neprospech sťažovateľa, a taktiež sa vysporiadal s výpoveďou sťažovateľa a jeho matky M. K. poukázaním na skutočnosti, pre ktoré vyhodnotil ich výpovede ako nedôveryhodné.

V   nadväznosti   na   uvedené   krajský   súd   následne   vo   svojom   uznesení zo 14. februára 2013 v podstatnom uviedol:

„Na podklade výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd môže konštatovať, že súd prvého stupňa v súlade s vyššie uvádzaným ustanovením Trestného poriadku a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie a jeho výsledky v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. aj vyhodnotil.

Z výsledkov vykonaného dokazovania, ako na to poukazuje v dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvého stupňa, nepochybne vyplýva, že obžalovaný M. K. dňa 22. 11. 2004 v pobočke   poisťovne...   oznámil   poistnú   udalosť,   ktorá   sa   mala   stať   dňa   17.   10.   2004 v súvislosti s dopravnou nehodou.

Tvrdenia   obžalovaného   M. K.   o   priebehu   dopravnej   nehody   boli   jednoznačne vyvrátené   tvrdením   svedka   M. V.   a   J.   P.   Obaja   svedkovia   jednoznačne   uvádzali,   že pri obhliadke motorového vozidla, a to aj za pomoci čítacej jednotky bolo zrejmé, že airbag spolujazdca bol len vybratý a k jeho aktivácii nedošlo pri dopravnej nehode. Zistenie, že airbag spolujazdca nevystrelil pri dopravnej nehode, potvrdzovala aj tá skutočnosť, že tento nebol znečistený, bolo ho možné poskladať a vložiť na pôvodné miesto v palubnej doske. Navyše   obžalovaný   M. K.   po upozornení   M. V.,   aby   vozidlo   riadne   pristavil   do   servisu za účelom   jeho   ďalšej   obhliadky,   tak   neurobil   a   neskôr   vozidlo   odpredal.   Navyše obžalovaný M. K. pri odchode M. V. z obhliadky motorového vozidla tohto pozýval na kávu, čo tento razantne odmietol. Svedok M. V. ďalej uviedol, že z centrálneho registra poistných udalostí zistil, že predmetné motorové vozidlo už malo obdobnú dopravnú nehodu, čo len utvrdilo jeho podozrenie o fingovanej poistnej udalosti, ktorú obžalovaný M. K. nahlásil dňa 22. 11. 2004.

Výpovede svedkov M. V. a J. P. v podstate potvrdili aj závery znaleckého posudku Z. B., ktorým dôkazom napriek prednášanej obhajobe obžalovaného M. K., nemal dôvod súd neveriť.

Odborné vyjadrenie znalca R. R. bolo zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní vykonané a nepochybil súd prvého stupňa, keď závery v ňom uvedené vyhodnotil, v súlade s ostatnými dôkazmi, ako dôkaz, ktorý nespochybnil záver o vine obžalovaného. Nepochybil súd prvého stupňa, pokiaľ napriek záverom odborného vyjadrenia znalca R. R. a výpovedi matky   obžalovaného   M. K.,   keď   dospel   k   záveru   o   vine   obžalovaného   M. K.   a   tým   aj o naplnení znakov žalovaného trestného činu, t. j. poisťovacieho podvodu v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 k § 250c ods. 1 Tr. zák. Aj keď výsluch M. K. bol vykonaný s odstupom času od dopravnej nehody,   na čo poukazovala obhajoba,   nie je možné nevidieť značné rozpory medzi tvrdeniami   o   priebehu   dopravnej   nehody,   ako ju mala vnímať   svedkyňa a tvrdením samotného obžalovaného M. K.

Zo   samotného   protokolu   o   nehode   v   cestnej   premávke   taktiež   nevyplýva,   aby svedkami a účastníkmi tejto nehody boli rodičia obžalovaného M. K.

K námietkam obžalovaného,   že súd výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil jednostranne,   a   to   v   jeho   neprospech,   pričom   neodstránil   rozpory   ohľadne   odpovede na odbornú   otázku,   považuje   za   nutné   odvolací   súd   uviesť,   že   súd   prvého   stupňa   sa zákonným spôsobom vysporiadal so všetkými dôkazmi, a preto neobstojí ním prednášané tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, resp. o nesprávnom hodnotení dôkazov, t. j. v jeho neprospech.

Správny a zákonný bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania, keď dospel k záveru, že nie je potrebné vo veci robiť kontrolné znalecké   dokazovanie,   lebo   na   podklade   vykonaného   dokazovania   bolo   možné   vo   veci zákonne rozhodnúť.“

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd sa argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa nevykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania   zaoberal   a   riadne   sa   s   ňou   v   rámci odôvodnenia svojho uznesenia vysporiadal.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že znalecké dokazovanie má špecifický charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, avšak stále zostáva jedným z možných dôkazov. Samotný rozsah dokazovania, ako aj selekciu dôkazov navrhnutých jednotlivými procesnými stranami určuje v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe, ktorý je ako jediný v predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou v rámci obsahového kontextu posúdením množstva, kvality a závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. Z obsahu odôvodnenia uznesenia zo 14. februára 2013 vyplýva, že krajský súd zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil   pri   preskúmaní   rozsudku   okresného   súdu z 26. júla   2012   a   jemu   predchádzajúceho   postupu,   a   právne   závery,   ku   ktorým   dospel, nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nepovažoval   vykonanie   kontrolného znaleckého   dokazovania   za   potrebné,   a   poukázal   na   správnosť   okresným   súdom vykonaného hodnotenia jednotlivých dôkazov v predmetnom konaní. Uznesenie krajského súdu zo 14. februára 2013 preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne a samotný sťažovateľov nesúhlas s jeho obsahom ešte nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

S ohľadom na uvedené ústavný súd nepovažuje odôvodnenie uznesenia krajského súdu zo 14. februára 2013 za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   K   namietanému   porušeniu   označeného   práva   uznesením   najvyššieho   súdu z 11. júna 2014

Proti uzneseniu krajského súdu zo 14. februára 2013 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré   odôvodnil   skutočnosťami   naplňujúcimi   podľa   neho   dôvody   podľa   §   371   ods.   1 písm. a), c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súd ho svojím uznesením z 11. júna 2013 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   sám   konštatoval,   že   najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s   jeho námietkami   týkajúcimi   sa   odňatia   jeho   veci   zákonnému   sudcovi,   ako   aj   s   námietkou vykonania   znaleckého   posudku   pred   začatím   trestného   stíhania,   avšak   k   jeho   námietke týkajúcej   sa   nevykonania   kontrolného   znaleckého   dokazovania   a   neodôvodnenia rozpornosti v konaní predložených znaleckých posudkov sa najvyšší súd nevyjadril, iba sa v tejto súvislosti obmedzil na konštatovanie, že ide o otázku ustálenia skutkového stavu, ktoré nie je oprávnený ako dovolací súd preskúmavať.

Ústavný   súd   preskúmal   obsah   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu z 11. júna 2014,   v   ktorom   tento   vo   vzťahu   k   námietke   nevykonania   kontrolného znaleckého dokazovania uviedol:

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom prípade nesprávne vyhodnotili výpovede svedkov, listinných dôkazov, znaleckých posudkov, že tieto závery nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť,   že   nie   je   predmetom   skúmania   dovolacieho   súdu,   akým   spôsobom   sa   súdy nižších   stupňov   vysporiadali   s   hodnotením   jednotlivých   dôkazov,   resp.   aké   závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho konania vylúčené, nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Uvedené pritom rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným   navrhovaných   dôkazov,   ktorých   vykonanie   ani   jeden   z   konajúcich   súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého zistenia skutkového stavu (v tomto smere viď i   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   15.   decembra   2009,   sp.   zn. 2 Tdo 45/2009, uverejnené pod R 21/2010). Len s poukazom na nesúhlas s hodnotením dôkazov, resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod.

Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie   je   v   zásade   dvojinštančné,   a   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. najvyšší súd uvádza,   že   právo   na   obhajobu   patrí   k   základným   atribútom   spravodlivého   procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej strane.   Právo   na   obhajobu   je   potrebné   chápať   ako   vytvorenie   podmienok   pre   plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom súdu zvážiť,   akú   voľbu   dôkazného   prostriedku   použije pri   plnení   povinnosti podľa § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami....

Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo vykonané   v   súlade   s   ustanovením   Trestného   poriadku,   z   procesného   hľadiska   neboli porušené ustanovenia Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   a   zákonných   ustanovení   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto uznesenia.“

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení napadnutého uznesenia z 11. júna 2014 primeraným spôsobom vysporiadal s uvedenými námietkami sťažovateľa,   preskúmateľným a   dostatočným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   ich považuje za nedôvodné a prečo nezakladajú prípustnosť dovolania. Odôvodnenie uznesenia najvyššieho   súdu   z   11.   júna   2014   predstavuje   dostatočný   základ   pre   jeho   výrok,   lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol, a je plne v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu týkajúcou sa námietky nevykonania dôkazu ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania (napr. m. m. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 39/2009 z 1. októbra 2013, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 33/2013 z 27. februára 2014). Ústavný súd preto konštatuje konformnosť odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 11. júna 2014 v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy. Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa   aj v   tejto   časti   odmietnuť z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014