znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 611/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária   F.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.   10 CoE 6/2012 z 24. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 13 Er 1073/2006 z 1. augusta 2011 a postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20 CoE 78/2012 z 22. mája 2012 v spojení   s   postupom   a uznesením   Okresného   súdu   Čadca   sp. zn. 13 Er 264/2006 z 8. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12500/2012 a sp. zn. Rvp 12501/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12500/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 10. septembra   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 10 CoE 6/2012 z 24. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Čadca (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   13   Er   1073/2006   z 1.   augusta   2011   a   postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoE 78/2012 z 22. mája 2012 v spojení s postupom a uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 264/2006 z 8. augusta 2011.  

2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe   zmluvy   o úvere   uzavretej   s dlžníkmi   úvery,   ktoré   boli   povinní   vrátiť   podľa podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkom zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak   dlžník   nesplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   svojimi rozhodnutiami   sp. zn.   13   Er   1073/2006   z 1.   augusta   2011   a sp.   zn.   13   Er   264/2006 z 8. augusta 2011 vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky   svojimi   napadnutými   rozhodnutiami   potvrdil   okresným   súdom   vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

3.   Sťažovateľka   vo   svojich   sťažnostiach   napadla   právne   závery   okresného   súdu a krajského súdu a vytkla im ich nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec.

3.1   Podľa sťažovateľky okresný súd porušil jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,   že   rozhodol   nad rámec zverenej   právomoci,   svojím   postupom   jej   ako   účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav,   nevykonal náležité   dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia   veci   a s   použitím   chybnej   aplikácie   a interpretácie   práva.   Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecný súd, ktorý koná ako súd exekučný, nie je oprávnený vykonávať úkony   smerujúce   k opätovnému   komplexnému   rozhodovaniu   o veci   (revízny postup),   a ak   právny   poriadok   upravuje   nástroje   právnej   kontroly   a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov (činnosť notára podľa Notárskeho poriadku), musí ich rešpektovať   a nemôže   ich   nahrádzať   vlastnou   činnosťou.   Poukázala   predovšetkým na vierohodnosť notárskej listiny a zdôraznila, že všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu   notárskej   listiny,   pričom   exekučný   súd   nie   je   oprávnený   posudzovať   vecnú správnosť notárskej listiny a nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá   je   exekučným   titulom.   Podľa   tvrdení   sťažovateľky   tým,   že   exekučný   súd   konal nad rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality a zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania i právo na spravodlivý súdny proces, čím došlo k porušeniu čl. 12 ods.   2 ústavy,   čl. 14   dohovoru,   ako aj čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl. 1   dodatkového protokolu.

3.2   Krajský   súd   podľa   tvrdení   sťažovateľky   v bode   1   označené   práva   porušil predovšetkým   tým,   že   nedostatočne   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal   náležité dokazovanie   a svoje   rozhodnutia   založil   na   skutočnostiach,   ktorých   existencia   nebola dokázaná,   pričom   svoje   rozhodnutia   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva.

4.   V nadväznosti   na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými rozhodnutiami   okresného   súdu   a postupom   a   rozhodnutiami krajského   súdu,   ako   aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutiami okresného súdu, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

5. Podaniami doručenými ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila sťažnosti o argumentáciu, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach porušili jej základné právo   na   súdnu   ochranu   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   aj   tým,   že   nenariadili vo veciach ústne pojednávanie napriek tomu, že od 9. augusta 2012 je účinné nové znenie § 57 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré takúto povinnosť v prípadoch, ako sú aj sťažovateľkine, súdom ukladá.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II. A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle § 112 ods.   1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti   konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom   súde možno v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9. S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 12500/2012 a sp. zn. Rvp 12501/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II. B K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany   tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 443/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, II. ÚS 443/2011).

11. Pokiaľ ide   o napadnuté rozhodnutia   okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde,   tak   ako   v iných   obdobných   sťažnostiach   sťažovateľky   doručených ústavnému súdu.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými uzneseniami krajského súdu

12. Zo sťažností vyplýva, že napadnutými rozhodnutiami (pozri I. časť odôvodnenia tohto   rozhodnutia,   pozn.)   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty (námietky) sťažovateľky týkajúce   sa   najmä   právomocí   všeobecných   súdov,   spôsobilosti   exekučných   titulov, posúdenia   zmlúv   o úvere,   ich   obsahu   a   náležitostí   a iné   sú   v   podstate   totožné   s jej argumentmi,   ktoré   použila   v stovkách   sťažností,   o ktorých   už   ústavný   súd   v minulosti rozhodol tak, že ich   vo vzťahu k odvolacím súdom odmietol ako   zjavne   neopodstatnené (sp. zn. I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012, I. ÚS 480/2012, I. ÚS 481/212 a iné).

Keďže   ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   podrobne   analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako v prípade týchto sťažností sťažovateľky, pretože sú jej dobre známe.

V tomto smere sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností plne stotožňuje   s dôvodmi   uvedenými   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach,   napr. I. ÚS 410/2012 z 22. augusta   2012,   I.   ÚS   481/2012 z 3.   októbra 2012, I.   ÚS 499/2012 zo 17.   októbra   2012,   ako   aj   ďalších   rozhodnutiach   týkajúcich   sa   obdobných   sťažností sťažovateľky,   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých   a opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí   všeobecných   súdov   o vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a ich   zastavení v stovkách   prípadov,   pretože   notárske   zápisnice   z rôznych   dôvodov   neboli   spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. K doplneniam sťažností sťažovateľkou ústavný súd iba poznamenáva, že novela Exekučného poriadku, ku ktorej došlo   zákonom č. 230/2012 Z. z., nadobudla účinnosť 9. augusta 2012 a konania napadnuté v sťažnostiach boli právoplatne ukončené pred týmto dátumom.

14. Ústavný súd ďalej konštatuje, že je zarážajúce, že sťažovateľka, ktorá je právne zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nerešpektuje   zákon   o ústavnom   súde, a napriek   viacerým   upozorneniam   (napr.   I.   ÚS   283/2012,   III.   ÚS   328/2012, III. ÚS 329/2012   a   iné)   naďalej   predkladá   také   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   náležitosti ustanovené   citovaným   zákonom.   V posudzovanom   prípade   síce   sťažovateľka   v petite sťažností   označila   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   jej označených   práv, a zároveň   na   úvodnej   strane   svojich   sťažností   uvádza   ako   prílohy „dokumenty podľa textu“, no napriek tomu ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) žiadne písomné   podklady   nedoručila.   Keďže   nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí vyplývajúce   z podaní   sťažovateľov   ústavný   súd   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti, sťažnosti sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomu rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012