znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 610/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   U.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jurajom   Uhrínom, Hviezdoslavova 7, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C   12/2003,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Co 7/2008, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2014 doručená sťažnosť A. U. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 až čl.   50   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a bližšie nešpecifikovaných práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 12/2003, postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 7/2008, ako aj postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnom postavení žalovanej v konaní vedenom na návrh Českej poisťovne a. s. (ďalej len „žalobca“) pred   okresným   súdom   o   zaplatenie   sumy   36   220   Sk   z   titulu   neuhradeného   poistného na základe   poistnej   zmluvy,   predmetom   ktorej   bolo   poistenie   motorového   vozidla sťažovateľky, ktoré však po vyporiadaní bezpodielového vlastníctva manželov užíval jej manžel. Počas konania pred súdom sťažovateľka vzniesla námietku nedostatku pasívnej legitimácie, pričom uvádzala, že predmetnú poistnú zmluvu neuzatvárala, nepodpísala ani nedojednávala poistné podmienky, a súčasne tvrdila, že motorové vozidlo bolo majetkom lízingovej   spoločnosti   a ona   bola len   jeho lízingovou   užívateľkou.   Napriek uvedenému všeobecné súdy   konali so   sťažovateľkou   ako s účastníkom   konania a túto   rozhodujúcu skutočnosť nevzali vôbec do úvahy. Predmetné motorové vozidlo sťažovateľka v roku 2002 po   dohode   s   jeho   užívateľom   a   so   súhlasom   lízingovej   spoločnosti   predala   J.   H.,   čo oznámila   žalobcovi   písomne   v   deň   podpisovania   kúpnej   zmluvy.   Okresný   súd   vo   veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 23 C 12/2003 z 30. júna 2005, ktorým zaviazal sťažovateľku zaplatiť   žalobcovi   sumu   36   220   Sk   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   takto   rozhodol na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu napriek tomu, že títo svoju neprítomnosť riadne ospravedlnili.

Rozsudok   okresného   súdu   z   30.   júna   2005   sťažovateľka   napadla   odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 433/2005 zo 7. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil ako nepreskúmateľný a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   okresnému   súdu   tento   vykonal   dokazovanie   a   opakovane dospel rozsudkom zo 6. septembra 2007 k záveru, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 36 220 Sk s príslušenstvom.

Krajský   súd   na základe   odvolania   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   7/2008 z 27. novembra 2008 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd, ako aj krajský súd v právnej veci sťažovateľky napriek sťažovateľkou uvádzaným tvrdeniam postupovali nesprávne, čo bolo dôvodom na podanie dovolania, ktoré bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) odmietnuté.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre   19.   októbra   2009,   ktorý   bol   vedený   pod sp.   zn.   VI/2Pz 288/10. Právny   zástupca   sťažovateľky   bol   11.   marca   2010   vyzvaný   generálnou   prokuratúrou na doplnenie   návrhu   o   splnomocnenie   na   zastupovanie,   ktoré   bolo   18.   marca   2010 generálnej   prokuratúre   zaslané.   O   vybavení   podnetu   bola   sťažovateľka   vyrozumená 17. mája 2010 Krajskou prokuratúrou v Košiciach tak, že mimoriadne dovolanie podané byť nemôže z dôvodu uplynutia lehoty na jeho podanie 14. januára 2010.

Sťažovateľka následne požiadala generálnu prokuratúru o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nečinnosťou orgánu štátu pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 514/2003 Z. z.“), keďže v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu musela zaplatiť dlžnú sumu. Generálna prokuratúra sťažovateľku informovala listom doručeným 4. októbra 2010, že   jej   nároku   nie   je   možné   vyhovieť,   keďže   zo   strany   generálnej   prokuratúry   nedošlo k takému pochybeniu, ktoré by požadované odškodnenie odôvodňovalo.

Na základe uvedeného podala sťažovateľka 6. decembra 2010 na Okresnom súde Bratislava I návrh na začatie konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Súdne konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C 49/2011 a neskôr na Krajskom súde v Bratislave v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 9 Co 196/2013 bolo ukončené zamietnutím jej žaloby z dôvodu, že k podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nebola   pripojená   plná   moc   udelená advokátovi. V tejto súvislosti sťažovateľka úplne poprela tvrdenia generálnej prokuratúry, že k doplneniu podnetu bola vyzvaná už 12. novembra 2009, jediná výzva bola doručená jej právnemu zástupcovi až 11. marca 2010.

Nesúhlasiac   s   daným   stavom   vo   veci   podala   sťažovateľka   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   generálnej   prokuratúre.   Prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry v Bratislave bolo sťažovateľke doručené upovedomenie o spôsobe vybavenia jej podnetu listom sp. zn. Kc 173/14/1100 z 12. augusta 2014 s tým, že jej podanie bolo odložené.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že „konaním Okresného súdu Košice I. v konaní pod sp. zn.: 23 C/12/03 a Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.: 3 Co/7/2008 bol voči právam sťažovateľky porušený princíp práva na spravodlivý súdny proces a konaním Generálnej prokuratúry SR bolo porušené právo   na   vydanie   zákonného   rozhodnutia   a   týmito   konaniami   bol   vo   vzťahu   k   právam sťažovateľky boli porušené ustanovenia čl. 46 – 50 Základných ľudských práv a slobôd daných jednak Ústavou SR a jednak Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, následkom ktorého konania bola sťažovateľke spôsobená majetková ujma vo výške 3.421,74 euro, ktorú škodu sú povinní rukou spoločnou a nerozdielnou uhradiť označení porušovatelia a taktiež sú títo povinní uhradiť sťažovateľke sankčný úrok vo výške 10 % zo sumy 3.421,74 euro od 26. 05. 2009 do zaplatenia a uhradiť trovy konania a právneho zastúpenia vo veci“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom okresného súdu a postupom krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 12/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 7/2008.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Co 7/2008 z 27.   novembra   2008   nadobudol   právoplatnosť   14.   januára   2009,   avšak   sťažnosť   bola ústavnému súdu podaná sťažovateľkou osobne 16. septembra 2014, teda zjavne po uplynutí zákonnej lehoty dvoch mesiacov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že nebolo možné považovať túto lehotu za zachovanú ani s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a jeho   vlastnú   judikatúru,   podľa   ktorej   lehota   na   podanie   sťažnosti   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   je   v   prípadoch procesného rozhodnutia dovolacieho súdu považovaná za zachovanú, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09 a I. ÚS 358/09). Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 Co 7/2008 z 27. novembra 2008 bolo odmietnuté ako procesne neprípustné uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 189/2009 z 13. júla 2009, teda tiež dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   v   časti   namietaného porušenia označených práv sťažovateľky postupom okresného súdu a postupom krajského súdu bola podaná oneskorene, v dôsledku čoho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietnuť.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom generálnej prokuratúry

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje, že táto   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   postup   generálnej   prokuratúry   napriek   tomu,   že sťažovateľka   je   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   –   advokátom,   nespĺňa všetky zákonom predpokladané náležitosti návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ustanovenie   §   20   zákona   o   ústavnom   súde   sa   v   celom   rozsahu   vzťahuje   aj na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd výslovne zdôrazňuje, že   viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   osobitne   platí   v   prípadoch, v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich   základných   práv   a   slobôd   sú   zastúpené advokátom. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľkou   predložený   návrh rozhodnutia   vo veci   samej (v   časti   namietaného postupu generálnej prokuratúry) nie je vymedzený   presne,   určito   a   zrozumiteľne,   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci

Jedným   zo   závažných   obsahových   nedostatkov   petitu   brániacich   meritórnemu preskúmaniu sťažnosti je absencia dostatočného označenia práv alebo slobôd sťažovateľky, ktoré mali byť porušené. Aby bola formulácia návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit   sťažnosti,   ktorým   je   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   viazaný,   má   obsahovať nielen označenie ustanovenia, ktorým je zaručené právo, ktoré malo byť porušené, ale aj slovné vyjadrenie tohto práva, a to tak, aby neboli vo vzájomnom rozpore. Uvedené je nevyhnutné   pre   vymedzenie   hraníc,   v   ktorých   navrhovateľ   žiada   realizovať   ústavný prieskum   dodržiavania   základných   práv   a   slobôd   v   konaniach   realizovaných   súdmi (obdobne III. ÚS 74/2013). Sťažovateľka v petite podanej sťažnosti len všeobecne uvádza, že konaním generálnej prokuratúry boli porušené jej práva zaručené v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako aj bližšie nešpecifikované práva garantované dohovorom, tieto však v sťažnosti bližšie neodôvodňuje.

Ďalším   nedostatkom   petitu   sťažnosti   je   skutočnosť,   že   sťažovateľka   neuvádza, v dôsledku   ktorého   postupu   generálnej prokuratúry   došlo   k   porušeniu   takto   označených práv,   keď   tento   neoznačila/neidentifikovala   žiadnou   spisovou   značkou.   Z   odôvodnenia sťažnosti navyše vyplýva, že sťažovateľka v danej veci opakovane podávala generálnej prokuratúre podnety na podanie mimoriadneho dovolania, pričom jej posledný podnet bol z poverenia generálnej prokuratúry vybavený Krajskou prokuratúrou v Bratislave, ktorej postup sťažovateľka v petite sťažnosti preskúmať nežiadala.

V   súvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je povinný   odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného právneho   zastúpenia   v   konaní pred   ústavným súdom,   pričom   z   doterajšej   rozhodovacej činnosti   ústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v súvislosti s tým naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014