znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 61/96

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   senáte   zloženom   z   predsedu   JUDr.   Tibora Šafárika a členov senátu JUDr. Jána Klučku a JUDr. Richarda Rapanta po prerokovaní návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. februára 1997

p o d á v a   t e n t o   v ý k l a d

čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky:

1. Súčasťou ústavného práva prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je oprávnenie požiadať o súčinnosť orgány činné v trestnom konaní, ak to pre potreby toho konania o žiadosti o udelenie milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil,   považuje   za   vhodné,   účelné   alebo   potrebné.   Konkrétny   spôsob   požadovanej súčinnosti   prezident   Slovenskej   republiky   označí   vo   svojej   žiadosti   o   jej   poskytnutie príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní.

2.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   požadovanú   súčinnosť   poskytnú   v   súlade   s ústavnou zásadou spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike a lehota   na   jej   poskytnutie   je   podmienená   časom   objektívne   potrebným   na   prípravu   a vykonanie požadovaných súčinnostných úkonov.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 8. júla 1996 návrh generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "generálny   prokurátor")   na podanie   výkladu   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "ústava"). Generálny   prokurátor   svoj   návrh   doplnil   ďalším   podaním   z   5.   augusta   1996,   pričom požiadal, aby ústavný súd podal celkom sedem výkladov čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd 31. októbra 1996 prijal na ďalšie konanie návrh č. 2 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky obsiahnutý v návrhu generálneho prokurátora z 28. júna 1996 a ďalšie jeho návrhy odmietol. Ústavný súd však prijal na ďalšie konanie návrh generálneho prokurátora, ktorým žiadal vyložiť čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky tak, že: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nie je prezident   Slovenskej   republiky   oprávnený   vyžadovať   od   orgánov   činných   v   trestnom konaní vyšetrovacie spisy a do týchto smie v zmysle § 65 ods. 1 posledná veta Trestného poriadku len nazerať".

I.

1. Pri predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky zistil, že z ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky   podľa   čl. 102 písm.   i) ústavy vyplýva jeho oprávnenie požiadať o súčinnosť orgány činné v trestnom konaní. Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd tiež zistil, že postup prezidenta republiky v konaní o žiadosti o udelenie milosti (a v prípadoch, v ktorých si vyhradil, že takéto konanie o udelenie milosti uskutoční sám) netvorí predmet osobitnej ústavnej   alebo   zákonnej   úpravy.   Samotný   navrhovateľ   nespochybnil   možnosť   (a   v niektorých prípadoch dokonca aj záväzok) súčinnosti orgánov činných v trestnom konaní s prezidentom Slovenskej republiky, ale predmetom sporu, tak ako ho prijal na ďalšie konanie ústavný súd, sa stal druh a spôsob poskytnutia takejto súčinnosti.

Rozdiely,   ktoré   viedli   k   vzniku   sporu   medzi   účastníkmi   konania   pred   ústavným súdom,   spočívali   o.   i.   v   rozdielnom   chápaní   existencie   a   následne   aj   miesta   a   úlohy "vykonávacej" právnej úpravy upravujúcej postup prezidenta republiky v takom konaní o udelenie milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil. Generálny prokurátor v tejto súvislosti dôvodil, že druh a spôsob poskytnutia súčinnosti orgánov činných v trestnom konaní s prezidentom   republiky   je   v   takýchto   prípadoch   upravený   ustanoveniami   Trestného poriadku.   Toto   stanovisko   vychádzalo   z   právnej   kvalifikácie   prezidenta   Slovenskej republiky ako "inej osoby" podľa poslednej vety § 65 ods. 1 Trestného poriadku. Z takejto právnej   kvalifikácie   sa   potom   odvinula   aj jediná   zákonom   "povolená" miera   súčinnosti orgánov činných v trestnom konaní s prezidentom Slovenskej republiky, keďže iné osoby majú len právo nazerať do spisov, a to: "so súhlasom predsedu senátu a v prípravnom konaní   so   súhlasom   prokurátora,   vyšetrovateľa   alebo   policajného   orgánu   len,   ak   je   to potrebné na uplatnenie ich práv". V konaní o výklad čl. 102 písm. i) ústavy preto ústavný súd   predovšetkým   preskúmal, či   uvedený   článok predpokladá   existenciu   takého   zákona (zákonov), ktorý by upravoval postup prezidenta republiky v konaní o udelenie milosti. V prípade, že takýto zákon pre výkon právomoci prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) ústava predpokladá, na základe jej čl. 2 ods. 2 a v spojení s čl. 104 ústavy je prezident republiky povinný jeho ustanovenia rešpektovať. Z celého čl. 102 ústavy, ktorý pod písm. a) až r) upravuje právomoci prezidenta Slovenskej republiky však jednoznačne vyplýva, že tam, kde to zákonodarca považoval za vhodné a účelné, výslovne stanovil, že určité ústavné právomoci môže prezident republiky vykonávať len za podmienok, prípadne spôsobom, upraveným buď v inom všeobecne záväznom právnom predpise, napríklad v zákone, ústavnom zákone, alebo aj v inom právnom akte. Článok 102 písm. g) ústavy v tejto súvislosti   napríklad   uvádza,   že   prezident   vymenúva   a   odvoláva   vedúcich   ústredných orgánov a vyšších štátnych funkcionárov v: "prípadoch, ktoré ustanovuje zákon", čl. 102 písm. l) ústavy určuje, že prezident vyhlasuje výnimočný stav na základe ústavného zákona a na základe rozhodnutia Národnej rady vypovedáva vojnu (čl. 102 písm. k). V uvedených prípadoch ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky zákon, resp. ústavný zákon môžu   stanoviť   podmienky,   prípadne   spôsob   výkonu   konkrétnych   prezidentských právomocí.   Tam,   kde   to   však   zákonodarca   nepovažoval   pre   výkon   ďalších   ústavných právomocí prezidenta za potrebné, neurčil, že k ich výkonu je prezident oprávnený len za podmienok a spôsobom upraveným v príslušnej zákonnej či ústavnej úprave. V takýchto prípadoch prezident Slovenskej republiky odvodzuje ako spôsob, tak aj podmienky a postup uplatnenia svojej právomoci priamo z ústavy. Ústavný súd preto preskúmal, či čl. 102 písm. i) ústavy predpokladá existenciu zákona (zákonov), ktorý by mal upravovať podmienky a spôsob uplatnenia ústavnej právomoci prezidenta republiky v ňom obsiahnutej a zistil, že tomu tak nie je. Keďže zákonodarca v čl. 102 písm. i) ústavy nepredpokladá existenciu zákona,   ústavné   právo   v   ňom   obsiahnuté   (vrátane   spôsobu,   podmienok   a   postupu   jeho uplatnenia)   nemožno   obmedziť   a   ani   podmieniť   odvolaním   sa   na   Trestný   poriadok, prípadne na iný zákon.

S takýmto výkladom čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je v súlade aj samotný Trestný poriadok, ktorý (a pre prípady, keď si konanie o udelení milosti vyhradil sám prezident) v žiadnom rozsahu a žiadnym spôsobom neupravuje jeho postup v takomto konaní.

Ako   uviedol   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   generálneho prokurátora (a vo svojom rozhodnutí z 31. októbra 1996): "Pokiaľ ide o konanie prezidenta Slovenskej republiky o žiadosti o udelenie milosti, toto netvorí predmet osobitnej ústavnej úpravy (odlišnej od samotného čl. 102 písm. i) ústavy) a ani zákonnej úpravy. Hoci štvrtá časť   Trestného   poriadku   (Niektoré   úkony   súvisiace   s   trestným   konaním)   vo   svojej dvadsiatej   druhej   hlave   (Udelenie   a   použitie   amnestie)   pod   ustanovením   svojho   §   366 hovorí o udelení milosti, neupravuje samotný postup prezidenta Slovenskej republiky v tom konaní o udelení milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil. Postup prezidenta republiky pri udelení milosti neupravuje ani žiadne ďalšie ustanovenie Trestného poriadku."

Keďže postup prezidenta republiky v konaní o žiadosti o udelenie milosti netvorí predmet   osobitnej   ústavnej   a   ani   zákonnej   úpravy,   k   jeho   jednotlivým   náležitostiam   je potrebné dospieť výkladom čl. 102 písm.   i) Ústavy Slovenskej   republiky. V rozsahu a spôsobom,   v   ktorom   do   konania   o   udelenie   milosti   na   žiadosť   prezidenta   Slovenskej republiky vstupujú aj orgány činné v trestnom konaní sa predmetom výkladu čl. 102 písm. i) ústavy stáva aj druh a spôsob ich súčinnosti, o ktorú ich požiadal prezident Slovenskej republiky pri výkone svojej ústavnej právomoci.

Je   tomu   tak   z   toho   dôvodu,   že   Trestný   poriadok   tak,   ako   neupravuje   postup prezidenta Slovenskej republiky v tom konaní o udelenie milosti, uskutočnenie ktorého si vyhradil, tiež neupravuje ani postup orgánov činných v trestnom konaní ohľadom žiadostí prezidenta republiky o poskytnutie ich súčinnosti.

S   uvedeným   argumentom,   t.   j.   že   na   žiadosť   prezidenta   Slovenskej   republiky   o poskytnutie súčinnosti sú orgány činné v trestnom konaní oprávnené umožniť mu výlučne nazrieť do vyšetrovacieho spisu, by bolo možné súhlasiť za toho predpokladu, ak by ústava buď   priamo,   alebo   aspoň   nepriamo   (t.   j.   odvolaním   sa   na   príslušnú   zákonnú   úpravu) konkrétne určovala ten druh súčinnosti, o ktorú je ich prezident republiky jedine oprávnený požiadať.   V   takomto prípade   by bolo povinnosťou   orgánov   činných   v   trestnom   konaní prezidentovi Slovenskej republiky prirodzene poskytnúť len takto stanovenú súčinnosť.

2. Článok 102 písm. i) ústavy prezidentovi Slovenskej republiky neukladá povinnosť spolupráce (súčinnosti) s orgánmi činnými v trestnom konaní v tom konaní o žiadosti o udelenie   milosti,   uskutočnenie   ktorého   si   sám   vyhradil.   Prezident   republiky   ich   však   o takúto súčinnosť môže požiadať, ak to pre konanie o žiadosti o udelenie milosti považuje za vhodné, účelné alebo potrebné. V prípade, že sa prezident republiky rozhodol obrátiť sa so žiadosťou o poskytnutie súčinnosti na orgány činné v trestnom konaní, čl. 102 písm. i) ústavy mu ani priamo a ani nepriamo neurčuje konkrétne (špecifické) druhy súčinnosti, o ktorú ich môže požiadať. Z čl. 102 písm. i) ústavy preto prezidentovi republiky vyplýva oprávnenie rozhodnúť (zvoliť si), o aký druh a spôsob poskytnutia súčinnosti orgány činné v   trestnom   konaní   požiada.   Môže   ísť   napríklad   o   bližšie   oboznámenie   sa   s   obsahom vyšetrovacieho alebo trestného spisu žiadateľa o udelenie milosti priamo v sídle orgánu činného v trestnom konaní, zapožičanie vyšetrovacieho alebo trestného spisu žiadateľa o udelenie milosti, prípadne aj o iné formy súčinnosti, ktoré prezident republiky v konkrétnom prípade považuje za vhodné, potrebné alebo účelné. Špecifiká každého konkrétneho prípadu konania o žiadosti o udelenie milosti spolu s informáciami, ktoré si prezident republiky už zadovážil iným spôsobom (a bez nutnosti súčinnosti s orgánmi činnými v trestnom konaní), môžu mať za následok, že prezident Slovenskej republiky môže v rôznych konaniach o žiadostiach   o   udelenie   milosti   požiadať   orgány   činné   v   trestnom   konaní   o   poskytnutie rôznych druhov súčinnosti.

V rozsahu, v akom sa do konania o žiadosti o udelenie milosti zapája Kancelária prezidenta Slovenskej republiky a spôsobom, ktorým od štátnych orgánov požaduje "správy a   vysvetlenia",   vstupuje   do   konania   o   žiadosti   o   udelenie   milosti   aj   použitie   (možné použitie) príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky.

Dôsledkom ústavnej úpravy právomoci prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) ústavy je, že ako druh, tak aj spôsob poskytnutia súčinnosti orgánov činných v trestnom konaní závisia od požiadavky prezidenta obsiahnutej v žiadosti o jej poskytnutie. Prezident republiky preto samotný určí, akú súčinnosť v každom konkrétnom prípade od orgánov činných v trestnom konaní požaduje, a nie naopak. Ako už bolo uvedené, takéto oprávnenie prezidenta republiky vyplýva z toho, že ústava nepredpokladá osobitnú zákonnú úpravu, ktorá by mu jednoznačne ukladala (určovala), o aký druh súčinnosti môže orgány činné v trestnom konaní požiadať a teda k akej súčinnosti sú preto orgány činné v trestnom konaní vôbec oprávnené. Článok 102 písm. i) ústavy prezidentovi republiky umožňuje, aby orgány činné v trestnom konaní požiadal o akúkoľvek formu súčinnosti, ktorú pre potreby svojho konania o žiadosti o udelenie milosti považuje za vhodnú, účelnú alebo potrebnú. Ústava vo svojom čl.   102 písm.i)   neurčuje ani formu, v ktorej prezident republiky má (môže) požiadať o poskytnutie súčinnosti orgány činné v trestnom konaní. Z prejavu jeho vôle však musí byť zrejmé, na ktorý orgán činný v trestnom konaní sa obracia, na základe čoho požaduje jeho súčinnosť a aký druh a spôsob poskytnutia súčinnosti od neho požaduje.

3. Ani Ústava Slovenskej republiky a ani iná právna úprava nestanovujú expressis verbis   záväzok   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   poskytnúť   prezidentovi   republiky súčinnosť v rozsahu a spôsobom uvedeným v jeho žiadosti o jej poskytnutie. Vychádzajúc z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky poskytnutie požadovanej súčinnosti však možno odvodiť   z   ústavnej   zásady   spolupráce   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   v   Slovenskej republike, zakotvujúcej spolupôsobenie pri výkone ústavnej právomoci jednej z nich aj bez nutnosti   výslovného   ústavného   alebo zákonného   zakotvenia   takejto   súčinnosti,   keďže   v prípadoch uplatňovania "tých ústavných právomocí jednotlivých zložiek štátnej moci, ktoré predpokladajú   spolupôsobenie   inej   zložky   štátnej   moci   sa   uplatňuje ústavná   zásada   ich vzájomnej spolupráce a záväzok spolupôsobenia z nej vyplývajúci (I. ÚS 7/96).

Prostredníctvom   ústavnej   zásady   spolupráce   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci Slovenskej republiky sa v jej právnom poriadku vytvárajú podmienky a zabezpečuje výkon tých ústavných právomocí niektorej z nich, ktoré predpokladajú, vyžadujú alebo umožňujú súčinnosť inej zložky štátnej moci za predpokladu, že druh, podmienky, spôsob, ako aj lehota   na   jej   poskytnutie   netvoria   predmet   osobitnej   ústavnej   a   ani   zákonnej   úpravy Slovenskej republiky. Iný výklad ústavnej zásady spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci by mal za následok, že tie ústavné právomoci, ktoré predpokladajú, vyžadujú alebo umožňujú   súčinnosť   inej   zložky   (zložiek)   štátnej   moci   Slovenskej   republiky   by nebolo možné vôbec vykonať v dôsledku neexistencie osobitnej ústavnej alebo zákonnej úpravy súčinnosti tých zložiek štátnej moci.

4. Zo samotného výkonu (uplatňovania) tej ústavnej právomoci jednej zložky štátnej moci, ktorá predpokladá, vyžaduje alebo umožňuje súčinnosť inej zložky štátnej moci však nemožno odvodiť   aj jej oprávnenie určiť lehotu, dokedy   má druhá zložka štátnej   moci požadovanú   súčinnosť   poskytnúť.   Takáto   lehota   je   však   obsiahnutá   v   ústavnej   zásade spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci v Slovenskej republike, pričom jej dĺžka je podmienená počtom a druhom tých súčinnostných úkonov, ktoré je treba poskytnúť. Lehota na poskytnutie súčinnosti, o ktorú požiada prezident republiky orgány činné v trestnom konaní, je preto podmienená len časom objektívne potrebným na prípravu a vykonanie tých súčinnostných úkonov, o ktoré bol orgán činný v trestnom konaní požiadaný.

Nevyhnutnou   podmienkou   kladenou   na   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   ktoré prezident republiky požiadal o súčinnosť, však je, že je ju potrebné v každom prípade poskytnúť v takej lehote, ktorá umožní dosiahnutie toho účelu, ktorý prezident republiky udelením milosti sledoval. Ako uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky už vo svojom rozhodnutí po predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora 31. októbra 1996: "Jediné lehoty, ktoré možno odvodiť pri rozhodovaní prezidenta Slovenskej republiky o udelení milosti podľa čl. 102 písm. i) ústavy, vyplývajú len z účelu, ktorý udelením milosti sleduje.   Ak   prezident   republiky   nariadi,   aby   sa   trestné   konanie   voči   určitej   osobe nezačínalo,   musí   svoje   rozhodnutie   prijať   v   "lehote"   pred   samotným   začatím   trestného stíhania (podobne tiež v prípade rozhodnutia o tom, aby sa v začatom trestnom stíhaní už nepokračovalo)".

Súčinnosť, o ktorú požiadal prezident republiky orgány činné v trestnom konaní, treba preto poskytnúť v lehote, ktorá mu umožní, aby svojím rozhodnutím podľa čl. 102 písm.   i)   ústavy   dosiahol   ten   účel,   ktorý   udelením   milosti   sledoval.   Takto   poskytnutá súčinnosť súčasne prezidentovi Slovenskej republiky umožňuje reálny výkon jeho ústavnej právomoci podľa čl. 102 písm. i) ústavy spôsobom, v akom o jej uplatnení sám rozhodol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Tibor   Š a f á r i kOľga Verešpejová   predseda senátu

I. ÚS 61/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára   1997   prerokoval   podanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   z   26. novembra 1996 vo veci späťvzatia jeho návrhu na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prijatého na ďalšie konanie uznesením ústavného súdu z 31. októbra 1996 a takto

r o z h o d o l :

Späťvzatiu návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   svojím   uznesením   z   31. októbra   1996   (I.   ÚS 61/96) prijal na ďalšie konanie návrh č. 2 generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nie je prezident Slovenskej republiky oprávnený vyžadovať od orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovacie spisy a do týchto smie v zmysle § 65 ods. 1 posledná veta Trestného poriadku len nazerať", obsiahnutý v jeho návrhu z 28. júna 1996, keďže spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti konania pred ústavným súdom.

Dňa   28.   novembra   1996   dostal   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky označené ako: "Späťvzatie návrhu" (IV Spr. 120/96). V zdôvodnení späťvzatia generálny prokurátor uviedol, že: "v uvedenej otázke už neexistuje   spor   medzi   prezidentom   Slovenskej   republiky   a   generálnym   prokurátorom", keďže:   "v   dobe   podania   návrhu   prezident   Slovenskej   republiky   zastával   názor,   že   bez predloženia   vyšetrovacieho   spisu   nemôže   o   žiadostiach   o   udelenie   milosti   obvineným Mariánovi   Kočnerovi   a   Martinovi   Syč-Milému   rozhodnúť.   Dňa   17.   júla   1996   však   v rozpore   s   týmto   tvrdením   o   udelení   milosti   obom   obvineným   rozhodol.   Po   vydaní rozhodnutia o udelení milosti sa predloženie spisu stalo bezpredmetným a spor o to, či prezidentovi republiky musí byť na konanie o udelenie milosti predložený vyšetrovací spis, prestal existovať".

Generálny prokurátor späťvzatie svojho návrhu zdôvodnil tým, že ohľadom výkladu čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   "už   neexistuje   spor   medzi   prezidentom Slovenskej republiky a generálnym prokurátorom".

Zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   293/1995   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, doplnil jeho znenie o ustanovenie § 31a. V súlade s ods. 2 uvedeného ustanovenia: "Ak tento zákon neustanovuje   inak   a povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   Ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku".

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995 Z. z. obrátil sa Ústavný súd Slovenskej republiky 18. decembra   1996   na prezidenta   Slovenskej   republiky,   aby   sa   v   súlade   s   §   96   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   vyjadril,   či   súhlasí   so   späťvzatím   návrhu   generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v rozsahu, v akom ho Ústavný súd Slovenskej republiky 31. októbra 1996 prijal na ďalšie konanie.

Prezident Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k späťvzatiu návrhu generálnym prokurátorom 14. januára 1997 (č. 4273/96-80-212) požiadal, aby: "Ústavný súd v súlade s ustanoveniami   §   31a   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z. z.   v   platnom   znení,   §   96   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku, príp. § 97 Občianskeho súdneho poriadku konanie   n e z a s t a v i l,   ale aby ustanovenie čl. 102 písm. i) Ústavy SR   v y l o ž i l ".

Prezident Slovenskej republiky svoj nesúhlas so zastavením konania ústavného súdu zdôvodnil tým, že: "...spornosť výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v otázke zapožičania trestných spisov pretrváva. Z cit. listu generálneho prokurátora, kópiu ktorého pripájam, nevyplýva, že v budúcnosti umožní prezidentovi republiky zapožičanie vyšetrovacieho   spisu.   Naopak,   znovu   sa   odvoláva   iba   na   poskytnutie   informácie   so stanoviskom.

Informácia,   spracovaná   generálnym   prokurátorom,   je   dostatočná   v   bežných prípadoch, v ktorých konanie o udelení milosti vykonáva na základe poverenia prezidenta republiky, v súlade s § 366 ods. 2 a § 367 Trestného poriadku, generálny prokurátor. Ale v tých nepočetných prípadoch, v ktorých si prezident republiky v bode 5 svojho rozhodnutia z 3.   mája   1993   vyhradil   vlastné   posúdenie   a   rozhodnutie   vo   veci,   potrebuje   prezident republiky získať úplnejšie znalosti konkrétnej problematiky i osoby, o ktorú ide, než aké mu poskytuje informácia. Tieto poznatky môže získať práve z vyšetrovacieho spisu.

Skutočnosť,   že   raz   som   udelil   dvom   osobám   milosť   bez   vyšetrovacieho   spisu, nemožno zovšeobecňovať. V dôsledku odmietavého postoja generálneho prokurátora som bol nútený zadovážiť si potrebné vedomosti iným spôsobom, pri popise údajného skutku vychádzať   z   uznesenia   o   začatí   trestného   stíhania   atď.   Takto   však   nebudem   môcť postupovať v rade iných prípadov, na ktoré sa vzťahuje výhrada podľa bodu 5 rozhodnutia z 3. 5. 1993 a nemôže pripustiť, aby som rozhodol bez poznania skutočného stavu veci.

Tvrdenie generálneho prokurátora o postupe v iných štátoch je jednak nepreukázané, jednak je všeobecné. Ale v bežných prípadoch, t. j. všeobecne aj ja vychádzam z informácie a stanoviska generálneho prokurátora, resp. ministra spravodlivosti. Spisy potrebujem vo výnimočných prípadoch, kde som si rozhodovanie v súlade s Ústavou a zákonom vyhradil, a o takých prípadoch list generálneho prokurátora z 8. januára nič nehovorí.

Neobstojí ani tvrdenie, že v aplikačnej úrovni spor prestal existovať. Mne neišlo a nejde o jeden prípad, ale o postup vo všetkých veciach, na ktoré sa nevzťahuje poverenie generálneho prokurátora, resp. ministra spravodlivosti podľa § 366 ods. 2, § 367 Trestného poriadku. Konkrétny prípad iba zdokumentoval existenciu sporu nielen v názorovej rovine, ale aj v aplikačnej praxi a názor generálneho prokurátora z 8. 1. 1997 zdokumentoval, že aj v budúcnosti bude rozdielny výklad pretrvávať, a to aj v aplikačnej praxi."

V súlade s § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku: "Súd konanie nezastaví, ak odporca so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí; v takomto prípade súd po právoplatnosti uznesenia pokračuje v konaní".

Ústavný súd Slovenskej republiky preto zisťoval, či argumenty uvedené vo vyjadrení prezidenta Slovenskej republiky k späťvzatiu návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky   možno   vyhodnotiť   ako   "vážne   dôvody"   zdôvodňujúce   jeho   ďalšie   konanie (pokračovanie v konaní) o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení uviedol dva hlavné dôvody, ktoré podľa jeho názoru zdôvodňujú ďalšie pokračovanie ústavného súdu v konaní o výklad čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, a to, že: "spornosť výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky v otázke zapožičiavania trestných spisov stále pretrváva" a "v prípadoch, v ktorých si prezident republiky v bode 5. svojho rozhodnutia z 3. mája 1993 vyhradil vlastné posúdenie a rozhodnutie vo veci, potrebuje prezident republiky získať úplnejšie znalosti konkrétnej problematiky i osoby, o ktorú ide, než   aké   mu   poskytuje   informácia.   Tieto   poznatky   môže   získať   práve   z   vyšetrovacieho spisu".

Prvý   argument,   ktorý   použil   prezident   Slovenskej   republiky   ako   dôvod   pre pokračovanie v konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, bol ten, že: "spornosť výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky stále pretrváva". Keďže na základe § 31a ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. v znení zákona č. 293/1995   Z.   z.   sa   na   konanie   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s jeho § 103: "Kedykoľvek za konania prihliada súd, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať (podmienky konania)".

Jednou   z   podmienok   konania o   výklad ústavných   zákonov,   ak   je vec   sporná,   je existencia sporu (§ 45 zákona č. 38/1993 Z. z.), Ústavný súd Slovenskej republiky preto preskúmal   dôvodnosť   tvrdenia   prezidenta   Slovenskej   republiky   o   pretrvávajúcom   spore ohľadom výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky medzi ním a generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, a to aj po prijatí návrhu generálneho prokurátora na ďalšie konanie 31.   októbra 1996   a zistil,   že nedošlo   k žiadnej   zmene tých   právnych   a faktických skutočností, ktoré ho 31. októbra 1996 viedli k rozhodnutiu prijať návrh č. 2 generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, obsiahnutý v jeho návrhu z 28. júna 1996 na ďalšie konanie, keďže: "spĺňal všeobecné a aj osobitné zákonom predpísané náležitosti návrhu na podanie výkladu, ak je vec sporná v zmysle § 20 ods. 1 a § 47 zákona č. 38/1993 Z. z.".

Generálny prokurátor v späťvzatí svojho návrhu z 26. novembra 1996 totiž neuviedol žiadne   nové   právne   alebo faktické   skutočnosti,   ktoré   by   dokazovali,   že   po   prijatí   jeho návrhu na ďalšie konanie 31. októbra 1996 došlo k zániku sporu o výklad čl. 102 písm. i) Ústavy   Slovenskej   republiky   medzi   ním   a   prezidentom   Slovenskej   republiky.   Ako   vo svojom späťvzatí návrhu, tak aj v liste prezidentovi Slovenskej republiky z 8. januára 1997 (IV Spr 120/96-25) zhodne uviedol, že k zániku sporu došlo už pred 31. októbrom 1996, t. j. pred termínom, kedy ústavný súd rozhodol o prijatí jeho návrhu na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky, keďže: "po vydaní rozhodnutia o udelení milosti (17. júla 1996) sa predloženie spisu stalo bezpredmetným a spor o to, či prezidentovi republiky musí byť na konanie o udelení milosti predložený spis, prestal existovať".

Ústavný súd Slovenskej republiky sa ako procesnými podmienkami konania, tak aj zákonom predpísanými náležitosťami návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky zaoberal podrobne pred svojím rozhodnutím z 31. októbra 1996, a preto len pre úplnosť poznamenáva, že hoci svoj návrh na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky podal generálny prokurátor   na   ústavný   súd   ešte   pred   samotným   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej republiky o udelení milosti 17. júla 1996, jeho neskorším doplnením potvrdil existenciu sporu v rozsahu a spôsobom uvedenom v jeho návrhu č. 2 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky. V doplnení svojho návrhu na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky z 5. augusta 1996 (t. j. zhruba tri týždne po samotnom rozhodnutí prezidenta Slovenskej republiky o udelení milosti) totiž žiadal (pod bodom 1.), aby Ústavný súd Slovenskej republiky podal výklad čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky,   v   súlade   s   ktorým:   "Rozhodnutie   prezidenta   Slovenskej   republiky   vydané   s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak bolo vydané... bez nahliadnutia do vyšetrovacieho alebo trestného spisu, ktorý je vo veci vedený". Ako návrh č. 2 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky (obsiahnutý v jeho návrhu z 28. júna 1996), tak aj doplnenie návrhu generálneho   prokurátora   z   5.   augusta   1996   potvrdzujú,   že   podstatou   sporu   o   výklad ústavného   zákona   medzi   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   a   prezidentom Slovenskej republiky nebola otázka samotnej súčinnosti orgánov činných v trestnom konaní s   prezidentom   Slovenskej   republiky,   pokiaľ   uskutočňuje   konanie   o   udelenie   milosti. Povinnosť   (možnosť)   súčinnosti   nespochybňoval   ani   samotný   generálny   prokurátor   vo svojom návrhu z 28. júna 1996. Podstata sporu o výklad čl. 102 písm. i) ústavy tak, ako ho ústavný súd prijal na ďalšie konanie, sa však týkala spôsobu a rozsahu súčinnosti, ktorú sú orgány činné v trestnom konaní povinné poskytnúť prezidentovi Slovenskej republiky na jeho žiadosť a pre potreby konania o udelení milosti. Na takto vymedzenom rozsahu sporu, ako aj na jeho existencii sa odo dňa prijatia návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nič nezmenilo.

Podľa právneho názoru ústavného súdu by však k zániku sporu o výklad čl. 102 písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   došlo   vtedy,   ak   by   nové   fakty   alebo   skutočnosti predložené   buď   navrhovateľom   alebo   odporcom   jednoznačne   potvrdili,   že   už   došlo   k vyriešeniu otázky, v akom rozsahu a akým spôsobom sú orgány činné v trestnom konaní viazané súčinnosťou v prípade žiadosti prezidenta republiky o jej poskytnutie v konaní o udelení milosti. Ak by preto predložené fakty alebo označené skutočnosti potvrdzovali, že orgány činné v trestnom konaní umožňujú prezidentovi republiky nazrieť do vyšetrovacích spisov podľa § 65 ods. 1 Trestného poriadku a prezident republiky s takouto formou ich súčinnosti súhlasí, došlo by k odstráneniu sporného výkladu (odstráneniu sporu) ohľadom čl. 102 písm. i) ústavy. Podobne by došlo k zániku sporu aj vtedy, ak by prezident republiky pre potreby konania o udelenie milosti žiadal o zapožičanie vyšetrovacieho spisu a orgány činné v trestnom konaní by s takouto žiadosťou prezidenta vyslovili súhlas a spisy mu zapožičali (zapožičiavali). Doložené fakty alebo skutočnosti jednej alebo druhej povahy by totiž   potvrdzovali,   že   spor   medzi   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   a prezidentom Slovenskej republiky ohľadom čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky (a v   rozsahu   prijatom   na   ďalšie   konanie   ústavného   súdu)   skutočne   zanikol.   Generálny prokurátor Slovenskej republiky napriek svojmu tvrdeniu, že spor medzi ním a prezidentom Slovenskej   republiky   zanikol,   však   neuviedol,   ktorý   zo   sporných   prístupov   (a   z   akých dôvodov) už prestal byť sporný, a preto už nemožno ďalej hovoriť ani o existencii sporu.

Za   dôkaz   neexistencie   (zániku   sporu)   generálny   prokurátor   označil iný   postup prezidenta Slovenskej republiky, odlišný od toho, ktorý tvoril samotný predmet sporu v   zmysle   jeho   návrhu č. 2   na   podanie   výkladu   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej republiky.

Uvedené prirodzene nie je na ujmu iným spôsobom zániku sporu o výklad ústavného zákona,   ku   ktorým   môže   dôjsť   v   prípadoch,   keď   ustanovenie   ústavného   zákona,   ktoré tvorilo   predmet sporu,   stratilo platnosť (prípadne   došlo   k jeho zmene),   prípadne štátny orgán ako účastník konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zanikol.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   preto   vyhodnotil   prvý   argument   prezidenta Slovenskej   republiky   ako   "vážny   dôvod"   v   zmysle   §   96   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku.

Ďalší   argument,   ktorým   prezident   Slovenskej   republiky   zdôvodňoval,   aby   sa   v konaní o výklad čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky pokračovalo, bol, že: "v prípadoch, v ktorých si prezident republiky v bode 5 svojho rozhodnutia z 3. mája 1993 vyhradil   vlastné   posúdenie   a   rozhodnutie   vo   veci,   potrebuje prezident   republiky   získať úplnejšie znalosti konkrétnejšej problematiky i osoby, o ktorú ide, než aké mu poskytuje informácia. Tieto poznatky môže získať z vyšetrovacieho spisu".

Účelom konania o výklad ústavných zákonov podľa čl. 128 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vyložiť sporné ustanovenie ústavného zákona jednoznačným spôsobom tak, aby k sporu, ktorý viedol k začatiu konania ústavného súdu už v budúcnosti nedochádzalo. Hoci jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je vznik konkrétneho sporu medzi konkrétnymi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a v konkrétnom   čase   uznesenie   ústavného   súdu   o   výklade   sporného   ustanovenia   Ústavy Slovenskej   republiky   má   účinky   "erga   omnes"   s   trvalou   platnosťou   (až   do   obdobia neskoršej zmeny alebo zrušenia toho ustanovenia ústavného zákona, ktorý bol predmetom výkladu ústavného súdu).

Ak vo svojom vyjadrení k späťvzatiu návrhu odporca v konaní o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, argumentuje tým, že pokračovanie v už začatom konaní ústavného súdu a podanie výkladu sporného ustanovenia ústavného zákona môže jednoznačne stanoviť predpoklady a podmienky výkonu ústavnej právomoci príslušného štátneho orgánu, ako aj povinnosti iných štátnych orgánov, ktoré sa k výkonu takejto ústavnej právomoci viažu alebo   ju   doprevádzajú   (a   tým   vylúčiť   vznik   ďalších   sporov),   Ústavný   súd   Slovenskej republiky nemá žiadny právny, ani faktický dôvod, ktorý by mu bránil v posúdení takéhoto argumentu ako "vážneho dôvodu" podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Keďže   argumenty   uvedené   vo   vyjadrení   prezidenta   Slovenskej   republiky   k späťvzatiu návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky ústavný súd vyhodnotil ako "závažné dôvody" podľa § 96 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, rozhodol, že späťvzatiu návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nevyhovuje.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 1997

Za správnosť vyhotovenia: JUDr. Tibor   Š a f á r i kOľga Verešpejová     predseda senátu

I. ÚS 61/96

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach na neverejnom zasadnutí senátu 31. októbra 1996 predbežne prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na podanie výkladu čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky požadujúci výklad čl. 102 písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   spôsobom   uvedeným   v   jeho   návrhu   na   podanie výkladu z 28. júna 1996 pod bodom 1 a v časti bodu 3: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej   republiky   je   prezident   Slovenskej   republiky   oprávnený   nariadiť,   aby   sa nezačínalo   trestné   konanie   len   pre...   skutok,   o   ktorom   možno   na   základe   zistených skutočností prijať záver, že bol spáchaný, že ho spáchala táto osoba a že je konkrétnym trestným činom" o d m i e t a   pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

2. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky požadujúci výklad čl. 102 písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   spôsobom   uvedeným   v   jeho   návrhu   na   podanie výkladu z 28. júna 1996 pod bodom 3 v časti: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa nezačínalo trestné konanie proti konkrétnej osobe len pre konkrétne vymedzený skutok..."   o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

3. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky požadujúci výklad čl. 102 písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   spôsobom   uvedeným   v   doplnení   jeho   návrhu   na podanie výkladu z 5. augusta 1996 pod bodmi 1 až 4 o d m i e t a   pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

4. Návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky požadujúci výklad čl. 102 písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   spôsobom   uvedeným   v   jeho   návrhu   na   podanie výkladu z 28. júna 1996 pod bodom 2   p r i j í m a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 8. júla 1996 návrh generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "generálny   prokurátor")   na podanie   výkladu   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "ústava"). Generálny prokurátor svoj návrh doplnil podaním, ktoré došlo ústavnému súdu 12. augusta 1996.

Ako štátny orgán, o ktorom navrhovateľ tvrdil, že ústavný zákon nesprávne vykladá, bol označený prezident Slovenskej republiky.

Predmetom návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu ústavného zákona bol čl. 102 písm. i) ústavy, ktorý uvádza, že: "Prezident... udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, a zahládza tresty".

Z   dôvodov   uvedených   vo   svojich   návrhoch   generálny   prokurátor   navrhol,   aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšie konanie podal nasledovné výklady čl. 102 písm. i) ústavy:

"1. V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa trestné konanie nezačínalo, len ak je vzhľadom na mimoriadne   okolnosti   prípadu   alebo   vzhľadom   na   mimoriadne   pomery   páchateľa odôvodnený záver, že účel, ktorý sleduje trestné konanie, možno dosiahnuť aj bez jeho vykonania.

Dôvodnosť rozhodnutia posudzuje podľa informácií získaných v konaní o udelenie milosti, ktoré na základe jeho rozhodnutia vykoná generálny prokurátor.

2. V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nie je prezident Slovenskej republiky oprávnený vyžadovať od orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovacie spisy a do týchto smie v zmysle § 65 ods. 1 posledná veta Trestného poriadku len nazerať.

3. V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa nezačínalo trestné konanie proti konkrétnej osobe len pre konkrétne vymedzený skutok, o ktorom možno na základe zistených skutočností prijať záver, že bol spáchaný, že ho spáchala táto osoba a že je konkrétnym trestným činom".

Uvedené návrhy na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnuté v jeho návrhu z 28. júna 1996 generálny prokurátor v doplnení svojho podania z 5. augusta 1996 rozšíril o ďalšie:

"1. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak bolo vydané bez vyžiadania stanoviska generálneho prokurátora Slovenskej republiky alebo po podaní obžaloby bez vyžiadania stanoviska   ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky a súčasne aj bez nahliadnutia do vyšetrovacieho alebo trestného spisu, ktorý je vo veci vedený.

2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak bolo vydané bez odôvodnenia, alebo ak bolo vydané z dôvodov, ktoré nepredstavujú záujem štátu na zmiernení alebo odstránení zákonných dôsledkov trestného stíhania, ktoré by v určitých obzvlášť zreteľa hodných a mimoriadnych prípadoch pôsobili neprimerane.

3. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak prezident   Slovenskej   republiky   takto rozhodol   z dôvodov,   ktoré nie   sú   na prospech Slovenskej republike, alebo ak vydanie rozhodnutia podmienil splnením takej podmienky, ktorá nie je na prospech Slovenskej republike alebo dokonca prevzatie ktorej je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

4. Prezident Slovenskej republiky je povinný v primeranej lehote rozhodnúť o každej žiadosti   na   vydanie   rozhodnutia   podľa   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky vydaním takéhoto rozhodnutia alebo zamietnutím žiadosti".

Prezident   Slovenskej   republiky   vo   svojich   vyjadreniach   k   návrhom   generálneho prokurátora, ktoré si ústavný súd vyžiadal 22. 7. 1996 a 3. 10. 1996, navrhol, aby ústavný súd:   "v   rámci   predbežného   prerokovania   veci   uznesením   podľa   §   25   ods.   2   zákona   č. 38/1993 Z. z. (v platnom znení) pre nesplnenie podmienok uvedených v článku 128 ods. 1 Ústavy a pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuť".

Keďže, ako uviedol prezident Slovenskej republiky: "vzhľadom na to, že generálny prokurátor mi neústavne odopiera poskytnúť spisy, ktoré sú pre moje rozhodovanie viac ako potrebné a "definitívne rozhodne až na základe výkladového stanoviska ústavného súdu (str. 4   prvý   odsek   návrhu   generálneho   prokurátora)   som   nútený   v   tomto   prípade   podať protinávrh a požiadať o výklad čl. 102 písm. i) ústavy v tomto znení: "Ustanovenie čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky zveruje právo nariaďovať, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo, výlučne prezidentovi Slovenskej republiky.Z ústavnej zásady spolupráce štátnych orgánov, najmä ústavných činiteľov, vyplýva záväzok   ostatných   príslušných   štátnych   orgánov,   podľa   čl.   102   písm.   i)   Ústavy predovšetkým   záväzok   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky,   spolupôsobiť   pri výkone   Ústavou   ustanovenej   právomoci   prezidenta   republiky,   a   to   aj   bez   nutnosti výslovného   ústavného   zakotvenia   takého   spolupôsobenia.   Spolupôsobenie   treba uskutočňovať   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   umožňuje   (vytvára   podmienky)   na   reálne uplatnenie ústavnej právomoci prezidenta republiky, upravenej v čl. 102 písm. i) Ústavy. Súčasťou takého spolupôsobenia je poskytnutie trestných spisov prezidentovi republiky, ako aj realizácia jeho rozhodnutia zastavením trestného konania.

Trvanie   lehoty   na   poskytnutie   trestných   spisov   je   podmienené   časom   objektívne potrebným na prípadné zadováženie spisov a na ich odoslanie prezidentovi republiky bez zbytočného odkladu. Trvanie lehoty na zastavenie trestného konania (trestného stíhania) je podmienené   časom   objektívne   potrebným   na   vydanie,   vyhotovenie   a   doručenie   tohto rozhodnutia".

Ústavný   súd   zaujal   stanovisko   k   požiadavke   prezidenta   Slovenskej   republiky obsiahnutej   v   jeho   písomnom   vyjadrení   z 8. augusta   1996   ohľadom   vyššie   uvedeného protinávrhu.

Ústavný súd je v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná (podobne ústavný súd ustálil aj v prípadoch vedených pod spisovými značkami I. ÚS 20/94 a I. ÚS 7/96). Právne relevantný protinávrh odporcu v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, sa preto musí týkať toho ustanovenia ústavného zákona, spornosť ktorého navrhovateľ namietol a spornosť ktorého bola pred ústavným súdom preukázaná.

V   uvedenom   rozsahu   ústavný   súd   zohľadnil   odpoveď   prezidenta   Slovenskej republiky z 8. augusta 1996 ako "protinávrh" v predmete sporu tak, ako ho ustálil nižšie pod bodom 6 tohoto odôvodnenia.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy ústavný súd skúmal, či sú splnené jeho všeobecné náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z., osobitné náležitosti upravené v § 47 citovaného zákona, a či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.

Jednou   zo   základných   podmienok   prijatia   návrhu   na   podanie   výkladu   ústavného zákona   na   ďalšie   konanie   je   preukázanie   spornosti   veci.   Ako   ústavný   súd   už   predtým uviedol v prípadoch vedených pod sp. zn. I. ÚS 20/94, I. ÚS 7/96 a I. ÚS 51/96: "Ústavný súd Slovenskej republiky je v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, viazaný návrhom oprávneného subjektu v rozsahu, v ktorom bolo preukázané, že je vec sporná".

Preukázaniu spornosti výkladu ústavného zákona v rámci predbežného prerokovania návrhu na podanie výkladu ústavného zákona však predchádza určenie okruhu tých otázok, ktoré môžu byť predmetom   konania o výklad ústavného zákona pred ústavným súdom (pretože tvoria predmet úpravy ústavného zákona) a vylúčenie okruhu tých otázok, ktoré nemôžu byť predmetom konania pred ústavným súdom (pretože netvoria predmet úpravy ústavného zákona). Po zistení a ustálení predmetu (okruhu) tých otázok, ktoré môžu byť predmetom konania pred ústavným súdom o výklad ústavného zákona (a v jeho rámci), ústavný súd skúma, či ohľadom ich výkladu došlo k sporu medzi účastníkmi konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy najprv určil okruh tých otázok, ktoré nemôžu tvoriť predmet konania o výklad ústavného zákona, pretože nie sú predmetom ústavnej úpravy čl. 102 písm. i) ústavy.

1. Článok 102 písm. i) ústavy uvádza, že: "Prezident... udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty". Článok 102 písm. i) ústavy zveruje prezidentovi Slovenskej republiky ako jedinému štátnemu orgánu Slovenskej republiky (a po dobu výkonu jeho funkcie) právo odpúšťať a zmierňovať tresty uložené trestnými súdmi (tzv. agragácia), nariaďovať, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, alebo aby sa v začatom trestnom stíhaní nepokračovalo (tzv. abolícia) a zahladzovať odsúdenia.

Dôvody, ktoré prezidenta Slovenskej republiky viedli k uplatneniu jeho ústavných právomocí   upravených   v   čl.   102   písm.   a)   až   r)   ústavy,   možno   rozdeliť   (vzhľadom   na predmet a spôsob ich ústavnej úpravy) na dve skupiny:

1. Dôvodom   uplatnenia ústavnej právomoci   prezidenta Slovenskej   republiky je v ústavou stanovených prípadoch naplnenie ústavnej zásady spolupráce jednotlivých zložiek štátnej   moci   v Slovenskej republike.   Ako   uviedol   ústavný súd v prípade vedenom   pod spisovou značkou I. ÚS 7/96: "Ústavná zásada spolupráce jednotlivých zložiek výkonnej moci   Slovenskej   republiky   preto   stanovuje   záväzok   ich   spolupôsobenia   pri   výkone ústavných právomocí, pokiaľ ich uplatnenie jednou z nich je predpokladom (nevyhnutnou podmienkou) pre uplatnenie ústavnej právomoci druhej z nich alebo pre reálne naplnenie jej obsahu". Medzi takéto ústavné právomoci prezidenta Slovenskej republiky možno zaradiť napríklad tie, upravené v čl. 102 písm. k), l), resp. r) ústavy.

2. V prípadoch, keď výkon ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky netvorí súčasť procesu uplatnenia ústavnej zásady spolupráce jednotlivých zložiek štátnej moci Slovenskej republiky, dôvody (pohnútky), ktoré ho viedli k uplatneniu jeho ústavných právomocí,   netvoria   predmet   osobitnej   ústavnej   úpravy.   Ústava   preto   pri   jednotlivých ústavných právomociach prezidenta Slovenskej republiky ani neustanovuje (neurčuje) aj dôvody,   ktoré   musí   prezident   Slovenskej   republiky   brať   do   úvahy   pri   výkone   svojich konkrétnych ústavných právomocí. Predmetom ústavnej úpravy sú síce jednotlivé ústavné právomoci prezidenta Slovenskej republiky, ale nie aj (dôvody) pohnútky, ktoré prezidenta Slovenskej republiky viedli k ich uplatneniu.

Jediné ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky (avšak spoločné pre všetky ústavné právomoci   prezidenta   Slovenskej   republiky)   je   obsiahnuté   v   sľube,   ktorý   prezident republiky skladá a v ktorom sa zaväzuje, že: "Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony" (čl. 104 ústavy).

Záujmy občanov, ako aj zachovávanie a obhajoba ústavy a ostatných zákonov sú jediné   ústavou   upravené   dôvody,   ktoré   prezident   Slovenskej   republiky   zohľadňuje   pri výkone ktorejkoľvek zo svojich ústavných právomocí tak, ako sú upravené v čl. 102 písm. a) až r) ústavy. Ústava žiadne iné (a osobitné) dôvody, ktoré vedú prezidenta Slovenskej republiky k uplatňovaniu jeho konkrétnych ústavných právomocí (vrátane tej uvedenej v čl. 102   písm.   i)   ústavy)   nepozná,   a   preto   ani   neupravuje.   Generálny   prokurátor   však   vo viacerých svojich návrhoch na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy namietal spornosť jeho výkladu práve prostredníctvom dôvodov, ktoré prezidenta Slovenskej republiky viedli k uplatneniu jeho právomoci vychádzajúcej z tohoto článku ústavy. Ide o nasledovné návrhy generálneho prokurátora:

"1. V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa trestné konanie nezačínalo, len ak je vzhľadom na mimoriadne   okolnosti   prípadu   alebo   vzhľadom   na   mimoriadne   pomery   páchateľa odôvodnený záver, že účel, ktorý sleduje trestné konanie, možno dosiahnuť aj bez jeho vykonania.

Dôvodnosť rozhodnutia posudzuje podľa informácií získaných v konaní o udelenie milosti, ktoré na základe jeho rozhodnutia vykoná generálny prokurátor." (Návrh č. 1 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnutý v návrhu generálneho prokurátora z 28. júna 1996.)

"2. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak bolo vydané bez odôvodnenia, alebo ak bolo vydané z dôvodov, ktoré nepredstavujú záujem štátu na zmiernení alebo odstránení zákonných dôsledkov trestného stíhania, ktoré by v určitých obzvlášť zreteľa hodných a mimoriadnych prípadoch pôsobili neprimerane.

3. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak prezident   Slovenskej   republiky   takto rozhodol   z dôvodov,   ktoré nie   sú   na prospech Slovenskej republike alebo ak vydanie rozhodnutia podmienil splnením takej podmienky, ktorá nie je na prospech Slovenskej republike alebo dokonca prevzatie ktorej je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky." (Návrhy č. 2 a 3 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnuté v doplnení návrhu generálneho prokurátora z 5. augusta 1996.)

Uvedené návrhy na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnené, pretože generálny prokurátor sa   nimi dožadoval   výkladu takých aspektov   výkonu   právomoci   prezidenta   Slovenskej   republiky,   ktoré   nie   sú   (netvoria) predmet   ústavnej   úpravy   čl.   102   písm.   i)   ústavy.   Keďže   predmetom   konania   o   výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, môže byť v danom prípade právomoc prezidenta Slovenskej republiky len v rozsahu a spôsobom upravenom ústavou, bol návrh generálneho prokurátora v častiach uvedených vyššie odmietnutý pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.Ústavný súd však vyňal z uvedených návrhov generálneho prokurátora tú časť jeho návrhu č. 1 obsiahnutú v jeho podaní z 28. júna 1996, v ktorej uvádza, že: "Dôvodnosť rozhodnutia   posudzuje...   prezident   Slovenskej   republiky   podľa   informácií   získaných   v konaní o udelenie milosti, ktoré na základe jeho rozhodnutia vykoná generálny prokurátor" a tú časť z návrhu generálneho prokurátora č. 2 obsiahnutého v doplnení jeho návrhu z 5. augusta 1996, v ktorej uvádza, že: "Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané... bez odôvodnenia..." a posúdil ich opodstatnenosť z hľadiska iných kritérií odlišných od tých uvedených   vyššie   (t.   j.   nie   z   dôvodu,   že   predmetom   ústavnej   úpravy   nie   sú   dôvody (pohnútky),   ktoré   viedli   prezidenta   Slovenskej   republiky   k   uplatneniu   jeho   ústavnej právomoci podľa čl. 102 písm. i) ústavy).

2.   Ústava   priznáva   právo   na   udelenie   milosti   jedine   prezidentovi   Slovenskej republiky. Žiadne ďalšie ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky neumožňuje žiadnemu ďalšiemu orgánu Slovenskej republiky udeľovať milosť v rozsahu a spôsobom upravenom čl. 102 písm. i) ústavy počas doby výkonu funkcie prezidenta. Vláda Slovenskej republiky má podľa čl. 121 ústavy právo udeľovať amnestiu len vo veciach priestupkov.

Pokiaľ   ide   o   samotné konanie predchádzajúce   rozhodnutiu   prezidenta   Slovenskej republiky o udelení (alebo odmietnutí) milosti, toto nie je predmetom osobitnej ústavnej a ani zákonnej úpravy). Hoci štvrtá časť Trestného poriadku (Niektoré úkony súvisiace s trestným konaním) vo svojej dvadsiatej druhej hlave (udelenie a použitie amnestie) pod ustanovením svojho § 366 hovorí o udelení milosti, neupravuje samotný postup prezidenta Slovenskej republiky v konaní o udelení milosti. Postup prezidenta republiky pri udelení milosti neupravuje ani žiadne ďalšie ustanovenie Trestného poriadku.

Na základe § 366 ods. 2 Trestného poriadku sa prezidentovi Slovenskej republiky zveruje   oprávnenie   určovať,:   "v   ktorých   prípadoch   môže   generálny   prokurátor   alebo minister   spravodlivosti   konanie   o   žiadosti   o   milosť   vykonať   a   bezdôvodnú   žiadosť zamietnuť".

Prezident Slovenskej republiky toto zákonné oprávnenie aj uplatnil a 3. mája 1993 rozhodol, že: "Splnomocňujem generálneho prokurátora Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, aby v rozsahu svojich právomocí vykonávali konanie týkajúce sa žiadostí o milosť a bezdôvodné žiadosti zamietali s výnimkou:

1. žiadostí páchateľov trestných činov podľa prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona, trestných činov genocídia, podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov a tých trestných činov, o ktorých v prvom stupni rozhoduje vyšší vojenský súd;

2. žiadostí páchateľov stíhaných pre trestný čin, za ktorý možno podľa osobitnej časti Trestného zákona uložiť výnimočný trest a páchateľov, ktorým bol právoplatne uložený trest odňatia slobody na doživotie;

3. žiadostí matiek, ktoré sa starajú najmenej o tri deti mladšie ako pätnásť rokov;

4. žiadostí osôb trpiacich na nevyliečiteľnú chorobu bezprostredne ohrozujúcu život;

5.   ďalších   žiadostí   o   milosť,   u   ktorých   si   v   jednotlivých   prípadoch   rozhodnutie vyhradím".

Uvedené ustanovenie Trestného poriadku, ako aj citované rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 3. mája 1993 však nemenia nič na skutočnosti, že iba prezident Slovenskej republiky a podľa čl. 102 písm. i) ústavy ako jediný štátny orgán Slovenskej republiky   udeľuje   milosť   a   uskutočňuje   aj   konanie   predchádzajúce   prijatiu   jeho rozhodnutia.

Ustanovenie § 366 ods. 2 Trestného poriadku mu však umožňuje určiť, v ktorých prípadoch môže vykonať konanie o žiadosti o milosť aj generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti (tak ako sú vymedzené pod bodmi 1 až 4) rozhodnutia prezidenta republiky z 3. mája 1993. Berúc do úvahy čl. 5 tohoto rozhodnutia, prezident republiky môže konať aj o ďalších   žiadostiach   o   milosť,:   "u   ktorých   si   v   jednotlivých   prípadoch   rozhodnutie vyhradím".

Ďalšie ustanovenia Trestného poriadku sa zaoberajú už len právnymi dôsledkami, ktoré pre orgány činné v trestnom konaní vyplývajú z rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o udelení milosti:

a)   nariadiť,   aby   sa   trestné   stíhanie   nezačínalo   (§   11   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku, § 159 ods. 2, § 160),

b) nariadiť, aby sa v trestnom stíhaní nepokračovalo (§ 11 ods. 2 písm. a), § 172).

Keďže ústava nepodmieňuje konanie o udelenie milosti obligatórnou súčinnosťou prezidenta   Slovenskej   republiky   s   generálnym   prokurátorom,   prípadne   ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (umožňuje ju len Trestný poriadok), nemôžu byť tie návrhy generálneho prokurátora, požadujúce súčinnosť prezidenta Slovenskej republiky s generálnym prokurátorom, resp. ministrom spravodlivosti, ani predmetom konania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, pre svoju zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnený návrh č. 1 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnutý v návrhu generálneho prokurátora z 28. júna   1996   v   časti:   "prezident   republiky...   dôvodnosť   rozhodnutia   posudzuje   podľa informácií získaných v konaní o udelenie milosti, ktoré na základe jeho rozhodnutia vykoná generálny prokurátor", ako aj návrh č. 1 generálneho prokurátora obsiahnutý v doplnení jeho návrhu z 5. augusta 1996, ktorým požaduje taký výklad čl. 102 písm. i) ústavy, v súlade s ktorým: "Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je vydané v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ak bolo vydané bez vyžiadania stanoviska generálneho prokurátora Slovenskej republiky   alebo   po   podaní   obžaloby   bez   vyžiadania   stanoviska   ministra   spravodlivosti Slovenskej republiky a súčasne aj bez nahliadnutia do vyšetrovacieho alebo trestného spisu, ktorý je vo veci vedený.".

Z ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky upravenej v čl. 102 písm. i) ústavy   prirodzene   vyplýva   oprávnenie   požiadať   o   súčinnosť   orgány   činné   v   trestnom konaní, pokiaľ to v konaní o udelenie milosti považuje za vhodné a účelné. Spôsob a rozsah ich   súčinnosti   určuje   ústavná   zásada   spolupráce   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   v Slovenskej republike.

Obsahom právomoci prezidenta Slovenskej republiky upravenej v čl. 102 písm. i) ústavy   však   nie   je   jeho   ústavná   povinnosť   uskutočňovať   konanie   o   udelenie   milosti   v súčinnosti s generálnym prokurátorom alebo ministrom spravodlivosti tak, ako to navrhol generálny prokurátor vo svojom návrhu č. 1 z 28. júna 1996 a v doplnení svojho návrhu (návrh č. 1) z 5. augusta 1996 v rozsahu a spôsobom uvedeným vyššie.

3.   Ústava   vo   svojom   čl.   102   písm.   i)   neupravuje   ani   náležitosti   rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky o udelení (odmietnutí) milosti niektorým zo spôsobov v ňom   uvedených.   Náležitosti   rozhodnutia   prezidenta   republiky   o   udelení   milosti   sú podmienené jedine potrebami orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú zabezpečiť výkon:

a) nariadenia prezidenta Slovenskej republiky, aby sa trestné konanie voči určitej osobe a za určitý skutok nezačínalo,

b) nariadenia prezidenta republiky, aby sa v trestnom konaní voči určitej osobe za skutok, za ktorý bolo voči nej vznesené obvinenie nepokračovalo,

c)   nariadenia   prezidenta   republiky   odpustiť   trest   uložený   určitej   osobe   trestným súdom,

d)   nariadenia   prezidenta   republiky   zmierniť   trest   uložený   určitej   osobe   trestným súdom,

e) nariadenia prezidenta republiky zahladiť trest uložený určitej osobe,

f)   v   prípade   amnestie   určenie   okruhu   tých   trestných   činov,   páchatelia   ktorých udeleniu amnestie podliehajú.

Pokiaľ ide o ďalšie náležitosti rozhodnutia prezidenta republiky o udelení milosti (s výnimkou tých zdôvodnených potrebami orgánov činných v trestnom konaní), ústava ich neupravuje   ani   priamo   (osobitným   ustanovením   alebo   časťou   svojho   osobitného ustanovenia)   a   ani   nepriamo,   napríklad   odvolaním   sa   na   zákonnú   úpravu   náležitostí rozhodnutia vydaného v správnom či inom konaní.

Keďže   ďalšie   náležitosti   rozhodnutia   prezidenta   Slovenskej   republiky   o   udelení milosti netvoria predmet ústavnej úpravy, nemôže ohľadom nich ani vzniknúť spor o výklad ústavného   zákona.   Ústavný   súd   preto   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   návrh   č.   2 generálneho prokurátora   obsiahnutý v   doplnení jeho návrhu z 5.   augusta   1996   v   časti: "Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky vydané s odvolaním sa na čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky... bez odôvodnenia".

Prezident Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí podľa čl. 102 písm. i) ústavy prirodzene môže uviesť dôvody, ktoré ho k jeho prijatiu viedli. Ústavná povinnosť uviesť dôvody svojho rozhodnutia, prípadne zohľadniť určité a konkrétne dôvody však neexistuje a ústava ju ani neupravuje.

4. Článok 102 písm. i) ústavy neupravuje (ako už bolo uvedené vyššie) náležitosti rozhodnutia prezidenta republiky o udelení (neudelení) milosti a ani lehotu, do ktorej má prezident Slovenskej republiky o žiadosti o udelenie milosti rozhodnúť. Ústava v tomto smere neodkazuje ani na zákonné ustanovenia určujúce konkrétny právny režim konania o udelení   milosti,   z   ktorého   by   bolo   možné   stanovenie   lehoty   na   rozhodnutie   prezidenta Slovenskej   republiky   odvodiť   (napríklad   odkazom   na   príslušné   ustanovenia   zákona   o správnom   konaní).   Jediné   lehoty,   ktoré   možno   odvodiť   pri   rozhodovaní   prezidenta Slovenskej republiky o udelení milosti podľa čl. 102 písm. i) ústavy, vyplývajú len z účelu, ktorý udelením milosti sleduje. Ak prezident Slovenskej republiky udelí milosť tým, že nariadi, aby sa trestné konanie voči určitej osobe nezačínalo, musí svoje rozhodnutie prijať "v lehote" pred samotným začatím trestného stíhania (podobne tiež v prípade rozhodnutia o tom, aby sa v trestnom stíhaní už začatom nepokračovalo). Generálny prokurátor vo svojom návrhu č. 4 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnutom v doplnení svojho podania z 5. augusta 1996 navrhol, aby ústavný súd podal taký výklad tohoto článku ústavy, v   súlade   s   ktorým:   "Prezident   Slovenskej   republiky   je   povinný   v   primeranej   lehote rozhodnúť   o   každej   žiadosti   na   vydanie   rozhodnutia   podľa   čl.   102   písm.   i)   Ústavy Slovenskej republiky vydaním takéhoto rozhodnutia alebo zamietnutím žiadosti".

Dôvody,   ktoré   viedli   generálneho   prokurátora   k   podaniu   tohoto   návrhu,   uviedol nasledovné: "Podľa listu kancelárie prezidenta Slovenskej republiky číslo 1531/96-70-940 zo dňa 10. apríla 1996 podala žiadosť o udelenie milosti spolu s obvineným Ing. Martinom Syč-Milým   a   manželkou   obvineného   Mariána   Kočnera   pani   Karolínou   Kočnerovou   aj obvinená Lenka Rosenbergerová. Podľa vyjadrení v tlači v rovnakej trestnej veci požiadali o udelenie milosti aj obvinený Peter Krylov a manželka obvineného Ing. Michala Kováča. O žiadostiach pani Kováčovej, pani Rosenbergerovej a pána Krylova prezident Slovenskej republiky nerozhodol napriek tomu, že obvinený Krylov mal podať žiadosť ako prvý podľa výpovede pred vyšetrovateľom už koncom minulého roka".

Iné dôvody na podporu svojho návrhu generálny prokurátor neuviedol. Ako už bolo spomenuté, ústava neurčuje lehotu, do ktorej má prezident Slovenskej republiky rozhodnúť o udelení (alebo odmietnutí) milosti svojím osobitným ustanovením, prípadne odkazom na zákonné ustanovenia. Jediné "lehoty" sú vymedzené účelom, ktorý prezident Slovenskej republiky udelením milosti sleduje.

Keďže   ústava   neupravuje   lehotu,   do   ktorej   má   prezident   Slovenskej   republiky   o udelení milosti rozhodnúť, nemôže byť predmetom konania o výklad ústavného zákona, ak je vec sporná, postup prezidenta Slovenskej republiky, ktorý nedodržal "primeranú" lehotu tak, ako to navrhol generálny prokurátor, keďže ústava o primeranej lehote na prijatie jeho rozhodnutia nič nehovorí, a preto jej dĺžku ani neupravuje.

Z uvedeného dôvodu bol návrh č. 4 generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy obsiahnutý v doplnení jeho návrhu z 5. augusta 1996 odmietnutý ako zjavne neopodstatnený.

5.   Ako   už   bolo   spomenuté   vyššie   pod   bodom   3   tohoto   odôvodnenia,   náležitosti rozhodnutia prezidenta republiky o udelení milosti podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky   sú   podmienené výlučne potrebami orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré vykonávajú rozhodnutia prezidenta republiky. Generálny prokurátor vo svojom návrhu č. 3 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy (obsiahnutom v jeho návrhu z 28. júna 1996) navrhol, aby ústavný súd podal taký výklad tohoto článku ústavy, v súlade s ktorým: "V zmysle čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky je prezident   Slovenskej   republiky oprávnený   nariadiť,   aby   sa   nezačínalo   trestné   konanie   proti   konkrétnej   osobe   len   pre konkrétne   vymedzený   skutok,   o   ktorom   možno   na základe   zistených   skutočností   prijať záver, že bol spáchaný, že ho spáchala táto osoba a že je konkrétnym trestným činom".

Okrem dôvodov   uvedených   v odôvodnení svojho návrhu (str.   5,   7, 9)   generálny prokurátor   označil   ako   dôkaz   sporného   výkladu   čl.   102   písm.   i)   ústavy   prezidentom Slovenskej republiky aj jeho rozhodnutie o udelení milosti Oskarovi Fegyveresovi z 29. novembra 1995 (č. k. 6408/95-72-1549).

Ústavný súd v tejto súvislosti zaujal stanovisko k tvrdeniu prezidenta Slovenskej republiky   obsiahnutom   v   jeho   vyjadrení   z   8.   augusta   1996   k   návrhu   generálneho prokurátora, t. j. že: "Generálny prokurátor žiada o výklad čl. 102 písm. i) Ústavy, ale veľká časť jeho podania sa zaoberá mojím rozhodnutím o udelení milosti Oskarovi Fegyveresovi, a to zjavne nad rámec čl. 128 ods. 1 Ústavy. Robí tak napriek tomu, že toto rozhodnutie nepodlieha preskúmaniu Ústavným súdom a už vonkoncom nie generálnym prokurátorom".

Jednou z podmienok konania ústavného súdu o podanie výkladu ústavného zákona je preukázanie   spornosti   veci.   Ústava   a   ani   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z. však neurčujú, akým spôsobom a s použitím akých podkladov ústavný súd ustáli, že je vec sporná. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 29. novembra 1995 o   udelení   milosti   Oskarovi   Fegyveresovi   predstavuje   spôsob   uplatnenia   jeho   ústavnej právomoci na základe čl. 102 písm. i)   ústavy, a preto ho ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   generálneho   prokurátora   zohľadnil   ako   dokument,   ktorý   môže potvrdzovať   existenciu   sporu   (sporného   výkladu)   čl.   102   písm.   i)   ústavy   prezidentom Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto preskúmal, či rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 29. novembra 1995 zakladá existenciu sporu v rozsahu a spôsobom uvedenom v návrhu č. 3 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy generálnym prokurátorom, obsiahnutom v jeho návrhu z 28. júna 1996.

Po   posúdení   rozhodnutia,   ako   aj   vyjadrenia   prezidenta   Slovenskej   republiky   s návrhom generálneho prokurátora ústavný súd nezistil existenciu sporu v časti uvádzajúcej, že:   "V   zmysle   čl.   102   písm.   i)   Ústavy   Slovenskej   republiky   je   prezident   Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa nezačínalo trestné konanie proti konkrétnej osobe len pre konkrétne vymedzený skutok...".

Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky z 29. novembra 1995 uvádza konkrétnu osobu   (identifikovanú   menom,   dátumom   narodenia   a   trvalým   bydliskom),   ako   aj vymedzenie skutkov, na ktoré sa udeľuje milosť nariadením nezačínať trestné stíhanie voči menovanému (body 1 až 3 rozhodnutia prezidenta Slovenskej republiky z 29. novembra 1995).

V tejto časti a na základe § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. ústavný súd odmietol citovanú časť návrhu č. 3 generálneho prokurátora obsiahnutú v jeho návrhu z 28. júna 1996 pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (neexistencia   sporu   ohľadom   výkladu   čl.   102   písm.   i)   ústavy   prezidentom   Slovenskej republiky prostredníctvom jeho rozhodnutia o udelení milosti z 29. novembra 1995).

V druhej časti svojho návrhu č. 3 z 28. júna 1996 generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd prijal taký výklad čl. 102 písm. i) ústavy, podľa ktorého: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky je prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa nezačínalo trestné konanie... len pre konkrétne vymedzený skutok, o ktorom možno na základe zistených skutočností prijať záver, že bol spáchaný, že ho spáchala táto osoba a že je konkrétnym trestným činom".

Ako už bolo uvedené vyššie pod bodom 1. tohoto odôvodnenia, predmetom konania o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná, môže byť v danom prípade len tá právomoc prezidenta   Slovenskej   republiky,   ktorá   je   predmetom   ústavnej   úpravy.   Pri   výklade ústavných zákonov, ak je vec sporná, ústavný súd v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy rešpektuje ústavou   a   zákonmi vymedzené   právomoci   jednotlivých   zložiek   štátnej   moci   Slovenskej republiky. Výkladom ústavného zákona ústavný súd nemôže dospieť k stanoveniu (určeniu) takej právomoci jedného štátneho orgánu Slovenskej republiky, ktorá je už ústavou alebo iným   všeobecne   záväzným   právnym   predpisom   zverená   do   právomoci   iného   štátneho orgánu Slovenskej republiky odlišného od toho, ústavná právomoc ktorého je predmetom konania   ústavného   súdu   o   výklad   ústavných   zákonov   podľa   čl.   128   ods.   1   ústavy.   V prípadoch, keď právna úprava Slovenskej republiky zveruje určité právomoci konkrétne určeným štátnym orgánom, ktoré sú súčasne jediné oprávnené k ich výkonu, nepatrí už takáto   právomoc   žiadnemu   ďalšiemu   orgánu   Slovenskej   republiky,   vrátane   prezidenta Slovenskej republiky. Takýto právny stav nemôže meniť ani ústavný súd v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná.

Z   tohoto   pohľadu   ústavný   súd   preskúmal   tú   časť   návrhu   č.   3   generálneho prokurátora, na základe ktorého je: "...prezident Slovenskej republiky oprávnený nariadiť, aby sa nezačínalo trestné konanie... len pre konkrétne vymedzený skutok, o ktorom možno na základe zistených skutočností prijať záver, že bol spáchaný, že ho spáchala táto osoba a že je konkrétnym trestným činom".

Preskúmaním Trestného poriadku a konkrétne ustanovenia jeho § 160 ods. 1 dospel ústavný súd k názoru, že povinnosti, ktoré majú podľa názoru generálneho prokurátora tvoriť súčasť ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) ústavy,   patria   v   zmysle uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   orgánom   činným   v trestnom konaní. Ustanovenie § 160 ods. 1 Trestného poriadku v tejto súvislosti uvádza, že: "Ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a ak je dostatočne odôvodnený záver, že ho spáchala určitá osoba, začne vyšetrovateľ bez meškania trestné stíhanie, ak nie je dôvod na postup podľa § 159 ods. 2 a 3".

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   podľa   Trestného   poriadku   jediné   oprávnené zisťovať skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, ako aj prijať dostatočne   zdôvodnený   záver,   že ho spáchala určitá   osoba a následne začať jej trestné stíhanie.   K   zisteniu   týchto   skutočností   sú   pritom   povinné   používať   výlučne   procesné postupy a prostriedky uvedené v Trestnom poriadku.

Keďže   generálny   prokurátor   vo   svojom   návrhu   č.   3   navrhol,   aby   prezident Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí o udelenie milosti (resp. v konaní, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo) postupoval spôsobom, ktorý je určený výlučne pre orgány činné v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   návrh   generálneho   prokurátora   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.   Jeho   zjavná   neopodstatnenosť   vyplynula   z   toho,   že   súčasťou   ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky podľa čl. 102 písm. i) ústavy nie je aj jeho povinnosť vykonávať úkony, ktoré v zmysle § 160 ods. 1 Trestného poriadku patria výlučne orgánom činným v trestnom konaní. Vyhovením návrhu č. 3 generálneho prokurátora by ústavný súd zveril prezidentovi Slovenskej republiky oprávnenia, ktoré patria do právomoci iných štátnych orgánov Slovenskej republiky (orgánov činných v trestnom konaní).

Pod zjavne neopodstatneným návrhom na podanie výkladu ústavného zákona, ak je vec sporná, je podľa názoru ústavného súdu potrebné rozumieť aj ten, ktorým sa žiada výklad takých ustanovení, ktoré nie sú predmetom ústavnej úpravy, hoci sú (môžu byť) predmetom zákonnej úpravy.

6.   Ako   už   bolo   spomenuté   vyššie   pod   bodom   1.   tohoto   odôvodnenia,   prezident Slovenskej   republiky   je   po   dobu   výkonu   svojej   funkcie   jediným   štátnym   orgánom oprávneným na udelenie milosti, ako i na konanie, ktoré predchádza jej udeleniu, ale keď to považuje za vhodné a účelné, môže požiadať o súčinnosť orgány činné v trestnom konaní. Takáto súčinnosť spočíva predovšetkým v možnosti zadováženia informácií nevyhnutných pre rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o udelení milosti, ktoré sú obsiahnuté vo vyšetrovacích (trestných) spisoch, ktoré vedú orgány činné v trestnom konaní. Pokiaľ ide o oprávnenie   prezidenta   Slovenskej   republiky   získavať   informácie   od   orgánov   činných   v trestnom konaní, ako aj spôsobu, ako tieto informácie zadovážiť, generálny prokurátor vo svojom návrhu č. 2 na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy (obsiahnutom v jeho návrhu z 28. júna 1996) navrhol výklad, v súlade s ktorým: "V zmysle čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej   republiky   nie   je   prezident   Slovenskej   republiky   oprávnený   vyžadovať   od orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovacie spisy a do týchto smie v zmysle § 65 ods. 1 posledná veta Trestného poriadku len nazerať."

Generálny prokurátor na podporu svojho návrhu uviedol, že: "Kancelária prezidenta nie je v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 Trestného poriadku orgánom činným v trestnom konaní.   Podľa   §   65   Trestného   poriadku   môžu   orgány   činné   v   trestnom   konaní   za stanovených podmienok umožniť iným osobám, ako sú tam uvedené, nahliadnuť do spisu, ak je to potrebné na uplatnenie ich práv. Práva štátnych orgánov nazerať do spisov podľa iných zákonných predpisov, nie sú podľa § 65 ods. 4 Trestného poriadku ustanoveniami predchádzajúcich odsekov dotknuté. Žiadne ustanovenie Trestného poriadku ani žiadny iný zákon však neumožňuje zapožičanie vyšetrovacieho spisu Kancelárii prezidenta".

Prezident   Slovenskej   republiky   vo   svojom   vyjadrení   k   návrhu   generálneho prokurátora z 8. augusta 1996 uviedol, že: "Hlboko nesprávny je názor uvedený v návrhu, že prezident republiky nie je oprávnený vyžadovať si vyšetrovacie spisy a že do nich môže iba nahliadnuť, a to len sú súhlasom prokurátora, vyšetrovateľa alebo policajného orgánu. Ak Ústava dáva prezidentovi republiky právo udeľovať milosť, znamená to, že mu súčasne dáva   oprávnenie   zistiť,   či   by   udelenie   milosti   bolo   dôvodné.   Z...   ústavnej   právomoci prezidenta   republiky   udeľovať   milosť   zodpovedá   aj   bez   výslovnej   úpravy   ústavná povinnosť generálneho prokurátora reálny výkon tejto ústavnej právomoci umožniť, a to zaslaním vyšetrovacieho spisu...".

Pri   predbežnom prerokovaní návrhu generálneho prokurátora č. 2 obsiahnutom v jeho návrhu na podanie   výkladu   ústavného zákona, ak je vec sporná, z 28.   júna 1996 ústavný   súd   zistil   existenciu   sporu   o   výklad   ústavného   zákona   medzi   generálnym prokurátorom a prezidentom Slovenskej republiky. Zatiaľ čo generálny prokurátor tvrdil, že súčasťou ústavnej právomoci prezidenta Slovenskej republiky v konaní o udelenie milosti je iba jeho oprávnenie nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu so súhlasom orgánov činných v trestnom konaní, prezident Slovenskej republiky naopak dôvodil, že súčasťou jeho ústavnej právomoci   podľa   čl.   102   písm.   i)   ústavy   je   aj   jeho   oprávnenie   žiadať   o   zapožičanie vyšetrovacieho   spisu   a   povinnosť   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   takejto   žiadosti vyhovieť.

Spornosť   výkladu   čl.   102   písm.   i)   ústavy,   ktorá   vznikla   medzi   generálnym prokurátorom a prezidentom Slovenskej republiky, ústavný súd preukázal z nasledovnej korešpondencie vedenej medzi prezidentom (Kanceláriou prezidenta) Slovenskej republiky a   orgánmi   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (námestníkom   mestského   prokurátora   v Bratislave, resp. samotným generálnym prokurátorom):

1.   Žiadosť   Odboru   pre   styk   s verejnosťou   Kancelárie   prezidenta   republiky   z 10. apríla 1996 (č. j. 1531/96-70-940) o predloženie vyšetrovacieho spisu v trestnej veci proti obvinenému Mariánovi Kočnerovi a spol. pre trestný čin podvodu z Mestskej prokuratúry, Bratislava.

2. List námestníka mestského prokurátora JUDr. Petra Grendára z 24. júna 1996 (č. j. 2   Kv   37/95-258)   Kancelárii   prezidenta   Slovenskej   republiky   (Odbor   pre   styk   s verejnosťou), v ktorom na jej žiadosť o predloženie vyšetrovacieho spisu uvádza, že: "Z ustanovenia § 65 Trestného poriadku, ktoré upravuje nazeranie do spisov v trestnom konaní, takéto oprávnenie prezidentovi Slovenskej republiky nevyplýva".

3. List generálneho prokurátora prezidentovi Slovenskej republiky zo 4. júla 1996 (č. III/1 Gpt 311/95-173), v ktorom uvádza, že: "Ani Ústava Slovenskej republiky ani žiadny zákon   neustanovujú   právo   prezidenta   Slovenskej   republiky   alebo   jeho   kancelárie zapožičiavať si vyšetrovacie spisy v neuzavretých trestných veciach, ani právo, či povinnosť orgánov činných v trestnom konaní takéto spisy Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky či prezidentovi Slovenskej republiky zapožičať".

Keďže v tejto časti návrhu generálneho prokurátora na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy ústavný súd zistil a aj preukázal existenciu sporu ohľadom jeho výkladu medzi generálnym   prokurátorom   a   prezidentom   Slovenskej   republiky   a   keďže   návrh   spĺňal všeobecné a aj osobitné zákonom predpísané náležitosti návrhu na podanie výkladu, ak je vec sporná v zmysle § 20 ods. 1 a § 47 zákona č. 38/1993 Z. z., rozhodol o jeho prijatí na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona.

V uvedenom rozsahu zohľadnil aj návrh prezidenta Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho vyjadrení z 8. augusta 1996 ako "protinávrh" v konaní o výklad ústavných zákonov, ak je vec sporná.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   generálneho   prokurátora zaoberal aj jeho ďalšími návrhmi a tvrdeniami ohľadom výkladu čl. 102 písm. i) ústavy v rozsahu a spôsobom, akými boli použité na podporu jeho siedmich návrhov na podanie výkladu čl. 102 písm. i) ústavy a v ktorom bola preukázaná ich spornosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 1996