SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 61/2014-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Ladislavom Sirankom, Vajnorská 89, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a jehouznesením z 30. novembra 2012 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Sirankom, Vajnorská 89,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 ajeho uznesením z 30. novembra 2012 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods.1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako žalobkyňa podalaOkresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o určenie neplatnostiprávnych úkonov proti žalovanej ⬛⬛⬛⬛, o ktorej viedol okresný súd konaniepod sp. zn. 52 C 194/2009 a rozsudkom zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu“) žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovanej.
Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré krajský súdnapadnutým uznesením z 30. novembra 2012 odmietol ako oneskorene podané podľa § 218ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd sa priodôvodnení svojho uznesenia obmedzil na konštatovanie, že odvolanie sťažovateľky bolopodané na poštovú prepravu 5. novembra 2011, teda po uplynutí odvolacej lehoty, ktoráuplynula 2. novembra 2011.
Proti uzneseniu krajského súdu z 30. novembra 2012 podala sťažovateľka dovolanie,ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f) OSP, t. j. vadou konaniaspočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom s tým, že vada konania podľasťažovateľky spočívala v tom, že krajský súd nesprávne odmietol jej odvolanie, keďneprihliadol na faxové podanie odvolania okresnému súdu v posledný deň odvolacej lehoty.
Najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. septembra 2014 odmietol dovolaniesťažovateľky ako neprípustné, pričom sa pri skúmaní prípustnosti dovolania sústredilna posúdenie dôvodnosti záverov krajského súdu o oneskorenosti sťažovateľkou podanéhoodvolania proti rozsudku okresného súdu s ohľadom na to, že nesprávne závery krajskéhosúdu by mohli založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súdskúmal tvrdenie sťažovateľky uvedené v jej dovolaní, že odvolanie podala okresnému súduprostredníctvom telefaxu v posledný deň odvolacej lehoty 2. novembra 2011 na číslo faxuokresného súdu a až následne doplnila v lehote troch dní predložením originálu, keďžepredmetné odvolanie podané prostredníctvom telefaxu sa v súdnom spise nenachádza,a uviedol:
„Žalobkyňa včasnosť svojho telefaxového podania preukazovala protokolom o odoslaní faxu... na faxové číslo Okresného súdu Bratislava II (02/48 701 222) dňa 2. novembra 2012 v čase 23:58, počet strán 21. Zároveň súdu doručila kópiu podrobného rozpisu hovorov..., kde je uvedené volanie na číslo 02/48 701 222 dňa 2. novembra 2012 v čase 23:58 z čísla 02/39 018 842.
Najvyšší súd Slovenskej republiky listom z 28. augusta 2013 požiadal súd prvého stupňa, aby zaujal stanovisko ku skutočnosti, že odvolanie žalobkyne podané podľa jej tvrdenia faxom 2. novembra 2012 sa v spise nenachádza a prípadne vykonal nevyhnutné procesné úkony smerujúce k objasneniu skutočnosti, či bolo odvolanie podané na súd prvého stupňa tak, ako tvrdí žalobkyňa.
V zmysle šetrenia spornej skutočnosti boli súdom prvého stupňa ako svedkyne vypočuté ⬛⬛⬛⬛, pracovníčka podateľne a ⬛⬛⬛⬛, pracovníčka sekretariátu. Vypočuté svedkyne sa nevedeli konkrétne vyjadriť k tomu, či bolo alebo nebolo podanie žalobkyne podané tak, ako to tvrdí. Z hlásenia o činnosti faxu č. 02/48 701 222... vyplýva, že 2. novembra 2012 boli na tento fax doručené podania v čase 12:53, bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 4, a v časoch 15:33 a 17:21, obe s počtom strán 4, z faxových čísiel odlišných od čísla 02/39 018 842 (číslo faxu, z ktorého podľa tvrdenia žalobkyne bolo odvolanie podané). Ani jedno z týchto podaní nie je totožné s podaním žalobkyne, nezhodujú sa okrem faxového čísla odosielateľa ani s časom podania a počtom strán. Dňa 3. novembra 2012 boli doručené dve podania v čase 00:02, bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 4 a v čase 00:03, bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 31. Tieto podania, aj keď sú časovo najbližšie k času, ktorý je uvedený v protokole o odoslaní faxu doručenom žalobkyňou, nesúhlasia presným časom ani počtom strán s podaním žalobkyne. Aj v prípade, že by niektoré z týchto podaní bolo podaním žalobkyne, znamenalo by to, že jej podanie - odvolanie, bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, ktorej posledným dňom bol 2. november 2012.
Na základe týchto zistení dovolací súd 10. júna 2014 vyzval žalobkyňu, aby hodnoverným spôsobom preukázala včasnosť podania odvolania telefaxom na Okresný súd Bratislava II, pretože dôkazy ktoré boli doposiaľ súdu predložené, vzhľadom na výsledky šetrenia okresného súdu, o tom nesvedčia. Na túto výzvu žalobkyňa doposiaľ nereagovala. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že tvrdenie žalobkyne, že jej odvolanie bolo podané prostredníctvom telefaxu včas, nebolo preukázané. Súd prvého stupňa totiž vykonaním šetrenia zistil, že hlásenie o činnosti faxu č. 02/48 701 222, na ktorý žalobkyňa podľa vlastného tvrdenia svoje podanie podala, neobsahuje údaj o doručení jej podania a teda, že faxové podanie, tak ako tvrdí žalobkyňa, na súd prvého stupňa doručené nebolo. ... Odvolací súd preto nepochybil, keď odmietol odvolanie žalobkyne ako oneskorene podané; týmto svojím rozhodnutím odvolací súd neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii namietala nesprávne záverykrajského súdu a aj najvyššieho súdu o oneskorenosti ňou podaného odvolania protirozsudku okresného súdu a nedostatočné a nelogické odôvodnenie záverov obochoznačených súdov, keď uviedla:
„Najvyšší súd sa opiera o prílišný formalizmus v konaní, napriek tomu, že podnikol kroky pre zistenie skutočného stavu veci, nakoniec chybil keď nielen že prehliada očividné dôkazy a právne ustanovenia:
- pre zásielky doručované súdu nie je rozhodujúci moment doručenia..., avšak odovzdania na prepravu pre doručenie, čo sťažovateľka riadne súdu preukázala... riadnymi potvrdeniami tak z faxového prístroja o riadnom odovzdaní podania na prepravu/doručenie súdu v lehote dňa 02.11.2012 ako aj potvrdením operátora telekomunikačnej siete, ktorý sa riadi stredoeurópskym časom
- rozhodujúci je stredoeurópsky čas (a nie individuálne nastavenie hodín súdu - či už na faxe, alebo inde..., ktorý stredoeurópsky čas bol jednoznačne preukázaný sťažovateľkou... V daných súvislostiach je treba vychádzať z predpokladu, že sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa včas, pretože v konaní nebolo mimo rozumných pochybností preukázané, že sťažovateľka tak neurobila.
Najvyšší súd prehliada logiku skutočnosti, že... je zrejmé, že súd mal nesprávne nastavené údaje o čase a iné, resp. že dokonca prístroj samotný bol chybový...
V daných súvislostiach Krajský súd v Bratislave dokonca nevykonal ani len pokus na zistenie skutočného stavu veci, čím bezprecedentne porušil základné práva, práva a slobody sťažovateľky, tak ako je špecifikované vyššie i nižšie v tejto sťažnosti....
Súdy žiadnym spôsobom dôveryhodne, rozumne, logicky neodôvodnili, prečo dôkazy predložené sťažovateľkou neakceptovali ako dôveryhodné a preukazné.“
Sťažovateľka ďalej uviedla:«Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“ Keď konanie pôvodne prijaté dňa 10.05.2013 pod sp. zn. 2Cdo 181/2013..., neskôr od 20.11.2013 viedol na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cdo 409/2013... a v úplne inom zložení súdneho senátu. V daných súvislostiach a tiež mnohomesačnou nečinnosťou vo veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky ako aj na Okresnom súde Bratislava II bolo súdmi porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
V daných súvislostiach bolo porušené aj právo sťažovateľky podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
V daných súvislostiach je pochybením súdu spis žurnalizovaný nie systematicky a/alebo chronologicky, avšak zmätočne, u mnohých dokumentov/č. 1. nie je jasný spôsob/na základe čoho /akého podania/v ktorý deň boli do spisu zažurnalizované, uvedené evokuje úvahu prípadne možných „manipulácii so súdnym spisom...»
Sťažovateľka zároveň zdôraznila, že ňou označené základné a iné práva „v konaní porušené boli, nielen jednorázovo, ale opakovane a to tak postupmi súdu ako aj samotnými rozhodnutiami...“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013.Sťažovateľka ďalej navrhla, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn.5 Co 604/2012 z 30. novembra 2012 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 409/2013z 30. septembra 2014 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,priznal jej vo vzťahu k najvyššiemu súdu finančné zadosťučinenie v sume 1 070 €,„finančné odškodnenie za nemajetkovú ujmu“ a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosťby mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,IV. ÚS 221/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.
Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala porušenie svojho základných práv podľa čl.46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu vkonaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 ačl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013a jeho uznesením z 30. septembra 2014.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a jeho uznesením
z 30. novembra 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014
Ústavný súd po preskúmaní postupu a uznesenia krajského súdu, ktorým boloodmietnuté odvolanie sťažovateľky pre oneskorenosť a postupu a uznesenia najvyššiehosúdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu krajského súduz dôvodu nezistenia vád konania podľa § 237 OSP [osobitne vady v zmysle § 237 písm. f)OSP, ktorá jedine mohla zakladať prípustnosť dovolania v danom prípade], nezistil žiadneokolnosti, ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov krajského súdu ani najvyššiehosúdu z hľadiska princípov spravodlivého procesu.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyššísúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m.II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právusťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podstatu námietok sťažovateľky tvoria nesprávne závery krajského súdu a ajnajvyššieho súdu o oneskorenosti ňou podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu,a to závery o nepreukázanosti včasného doručenia odvolania telefaxom na faxové číslookresného súdu. Sťažovateľka tvrdila a tvrdí, že v posledný deň odvolacej lehoty
2. novembra 2012 v čase o 23.58 h stredoeurópskeho času bolo z jej faxu odoslanéodvolanie v rozsahu 21 strán na fax okresného súdu (čo preukazovala protokolomo odoslaní faxu z čísla 02/39 018 842 na faxové číslo okresného súdu 2. novembra 2012v čase o 23.58 h a kópiou podrobného rozpisu hovorov, kde je uvedené volanie z čísla02/39 018 842 na faxové číslo okresného súdu 2. novembra 2012 v čase 23.58 h).
Najvyšší súd tvrdenia sťažovateľky nepovažoval za preukázané ňou predloženýmidôkazmi, a to s poukazom na zistenia okresného súdu pri preverovaní doručených faxovvykonaného na dožiadanie najvyššieho súdu. Podľa záverov preverovania vykonanéhookresným súdom v čase najbližšom sťažovateľkou označenému času odoslania faxu okresnýsúd evidoval „z hlásenia o činnosti faxu“ prijatie dvoch podaní, a to podania v rozsahu4 strán doručeného 3. novembra 2012 v čase 00.02 h a podania v rozsahu 31 strándoručeného 3. novembra 2012 v čase 00.03 h u oboch podaní bez uvedenia číslaodosielateľa, pričom tieto dve podania sa rozsahom strán ani časom odoslania nezhodujús podaním označovaným sťažovateľkou. Zo zistení okresného súdu vyplýva, žepo obsahovej stránke neporovnával jemu doručené podania s podaním sťažovateľkya v tomto smere len konštatoval, že aj keby niektoré z týchto podaní bolo podanímsťažovateľky, znamenalo by to, že jej podanie – odvolanie bolo podané po uplynutí lehotyna podanie odvolania, ktorej posledným dňom bol 2. november 2012.
Najvyšší súd zároveň vyzval sťažovateľku, aby hodnoverným spôsobom preukázalavčasnosť podania svojho odvolania okresnému súdu v nadväznosti na výsledky preverovaniavykonaného okresným súdom na dožiadanie najvyššieho súdu, na čo však sťažovateľkanereagovala.
Z ustanovenia § 204 ods. 1 OSP vyplýva, že odvolanie sa podáva do 15 dníod doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickýmiprostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na podanie obsahujúce návrh vo veci samej,akým je aj odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktoré bolo urobené telefaxom,sa prihliadne a má rovnaké právne účinky ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia.Predpokladom vzniku takýchto účinkov je doplnenie takého podania predložením jehooriginálu najneskôr do troch dní.
V preskúmavanej veci nebolo sporným, že 15-dňová lehota na podanie odvolaniaproti rozsudku okresného súdu uplynula 2. novembra 2012 o 24.00 h.
Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná iba vtedy, ak sa posledný deň lehotyurobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Podpojmom orgán, ktorý ho má povinnosť doručiť, podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu(ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky, napr. uznesenie sp. zn. 26 Cdo/2378/99z 18. decembra 2000) možno rozumieť najmä poštu. Prevádzkovateľ telefaxového spojenia(ak nejde súčasne o poštový úrad) však nie je orgánom, ktorý má povinnosť podanie doručiťv zmysle § 57 ods. 3 OSP. Ak urobí účastník konania podanie súdu telefaxom, čo v súlades ustanovením § 42 ods. 3 OSP nepochybne urobiť môže, nesie procesnú zodpovednosťza to, že pri zvolenej forme komunikácie také podanie ako celok dôjde súdu včas, teda preduplynutím zákonnej lehoty. Okamih, kedy bolo také podanie vložené do telefaxovéhoprístroja, prípadne okamih, kedy bolo začaté jeho odosielanie na telefaxovú adresu súdu, niesú z hľadiska posúdenia včasnosti opravného prostriedku (zachovanie zákonnej lehoty prejeho podanie) právne relevantné. Pri podaní urobenom telefaxom je rozhodujúci momentdoručenia telefaxového podania súdu.
Najvyšší súd taktiež judikoval, že v prípade, ak nemožno v súdnom spise nájsťfaxové podanie, ktorého obsahom je odvolanie, nemôže táto skutočnosť byť účastníkovikonania podávajúcemu tento opravný prostriedok na ujmu a je potrebné vychádzaťz prezumpcie včasnosti takéhoto podania. Základným predpokladom takéhoto postupu jevšak unesenie dôkazného bremena zo strany tohto účastníka konania spočívajúcehov preukázaní odoslania a tiež aj doručenia takéhoto podania.
V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd učinil správny záver,keď nepovažoval za preukázané včasné podanie odvolania sťažovateľkou telefaxom nazáklade ňou predložených dôkazov v spojení so zisteniami okresného súdu o doručenýchfaxových podaniach v rozhodnom čase a v spojení s nereagovaním sťažovateľky na výzvunajvyššieho súdu o hodnoverné preukázanie včasnosti podania odvolania telefaxom.
Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu v spojení s uznesenímkrajského súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciousťažovateľky v jej odvolaní, najvyšší súd a aj krajský súd správne ustálil skutkový stav vecia relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účeluani označeným článkom ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorýchby bolo možné tieto rozhodnutia označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1ústavy).
K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej práva na účinný opravný prostriedokpodľa čl. 13 dohovoru ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia čl. 13 dohovoru vyplýva prefyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právneprostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských právchránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí pretonadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom[napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silvera ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983]. Ústavný súd ďalej poznamenáva, žepodľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia právgarantovaných dohovorom (rozhodnutie ESĽP vo veci Boyle a Rice proti Spojenémukráľovstvu z 27. apríla 1988).
Ústavný súd pri prieskume postupu a uznesenia krajského súdu a postupu a uznesenianajvyššieho súdu v označených konaniach nedospel k takému záveru, keďže napadnutýpostup a uznesenie krajského súdu, ako aj napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdunesignalizujú žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným porušením právasťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosťporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu a postupom a uznesením krajského súdu,preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku dovolacieho konaniavedeného najvyšším súdom sp. zn. 2 Cdo 409/2013, pričom poukázala na to, že dovolanieproti uzneseniu okresného súdu ňou bolo podané ešte vo februári 2013 a najvyšší súd voveci rozhodol až uznesením z 30. septembra 2014.
Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostísťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovaťproti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnufunkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).
Ústavný súd po predbežnom oboznámení sa s priebehom namietaného konaniakonštatuje, že dovolacie konanie vedené najvyšším súdom bolo v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už právoplatne ukončené, a preto nemôže byť objektívne daná možnosťporušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným postupomnajvyššieho súdu v dovolacom konaní.
Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým,že dovolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom bola pôvodne pridelená sp. zn. „2 Cdo 181/2013“ a počnúc od 20. novembra 2013 bolo dovolacie konanie vedené pod novousp. zn. 2 Cdo 409/2013 a „v úplne inom zložení súdneho senátu“.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonoma s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhodujev senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súdv senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudcaurčený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenejprávomoci, ako aj vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Okrem toho je potrebné vziaťdo úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétnehoprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).
K tejto námietke sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že v danom prípadesťažovateľkou nebolo namietané ani preukázané, že by k zmenám v zložení senátunajvyššieho súdu 2 Cdo došlo v rozpore s rozvrhom práce najvyššieho súdu pre rok 2013.Pokiaľ sťažovateľka vidí porušenie ňou označeného základného práva v samotnejskutočnosti, že došlo k zmenám v zložení senátu 2 Cdo, ktorému bola jej vec pridelená, jepotrebné uviesť, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je zásada prideľovaniasúdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhupráce. Teda ak k zmenám v zložení senátu dochádza v súlade s rozvrhom práce konkrétnehosúdu, uvedené samo osebe nemôže zakladať porušenie sťažovateľkou označenéhozákladného práva.
Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ajv tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľkynezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015