znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 61/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Ladislavom Sirankom, Vajnorská 89, Bratislava, vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôdpostupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a jehouznesením z 30. novembra 2012 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konanívedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ladislavom   Sirankom,   Vajnorská   89,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 ajeho uznesením z 30. novembra 2012 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods.1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn.   2 Cdo409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   žalobkyňa   podalaOkresnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   o   určenie   neplatnostiprávnych úkonov proti žalovanej ⬛⬛⬛⬛, o ktorej viedol okresný súd konaniepod sp. zn. 52 C 194/2009 a rozsudkom zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok okresnéhosúdu“) žalobu zamietol a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovanej.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré krajský súdnapadnutým uznesením z 30. novembra 2012 odmietol ako oneskorene podané podľa § 218ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Krajský súd sa priodôvodnení svojho uznesenia obmedzil na konštatovanie, že odvolanie sťažovateľky bolopodané na poštovú prepravu 5. novembra 2011, teda po uplynutí odvolacej lehoty, ktoráuplynula 2. novembra 2011.

Proti uzneseniu krajského súdu z 30. novembra 2012 podala sťažovateľka dovolanie,ktorého prípustnosť odôvodňovala ustanovením § 237 písm. f) OSP, t. j. vadou konaniaspočívajúcou   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   s   tým,   že   vada   konania   podľasťažovateľky   spočívala   v   tom,   že   krajský   súd   nesprávne   odmietol   jej   odvolanie,   keďneprihliadol na faxové podanie odvolania okresnému súdu v posledný deň odvolacej lehoty.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   z   30.   septembra   2014   odmietol   dovolaniesťažovateľky   ako   neprípustné,   pričom   sa   pri   skúmaní   prípustnosti   dovolania   sústredilna posúdenie dôvodnosti záverov krajského súdu o oneskorenosti sťažovateľkou podanéhoodvolania proti rozsudku okresného súdu s ohľadom na to, že nesprávne závery krajskéhosúdu by mohli založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súdskúmal tvrdenie sťažovateľky uvedené v jej dovolaní, že odvolanie podala okresnému súduprostredníctvom telefaxu v posledný deň odvolacej lehoty 2. novembra 2011 na číslo faxuokresného súdu a až následne doplnila v lehote troch dní predložením originálu, keďžepredmetné   odvolanie   podané   prostredníctvom   telefaxu   sa   v   súdnom   spise   nenachádza,a uviedol:

„Žalobkyňa   včasnosť   svojho   telefaxového   podania   preukazovala   protokolom o odoslaní   faxu...   na   faxové   číslo   Okresného   súdu   Bratislava   II   (02/48   701   222)   dňa 2. novembra 2012 v čase 23:58, počet strán 21. Zároveň súdu doručila kópiu podrobného rozpisu hovorov..., kde je uvedené volanie na číslo 02/48 701 222 dňa 2. novembra 2012 v čase 23:58 z čísla 02/39 018 842.

Najvyšší súd Slovenskej republiky listom z 28. augusta 2013 požiadal súd prvého stupňa, aby zaujal stanovisko ku skutočnosti, že odvolanie žalobkyne podané podľa jej tvrdenia faxom 2. novembra 2012 sa v spise nenachádza a prípadne vykonal nevyhnutné procesné   úkony   smerujúce   k objasneniu   skutočnosti,   či   bolo   odvolanie   podané   na   súd prvého stupňa tak, ako tvrdí žalobkyňa.

V   zmysle   šetrenia   spornej   skutočnosti   boli   súdom   prvého   stupňa   ako   svedkyne vypočuté ⬛⬛⬛⬛,   pracovníčka   podateľne   a ⬛⬛⬛⬛,   pracovníčka sekretariátu. Vypočuté svedkyne sa nevedeli konkrétne vyjadriť k tomu, či bolo alebo nebolo podanie žalobkyne podané tak, ako to tvrdí. Z hlásenia o činnosti faxu č. 02/48 701 222... vyplýva,   že   2.   novembra   2012   boli   na   tento   fax   doručené   podania   v   čase   12:53,   bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 4, a v časoch 15:33 a 17:21, obe s počtom strán 4, z faxových čísiel odlišných od čísla 02/39 018 842 (číslo faxu, z ktorého podľa tvrdenia žalobkyne bolo odvolanie podané). Ani jedno z týchto podaní nie je totožné s podaním žalobkyne, nezhodujú sa okrem faxového čísla odosielateľa ani s časom podania a počtom strán. Dňa 3. novembra 2012 boli doručené dve podania v čase 00:02, bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 4 a v čase 00:03, bez uvedenia čísla odosielateľa, počet strán 31. Tieto podania, aj keď sú časovo najbližšie k času, ktorý je uvedený v protokole o odoslaní faxu   doručenom   žalobkyňou,   nesúhlasia   presným   časom   ani   počtom   strán   s   podaním žalobkyne. Aj v prípade, že by niektoré z týchto podaní bolo podaním žalobkyne, znamenalo by to, že jej podanie - odvolanie, bolo podané po uplynutí lehoty na podanie odvolania, ktorej posledným dňom bol 2. november 2012.

Na   základe   týchto   zistení   dovolací   súd   10.   júna   2014   vyzval   žalobkyňu,   aby hodnoverným spôsobom preukázala včasnosť podania odvolania telefaxom na Okresný súd Bratislava II, pretože dôkazy ktoré boli doposiaľ súdu predložené, vzhľadom na výsledky šetrenia okresného súdu, o tom nesvedčia. Na túto výzvu žalobkyňa doposiaľ nereagovala. Vzhľadom   na   uvedené   dovolací   súd   konštatuje,   že   tvrdenie   žalobkyne,   že   jej odvolanie   bolo   podané   prostredníctvom   telefaxu   včas,   nebolo   preukázané.   Súd   prvého stupňa totiž vykonaním šetrenia zistil, že hlásenie o činnosti faxu č. 02/48 701 222, na ktorý žalobkyňa podľa vlastného tvrdenia svoje podanie podala, neobsahuje údaj o doručení jej podania a teda, že faxové podanie, tak ako tvrdí žalobkyňa, na súd prvého stupňa doručené nebolo.  ...   Odvolací   súd   preto   nepochybil,   keď   odmietol   odvolanie   žalobkyne   ako oneskorene podané; týmto svojím rozhodnutím odvolací súd neodňal žalobkyni možnosť konať pred súdom.“

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   namietala   nesprávne   záverykrajského   súdu   a   aj   najvyššieho   súdu   o   oneskorenosti   ňou   podaného   odvolania   protirozsudku   okresného   súdu   a   nedostatočné   a   nelogické   odôvodnenie   záverov   obochoznačených súdov, keď uviedla:

„Najvyšší súd sa opiera o prílišný formalizmus v konaní, napriek tomu, že podnikol kroky pre zistenie skutočného stavu veci, nakoniec chybil keď nielen že prehliada očividné dôkazy a právne ustanovenia:

-   pre   zásielky   doručované   súdu   nie   je   rozhodujúci   moment   doručenia...,   avšak odovzdania na prepravu pre doručenie, čo sťažovateľka riadne súdu preukázala... riadnymi potvrdeniami tak z faxového prístroja o riadnom odovzdaní podania na prepravu/doručenie súdu v lehote dňa 02.11.2012 ako aj potvrdením operátora telekomunikačnej siete, ktorý sa riadi stredoeurópskym časom

- rozhodujúci je stredoeurópsky čas (a nie individuálne nastavenie hodín súdu - či už na faxe, alebo inde..., ktorý stredoeurópsky čas bol jednoznačne preukázaný sťažovateľkou... V daných súvislostiach je treba vychádzať z predpokladu, že sťažovateľka podala odvolanie   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   včas,   pretože   v   konaní   nebolo   mimo rozumných pochybností preukázané, že sťažovateľka tak neurobila.

Najvyšší súd prehliada logiku skutočnosti, že... je zrejmé, že súd mal nesprávne nastavené údaje o čase a iné, resp. že dokonca prístroj samotný bol chybový...

V daných súvislostiach Krajský súd v Bratislave dokonca nevykonal ani len pokus na zistenie skutočného stavu veci, čím bezprecedentne porušil základné práva, práva a slobody sťažovateľky, tak ako je špecifikované vyššie i nižšie v tejto sťažnosti....

Súdy žiadnym spôsobom dôveryhodne, rozumne, logicky neodôvodnili, prečo dôkazy predložené sťažovateľkou neakceptovali ako dôveryhodné a preukazné.“

Sťažovateľka ďalej uviedla:«Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky: „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu   ustanoví   zákon.“   Keď   konanie   pôvodne   prijaté   dňa   10.05.2013   pod   sp.   zn. 2Cdo 181/2013..., neskôr od 20.11.2013 viedol na Najvyššom súde Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cdo 409/2013... a v úplne inom zložení súdneho senátu. V daných súvislostiach a tiež mnohomesačnou nečinnosťou vo veci na Najvyššom súde Slovenskej republiky ako aj na Okresnom súde Bratislava II bolo súdmi porušené právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V daných súvislostiach bolo porušené aj právo sťažovateľky podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

V   daných   súvislostiach   je   pochybením   súdu   spis   žurnalizovaný   nie   systematicky a/alebo chronologicky, avšak zmätočne, u mnohých dokumentov/č. 1. nie je jasný spôsob/na základe čoho /akého podania/v ktorý deň boli do spisu zažurnalizované, uvedené evokuje úvahu prípadne možných „manipulácii so súdnym spisom...»

Sťažovateľka zároveň zdôraznila, že ňou označené základné a iné práva „v konaní porušené boli, nielen jednorázovo, ale opakovane a to tak postupmi súdu ako aj samotnými rozhodnutiami...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupomkrajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 604/2012 a o porušení jej základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013.Sťažovateľka   ďalej   navrhla,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.5 Co 604/2012 z 30. novembra 2012 a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 409/2013z 30. septembra 2014 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,priznal   jej   vo   vzťahu   k   najvyššiemu   súdu   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 070   €,„finančné odškodnenie za nemajetkovú ujmu“ a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosťpreto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistilžiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosťby mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05,IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Sťažovateľka v petite sťažnosti namietala porušenie svojho základných práv podľa čl.46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu vkonaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   604/2012   a   jeho   uznesením   z   30.   novembra   2012a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 ačl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 409/2013a jeho uznesením z 30. septembra 2014.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   604/2012   a   jeho   uznesením

z 30. novembra   2012   a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Cdo 409/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2014

Ústavný   súd   po   preskúmaní   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   boloodmietnuté odvolanie sťažovateľky pre oneskorenosť a postupu a uznesenia najvyššiehosúdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súduz dôvodu nezistenia vád konania podľa § 237 OSP [osobitne vady v zmysle § 237 písm. f)OSP, ktorá jedine mohla zakladať prípustnosť dovolania v danom prípade], nezistil žiadneokolnosti, ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov krajského súdu ani najvyššiehosúdu z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, čisú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnejprávomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyššísúd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochranyústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebodohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníkakonania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právusťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavnýsúd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavyvšeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových anásledne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade auplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrolazlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdumôžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnúneodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súdzistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účela význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdnerozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnejlogiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmispravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podstatu   námietok   sťažovateľky   tvoria   nesprávne   závery   krajského   súdu   a   ajnajvyššieho súdu o oneskorenosti ňou podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu,a to závery o nepreukázanosti včasného doručenia odvolania telefaxom na faxové číslookresného   súdu.   Sťažovateľka   tvrdila   a   tvrdí,   že   v   posledný   deň   odvolacej   lehoty

2. novembra   2012   v   čase   o 23.58   h   stredoeurópskeho   času   bolo   z   jej   faxu   odoslanéodvolanie   v   rozsahu   21   strán   na   fax   okresného   súdu   (čo   preukazovala   protokolomo odoslaní faxu z čísla 02/39 018 842 na faxové číslo okresného súdu 2. novembra 2012v čase o 23.58 h a kópiou podrobného rozpisu hovorov, kde je uvedené volanie z čísla02/39 018 842 na faxové číslo okresného súdu 2. novembra 2012 v čase 23.58 h).

Najvyšší súd tvrdenia sťažovateľky nepovažoval za preukázané ňou predloženýmidôkazmi, a to s poukazom na zistenia okresného súdu pri preverovaní doručených faxovvykonaného   na   dožiadanie   najvyššieho   súdu.   Podľa   záverov   preverovania   vykonanéhookresným súdom v čase najbližšom sťažovateľkou označenému času odoslania faxu okresnýsúd evidoval „z hlásenia o činnosti faxu“ prijatie dvoch podaní, a to podania v rozsahu4 strán   doručeného   3.   novembra   2012   v   čase   00.02   h   a   podania   v   rozsahu   31   strándoručeného   3.   novembra   2012   v   čase   00.03   h   u   oboch   podaní   bez   uvedenia   číslaodosielateľa, pričom tieto dve podania sa rozsahom strán ani časom odoslania nezhodujús podaním   označovaným   sťažovateľkou.   Zo   zistení   okresného   súdu   vyplýva,   žepo obsahovej   stránke   neporovnával   jemu   doručené   podania   s   podaním   sťažovateľkya v tomto   smere   len   konštatoval,   že   aj   keby   niektoré   z   týchto   podaní   bolo   podanímsťažovateľky, znamenalo by to, že jej podanie – odvolanie bolo podané po uplynutí lehotyna podanie odvolania, ktorej posledným dňom bol 2. november 2012.

Najvyšší súd zároveň vyzval sťažovateľku, aby hodnoverným spôsobom preukázalavčasnosť podania svojho odvolania okresnému súdu v nadväznosti na výsledky preverovaniavykonaného okresným súdom na dožiadanie najvyššieho súdu, na čo však sťažovateľkanereagovala.

Z   ustanovenia   §   204   ods.   1   OSP   vyplýva,   že   odvolanie   sa   podáva   do   15   dníod doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice,elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samejalebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickýmiprostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní;podanie,   ktoré   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   doplniť   netreba.Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že na podanie obsahujúce návrh vo veci samej,akým   je   aj   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktoré   bolo   urobené   telefaxom,sa prihliadne a má rovnaké právne účinky ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia.Predpokladom   vzniku   takýchto   účinkov   je   doplnenie   takého   podania   predložením   jehooriginálu najneskôr do troch dní.

V preskúmavanej veci nebolo sporným, že 15-dňová lehota na podanie odvolaniaproti rozsudku okresného súdu uplynula 2. novembra 2012 o 24.00 h.

Podľa § 57 ods. 3 OSP lehota je zachovaná iba vtedy, ak sa posledný deň lehotyurobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť. Podpojmom orgán, ktorý ho má povinnosť doručiť, podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu(ako   aj   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   napr.   uznesenie   sp.   zn.   26   Cdo/2378/99z 18. decembra 2000) možno rozumieť najmä poštu. Prevádzkovateľ telefaxového spojenia(ak nejde súčasne o poštový úrad) však nie je orgánom, ktorý má povinnosť podanie doručiťv zmysle § 57 ods. 3 OSP. Ak urobí účastník konania podanie súdu telefaxom, čo v súlades ustanovením § 42 ods. 3 OSP nepochybne urobiť môže, nesie procesnú zodpovednosťza to, že pri zvolenej forme komunikácie také podanie ako celok dôjde súdu včas, teda preduplynutím   zákonnej   lehoty.   Okamih,   kedy   bolo   také   podanie   vložené   do   telefaxovéhoprístroja, prípadne okamih, kedy bolo začaté jeho odosielanie na telefaxovú adresu súdu, niesú z hľadiska posúdenia včasnosti opravného prostriedku (zachovanie zákonnej lehoty prejeho podanie) právne relevantné. Pri podaní urobenom telefaxom je rozhodujúci momentdoručenia telefaxového podania súdu.

Najvyšší súd taktiež judikoval, že v prípade, ak nemožno v súdnom spise nájsťfaxové podanie, ktorého obsahom je odvolanie, nemôže táto skutočnosť byť účastníkovikonania   podávajúcemu   tento   opravný   prostriedok   na   ujmu   a   je   potrebné   vychádzaťz prezumpcie včasnosti takéhoto podania. Základným predpokladom takéhoto postupu jevšak   unesenie   dôkazného   bremena   zo   strany   tohto   účastníka   konania   spočívajúcehov preukázaní odoslania a tiež aj doručenia takéhoto podania.

V zmysle uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd učinil správny záver,keď   nepovažoval   za   preukázané   včasné   podanie   odvolania   sťažovateľkou   telefaxom   nazáklade ňou predložených dôkazov v spojení so zisteniami okresného súdu o doručenýchfaxových podaniach v rozhodnom čase a v spojení s nereagovaním sťažovateľky na výzvunajvyššieho súdu o hodnoverné preukázanie včasnosti podania odvolania telefaxom.

Ústavný   súd   pri   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   v   spojení   s   uznesenímkrajského súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciousťažovateľky v jej odvolaní, najvyšší súd a aj krajský súd správne ustálil skutkový stav vecia relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účeluani označeným článkom ústavy. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorýchby bolo možné tieto rozhodnutia označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1ústavy).

K sťažovateľkou namietanému porušeniu jej práva na účinný opravný prostriedokpodľa čl. 13 dohovoru ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia čl. 13 dohovoru vyplýva prefyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právneprostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských právchránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí pretonadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom[napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Silvera ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983]. Ústavný súd ďalej poznamenáva, žepodľa   judikatúry   ESĽP   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sajednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia právgarantovaných   dohovorom   (rozhodnutie   ESĽP   vo   veci   Boyle   a   Rice   proti   Spojenémukráľovstvu z 27. apríla 1988).

Ústavný súd pri prieskume postupu a uznesenia krajského súdu a postupu a uznesenianajvyššieho súdu v označených konaniach nedospel k takému záveru, keďže napadnutýpostup a uznesenie krajského súdu, ako aj napadnutý postup a uznesenie najvyššieho súdunesignalizujú   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti   s   možným   porušením   právasťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosťporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu a postupom a uznesením krajského súdu,preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka v tejto časti sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku dovolacieho konaniavedeného najvyšším súdom sp. zn. 2 Cdo 409/2013, pričom poukázala na to, že dovolanieproti uzneseniu okresného súdu ňou bolo podané ešte vo februári 2013 a najvyšší súd voveci rozhodol až uznesením z 30. septembra 2014.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostísťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušeniezákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovaťproti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   právsťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnufunkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).

Ústavný   súd   po   predbežnom   oboznámení   sa   s   priebehom   namietaného   konaniakonštatuje, že dovolacie konanie vedené najvyšším súdom bolo v čase doručenia sťažnostiústavnému súdu už právoplatne ukončené, a preto nemôže byť objektívne daná možnosťporušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy namietaným postupomnajvyššieho súdu v dovolacom konaní.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým,že dovolaciemu konaniu vedenému najvyšším súdom bola pôvodne pridelená sp. zn. „2 Cdo 181/2013“ a počnúc od 20. novembra 2013 bolo dovolacie konanie vedené pod novousp. zn. 2 Cdo 409/2013 a „v úplne inom zložení súdneho senátu“.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,ktorý   vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol   určený v súlade so zákonoma s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhodujev senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súdv senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudcaurčený podľa odseku 4. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Ústavný inštitút zákonného sudcu je založený predovšetkým na zákonom určenejprávomoci,   ako   aj   vecnej   a   miestnej   príslušnosti   súdu.   Okrem   toho   je   potrebné   vziaťdo úvahy rozvrh práce, ktorý určuje sudcu alebo senát príslušný na rozhodnutie konkrétnehoprípadu (obdobne II. ÚS 47/99, I. ÚS 11/01, III. ÚS 285/2010).

K   tejto   námietke   sťažovateľky   ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípadesťažovateľkou   nebolo   namietané   ani   preukázané,   že   by   k   zmenám   v   zložení   senátunajvyššieho súdu 2 Cdo došlo v rozpore s rozvrhom práce najvyššieho súdu pre rok 2013.Pokiaľ   sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou   označeného   základného   práva   v   samotnejskutočnosti, že došlo k zmenám v zložení senátu 2 Cdo, ktorému bola jej vec pridelená, jepotrebné uviesť, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je zásada prideľovaniasúdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhupráce. Teda ak k zmenám v zložení senátu dochádza v súlade s rozvrhom práce konkrétnehosúdu,   uvedené   samo   osebe   nemôže   zakladať   porušenie   sťažovateľkou   označenéhozákladného práva.

Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ajv tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľkynezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015