znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky  

  I. ÚS 61/09-23Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.   S.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. J. H., B., ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 100/07 z 5. júna 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R. S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú. ⬛⬛⬛⬛ O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2008 doručená sťažnosť spoločnosti R. S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   9 Co 100/07 z 5. júna 2008.

Sťažovateľka bola žalovanou v spore o ochranu osobnosti a zaplatenie nemajetkovej ujmy, v ktorom Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 50/05 z 18. decembra 2006 tak, že vyhovel žalobe navrhovateľa, ktorý voči nej uspel s nárokom na uverejnenie ospravedlnenia a s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy   vo   výške   50   000   Sk.   Sťažovateľka   napadla   označený   rozsudok   okresného   súdu odvolaním.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 100/07 z 5. júna 2008 na základe odvolania sťažovateľky rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil.

Porušenie   označených   práv   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkami proti uloženiu   povinnosti   uverejniť   ospravedlnenie   a rozhodol   spôsobom   nezlučiteľným s ustanoveniami čl. 26 ods. 1, 2 a ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa sťažovateľky súdy pochybili, ak od nej požadovali, aby preukázala pravdivosť polemicky uvedených informácií, ako aj vyslovených podozrení. Sťažovateľka uviedla, že podozrenia majú charakter hodnotiacich súdov, nie tvrdení, pretože ich podstatou je viac či menej voľná interpretácia určitých skutočností, takže je absurdné, aby od toho, kto netvrdí, že   určitá   osoba   konala   podvodne,   súd   vyžadoval,   aby   to   preukázal.   Sťažovateľka argumentovala,   že   vyslovenie   podozrenia   nie   je   tvrdenie,   ale   len   interpretovanie (zhodnotenie) skutočností odôvodňujúcich podozrenie.  

S odvolaním   sa   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sťažovateľka dospela k názoru, že „je nekonzistentné“ s čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru, ak bol sťažovateľ postihovaný za plnenie svojej spravodajskej funkcie.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej označených práv krajským súdom, a žiadala zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodnila, v čom vidí namietané porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a   2 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľky   posúdenie   uverejnených   informácií   odvolacím   súdom nezohľadňuje   ich   kontext,   neopiera   sa   o prijateľné   posúdenie   relevantných   skutočností, kladie   na   tlač   neprimerané   bremeno,   zásah   do   slobody   prejavu   a práva   na   informácie sťažovateľa sa neopiera o dostatočné dôvody a nie je primeraný.

Sťažovateľka uviedla, že z výroku rozsudku okresného súdu a krajského súdu nie je zrejmé,   ktoré   údaje,   tvrdenia   alebo   informácie   týkajúce   sa   údajného   podvádzania navrhovateľa sú nepodložené a nepravdivé.

Z uvedeného sťažovateľka vyvodzuje, že napadnutý rozsudok nemal právny základ a v konečnom dôsledku došlo k tomu, že ani súd prvého stupňa, ani krajský súd neskúmali návrh žalobcu z hľadiska štandardu uplatňovaného Európskym súdom pre ľudské práva, najmä neodôvodnili nevyhnutnosť zásahu do práv sťažovateľky chránených čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru.  

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález: „1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp.   zn. 9 Co 100/07 zo dňa 05. 06. 2008 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v BRATISLAVE sp. zn. 9 Co 100/07 zo dňa 05. 06. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   postupmi,   ktoré   im   predchádzali   v   konaní vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   zásadne   vylučuje   založenie sekundárnej   zodpovednosti   všeobecného   súdu   za   porušenie   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 100/07 z 5. júna 2008 ústavný súd uviedol:

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľka   okrem   iného   v tom,   že   podľa   jej tvrdenia   krajský   súd   opomenul   v odôvodnení   uvedeného   rozsudku   vysporiadať   sa   s jej námietkou,   že   v prípade   napadnutých   výrokov   ide   o hodnotiace   úsudky,   ktoré   vylučujú neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a to s odkazom na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96.

Výhrady sťažovateľky smerovali v prvom rade proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj k nevysporiadaniu sa s námietkami sťažovateľky v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tým malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa   § 157   ods. 2 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný), stručne, jasne a výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré   nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Aj   keď   to   sťažovateľka   v petite   svojej   sťažnosti   nenamietala,   toto   zákonné ustanovenie treba posudzovať v kontexte z hľadiska možného porušenia práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a následne vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný súd sa stotožnil s argumentáciou krajského súdu, podľa ktorej:„Odvolací súd nemôže súhlasiť s obranou odporcu, že v ostatnej časti napadnutých výrokov   sa   taktiež   jedná   o hodnotiaci   úsudok,   ktorý   vylučuje   neoprávnenosť   zásahu   do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a to s odkazom na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 357/96. V prejednávanej veci išlo o taký spôsob spracovania danej témy, pri ktorej   čitateľ   musel   vyvodiť,   že   jeho   úvodné   tituly...   sú   faktickými   tvrdeniami.   Ich hodnovernosť   bola   umocnená   výpoveďou   očitého   svedka,   čím   nebola   daná   čitateľovi možnosť urobiť si iný úsudok na konanie navrhovateľa, ako prijať, že navrhovateľ v relácii podvádzal.   Z hľadiska   posúdenia   neoprávnenosti   zásahu   do   integrity   navrhovateľa nepovažuje   odvolací   súd   za   rozhodujúcu   ani   obranu   odporcu,   ktorou   sa   snažil   zbaviť zodpovednosti tým, že uviedol, že článok nadväzuje na predchádzajúce články, ktoré mali základ vo vyjadreniach predstaviteľov televízie Markíza, pretože uvedením zdroja, ktorý poskytol odporcovi informácie, sa odporca nezbaví zodpovednosti za neoprávnený postih. Ak teda súd prvého stupňa zaviazal odporcu na zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia, jeho postup bol správny.

Rovnako   aj   súd   prvého   stupňa   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel k správnemu záveru, že v prípade daného zásahu nemožno považovať zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia za postačujúce. Okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním vyvolanej ujmy na jednotlivých osobnostných právach navrhovateľa, opodstatňujú aj podľa odvolacieho   súdu záver,   že konaním odporcu bola   nielen   v značnej miere   znížená jeho dôstojnosť, ale tiež dotknutá jeho vážnosť v spoločnosti.“  

Z   odôvodnenia   podstatnej   časti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   taktiež vyplýva, že:

„Odporca   v odvolaní   vytýkal   súdu   prvého   stupňa   nedostatočné   odôvodnenie súdneho verdiktu, čím porušil právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je možné bez akýchkoľvek pochybností zistiť, akými úvahami sa riadil súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov.Odôvodnenie rozsudku je plne v súlade s § 157 ods. 1 O.s.p., nakoľko   v ňom   nechýba   podstatný   obsah   prednesov,   vyložil,   ktoré   skutočnosti   má   za preukázané, a ktoré nie, a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, rovnako ako aj posúdil zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil, preto námietky v tomto smere sú neopodstatnené.  

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   vykonal   dokazovanie   v potrebnom   rozsahu   na   riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v napadnutých častiach, ktorých bolo navrhovateľovi vyhovené, potvrdil v zmysle § 219 O. s. p.“

Pokiaľ   sťažovateľka   v odvolaní   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   vo   vzťahu k povinnosti uverejniť ospravedlnenie argumentovala tým, že ospravedlnenie sa žalobcovi nebude   plniť   svoj   účel,   a preto   uloženie   tejto   povinnosti   už   nebude   spĺňať   atribút legitímnosti a primeranosti, vychádzala z toho, že predpokladom splnenia tejto funkcie je to, že verejnosť dokáže adekvátne posúdiť intenzitu zásahu do práva na ochranu osobnosti. Tento názor sťažovateľka založila na premise, že verejnosti musí byť zrejmý rozdiel medzi informáciami   s   charakterom   hodnotiacich   súdov,   podozreniami   a tvrdeniami odôvodňujúcimi podozrenie.  

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   však   vyplýva,   že   hoci   ním   bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, stalo sa tak výlučne na základe právnych dôvodov spĺňajúcich atribúty legitímnosti a primeranosti, o ktoré oprel svoje rozhodnutie už okresný súd.   V   takejto   situácii   stratilo   opodstatnenie,   aby   sa   odvolací   súd   musel   osobitne vysporiadať   s tou   časťou   odôvodnenia   odvolania   sťažovateľky,   ktorú   považovala   za podstatnú pre svoju argumentáciu. Citované odôvodnenie je preto v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu postačujúce aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa legitímnosti a primeranosti zásahu vo väzbe na slobodu prejavu a práva na informácie. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu obsahuje aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd sa významovo   správne   a v medziach   ústavnosti   vysporiadal   so   situáciou,   v rámci   ktorej odporca (sťažovateľ) opakovane poškodil dobré meno navrhovateľa tým, že sa v článkoch, ktoré publikoval, pravidelne zaoberal rovnakou témou, a to spôsobom, ktorým zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa (čo mal krajský súd za preukázané).

Odôvodnenie namietaného rozsudku by bolo možné považovať za nepreskúmateľné, iba   ak   by   v daných   súvislostiach   nebolo   odôvodnené   vôbec,   resp.   ak   by   použité odôvodnenie vecne nesmerovalo k podstate posudzovanej otázky. Za arbitrárne by ho bolo možné pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom. O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Nad rámec týchto úvah ústavný súd v tejto spojitosti dodáva, že nejde o porušenie základného   práva   na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru považuje za potrebné opätovne pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný   súd   stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   právne   normy (II. ÚS 78/05).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými základnými právami podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z týchto čiastkových záverov ústavný súd odmietol sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť a nedostatok právomoci na jej prerokovanie (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 49 zákona o ústavnom súde v spojení s § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Napadnutý   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru týkajúceho   sa   potvrdenia   rozsudku   okresného   súdu   v danej   veci   nemožno   navyše považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   a najmä rozsahom   odôvodnenia   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   odôvodnenia.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 157 ods. 2 OSP a jeho aplikácia krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   rozhodnutie krajského súdu ústavný súd konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje aj zhodnotenie   právnej   otázky,   ktorá   podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   bola dostatočne   posúdená,   keďže   krajský   súd   rešpektujúc   základné   východiská   práva   na spravodlivý   proces   („fair   trial“)   posúdil   i   dôvody,   pre   ktoré   je možné   konštatovať,   že hranice   realizácie   slobody   prejavu   a práva   na   informácie   v podmienkach   demokratickej spoločnosti   nemožno   absolutizovať,   pretože   logické   odôvodnenia   postoja   sťažovateľky typu: „... Osoba verejného záujmu požíva nižší stupeň ochrany, a preto musí strpieť aj takéto zásahy do sféry svojej osobnosti... , alebo „...   samotná skutočnosť, že informácie uverejnené   v článku   navrhovateľa   urážali,   šokovali   alebo   znepokojovali,   je   z hľadiska dovolenosti   prejavu   irelevantná...“,   by   mohli   pri   priveľmi   extenzívnom   výklade navodzovať stav anómie, t. j. bezzákonnosti, z ústavne a legálne neodôvodniteľného dôvodu a v dôsledku   toho   neúmerného   „protežovania“   jedného   ústavného   práva   prislúchajúceho sťažovateľke (sloboda prejavu a právo na informácie) na úkor druhého ústavného práva navrhovateľa (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena). Uvedený rezultát by bol tak len exaktným vyústením   nerešpektovania jedného z klasických ideových postulátov, z ktorých čerpá kontinentálny právny poriadok už od čias osvietenstva: „Moja sloboda sa začína tam, kde sa končí sloboda iného“ a ktorý je premietnutý   do   dikcie   čl.   2   ods.   3   ústavy:   „Každý   môže konať,   čo   nie   je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“

K tomu možno navyše dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, právom podľa   čl. 10   ods. 1   a 2   dohovoru   a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   neexistuje priama   príčinná   súvislosť,   nemohlo   v   nadväznosti   na   to   dôjsť   ani k   porušeniu   ďalších sťažovateľkou označených práv.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených   základných   práv,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky.   P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. februára 2009