znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 61/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. K. M., súdneho exekútora, K., bytom M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 56/05 z 27. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. K. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2007 doručená   sťažnosť   Ing.   K.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 56/05 z 27. októbra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že 20. augusta 2004 podal sťažovateľ (ako súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie) Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) návrh na zastavenie exekúcie a žiadal priznať trovy exekúcie, ktoré vyčíslil v prílohe k tomuto návrhu. Okresný súd vydal 17. marca 2005 uznesenie sp. zn. 19 Er 90/04, ktorým exekúciu zastavil   a   uložil   oprávnenému nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   vo   výške   390   Sk do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia. Uvedené uznesenie vydal vyšší súdny úradník a ako   vyplýva   z jeho   poučenia   „proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie   nie   je   prípustné Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   č.   k.   19   Er   90/04-14   odvolanie,   ktoré okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   19   Er   90/2004   z 8.   júla   2005   odmietol.   Krajský   súd na odvolanie   sťažovateľa   uznesením   z 27.   októbra   2005   sp.   zn.   1   CoE   56/05,   ktoré je namietané sťažnosťou, prvostupňové uznesenie potvrdil.

Sťažovateľ   uviedol,   že   (v poradí   uvádzané   ako   prvé,   pozn.) „uznesenie,   vrátane výroku o   trovách sťažovateľa   vydal   poverený   zamestnanec súdu -   vyšší súdny úradník. Súdny   úradník   (...)   je   štátnym   zamestnancom.   Nespĺňa   teda   kritéria   nezávislosti,   ktoré sú priamo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 Dohovoru. V prípade, že vyšší súdny úradník vydal rozhodnutie vo veci v súlade s článkom 142 ods. 2 Ústavy SR, proti   takémuto   rozhodnutiu   je   prípustný   opravný   prostriedok,   o ktorom   rozhoduje   vždy sudca.

Rozhodnutie   vyššieho   súdneho   úradníka,   teda   nemôže   byť   nikdy   konečným rozhodnutím vo veci.

Je   nesporné,   že   citované   uznesenie   Okresného   súdu   v Poprade   obsahuje   v   časti poučenie, (...) o tom, že odvolanie nie je prípustné. Toto poučenie je teda nesprávnym poučením súdu. (...)

Nie je, ani nebolo sporné, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiu obsahujúce takéto nesprávne   poučenie,   odvolanie   v   lehote   troch   mesiacov   odo   dňa   jeho   doručenia sťažovateľovi.

Okresný súd v Poprade rozhodol sudcom JUDr. Š. Z. dňa 8. 7. 2005 uznesením sp. zn. 19 Er 90/2004 tak, že odvolanie odmieta.

Odmietnuť podľa ustanovenia O. s. p. [§ 218 ods. 1 písm. c )] možno odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Podľa článku 142 ods. 2 Ústavy SR, však proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustný opravný prostriedok, o ktorom vždy rozhoduje sudca. Rozhodnutím sudcu o opravnom prostriedku však nie je rozhodnutie o jeho odmietnutí. Rozhodnutím o opravnom prostriedku v súlade s článkom 142 Ústavy SR je také rozhodnutie súdu, ktoré rozhodne o dôvodnosti alebo nedôvodnosti odvolania, v žiadnom prípade však nemôže byť rozhodnutie o neprípustnosti odvolania,   pretože   by   to   bolo   v   priamom   rozpore   s   vyššie   citovaným   článkom   ústavy. Ak Okresný súd v Poprade postupoval takýmto spôsobom, odňal tým účastníkovi konania

-sťažovateľovi   -   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   toto   rozhodnutie   potvrdil   Krajský   súd v Prešove (pričom sťažovateľ zdôrazňuje, že Krajský súd v Prešove nepotvrdzoval uznesenie vyššieho súdneho úradníka zo dňa 17.3.2005, ale uznesenie vydané sudcom dňa 8.7.2005 o odmietnutí odvolania ), jeho rozhodnutie je postihnuté takou istou vadou, ako rozhodnutie súdu prvého stupňa [§ 221 ods. 1 písm. f)].“.

Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne   aby   rozhodol   tak,   že „právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   súdom   podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, a právo na súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.zn.   1   CoE   56/05   zo   dňa   27.   10.   2005, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 56/05 zo dňa 27.10.2005 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súdu   v   Prešove   pokračovať   v   porušovaní namietaných právach sťažovateľa. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   a   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv a slobôd došlo uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   1   CoE   56/05   z   27.   októbra   2005,   ktorý   mu   potvrdením prvostupňového uznesenia odňal možnosť konať pred súdom (k podobným záverom dospel sťažovateľ aj vo vzťahu k prvostupňovému uzneseniu, ktoré ale nie je predmetom sťažnosti v tom smere, že sťažovateľ žiada jeho zrušenie, pozn.).

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s napádaným uznesením krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol postup súdu protiprávny,   a jeho   postupom   by   bola   sťažovateľovi   odňatá   možnosť   domáhať sa ustanoveným postupom jeho práva na súde, v tom prípade je potrebné takýto postup považovať   za   dovolací   dôvod   podľa   citovaného   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   (k   podobným   záverom   už ústavný   súd   dospel   v   rozhodnutí III. ÚS 88/02 zo 4. júla 2002).

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred súdom, čo je v danom prípade dovolací dôvod proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237   písm.   f)   OSP.   Zo   sťažnosti   je   teda   zrejmé,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho základných práv.

Sťažovateľ   teda   vo   vzťahu   k napádanému   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 1 CoE 56/05   z   27.   októbra   2005   disponoval   dostupným   a účinným   prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jeho základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie opravných prostriedkov už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007