znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 61/05-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2005 prerokoval sťažnosť Milana Libiča, bytom M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl. 6 ods. 1, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   v konaniach vedených pod sp. zn. 6 C 361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02 a 3 C 119/02, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Milana Libiča v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa čl 6 ods. 1, práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 a práva na zákaz zneužitia práv podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaniach Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   vedených   pod   sp.   zn.   6   C   361/84,   5   C   246/86 a 3 C 119/02   a v časti   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   3   C   118/02   vo   veci   skončenej čiastkovým rozsudkom z 3. decembra 2003, o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť Milana Libiča vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2005 doručená   sťažnosť   Milana   Libiča,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva, aby jeho záležitosť bola spravodlivo a v primeranej lehote prejednaná, podľa   čl.   6 ods.   1, práva na účinný právny prostriedok   nápravy podľa   čl.   13 a práva na zákaz zneužitia práv podľa   čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 6 C 361/84, 5 C 246/86, 3 C 118/02 a 3 C 119/02.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených   základných   práv   v konaní (resp. konaniach)   o rozdelenie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“) a o vydanie vecí vedenom na okresnom súde pod uvedenými spisovými značkami.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených základných práv   v konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6 C   361/84,   5   C   246/86, 3 C 118/02 a 3 C 119/02, aby zaviazal okresný súd „zaplatiť 30 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania   od   13.   septembra   1981   až   do   zaplatenia“   a aby   mu   priznal „primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom okresného súdu v uvedených konaniach boli porušené ním označené základné práva.

II.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd zistil:A)

1. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 246/86-93 z 29. októbra 1987:

I.určil okruh vecí patriacich do BSM,

II.prikázal veci z BSM sťažovateľovi a odporkyni,

III.určil pripadnutie vkladnej knižky vedenej v Slovenskej štátnej sporiteľni, pobočke   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „SŠS“),   s vkladom   29,90   Kčs odporkyni,

IV.uložil odporkyni povinnosť nahradiť dlh z mladomanželskej pôžičky SŠS,

- rozhodol o zaplatení súdneho poplatku,

- návrh sťažovateľa v časti týkajúcej sa vydania zlatej retiazky a zaplatenia sumy 5 195 Kčs vylúčil na samostatné konanie,

- vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

2. Sťažovateľ a odporkyňa napadli rozsudok odvolaním (okrem výroku o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie),

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 23 Co 93/88-117 z 3.   mája 1988   zrušil   rozsudok   súdu   prvého stupňa v jeho napadnutej   časti   a v rozsahu zrušenia   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   zistil,   že   okresný   súd „rozhodol predčasne,   bez   úplného   zistenia   skutočného   stavu   veci,   pričom   sa   nezaoberal   v celom rozsahu   s vecami   o ktorých   účastníci   rozporne   tvrdia,   že   patria,   prípadne   nepatria   do BSM“.

4. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 246/86 z 25. novembra 1988:

I.určil okruh vecí patriacich do BSM,

II.prikázal veci z BSM sťažovateľovi a odporkyni,

III.určil pripadnutie vkladných knižiek vedených v SŠS s vkladom 29,90 Kčs a s kladom 41 Kčs,

IV.uložil odporkyni povinnosť splatiť dlh z mladomanželskej pôžičky SŠS,V.   uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť odporkyni 606,60 Kčs,

- rozhodol o zaplatení súdneho poplatku,

- návrh sťažovateľa v časti týkajúce sa vydania zlatej retiazky a zaplatenia sumy 5 195 Kčs za veci osobného vlastníctva vylúčil na samostatné konanie,

- nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

5. Sťažovateľ (18. januára 1989) a aj odporkyňa napadli rozsudok odvolaním.

6. Krajský súd rozsudkom č. k. 22 Co 102/89-154 z 21. marca 1989:

- potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch pod bodmi I a V a vo výroku o trovách konania a o súdnom poplatku,

-   zrušil   výrok   prvostupňového   rozsudku   o vylúčení   návrhu   sťažovateľa   na   samostatné konanie,

- nepriznal účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „... Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 O.   s.   p.   preskúmal   prvostupňový   rozsudok,   tiež   konanie   jemu   predchádzajúce   a dospel k záveru, že tento je vecne správny, zodpovedajúci zákonu a že odvolanie navrhovateľa, ako aj odporkyne, nemožno považovať za dôvodné.

Odvolací   súd   tak   zistil,   že   v prvostupňovom   rozsudku   je   nadbytočným   výrok o vylúčení časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal vydania retiazky a zaplatenie 5.195,- Kčs na samostatné konanie, lebo takýto výrok je obsiahnutý v prvostupňovom rozsudku zo dňa 29. 10. 1987, ktorý v tejto časti zrušený nebol a stal sa právoplatným. Preto bolo nutné tento výrok rozsudku zrušiť, lebo neboli splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu tohto výroku (§ 221 ods. 1 O. s. p.).

Ako vyplýva z výsledkov dokazovania vykonaných súdom prvého stupňa, súd sa riadil dôsledne vyslovenými zásadami v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu (23 Co 93/86-117) a vec aj z hľadiska právneho správne posúdil.

... Z týchto dôvodom, ale najmä z dôvodov uvedených v prvostupňovom rozsudku, odvolací súd tento (mimo zrušenej časti popísanej vyššie) podľa § 219 O. s. p. potvrdil“.Ako   to   z citovaného   znenia   odôvodnenia   rozsudku   vyplýva,   krajský   súd prvostupňový rozsudok potvrdil vo všetkých jeho výrokoch, t. j. aj pod bodmi I až V (okrem zrušenej časti), a nie ako je to uvedené (zrejme omylom) v jeho výroku len „pod bodmi I. a V.“ (pozri aj nižšie pod bodom 11).

Rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   5   C   246/86   nadobudol   právoplatnosť 3. mája 1989.

7. V sťažnosti z 9. marca 2005 na neočíslovanej v poradí tretej strane sťažovateľ uviedol „... Rozsudok 5 C 246/86 zo dňa 25. 11. 1988 pod bodmi 2, 3 a 4 nebol nikdy potvrdený.   Mnou   podanými   návrhmi   zo   dňa   13.   9.   1984,   11.   5.   1985   a 28.   4.   1986 v k. č. 6 C 361/84 a 5 C 246/86 až po mnohých urgenciách Okresný súd vo Vranove n./T. začal konať vydaním uznesenia 3 C 118/02, 3 C 119/02 zo dňa 11. 11. 2002.“

8. Okresný súd uznesením č. k. 3 C 118/02-15, 3 C 119/02-16 z 11. novembra 2002 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 22. novembra 2002) uložil sťažovateľovi, „... aby súdu v lehote 20 dní od doručenia uznesenia oznámil:

- či trvá na návrhu o vydanie nehnuteľných vecí, ktorý uplatnil v konaní o vysporiadanie BSM, ako protinávrh, vedenom na tun. súde pod sp. zn. 6 C 361/84,

- či trvá na pokračovaní v konaní o vydanie zlatej retiazky a zaplatení sumy 5.195 Sk, ktorá časť návrhu bola vylúčená rozsudkom zo dňa 29. 11. 1987 v konaní sp. zn. 5 C 246/86“.V odôvodnení uznesenia okresný súdu uviedol, že „Žalobca v konaní vedenom na tun. súde pod sp. zn. 6 C 361/84, o vyporiadanie BSM po rozvode manželstva, doručil do spisu   dňa   14. 5.   1985   návrh   na   spojenie   vecí   –   1/   vyporiadanie   BSM   a 2/   vydanie hnuteľných vecí do jeho osobného vlastníctva.

Konanie o vyporiadanie BSM bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu uznesením tun. súdu zo dňa 21. 5. 1985, proti ktorému podal terajší žalobca odvolanie, a to voči výroku o trovách konania, ktorému odvolaniu KS v Košiciach vyhovel uznesením zo dňa 29. 11. 1985, sp. zn. 23 Co 293/85-61, pričom na 3 strane uznesenia, v ostatnom odstavci, uložil tun. súdu, aby protinávrh vylúčil na samostatné konanie a pokračoval v ňom. Tun. súd   po   právoplatnosti   uznesenia   KS   nepostupoval   v súlade   s uvedeným   pokynom   a do dnešného dňa o protinávrhu nerozhodol.

Podobne v konaní vedenom na tun. súde pod sp. zn. 5 C 246/86, bola časť žaloby vylúčená   rozsudkom   zo   dňa   29.   októbra   1987   na   samostatné   konanie   (vydanie   zlatej retiazky a zaplatenie sumy 5.195 Sk), v ktorom sa nepokračovalo.

Žalobca pri informatívnom výsluchu vo veci 5 C 11/00 dňa 6. 4. 2001 oznámil, že nemá dôveru v tun. súd z toho dôvodu, že nekonal vo veci 6 C 361/84, ani v ďalšej veci 5 C 246/86,   pričom   súdny   poplatok   v obidvoch   konaniach   zaplatil.   Mal   záujem,   aby   sa prednostne vyriešili tieto staré prípady a až potom jeho nový návrh o zníženie výživného voči dcére Diane (sp. zn. 5 C 11/00). (...)

V prípade   márneho   uplynutia   súdom   stanovenej   lehoty,   súd   bude   pokračovať v obidvoch konaniach ustanovením opatrovníka žalovanej J. P. v osobe D. L., so súčasným doručovaním do USA na jej známu adresu a po splnení procesných podmienok stanoví termín pojednávania v obidvoch veciach“.

9.   Okresný   súd   čiastočným   rozsudkom   č.   k.   3   C 118/02-44   z 3.   decembra   2003 o žalobe o vydanie zlatej retiazky   a zaplatenie sumy 5 195 Sk rozhodol   tak, že žalobu „v časti týkajúcej sa vnesených osobných vecí žalobcom do manželstva v sume 2 830 Sk, predajom   ktorých   bol   zakúpený   skrinkový   kuchynský   robot   zn.   ETA   v sume   2   750   Sk zamieta.   O trovách   bude   rozhodnuté   konečným   rozhodnutím   o celom   petite   žaloby“. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že „Na rozhodnutie ostal nárok na vydanie zlatej   retiazky   a na   vydanie   osobných   vecí   v celkovej   hodnote   2   365   Sk,   ktoré   ostali v spoločnom byte pri jeho odchode. O trovách rozhodne súd konečným rozsudkom vo veci samej“.

10. Čiastočný rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním z 2. februára 2004. Žiadal „zrušiť rozhodnutia sp. zn. 3 C 118/02 a 3 C 119/02 a vydať rozsudok o vydanie zlatej retiazky a zaplatenie sumy 30 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 13. septembra 1984 až do zaplatenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“.

11. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 3 Co 101/04-90 z 23. novembra 2004 (ktorý   bol   sťažovateľovi   podľa   jeho   tvrdenia   doručený   14.   januára   2005)   potvrdil „... rozsudok   v jeho   napadnutej   časti,   okrem   výroku,   ktorým   súd   prvého   stupňa   určil,   že o trovách konania bude rozhodnuté konečným rozhodnutím o celom petite žaloby“.V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   Krajský   súd   v   Prešove   uviedol: „...   Majetok nadobudnutý počas trvania manželstva bol vysporiadaný rozsudkom vydaným Okresným súdom Vranov nad Topľou dňa 25. 11. 1988, č. k. 5 C 246/86-136 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 22 Co 102/89-154 zo dňa 21. marca 1989. Nebolo už možné previesť započítanie nároku žalobcu na majetok nadobudnutý za trvania manželstva, a preto súd v tejto časti žalobu zamietol.

Ohľadne nároku na vydanie zlatej retiazky a na vydanie osobných vecí v celkovej hodnote 2 365 Sk, ktoré ostali v spoločnom byte pri jeho odchode, súd prvého stupňa vylúčil na samostatné konanie s tým, že o trovách konania rozhodne konečným rozsudkom vo veci samej (...).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,   ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1 O. s. p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou (predtým vo Vranove nad   Topľou)   č.   k.   5   C   246/86-136   zo   dňa   25.   novembra   1988   v spojení   s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 22 Co 102/89-154 zo dňa 21. marca 1989 bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výrokoch pod bodmi I. a V. a výroku o trovách konania a o súdnom poplatku. Bolo vyslovené, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a zrušený bol len výrok prvostupňového rozsudku o vylúčení návrhu navrhovateľa na samostatné konanie.

Z pripojeného spisu sp. zn. 5 C 246/86 Okresného súdu Vranov nad Topľou odvolací súd zistil,   že aj z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach vyplýva,   že čo do rozsahu BSM bolo rozhodnutiami oboch súdov právoplatne rozhodnuté, čo patrí do BSM navrhovateľa a odporkyne,   a že z vecí patriacich BSM   prikázal právoplatne súd prvého stupňa navrhovateľovi televízor, robot, sifónovú fľašu a nôž, spolu v hodnote 4 359 Kčs (teraz   Sk).   Odporkyni   prikázal   koberec,   práčku,   vaničku,   botník,   vešiakovú   stenu,   stôl, stoličky,   koberec,   chladničku,   drevenú   poličku,   taniere,   skrinku   na   chlieb,   strojček   na hranolky,   nožnice   na   hydinu,   klepáč   na   mäso,   obrus,   ďalší   koberec,   záves   a prehoz, postieľku,   zapaľovač   plynu,   obývaciu   stenu,   gaučovú   súpravu,   luster,   obrusy,   všetko v hodnote   34   598   Kčs.   Ďalej   bolo   rozhodnuté,   že   odporkyňa   je   povinná   vydať navrhovateľovi jemu prikázané veci do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to že odporkyni pripadla   aj   vkladná   knižka   č.   130248   a vkladná   knižka   č.   145290-6,   obe   vedené v Slovenskej štátnej sporiteľni.

Okrem toho z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že odvolania tak navrhovateľa ako aj odporkyne nie sú dôvodné, lebo zistil, že v prvostupňovom rozsudku je nadbytočný   výrok   o vylúčení   časti   žaloby,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   vydania   retiazky a zaplatenia   5   195   Kčs   na   samostatné   konanie   a takýto   výrok   je   obsiahnutý v prvostupňovom rozsudku zo dňa 29. 10. 1987, ktorý v tejto časti zrušený nebol a stal sa právoplatným. Preto bolo nutné tento výrok v rozsudku zrušiť podľa § 221 ods. 1 O. s. p. ale žiaden iný výrok rozsudku, ktorým bol preskúmaný v odvolacom konaní zrušený nebol... Aj   z obsahu   spisu   sp.   zn.   5   C   246/86,   z uznesenia   Krajského   súdu   v Košiciach č. k. 23 Co 93/88-117 zo dňa 3. 5. 1988 je zrejmé, že bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie, okrem výroku, o vylúčení časti návrhu na samostatné konanie.

Podľa § 152 ods. 1, 2 O. s. p., zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, rozsudkom rozhoduje súd o veci samej. Zákon ustanovuje kedy súd rozhoduje vo veci samej uznesením.

Rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, môže súd rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Na   základe   citovaných   zákonných   ustanovení   správne   postupoval   aj   súd   prvého stupňa, keď rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol. Nesporné v konaní bolo to, že pri vyporiadaní BSM obidve rozhodnutia, tak rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou ako   aj   rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   uvádzajú,   že   do   BSM   patrí   skrinkový kuchynský robot zn. ETA v sume 2 750 Sk. Pokiaľ ide o vnesenie osobných vecí žalobcu do manželstva v sume 2 830 Sk, predajom ktorých bol zakúpený skrinkový kuchynský robot zn. ETA   v sume   2   750   Sk,   správne   je   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   o tom,   že   majetok nadobudnutý   počas trvania manželstva bol   vyporiadaný a žalobca na   základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 22 Co 102/89-154 zo dňa 21. 3. 1989 mohol vykonať svoje právo, mohol navrhnúť výkon rozhodnutia (teraz návrh na exekúciu).

Preto   nemôže   byť   opodstatnené   odvolanie   žalobcu   proti   rozsudku   súdu   prvého stupňa   len   z dôvodu,   že   on   z bytu   žiadnu   vec   nevyniesol   a všetky   hnuteľné   veci   nechal v byte. On trvá na tom, že nespravodlivosť voči nemu trvá od 14. 7. 1981, keď žalovaná vymenila zámok a on sa do bytu nemohol dostať a nemohol odniesť svoje veci. Pritom z konania jednoznačne vyplýva, že ani jedným rozhodnutím vo vzťahu k účastníkom konania nebolo rozhodované o vznesenej námietke zaujatosti, aby sa mohli potvrdiť pochybnosti žalobcu   vo   vzťahu   k priateľom   bývalého   svokra.   Zákonné   ustanovenie   §   152   O.   s.   p. umožňuje   rozsudkom   rozhodnúť   najskôr   len   o časti   veci,   teda   len   čiastočne   alebo   len o základe,   nemusí súd rozhodovať o celej prejednávanej veci, ak má v takomto rozsahu zistený skutkový stav vo veci. Žalobca pritom nepreukázal žeby z jeho osobného majetku sa vynaložila aj iná suma ohľadne zamietajúcej časti žaloby, t. j. o zaplatenie sumy 2 830 Sk, čo do vnesenia osobných vecí do manželstva.

Návrhová   povinnosť   žalobcu   podľa   §   120   O.   s.   p.   stíha   tu   predovšetkým   jeho a dôkazné bremeno práve jeho ťaží.

Súd   prvého   stupňa   nemohol   tak   predísť   započítaniu   nároku   žalobcu   na   majetok nadobudnutý za trvania manželstva v tejto časti, a preto správne žalobu zamietol.

Odvolací   súd   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutej   časti,   t.   j.   okrem výroku, ktorým súd prvého stupňa určil, že o trovách konania bude rozhodnuté konečným rozhodnutím o celom petite žaloby, ako vecne správny potvrdil podľa § 219 O. s. p. (...)“.

V závere odôvodnenia rozsudku Krajský súd v Prešove načrtol ďalší postup konania v predmetnej veci:

„... Súd prvého stupňa následne musí rozhodnúť osobitným uznesením podľa § 112 O. s. p. o vylúčení časti nároku na samostatné konanie tak, ako uvádza v rozsudku zo dňa 3. decembra 2003, aby bolo jasné o akom určitom petite bude rozhodovať.

Vo   vylúčenej   časti,   ktorou   je   vydanie   osobných   vecí   žalobcu   v celkovej   hodnote 2 365 Sk ako aj vydanie zlatej retiazky a iné, potom rozhodne aj o trovách celého konania tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania so zreteľom na § 224 a § 151 O. s. p.“

B) Ústavný súd na okresnom súde zistil, že

1.   Konanie   o zvyšnej   časti   návrhu   (t.   j.   vydanie   zlatej   retiazky   a osobných   vecí v celkovej sume 2 365 Sk) vo veci sp. zn. 3 C 118/02 pokračuje pojednávaním, ktorého termín bo stanovený na 12. apríl 2005.

2. Konanie vo veci sp. zn. 3 C 119/02 okresný súd uznesením č. k. 3 C 119/02-24 z 29. septembra 2003 zastavil. V odôvodnení uznesenia uviedol:„... Z pôvodného spisu 5 C 246/86 súd zistil, že o vyporiadanie BSM sa viedlo konanie na tun. súde pod sp. zn. 6 C 361/84, z obsahu ktorého zistil, že návrh podala terajšia žalovaná, ktorý zobrala späť a konanie o vyporiadanie BSM bolo zastavené.   V tomto konaní však terajší žalobca podal protinávrh, ktorým sa domáhal vrátenia zlatej retiazky, osobných vecí v hodnote 2 365 Sk a sumy 2 830 Sk, za ktorú bol zakúpený elektrický kuchynský robot. Spolu   ide   o sumu   5   195   Sk.   Tento   protinávrh   po   právoplatnom   zastavení   konania 6 C 361/84 bol zapísaný pod sp. zn. 3 C 118/2002.

Porovnaním predmetu konania a okruhu účastníkov konania súd zistil, že protinávrh v konaní 6 C 361/84 bol podaný skôr, než vylúčený návrh v konaní 5 C 246/86, čím vznikla prekážka začatého konania (§ 83 Obč.   súd. por.) o tom istom predmete (zlatá retiazka a zaplatenie sumy 5 195 Sk), preto konanie o vylúčenej časti návrhu z pôvodného konania 5 C 246/86 (teraz sp. zn. 3 C 119/02), zastavil podľa § 104, ods. 1, veta prvá Obč. súd. por.“

Krajský   súd   v   Prešove   na   základe   odvolania   sťažovateľa   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie uznesením č. k. 1 Co 86/04-46 z 30. júna 2004, v ktorého odôvodnení uviedol:„... Podľa ustanovenia § 83 O. s. p. začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.

V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, veci vedené pod sp. zn. 3 C 118/02 a 3 C 119/02 sa týkajú tých istých účastníkov, rovnakého predmetu konania a opierajú sa o totožné   skutkové   okolnosti.   Preto   skôr   začaté   konanie   vo   veci   3   C   118/02   vytvára prekážku   litispendencie.   Táto   je   prekážkou   neodstrániteľnou,   majúcou   za   následok zastavenie konania podľa ustanovenia § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p.

Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil...“

Uznesenie č. k. 3 C 119/02-24 nadobudlo právoplatnosť 2. augusta 2004.

3.   Konanie   vo   veci   sp.   zn.   6   C   361/54   (navrhovateľka   J.   P.,   býv.   manželka sťažovateľa,   ktorý   bol   v spore   odporcom)   o vyporiadanie   BSM   bolo   uznesením č. k. 6 C 361/84-49   z 21.   mája   1985   zastavené   z dôvodu   späťvzatia   návrhu.   Uznesenie nadobudlo (v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 23 Co 293/85-61 z 29. novembra 1985, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa) právoplatnosť 9. januára 1986.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

A) Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   zistení   uvedených   v II.   časti   odôvodnenia   tohto uznesenia   (t.   j.   že:   a)   konanie   vo   veci   sp.   zn.   5   C   361/84   bolo   právoplatne   skončené 9. januára   1986,   b)   konanie   vo   veci   sp.   zn.   sp.   zn.   5   C   246/86   bolo   právoplatne skončené 3. mája   1989,   c)   konanie   vo   veci   sp.   zn.   3   C   119/02   bolo   právoplatne skončené 2. augusta 2004, d) v konaní vo veci sp. zn. 3 C 118/02 bol rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 101/04-90 z 23. novembra 2004 potvrdzujúci čiastkový rozsudok okresného súdu č. k. 3 C 118/02-44 z 3. decembra 2003 doručený sťažovateľovi 14. januára 2005 a vo zvyšnej   časti   nariadil   okresný   súd   pojednávanie   na   12.   apríl   2005 a skutočnosti,   že sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   10.   marca   2005,   teda   po   uplynutí   vyššie uvedenej   zákonom   a   stanovenej   dvojmesačnej   lehoty,   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto uznesenia.

B)   Sťažnosť   v časti   napádajúcej   konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 3 C 118/02, týkajúce sa rozhodovania o návrhu na vydanie zlatej retiazky a vydania osobných   vecí   v celkovej   hodnote   2   365   Sk   (t.   j.   nároku,   o ktorom   nebolo   rozhodnuté čiastkovým   rozsudkom   z 3. decembra 2003)   ústavný súd odmietol z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Od vydania uznesenia okresného súdu z 11. novembra 2002 (pozri bod 8 II. časti a bod   A d)   III.   časti   odôvodnenia)   okresný   súd   vo   veci   riadne   konal   a uplynulú   dobu konania (od 11. novembra 2002 dosiaľ) nepovažuje ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti   prípadu   za   takú,   ktorú   by   bolo   možné   kvalifikovať   za   neprimeranú   „so zbytočnými prieťahmi“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   zo   skutoční,   že   sťažovateľ   (okrem   deklarovania   porušenia   práv) v sťažnosti bližšie nekonkretizoval postup, resp. konanie (činnosť) okresného súdu, ktorého dôsledkom malo byť porušenie ostatných ním označených základných práv v tejto časti (etape) konania (a z obsahu sťažnosti nie je možné zistiť príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu a porušením sťažovateľom označených základných práv), ústavný súd jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   pod   bodom 2 výrokovej časti tohto nálezu.

C)   Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáhal   uloženia   povinnosti   okresnému   súdu   zaplatiť 30 000   Sk   so   17,56   %   úrokom   z omeškania   (pozri   vyššie   I.   časť   odôvodnenia),   ktorej dôvody   (a   ani   právny   titul)   v sťažnosti   neuviedol,   ústavný   súd   nad   rámec   už   vyššie uvedeného poukazuje na to, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje   v rámci   právomoci   taxatívne   vymedzenej   ústavou.   Obsahom   právomoci ústavného   súdu   nie   je   nahradzovanie   iných   štátnych   orgánov   vo   veciach,   ktoré   sú   im ústavou   a zákonmi   Slovenskej   republiky   dané   do   ich   rozhodovacej   právomoci   (napr. rozhodovanie   o náhrade   škody   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu,   ale   v právomoci všeobecných   súdov,   resp.   iných   štátnych   orgánov   na   to   určených   zákonom).   Taktiež uloženie   povinnosti   okresné   súdu   uhradiť   sťažovateľom   požadovanú   platbu   nie   je v právomoci ústavného súdu.

D)   Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o ďalších   nárokoch sťažovateľa uvedených v jeho sťažnosti by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2005