znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 61/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2003 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť Ing. L. S., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. V. S., K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1091/99 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. L. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1091/99   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

  I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 26. marca 2003   sp.   zn.   I.   ÚS   61/03   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť   Ing.   L. S.,   bytom   K.   (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1091/99.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 6. septembra 1999 na Okresnom súde Košice II žalobný návrh proti žalovanému MÓDA-RAJ, s. r. o., so sídlom Obrody 21, Košice,   o úhradu   40 000   Sk   s prísl.   a na vydanie   predbežného   opatrenia. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 20 C 1091/99 a do dňa podania tejto sťažnosti ústavnému súdu toto konanie nebolo právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľa postupom Okresného súdu Košice II dochádzalo v danej veci k zbytočným prieťahom v konaní napriek tomu, že ohľadom predmetnej veci vyčerpal aj   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   na   prieťahy   v konaní   podal   aj   sťažnosť   podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vo veci samej vedenej pod sp. zn. 20 C 1091/99, porušil právo Ing. L. S., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný súd Košice II, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom z 11. apríla 2003   Spr.   399/03   a   sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom   zo 7. mája 2003.

Predseda okresného súdu podrobne popísal priebeh súdneho konania vo veci vedenej pod sp. zn. 20 C 1091/99 od podania žalobného návrhu sťažovateľom až po právoplatné skončenie predmetnej veci a uviedol, že vzhľadom na chronológiu vykonávaných úkonov „mám   za   to,   že   časové   intervaly,   ktoré   medzi   nimi   uplynuli,   sú   adekvátne   množstvu nevybavených vecí v súdnom oddelení vo veci konajúceho sudcu, ktorých je 798. Takáto enormná zaťaženosť sudcov tunajšieho súdu, teda aj vo veci konajúceho JUDr.   M.   P., neumožňuje   vykonávať   vo   veci   úkony   a vytyčovať   termíny   pojednávaní   v lehotách   pre účastníkov priaznivejších.

Navyše   vec   je   právoplatne   skončená,   v dôsledku   čoho   je   stav   právnej   neistoty u sťažovateľa odstránený“.

K vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   zaslal   7.   mája   2003   svoje   stanovisko sťažovateľ, ktorý prostredníctvom svojho právneho zástupcu k tomuto vyjadreniu uviedol:„Predseda   dotknutého   okresného   súdu   o.   i.   uvádza,   že   časové   intervaly,   ktoré uplynuli medzi jednotlivými úkonmi sú adekvátne množstvu nevybavených vecí v súdnom oddelení   vo   veci   konajúceho   sudcu.   Pán   predseda   zároveň   poukazuje   na   enormnú zaťaženosť sudcov, teda aj vo veci konajúceho JUDr. M. P., ktorá neumožňuje vykonávať úkony a vytyčovať termíny pojednávaní v lehote pre účastníkov priaznivejších.

Uvedené   tvrdenia   sú   právne   neopodstatnené,   pretože   podľa   judikatúry   ÚS   SR k článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

-účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa vydania rozhodnutia. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nestačí, aby súdy vec prerokovali prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet),

-aj keď neexistuje časová hranica, ktorá by ohraničovala proces a v ktorej by súd mal povinnosť právoplatne vec rozhodnúť, nie je možné si to vysvetľovať tak, že súd si sám určí, kedy a aký úkon vykoná, pričom by nemusel rešpektovať čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, t. j. konať bez neodôvodnených prieťahov,

-priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo,

-v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   prieťahy   v súdnom konaní.

K veci ďalej uvádzam, že k zbytočným prieťahom v konaní sp. zn. 20 C 1091/99 došlo evidentne v období od 25. 10. 1999 (vydanie predbežného opatrenia) do 15. 05. 2000 (prvé pojednávanie vo veci samej), v ktorom medzi jednotlivými úkonmi dotknutého súdu uplynula viac ako 6 mesačná lehota.

K ďalším prieťahom v konaní došlo v období od 11. 09. 2000 (vyhlásenie rozsudku) do   07.   06.   2002   (vydanie   dopĺňacieho   rozsudku).   Podľa   uznesenia   Krajského   súdu v Košiciach z 27. 11. 2002, sp. zn. 12 Co 558/02-80, o zaplatenom súdnom poplatku za podané odvolanie rozhodne prvostupňový súd, avšak tento súd o súdnom poplatku dosiaľ nerozhodol.“  

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 20 C 1091/99:

Sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   proti   žalovanému   MÓDA-RAJ,   s.   r.   o.,   so sídlom   Obrody   21,   Košice,   žalobu   o zaplatenie   40   000   Sk   s prísl.   a   na   nariadenie predbežného   opatrenia   6.   septembra   1999   a 11.   októbra   1999   doručil   okresnému   súdu upresnenie tejto žaloby. Vo veci bolo 25. októbra 1999 uznesením nariadené predbežné opatrenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. decembra 1999.

Následne   konajúci   sudca   vytýčil   vo   veci   pojednávania   na   dni   15.   mája   2000, 5. júna 2000,   26.   júna   2000   a 11.   septembra   2000.   Prvé   tri   z týchto   pojednávaní   boli odročené z dôvodu   nevykázaného doručenia   predvolania   žalovanému a jeho neúčasti na vytýčených   pojednávaniach;   na   poslednom   z týchto   pojednávaní,   na   ktoré   zabezpečilo doručenie žalovanému Obvodné oddelenie Policajného zboru v Trnave (ďalej len „OO PZ v Trnave“), bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi 40 000 Sk aj s úrokmi.

Opatrením predsedu okresného súdu bola predĺžená lehota na vyhotovenie rozsudku do 1. decembra 2000.

Rozsudok bol sťažovateľovi doručený 8. decembra 2000 a 15. decembra 2000 proti nemu podal odvolanie. Dňa 29. decembra 2000 dal konajúci sudca pokyn pre doručenie rovnopisu   odvolania   žalovanému   a vyzval   ho,   aby   sa   k nemu   v lehote   15   dní   vyjadril. Zároveň vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Sťažovateľ   podal   10.   januára   2001   „doplnenie   žalobného   návrhu   a promptné nariadenie   ďalšieho   predbežného   opatrenia“,   o ktorom   bolo   rozhodnuté   uznesením   z 9. februára 2001.

Proti   uvedenému   uzneseniu   podal   9.   marca   2001   sťažovateľ   odvolanie,   preto   ho konajúci sudca 21. marca 2001 vyzval na predloženie rovnopisu tohto odvolania, ktoré 26. apríla 2001 zaslal na vyjadrenie žalovanému.

V dôsledku sťažovateľom podaných odvolaní bol spis 18. júna 2001 predložený na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesenie okresného súdu z 9. februára 2001 potvrdil a vec v časti napadnutého rozsudku okresného súdu vrátil 30. októbra 2001 na doplnenie ako predčasne predloženú.

Dňa 22. novembra 2001 dal konajúci sudca pokyn na doručenie rozhodnutí krajského súdu   účastníkom   konania,   keďže   toto   doručovanie   bolo   u žalovaného   bez   pozitívneho výsledku, bolo opakované 6. decembra 2001.

Dňa 7. júna 2002 vydal sudca vo veci doplňujúci rozsudok, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 97 172 Sk bezúročne.

Žalovaný toto rozhodnutie neprevzal, preto mu bolo opätovne doručované 15. júla 2002 a následne konateľovi žalovaného 18. septembra 2002. Dňa 3. októbra 2002 bolo o súčinnosť pri doručovaní požiadané príslušné OO PZ v Trnave a doplňujúci rozsudok bol 22. októbra 2002 doručený konateľovi žalovaného.

Po   doručení   doplňujúceho   rozsudku   sťažovateľovi   tento   zobral   svoje   odvolanie 3. júla 2002 späť.

Dňa   21.   novembra   2002   bola   vec   predložená   krajskému   súdu,   ktorý   ju   spolu s rozhodnutím, ktorým zastavil odvolacie konanie, vrátil okresnému súdu 4. decembra 2002.Dňa 23. decembra 2002 dal konajúci sudca pokyn pre doručenie uznesenia krajského súdu účastníkom konania; žalovanému cestou OO PZ v Trnave.

Uznesenie   o zastavení   odvolacieho   konania   nadobudlo   právoplatnosť 10. februára 2003, a teda vec bola týmto dňom skončená.

III.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 1091/99 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 21/01, II. ÚS 57/01). V týchto veciach ústavný súd totiž prihliada aj na vyššie uvedený účel tohto základného práva (I. ÚS 27/02).

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd je toho názoru, že   konanie o zaplatenie   finančného   obnosu   vzhľadom   na   jeho   skutkovú   a právnu   povahu   nemožno hodnotiť ako zložitú vec.  

2. Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda „správanie sťažovateľa“, v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť osobitne zohľadnená na jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto   konaní k zbytočným prieťahom, aj keď ústavný súd zistil, že dobu konania pred okresným súdom čiastočne   ovplyvnili   procesné   úkony   sťažovateľa   (postupné   dopĺňanie   a upresňovanie svojho žalobného návrhu). Ústavný súd pri hodnotení tohto postupu sťažovateľa vychádzal zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   využitie   možností   daných   sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako   postup,   ktorého   dôsledkom   sú   zbytočné   prieťahy   (I.   ÚS   31/01),   a   dĺžku   súdneho konania,   ktorá   je   dôsledkom   úkonov   jeho   účastníkov   alebo   ich   nečinnosti,   nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v súdnom konaní (II. ÚS 41/00).

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium, teda „postup súdu“, ústavný súd sa ním zaoberal v posudzovanej veci nielen z hľadiska sťažovateľom namietaného (označeného) obdobia, ale aj z hľadiska celkového priebehu predmetného konania.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetná vec napadla na okresný súd 6.   septembra   1999   a   v priebehu   jedného   roka   bolo   vo   veci   samej   rozhodnuté,   pričom okresný súd už 25. októbra 1999 nariadením predbežného opatrenia zabezpečil uplatňovaný nárok sťažovateľa.  

Sťažovateľ označil ako obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi úsek od 25. októbra 1999 (od vydania predbežného opatrenia) do 15. mája 2000 (do prvého pojednávania vo veci). Z vyššie   uvedeného   chronologického   prehľadu   procesných   úkonov   vyplýva,   že okresný súd v označenom období doručoval uznesenie o nariadení predbežného opatrenia účastníkom   konania   a po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   vytýčil   vo   veci pojednávanie a hoci tak urobil s niekoľkomesačným intervalom, tento jeho postup nemožno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Napokon ústavný súd už vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01).

Pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu   v   období   od   11.   septembra   2000 (od   vyhlásenia   rozsudku)   do   7.   júna   2002   (do   vydania   doplňujúceho   rozsudku),   ktoré označil   sťažovateľ   tiež   obdobím,   ktoré   sa   malo   vyznačovať   zbytočnými   prieťahmi,   sa uskutočnilo   vo   veci   zo   strany   konajúceho   sudcu   množstvo   úkonov   smerujúcich k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   (písomné   vyhotovenie   rozsudku, doručovanie   písomností,   rozhodnutie   o ďalšom   návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia atď. pozri bod II. nálezu), preto sa nemožno stotožniť s hodnotením sťažovateľa   ohľadom   tohto   obdobia,   že   by   bolo   postihnuté   výraznými   zbytočnými prieťahmi v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Okrem uvedeného bolo treba prihliadnuť aj na to, že od 18. júna 2001 do 30. októbra 2001 vec bola predmetom konania a rozhodovania na krajskom súde, pričom toto obdobie nemožno pripočítať na vrub okresného súdu a postup krajského súdu sťažovateľ nenamietal.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   tak   ako   to   vyplýva   zo   zistených   skutočností, ústavný súd konštatuje, že hoci v danej veci nebol postup okresného súdu pri rozhodovaní o žalobe   sťažovateľa   bez   prieťahov,   z hľadiska   komplexného   posúdenia   veci   konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 20 C 1091/99 sa nevyznačovalo takými významnými prieťahmi, na základe čoho by sa mohol namietaný postup okresného súdu považovať za porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedené konštatovanie ústavného súdu nemohlo ovplyvniť ani to, že okresný súd podľa   sťažovateľa   nerozhodol   o súdnom   poplatku   za   odvolanie,   pretože   právoplatným rozhodnutím vo veci samej bol naplnený účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, t. j. odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. júna 2003