znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 61/02-44

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 7. mája 2003 prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. K., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., M., vo veci porušenia čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4 Sž 88/01 a takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   JUDr.   V.   K.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 88/01 zo 7. novembra 2001   n e b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 61/02 z 20. júna 2002 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. K., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Z., M., smerujúca proti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), a to pre porušenie čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sž 88/01. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Prípisom   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 1.   augusta   2002   a najvyššieho   súdu z 28. júna 2002 bolo ústavnému súdu oznámené, že obaja účastníci súhlasia s tým, aby sa v zmysle   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustilo   od ústneho pojednávania, ak od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Návrhom   na   začatie   konania   bez   označenia   dátumu   došlým   ústavnému   súdu 11. marca 2002, označeným ako „Podnet“ sa sťažovateľ voči najvyššiemu súdu domáha vyslovenia porušenia základných práv garantovaných v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   a to v súvislosti   s ustanovením   § 248   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   73/1998   Z.   z.“).   Uvádza,   že disciplinárnym rozkazom   pplk.   PaedDr.   Š. R.,   riaditeľa Nápravnovýchovného ústavu v Sučanoch, z 21. júna 2000 č. 20 podľa § 53 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie – písomné pokarhanie pre nedôsledný postup pri nakladaní s písomnosťou zaslanou mu z Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „GR ZVJS SR“), ktorý spôsobil,   že   sa   písomnosť   dostala   k neoprávnenej   osobe.   Proti   disciplinárnemu   rozkazu podal   odvolanie   a hoci   bolo povinnosťou   oboznámiť ho   s rozhodujúcimi   skutočnosťami súvisiacimi s prvostupňovým a odvolacím konaním, prebehlo odvolacie konanie bez jeho vedomia a odvolanie bolo rozhodnutím plk. JUDr. A. F., CSc., generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, zo 7. septembra 2000 č.: GR ZVJS-3-16/50-2000   zamietnuté   a disciplinárny   rozkaz   potvrdený.   Proti   rozhodnutiu   plk.   JUDr. A. F.,   CSc.,   podal   sťažovateľ   29. septembra   2000   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia,   a to   Okresnému   súdu   v Martine.   Po   urgenciách   bola   táto   žaloba   z dôvodu vecnej príslušnosti postúpená najvyššiemu súdu, ktorý napokon uznesením zo 7. novembra 2001 sp. zn. 4 Sž 88/01 konanie zastavil, keďže podľa § 248 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov o disciplinárnych   trestoch   príslušníkov   ozbrojených   síl   a ozbrojených   zborov,   pokiaľ   sa nimi   neobmedzuje   osobná   sloboda   alebo pokiaľ   nemajú   za   následok   zánik   služobného vzťahu, ďalej odsúdených v nápravnovýchovných ústavoch, ako aj obvinených vo výkone väzby. Sťažovateľ pritom   poukazuje na to, že v protiklade s ustanovením § 248 ods.   2 písm. f) OSP z ustanovenia § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že „Policajt môže podať na   súde   návrh   na   preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   vydaného   nadriadeným“.   Je základným právom sťažovateľa dovolávať sa ochrany na nestrannom a nezávislom súde, a to tým viac, že disciplinárne odsúdenie nemohlo zostať bez vplyvu na jeho posudzovanie v zamestnaní a na verejnosti. Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie § 248 ods. 2 písm. f) OSP je vlastne pozostatkom minulosti, keď bola pri moci jediná politická strana.

Hoci   sa   príslušník   ozbrojených   zložiek   dobrovoľne   musí   vzdať   niektorých   práv a slobôd všeobecne deklarovaných, tieto obmedzenia sú v príslušných zákonoch vo vzťahu ku   služobnému   pomeru   výslovne   uvedené.   Z garantovanej   ochrany   základných   práv a slobôd nemožno paušálne vylúčiť tie, ktoré majú generálnu platnosť. To sa vzťahuje na ochranu osobnosti, ale aj na právo domáhať sa svojho nároku na nezávislom a nestrannom súde.   Zákon   č.   73/1998   Z.   z.   je   špeciálnym   zákonom   vzťahujúcim   sa   na   príslušníkov v určených druhoch služobných pomerov. Ustanovenie § 248 tohto zákona priznáva právo na súdne preskúmanie všeobecne vo vzťahu k akémukoľvek právoplatnému rozhodnutiu nadriadeného. Preto celkom nepochybne do rámca tohto ustanovenia patrí aj právoplatné rozhodnutie   o uložení   disciplinárneho   opatrenia.   Právo   príslušníka   ozbrojeného   zboru požiadať   o preskúmanie   rozhodnutia   súdom   je   jeho   prirodzeným   právom,   lebo   jedine nestranný a nezávislý   súd môže   zaručiť objektívne a spravodlivé   preskúmanie.   Samotné služobné   orgány   konajúce   v prvom   či   druhom   stupni,   nie   sú   nestranné   a nezávislé v podmienkach ozbrojeného zboru. Veď obvykle napríklad odvolací orgán kreuje orgán prvostupňový   ako   svoj   podriadený   orgán   podliehajúci   jeho   disciplinárnej   právomoci a zodpovedný mu za svoju činnosť. Teda medzi služobnými orgánmi nie je zabezpečená nezávislosť a nestrannosť, čo môže mať vplyv na objektívnosť vydaných rozhodnutí. Pri právnom názore, ktorý zaujal najvyšší súd, nemá § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. žiaden praktický význam. Nie je aplikovateľný, a to len preto, že iný zákon kompetenciu súdu blokuje. Treba pritom dbať aj na časové horizonty vzniku jednotlivých právnych aktov. Sťažovateľ je toho názoru, že vzájomnú kolíziu týchto právnych noriem treba považovať za neštandardný právny vzťah.

Sťažovateľ poukazuje aj na obdobný prípad, keď tiež on podal v analogickej veci žalobu na Okresnom súde v Dolnom Kubíne. Tento súd postupoval tak, že konanie zastavil s poukazom na ustanovenie § 248 ods. 2 písm. d) OSP, teda preto, že súdy nepreskúmavajú rozkazy funkcionárov ozbrojených síl a ozbrojených zborov.

Podaním z 22. apríla 2002 došlým ústavnému súdu 26. apríla 2002 sťažovateľ doplnil sťažnosť, a to na základe výzvy ústavného súdu z 25. marca 2002. Upresnil, že sa domáha vydania rozhodnutia, ktorým by sa vyslovilo, že mu nebolo umožnené domáhať sa práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s ustanovením § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. Požaduje taktiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný   súd   požiadal   najvyšší   súd   prípisom   z 13.   mája   2002   o vyjadrenie k prijateľnosti podania sťažovateľa v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde.

Najvyšší súd sa vyjadril podaním z 27. mája 2002 došlým ústavnému súdu 30. mája 2002.   Uvádza,   že   písomné   pokarhanie,   aj   keď   je   disciplinárnym   opatrením,   je   len prostriedkom výchovného pôsobenia – upozornením nemajúcim povahu trestu. Príslušníka, ktorému bolo uložené, nepostihuje na majetku či peňažných služobných nárokoch a ani neovplyvňuje jeho služobné postavenie. Keďže nejde o verejné pokarhanie či napomenutie, nemá ani účinky na autoritu, česť, svedomitosť policajta v očiach služobného kolektívu či verejnosti.   Ide   čisto   o hodnotiace   stanovisko   služobného   orgánu   (nadriadeného)   k stavu splnenia či nesplnenia konkrétnej služobnej povinnosti.

Ďalej   je   najvyšší   súd   toho   názoru,   že   piatu   časť   Občianskeho   súdneho   poriadku upravujúcu   správne   súdnictvo   s vymedzením   okruhu   rozhodnutí   podliehajúcich,   resp. nepodliehajúcich   súdnemu   preskúmavaniu   treba   považovať   aj   za   kompetenčný   predpis. Preto pokiaľ je v § 248 ods. 1 písm. f) OSP výslovne uvedené, že súdy nepreskúmavajú rozhodnutia o disciplinárnych trestoch príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, pokiaľ   sa   nimi   neobmedzuje   osobná   sloboda   alebo   pokiaľ   nemajú   za   následok   zánik služobného pomeru, potom to znamená, že nie je daná právomoc súdov ich preskúmať. Súdy teda nemajú nielen povinnosť, ale ani právo ich preskúmať. Je to konkrétna výslovná úprava   imperatívneho   charakteru,   ktorá   podľa   názoru   odporcu   nie   je v rozpore   s čl.   46 ods. 2 druhou vetou ústavy, a to zvlášť vtedy, ak sa o tom uvažuje v súvislosti s daným prípadom.   Písomné   pokarhanie   totiž   nezasahuje   do   základných   ľudských   práv garantovaných   v čl.   14   –   25   ústavy,   ale   analogicky   ani   do   práva   garantovaného zamestnancom v čl. 35 ústavy. Otázka danosti súdnej právomoci je tou prvoradou otázkou, ktorú   musí   súd   pri   prejednávaní   žaloby   skúmať   ex   offo.   Nedostatok   právomoci   je neodstrániteľný a vedie k zastaveniu konania.

Podľa názoru najvyššieho súdu na nutnosti takéhoto postupu nič nemení skutočnosť, že podľa § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. môže policajt podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného   rozhodnutia   vydaného   nadriadeným.   Toto   ustanovenie   je   všeobecného charakteru,   založilo   právo   policajtom   podať   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia nadriadeného bez akejkoľvek diferenciácie a bez zreteľa na zákonom vymedzenú právomoc súdu   a súčasne   aj   na   ústavnú   možnosť   vylúčenia   niektorých   rozhodnutí   zo   súdneho preskúmavania. Najvyšší súd nevidí v tejto úprave rozšírenie svojej právomoci, a to zvlášť za situácie, keď rozhodnutím nedošlo k zásahu do základných ľudských práv a slobôd. Ak by   sa   dospelo   k záveru,   že   žalobou   napadnuté   rozhodnutie   takéto   účinky   má,   súd   by preskúmal   rozhodnutie   na   základe   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a čl.   36   ods.   1   a 2   Listiny základných práv a slobôd ako noriem vyššej právnej sily.

Najvyšší   súd ďalej poukazuje na to,   že   podľa   § 109   písm. b) OSP súd   konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis,   ktorý   sa   týka   veci,   je   v rozpore   s ústavou,   zákonom   alebo   s medzinárodnou zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná.   V takomto   prípade   postúpi   návrh ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska.   Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   za   použitých výrazových prostriedkov môže súd za všeobecne záväzný predpis primárne považovať len vykonávacie   predpisy,   vyhlášky   a nariadenia   a že   týmto   spôsobom   nie   je   možné   riešiť kolízie,   ktoré   vyvstávajú   z jednotlivých   ustanovení   predpisov   rovnakej   právnej   sily   – zákonov.   V takýchto   prípadoch   má   súd   pri   úvahe,   ktorým   zákonom   sa   bude   riadiť, uprednostniť normatívu vyššej právnej sily, t. j. ústavu alebo medzinárodnú zmluvu, ktorou je Slovenská republika viazaná, resp. cez ich obsah urobiť výber. Práve to sa stalo v danom prípade.

Nakoniec   najvyšší   súd   uviedol,   že   služobný   pomer   sťažovateľa   skončil   na   jeho vlastnú žiadosť 30. septembra 2000 a tento deň je súčasne aj dňom, keď skončili účinky pokarhania, ktoré sa tiež považujú za zahladené uplynutím jedného roka od uloženia, t. j. 7. septembra 2001.

Po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie vyzval ústavný súd   najvyšší   súd   prípisom z 24. júna 2002, aby sa vyjadril k vecnej stránke prijatej sťažnosti.

Najvyšší súd prípisom z 28. júna 2002 došlým ústavnému súdu 3. júla 2002 oznámil, že trvá   na vyjadrení,   ktoré   podal   27.   mája 2002, s tým, aby toto vyjadrenie   považoval ústavný súd aj za vecné stanovisko k sťažnosti.

Prípisom   z 3.   júla   2002   vyzval   ústavný   súd   sťažovateľa,   aby   zaujal   písomné stanovisko k vyjadreniam najvyššieho súdu z 27. mája 2002 a z 28. júna 2002.

Sťažovateľ   prípisom   z 1.   augusta   2002   došlým   ústavnému   súdu   9.   augusta   2002 podal svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu. Uviedol, že ho považuje za účelové a neodôvodnene bagatelizujúce skutočný stav veci. Právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého   písomné   pokarhanie   je   iba   upozornením   nemajúcim   povahu   trestu   a púhym prostriedkom výchovného pôsobenia nepostihujúceho príslušníka na majetku, peňažných, služobných   nárokoch   a služobnom   postavení,   je   neprijateľný.   Rovnako   nie   je   možné súhlasiť ani s tým, že písomné pokarhanie nemá účinky na stav autority, cti, svedomitosti policajta   v očiach   služobného   kolektívu   či   verejnosti,   keďže   ide   čisto   len   o hodnotiace stanovisko   nadriadeného   k stavu   plnenia   či   neplnenia   konkrétnej   služobnej   povinnosti. Sťažovateľ   poukazuje   na   §   53   zákona   č.   73/1998   Z.   z.,   z ktorého   nevyplýva,   že   by jednotlivé   disciplinárne   opatrenia   mali   mať   rozdielny   charakter   alebo   povahu,   ako   to posúdil najvyšší súd. Stanovisko sťažovateľa potvrdzujú aj § 55 až 60 zákona č. 73/1998 Z. z. o ukladaní disciplinárnych opatrení, ktoré platia bez výnimky pre ukladanie všetkých disciplinárnych   opatrení   s výnimkou   „výčitky“   podľa   §   54   citovaného   zákona.   Pokiaľ najvyšší   súd   nepovažuje   písomné   pokarhanie   za   formu   trestu   a vyčleňuje   ho   spomedzi ostatných disciplinárnych opatrení, potom logicky ostatné disciplinárne opatrenia považuje za   tresty.   Podľa   sťažovateľa   však   akékoľvek   disciplinárne   opatrenie   znamená   pre príslušníka ujmu. V prípade uloženia písomného pokarhania neprináleží po celú dobu napr. odmena hmotného charakteru, zvýšenie osobného príplatku a pod. Najvyšší súd na jednej strane hodnotí ustanovenie § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. ako ustanovenie všeobecného – formálneho   charakteru   a súčasne   na   druhej   strane   neodôvodnene   preferuje   ustanovenie § 248 ods. 1 písm. f) OSP ako špecifickú úpravu imperatívneho charakteru. Kolízia týchto ustanovení   však   musí   byť   predmetom   záujmu   najvyššieho   súdu   pri   objektívnom rozhodovaní   vo   veci.   Ani   najvyšší   súd   nemôže   sám   jednoznačne   určiť,   ktorý   z dvoch rovnocenných   zákonov   má   „vyššiu   právnu   silu“.   V danom   prípade   mal   najvyšší   súd postupovať tak, že sa mal obrátiť na ústavný súd s požiadavkou o zaujatie stanoviska, a nie konanie   zastaviť.   Podľa   názoru   sťažovateľa   zakotvenie   ustanovenia   §   248   zákona č. 73/1998 Z. z. bolo zavŕšením dlhodobého úsilia odborových orgánov v štátnych službách umožniť   obranu   príslušníkov   proti   mnohokrát   neodôvodneným   zásahom   nadriadených v rámci   nedeliteľnej   veliteľskej   právomoci   možnosťou   súdneho   preskúmania   ich rozhodnutí.

II.

Z disciplinárneho   rozkazu   riaditeľa   Nápravnovýchovného   ústavu   pre   mladistvých Martin   č.   20   z 21.   júna 2000,   ktorý   podpísal   riaditeľ   pplk.   PaedDr.   Š.   R.,   vyplýva,   že sťažovateľovi sa ukladá podľa § 53 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. ako disciplinárne opatrenie   písomné pokarhanie za to,   že ako vedúci   administratívneho   oddelenia svojím nedôsledným prístupom pri nakladaní s písomnosťou zaslanou z GR ZVJS SR spôsobil, že sa písomnosť dostala k neoprávnenej osobe, ktorá ju zaslala na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ tým porušil základné povinnosti príslušníka uvedené v § 48 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. a dopustil sa tým podľa § 52 ods. 1 citovaného zákona disciplinárneho previnenia.

Z rozhodnutia GR ZVJS SR č.: GR ZVJS-3-16/50-2000 zo 7. septembra 2000, ktoré podpísal generálny riaditeľ plk. JUDr. A. F., CSc. (ďalej len „rozhodnutie zo 7. septembra 2000“),   je   zistiteľné,   že   tento   druhostupňový   orgán   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie a odvolanie   sťažovateľa   zamietol.   Druhostupňový   orgán   došiel   k záveru,   že   sťažovateľ manipuloval s písomnosťou ako posledný a zapríčinil jej stratu. Preto disciplinárny rozkaz je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a zistenými skutočnosťami.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 88/01 zo 7. novembra 2001 vyplýva, že najvyšší súd konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.: GR ZVJS-3-16/50-2000 zo 7. septembra 2000 zastavil. Podľa odôvodnenia tohto uznesenia v zmysle § 248 ods. 2 písm. f)   OSP   súdy   nepreskúmavajú   rozhodnutia   správnych   orgánov   o disciplinárnych   trestoch príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, pokiaľ sa nimi neobmedzuje osobná sloboda   alebo   pokiaľ   nemajú   za   následok   zánik   služobného   vzťahu,   ďalej   odsúdených v nápravnovýchovných   ústavoch,   ako   aj   obvinených   vo   výkone   väzby.   Podľa   zákona Slovenskej národnej rady č. 79/1992 Zb. o Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky   v   znení   neskorších   predpisov   Zbor   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej republiky   je   ozbrojeným   zborom.   Pritom   v osobe   sťažovateľa   išlo   o príslušníka   tohto ozbrojeného zboru a sťažovateľ sa domáhal zrušenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu, ktorý mu bol uložený ako príslušníkovi ozbrojeného zboru. Z charakteru písomného pokarhania   je   zrejmé,   že   toto   nemohlo   svojimi   účinkami   mať   za   následok   zrušenie služobného pomeru ani obmedzenie osobnej slobody. Navyše, podľa § 61 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa na sťažovateľa už hľadí ako by mu disciplinárne opatrenie nebolo ani uložené. Časovo limitovaná účinnosť disciplinárnych opatrení menej prísneho charakteru bola zrejme dôvodom, prečo zákonodarca vylúčil právomoc súdu na preskúmavanie týchto rozhodnutí. Za tejto situácie kompetencia súdu na jeho preskúmanie je zablokovaná.

Z tohto uznesenia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, že sťažovateľ 29. septembra 2000 napadol   rozhodnutie   zo   7.   septembra   2000   najprv   na   Okresnom   súde   v Martine,   ktorý uznesením   č.   k.   S 2/2000-4   zo   7.   júna   2001   vyslovil   svoju   vecnú   nepríslušnosť   na prejednanie a rozhodnutie veci, a že najvyššiemu súdu bola vec postúpená 24. júla 2001.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ústavy sa možno domáhať podľa čl. 51 ods. 1 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Ústavný súd pri uplatňovaní právomoci   nezávislého   súdneho orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy) nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci súdu o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02).

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že kým podľa § 248 ods. 2 písm. f) OSP rozhodnutia správnych orgánov o disciplinárnych trestoch príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov, pokiaľ sa nimi neobmedzuje osobná sloboda alebo pokiaľ nemajú za následok zánik služobného vzťahu, sú z preskúmania všeobecným súdom vylúčené, zatiaľ podľa § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt môže podať na súde návrh na preskúmanie   právoplatného   rozhodnutia   vydaného   nadriadeným.   Pritom   §   248   zákona č. 73/1998   Z.   z.   je   zaradený   v dvanástej   časti   zákona   upravujúcej   konanie   vo   veciach služobného pomeru. Podľa § 242 ods. 1 citovaného zákona proti rozhodnutiu môže policajt podať odvolanie do 15 dní, a ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu o uložení disciplinárneho opatrenia, do   8 dní od   oznámenia rozhodnutia.   Z toho možno vyvodiť,   že   konaním vo veciach služobného pomeru sa rozumie aj disciplinárne konanie, a preto právo policajta podať na súde návrh na preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného nadriadeným podľa § 248 sa vzťahuje aj na disciplinárne opatrenia.

Treba dodať, že ustanovením čl. I bodu 31 a čl. III zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa   mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   je   znenie   §   248   OSP   zásadným   spôsobom   zmenené,   keďže   okruh   prípadov vyňatých   z preskúmavacej   právomoci   všeobecných   súdov   sa   značne   zužuje.   Toto   nové ustanovenie § 248 OSP nadobudne účinnosť 1. januára 2004, pričom rozhodnutia správnych orgánov o disciplinárnych trestoch príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov budú preskúmateľné   všeobecným   súdom   s výnimkou   prípadov,   keď   osobitné   zákony preskúmanie vylučujú.

Z doposiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   ustanovenie   §   248   ods.   2   písm.   f)   OSP a ustanovenie   §   248   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   si   protirečia   v prípadoch,   keď   ide o preskúmanie   rozhodnutí   o disciplinárnych   trestoch   príslušníkov   ozbrojených   zborov uvedených v zákone č. 73/1998 Z. z., pokiaľ sa nimi neobmedzuje osobná sloboda alebo pokiaľ   nemajú   za   následok   zánik   služobného   vzťahu.   Pritom   ide   v oboch   prípadoch o všeobecne záväzné právne predpisy rovnakej právnej sily - zákony.

Z prvej vety čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva jednoznačná ústavná zásada, podľa ktorej rozhodnutia   orgánov   verejnej   správy   sú   preskúmateľné   všeobecným   súdom.   Výnimky z tejto všeobecnej zásady musia byť ustanovené zákonom. Za situácie, keď prípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy všeobecným súdom je zásadou a vylúčenie   takéhoto   preskúmania   je   výnimkou,   všeobecný   súd   pri   posudzovaní   otázky svojej preskúmavacej právomoci musí postupovať obzvlášť starostlivo.

Ako sa dá z už vyššie uvedeného vyvodiť, ustanovenie § 248 ods. 2 písm. f) OSP zdá sa   byť   tou   zákonom   ustanovenou   výnimkou,   ktorá   vylučuje   preskúmavaciu   právomoc všeobecného súdu. Naproti tomu ustanovenie § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. zdá sa byť tým ustanovením, ktoré, práve opačne, potvrdzuje ústavnú zásadu preskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy.

Podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je v právomoci ústavného súdu rozhodovať o súlade všeobecne záväzných právnych predpisov nerovnakej právnej sily, a to v rámci konania o súlade právnych predpisov, pričom návrh na začatie takéhoto konania môžu podať iba subjekty   uvedené   v čl.   130   ods.   1   ústavy.   To   znamená,   že   spôsob   riešenia   nesúladu právnych   predpisov   nerovnakej   právnej   sily   je   zakotvený   v pozitívnom   práve   a je   aj osobitne inštitucionálne zabezpečený na úrovni ústavného súdu.

Naproti   tomu   riešenie   nesúladu   právnych   predpisov   rovnakej   právnej   sily, v konkrétnom   prípade   zákonov nie   je v pozitívnom   práve   upravené. Túto otázku   musia riešiť orgány aplikácie práva. V konkrétnom prípade ju musel riešiť najvyšší súd. Ústavný súd nemohol preto prijať názor sťažovateľa, že najvyšší súd bol za tým účelom povinný najprv sa obrátiť na ústavný súd so žiadosťou o zaujatie stanoviska.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že najvyšší súd pri kolízii dvoch zákonných ustanovení, t. j. § 248 zákona č.   73/1998 Z. z. a § 248 ods.   1 písm. f) OSP, neodôvodnene preferoval ustanovenie § 248 ods. 1 písm. f) OSP ako špecifickú úpravu imperatívneho charakteru, hoci   zákon   č.   73/1998   Z.   z.   je   špeciálnym   zákonom   vzťahujúcim   sa   na   príslušníkov v určených druhoch služobných pomerov. Ústavný súd však vzhľadom na to, že v konaní začatom na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy   neposudzuje otázky výkladu a uplatnenia právneho predpisu in abstracto, ale vždy len s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, a že výklad a uplatnenie zákonov citovaných v rozhodnutí najvyššieho súdu nemožno v žiadnom   prípade   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   či   svojvoľné,   nebol   nútený   sa v danej veci k tejto otázke vyjadriť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02).

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd založil svoje rozhodnutie, ktorým zastavil konanie, na ustanovení § 248 ods. 1 písm. f) OSP. Na druhej strane je z jeho rozhodnutia nepochybné, že najvyšší súd vzal pritom do úvahy aj zákon č. 73/1998 Z. z., ktorý bol podľa názoru   sťažovateľa   rozhodujúcim   právnym   predpisom   pre   založenie   právomoci všeobecného súdu vo veci jeho disciplinárneho opatrenia. Je síce pravda, že najvyšší súd sa na tento zákon neodvolal v súvislosti s posúdením svojej právomoci, to však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nemôže byť rozhodujúce, pretože kontext, v ktorom sa najvyšší súd na neho odvolal, bol z hľadiska ústavnosti jeho rozhodnutia rovnako významný.

Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí výslovne odvolal na ustanovenie § 61 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého „po uplynutí jedného roka od právoplatne uloženého disciplinárneho   opatrenia   sa   disciplinárne   opatrenie   zahladzuje   a policajt   sa   posudzuje, akoby   mu   disciplinárne   opatrenie   nebolo   uložené.   Ak   disciplinárne   opatrenie   zákazu činnosti bolo uložené na dobu dlhšiu ako jeden rok, zahladzuje sa jeho vykonaním“.

Je skutočnosťou, že v čase, keď najvyšší súd rozhodoval, t. j. 7. novembra 2001, lehota jedného roka už uplynula (7. septembra 2001) a že v dôsledku toho sa disciplinárne opatrenie (písomné pokarhanie), ktoré bolo sťažovateľovi uložené, ex lege zahladilo a že sťažovateľ sa v dôsledku toho posudzoval, akoby mu ani disciplinárne opatrenie nebolo uložené. Ústavný súd uznáva, že takéto zahladenie disciplinárneho opatrenia nemusí byť vždy rovnocenné so zrušením rozhodnutia o jeho uložení pre nezákonnosť, avšak v danej veci ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla spochybniť takýto právny záver najvyššieho súdu, resp. by mohla vyvolať porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu založeným na takomto právnom závere.

Ústavný   súd   súhlasí   s najvyšším   súdom,   že   písomné   pokarhanie   ako   najnižšie disciplinárne opatrenie [§ 53 písm. a) cit. zákona] je prostriedkom výchovného pôsobenia – upozornením,   ktoré   nemá   povahu   trestu   (z   rovnakého   dôvodu   napr.   nie   je   na   takéto disciplinárne opatrenia ani aplikovateľný čl. 6 ods. 1 dohovoru – pozri napr. správu Komisie pre ľudské práva vo veci Eggs v. Švajčiarsko zo 4. marca 1978, DR. 15, s. 35).

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uviedol v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli v danej veci odôvodniť použitie druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy obsahujúcej zákaz vylúčiť z právomoci   súdu   preskúmanie   rozhodnutí   týkajúcich   sa   základných   práv   a slobôd. Tvrdenie   sťažovateľa   o zasiahnutí   disciplinárneho   opatrenia   do   jeho   práva   na   ochranu osobnosti, ktoré je chránené v čl. 19 ods. 1 ústavy, nebolo presvedčivé odhliadnuc od toho, že   ak   k tomu   naozaj   došlo,   výsledok   konania   pred   najvyšším   súdom   sám   osobe sťažovateľovi nezabránil domáhať sa tejto ochrany v občianskom súdnom konaní žalobou o ochranu osobnosti podľa § 11 a n. Občianskeho zákonníka, pretože podľa § 61 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. „disciplinárne opatrenie, ktoré bolo zahladené, sa nesmie uvádzať v služobnom hodnotení ani v posudku o služobnej činnosti (...)“.

Podľa názoru ústavného súdu najvyššiemu súdu nemožno ani vyčítať, že rozhodol v čase, keď disciplinárne opatrenie už bolo zo zákona zahladené, pretože mesiac a 14 dní, ktoré uplynuli od nápadu veci na najvyšší súd (24. júla 2001) do zahladenia disciplinárneho opatrenia   (7.   septembra   2001),   nemožno   považovať   za   nečinnosť   (povahy   zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy),   v dôsledku   ktorej   došlo   k jeho   zahladeniu namiesto toho, aby disciplinárne opatrenie bolo na základe žaloby sťažovateľa preskúmané a o ňom rozhodnuté. Bol to sám sťažovateľ, ktorý sa so svojou žalobou proti nemu obrátil najprv na nesprávny súd, a tým prispel k jeho oneskorenému preskúmaniu.

Nakoniec   ústavný   súd   uvádza,   že   v danej   veci   po   zahladení   disciplinárneho opatrenia najvyšší súd aj v prípade uznania svojej právomoci už nemal žiadnu alternatívu pre   svoje   rozhodnutie   o takomto   disciplinárnom   opatrení,   a preto   vzhľadom   na   povahu disciplinárneho opatrenia meritórne súdne preskúmanie takéhoto disciplinárneho opatrenia už nemohlo splniť účel práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy.

Z týchto dôvodov podľa názoru ústavného súdu napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu   o zastavení   konania   bolo   založené   na   zákone,   ktorého   výklad   a aplikácia   vo   veci sťažovateľa   neboli   svojvoľné,   zastavenie   konania   bolo   primerané   k   sledovanému   cieľu a vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu ho nemožno považovať ani za také, ktorým by   sa   zasiahlo   do   podstaty   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   ani   inak   z ústavného hľadiska za neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k tomuto   nálezu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Štefana Ogurčáka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003

Odlišné stanovisko sudcu Štefana Ogurčáka k nálezu senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 61/02 zo 7. mája 2003

Podľa môjho názoru sťažnosť bola dôvodná.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípade medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   v samotnom rozhodnutí došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Treba konštatovať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sa   v napadnutom   uznesení   vôbec   nezaoberal   konfliktom   právnych   predpisov   rovnakej právnej   sily   [§ 248   ods.   2   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   a §   248   zákona   č. 73/1998   Z.   z.   o štátnej   službe   príslušníkov   Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej služby,   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky   a Železničnej   polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“)], a preto tento konflikt ani nijako neriešil. Nedostatok svojej právomoci vyvodil výlučne z ustanovenia § 248 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a ustanovením § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. sa nezaoberal.   Pritom   zaujal   stanovisko,   ktorým   sa   celkom   odchýlil   od   znenia   tohto ustanovenia, keďže   podľa   neho súdne   preskúmanie disciplinárneho   opatrenia   uloženého sťažovateľovi bolo nepochybne možné. Týmto postupom zásadne poprel účel a význam práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“).   V konečnom   dôsledku   to   znamená,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu o nedostatku   právomoci   rozhodnúť   o žalobe   sťažovateľa   treba   považovať   za   arbitrárny (svojvoľný). Na tejto skutočnosti nič nemení skutočnosť, že najvyšší súd sa v konaní pred ústavným súdom vo svojom vyjadrení z 27. mája 2002 pokúša právny názor vyslovený uznesením dodatočne zdôvodniť aj z pohľadu ustanovenia § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. Arbitrárny postup najvyššieho súdu znamená vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 46 ods. 2 prvej vety ústavy.

Väčšinové stanovisko vyjadrené v náleze (ďalej len „väčšinové stanovisko“) uznáva, že najvyšší súd vzal síce pri rozhodovaní do úvahy aj zákon č. 73/1998 Z. z., avšak nie v súvislosti   s posúdením   svojej   právomoci   konať o žalobe sťažovateľa.   Táto   skutočnosť však   nemôže   byť   rozhodujúca,   lebo   kontext,   v ktorom   sa   najvyšší   súd   na   tento   zákon odvolal, bol z hľadiska ústavnosti jeho rozhodnutia rovnako významný.

Väčšinové   stanovisko   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   disciplinárne opatrenie uložené sťažovateľovi bolo už zahladené v čase rozhodovania najvyššieho súdu, pričom ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla vyvolať porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Podľa   môjho   názoru   tá   skutočnosť,   že   po   uplynutí   jedného   roka   od   právoplatne uloženého   disciplinárneho   opatrenia   sa   disciplinárne   opatrenie   zahladzuje   a policajt   sa posudzuje, ako by mu disciplinárne opatrenie nebolo uložené, neznamená, že by sa po uplynutí tejto lehoty posudzoval policajt tak, ako keby sa nebol dopustil skutku majúceho charakter   disciplinárneho   previnenia   špecifikovaného   v právoplatnom   disciplinárnom opatrení.   Rovnako   uplynutím   lehoty   nedochádza   ani   k formálnemu   zrušeniu,   resp. k anulovaniu právoplatného disciplinárneho opatrenia. Stále zostáva úradne deklarovanou skutočnosťou, že policajt konal v rozpore so zákonom. Pritom sťažovateľ túto základnú skutočnosť popiera a domáha sa v tejto súvislosti súdnej ochrany. Vzhľadom na väčšinové stanovisko mu takáto ochrana už nepatrí.

Nemožno stratiť zo zreteľa, že k zahladeniu disciplinárneho opatrenia môže dôjsť v priebehu prieskumného konania pred všeobecným súdom predtým, než dôjde k vydaniu rozhodnutia. To sa stalo aj v danom prípade. Pokiaľ by malo platiť, že páchateľ zahladeného disciplinárneho opatrenia výchovného charakteru nepožíva právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   2 ústavy, potom by bolo možné, a to tak postupom súdu, ako aj postupom žalovaného účastníka   konania úmyselne privodiť   taký   stav,   aby do   uplynutia lehoty   na zahladenie disciplinárneho opatrenia nedošlo k vydaniu rozhodnutia. Väčšinové stanovisko túto   skutočnosť   reflektuje,   keďže   sa   v ňom   uvádza,   že   v danom   prípade   nedošlo k zahladeniu pred vydaním rozhodnutia v dôsledku zbytočných prieťahov zo strany súdu, pretože zahladenie pred vydaním rozhodnutia spôsobil sám sťažovateľ, ktorý sa obrátil na nesprávny súd, a tým prispel k oneskorenému preskúmaniu žaloby.

Som toho presvedčenia, že tento právny názor je nesprávny. Treba totiž vychádzať z toho, že zákon považuje za včas podanú aj takú žalobu, ktorá je podaná na miestne alebo vecne   nepríslušnom   súde.   Otázka   práva   na   súdnu   ochranu   nemôže   byť   preto z ústavnoprávneho hľadiska   závislá   na opačnej   téze,   teda   na tom, či   žaloba bola alebo nebola podaná na príslušnom súde, a od prípadných prieťahov plynúcich z podania žaloby na nepríslušnom súde. Všeobecnejšie formulované treba povedať, že prieťahy v súdnom konaní, nech sú zapríčinené kýmkoľvek a čímkoľvek, nemôžu mať za následok zánik práva na súdnu   ochranu   okrem   prípadov   ustanovených   zákonom.   Opačný   výklad je zrejmým porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v súvislosti s čl. 51 ods. 1 ústavy.

Ďalej   podľa   väčšinového   stanoviska   písomné   pokarhanie   treba   považovať   za prostriedok výchovného pôsobenia nemajúci povahu trestu. Z tohto dôvodu sa na takéto disciplinárne   opatrenia   ani nevzťahuje čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“).   Tvrdenie   sťažovateľa   o tom,   že   písomným pokarhaním sa zasiahlo do jeho práva na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, nebolo presvedčivé.

Považujem za jednoznačné, že písomným pokarhaním mohlo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na zachovanie dobrej povesti v zmysle čl. 19 ods. 1 ústavy v prípade, ak sa v skutočnosti nedopustil skutku uvedeného v disciplinárnom opatrení, resp. ak tento skutok nebol porušením zákona. Len ťažko by si totiž bolo možné predstaviť, aby prinajmenšom v okruhu najbližších spolupracovníkov sťažovateľa nedošlo k zásahu do jeho dobrej povesti v dôsledku právoplatne uloženého disciplinárneho opatrenia.

Treba súhlasiť s tým, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa na disciplinárne opatrenia typu písomného   pokarhania   nevzťahuje.   Táto   skutočnosť   však   nemá   v danom   prípade   väčší právny význam. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je totiž vymedzené tým, či sú predmetom konania občianske práva a záväzky, alebo akýkoľvek trestný čin, teda bez zreteľa na to, či sú v danom prípade zasiahnuté niektoré základné práva alebo slobody. Naproti tomu právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je inak koncipované, pretože zásadne pripúšťa právo na súdnu ochranu okrem stanovených výnimiek, pričom ochrana nemôže byť vylúčená v prípadoch, keď ide o zásah do základného práva alebo slobody.

Podľa   väčšinového   stanoviska   aj   keby   uloženým   písomným   pokarhaním   bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa na ochranu osobnosti podľa čl. 19 ods. 1 ústavy, výsledok konania pred najvyšším súdom by sám osebe nebránil sťažovateľovi domáhať sa ochrany v občianskom   súdnom   konaní žalobou o   ochranu osobnosti,   pretože   podľa   §   61 ods.   3 zákona č. 73/1998 Z. z. disciplinárne opatrenie, ktoré bolo zahladené, sa nesmie uvádzať v služobnom hodnotení ani v posudku o služobnej činnosti.

S týmto stanoviskom môžem súhlasiť potiaľ, že žaloba o ochranu osobnosti by bola možná   za   situácie,   keď   by   v rozpore   s uvedeným   ustanovením   došlo   k tomu,   že   by   sa v služobnom   hodnotení   alebo   v posudku   o služobnej   činnosti   uvádzalo   zahladené disciplinárne opatrenie.

Naproti tomu však ani žalobou o ochranu osobnosti by sťažovateľ nemohol podľa všetkého dosiahnuť súdny výrok o tom, že sa skutku uvedeného v disciplinárnom opatrení nedopustil, resp. že jeho konanie bolo oprávnené. Vyplýva to z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   otázky,   o ktorých   prislúcha   rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám iba vtedy, ak ešte nebolo príslušným orgánom vydané o tom rozhodnutie. V prípade, že už takéto rozhodnutie vydané bolo, je súd povinný z neho vychádzať. To znamená, že v rámci žaloby o ochranu osobnosti, v ktorej by sa sťažovateľ pokúšal spochybniť skutkové ustálenia disciplinárneho opatrenia, bol by všeobecný   súd podľa   všetkého   nútený   vychádzať   z disciplinárneho   opatrenia,   keďže   toto   zahladením nezaniklo, ako som to už vyššie uviedol.

Napokon,   väčšinové   stanovisko   poukazuje   na   to,   že   v danej   veci   po   zahladení disciplinárneho opatrenia by najvyšší súd aj v prípade uznania svojej právomoci už nemal žiadnu alternatívu pre svoje rozhodnutie o takomto disciplinárnom opatrení. Vzhľadom na povahu disciplinárneho opatrenia meritórne súdne preskúmanie by už nemohlo splniť účel práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

S týmto väčšinovým stanoviskom sa nestotožňujem. Keďže právoplatné disciplinárne opatrenie   zahladením   nezaniklo,   nemôže   ani   obstáť,   že   by   najvyšší   súd   nemal   žiadnu alternatívu pre svoje rozhodnutie. Najvyšší súd by mohol disciplinárne opatrenie meritórne preskúmať a žalobu zamietnuť, resp. disciplinárne opatrenie zrušiť. Rovnako sa nemožno stotožniť   s tým,   že   vzhľadom   na   povahu   disciplinárneho   opatrenia   by   meritórne preskúmanie   nemohlo   splniť   účel   práva   na   súdnu   ochranu.   V skutočnosti   totiž   len meritórnym   preskúmaním   disciplinárneho   opatrenia   možno   dôjsť   ku   konečnému   záveru o tom,   či   sa   sťažovateľ   dopustil   protizákonného   konania   uvedeného   v disciplinárnom opatrení. Práve v odpovedi na túto otázku je daný zmysel práva na súdnu ochranu z pohľadu sťažovateľa, ktorému toto základné právo patrí.

Záverom je potrebné konštatovať, že hoci prvoradou povinnosťou najvyššieho súdu bolo   jednoznačne   ustáliť otázku   svojej   právomoci,   nestalo   sa   tak,   keďže   sa   sťažovateľ z uznesenia   najvyššieho   súdu   nedozvedel,   prečo   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   došlo k uprednostneniu ustanovenia § 248 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku pred ustanovením § 248 zákona č. 73/1998 Z. z. Táto otázka zostane vzhľadom na väčšinové stanovisko nevyriešená a z pohľadu sťažovateľa nezodpovedaná. Navyše treba dodať, že väčšinové stanovisko umožňuje predlžovaním súdneho konania dosiahnuť, aby po uplynutí zákonnej lehoty na zahladenie disciplinárneho opatrenia výchovného charakteru už nebolo možné   právo   na   súdnu   ochranu   realizovať.   Táto   skutočnosť   nadobúda   na   význame v súvislosti s novelizáciou ustanovenia § 248 Občianskeho súdneho poriadku od 1. januára 2004,   podľa   ktorej   prevažná   väčšina   disciplinárnych   opatrení   výchovného   charakteru týkajúca   sa   príslušníkov   ozbrojených   síl   a ozbrojených   zborov   bude   preskúmateľná všeobecným súdom.

V Košiciach 7. mája 2003