znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 609/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO – AZ s. r. o., Pekárska 11, Trnava,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Miroslavom   Kučerom,   Krajinská   30,   Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 309/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO – AZ s. r. o. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   AUTO   –   AZ   s. r. o.,   Pekárska   11, Trnava (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Miroslavom   Kučerom, Krajinská 30, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 309/2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   28.   februára   2007 na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej aj „žalovaná“), ktorou   sa   domáhala   náhrady   škody   v sume   3 398 148,14   €   (102 237 611   Sk) s príslušenstvom,   ktorá   jej   bola   spôsobená   nesprávnym   úradným   postupom   žalovaného vo veci   jej   žiadosti   o   súhlas   na   vývoz   nebezpečného   odpadu   (odpadových   olovených akumulátorov) na zhodnotenie do Poľskej republiky na obdobie roka 2006.

V   priebehu   konania   sťažovateľka   zobrala   žalobu   v   časti   o   zaplatenie   istiny 1 357 688,14 € späť. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C 53/2007 z 8. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 8. novembra 2010“) žalobu sťažovateľky zamietol. Doplňujúcim rozsudkom č. k. 19 C 53/2007-689 z 9. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu   z 9.   novembra 2010“)   okresný súd zastavil konanie v predmetnej   veci v časti o zaplatenie sumy 1 357 688,14 €.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   novembra   2010,   ako   aj   proti   doplňujúcemu rozsudku   okresného   súdu   z 9. novembra   2010   podala   sťažovateľka   v   zákonnej   lehote odvolanie. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 Co 70/2011, 3 Co 71/2011, 3 Co 72/2011-1318 z 1. marca 2012 (ďalej len   „rozsudok   krajského   súdu   z 1. marca   2012“),   ktorým   zastavil   konanie   v   časti o zaplatenie   sumy   1 357 688,14   €,   zrušil   doplňujúci   rozsudok   okresného   súdu z 9. novembra 2010 a napokon zmenil rozsudok okresného súdu z 8. novembra 2010 tak, že žalovanú   zaviazal   zaplatiť   sťažovateľke   peňažnú   sumu   2 040 460,00   €   spolu   s   úrokom z omeškania.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   z   1.   marca   2012   podala   žalovaná   15.   júna   2012 na okresnom súde dovolanie, ktoré odôvodnila podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalovaná vo svojom dovolaní taktiež požiadala o odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského   súdu   z 1.   marca   2012   v   časti   výroku,   ktorým   krajský   súd   zmenil   rozsudok okresného súdu z 8. novembra 2010, ako aj v časti výroku o náhrade trov konania. Najvyšší súd uznesením z 31. októbra 2012 rozhodol o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 1. marca 2012.

Sťažovateľka   v   predmetnej   veci   podala   sťažnosť   na   prieťahy   z   19.   júna   2014 adresovanú   predsedovi   najvyššieho   súdu.   Na   sťažnosť   sťažovateľky   odpovedala predsedníčka občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu JUDr. Jana Bajánková podaním z 10. júla 2014, v ktorom uviedla, že „s prihliadnutím na skutkovú a právnu náročnosť predmetnej veci (čomu nasvedčuje obsah rozsudku odvolacieho súdu a počet strán spisu 1365   +   prílohy),   považuje   doterajšiu   dĺžku   konania   za   primeranú.   Zároveň   nemožno prihliadať,   že   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vplýva   aj   významný   objektívny   fakt zaznamenávaný   už   v   roku   2012,   a   to   trvalý   vysoký   nápad   vecí   do   senátov občianskoprávneho   kolégia.   Napriek   uvedenému   bude   snaha   senátu   6   Cdo   rozhodnúť o podanom dovolaní do konca roku 2014.“.

Sťažovateľka s takýmto vybavením svojej sťažnosti na prieťahy nesúhlasí. Podľa jej názoru v predmetnom konaní postupom najvyššieho súdu i naďalej dochádza k prieťahom, keďže od podania dovolania do podania sťažnosti na prieťahy uplynuli viac ako dva roky a od odloženia vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 1. marca 2012 uplynula už lehota viac   ako   devätnásť   mesiacov.   Podľa   sťažovateľky   takúto   dobu   konania   nemožno   ani s ohľadom na skutkovú a právnu náročnosť predmetnej veci v žiadnom prípade považovať za primeranú, ani ju odôvodniť   vysokým   nápadom   vecí   do   senátov   občianskoprávneho kolégia.

Podľa   sťažovateľky   jej   sťažnosť   na   prieťahy   z   19.   júna   2014   nebola   vybavená osobou oprávnenou a povinnou na jej vybavenie podľa § 63 ods. 1 v spojení s § 49 písm. d) a s § 53 ods. 1 písm. g) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). V čase podania jej sťažnosti na prieťahy došlo k zániku funkcie predsedu najvyššieho súdu, a preto osobou oprávnenou na vybavenie uvedenej sťažnosti bola podpredsedníčka najvyššieho súdu, a nie predsedníčka občianskoprávneho kolégia.

Napriek   tomu,   že   sťažovateľka   nesúhlasí   s   vybavením   jej   sťažnosti   na   prieťahy, podľa jej názoru k riadnemu vybaveniu tejto sťažnosti v tejto veci vôbec nedošlo, a preto ani nemala možnosť žiadať o prešetrenie vybavenia tejto sťažnosti podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch,   pretože   táto   možnosť   je   podľa   nej   daná   iba   v prípade,   ak   ide   o   vybavenie sťažnosti   predsedom   okresného   súdu,   predsedom   krajského   súdu   alebo   predsedom Špecializovaného trestného súdu.

Postup   najvyššieho   súdu   v   predmetnom   konaní,   ktorý   je   poznačený   podľa sťažovateľky prieťahmi, jej znemožňuje domôcť sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným   postupom   žalovanej.   Uvedená   situácia   prehlbuje   ekonomické   problémy sťažovateľky, ktorých prvotným dôvodom je práve spôsobenie škody zo strany žalovaného a ktoré sú následne dôvodom vzniku ďalšej škody sťažovateľky, ktorá pre ekonomické problémy bola nútená podať návrh na povolenie reštrukturalizácie.

V prípade úspechu v konaní pred najvyšším súdom sťažovateľka zvažuje následné uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   proti   Slovenskej   republike   pre   nesprávny   úradný postup najvyššieho súdu spočívajúci v nečinnosti v predmetnom dovolacom konaní. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) možno pri posudzovaní otázky, či v postupe súdu došlo   pre   nečinnosť   k   nesprávnemu   úradnému   postupu,   vychádzať   len   z   výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že   bolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   alebo z právoplatného   rozhodnutia   ústavného   súdu   o   ústavnej   sťažnosti,   ktorým   tento   súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Jediným   právnym   prostriedkom   sťažovateľky   umožňujúcim   následne   v   prípade úspechu pred najvyšším súdom uplatniť právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nečinnosti najvyššieho súdu v predmetnom konaní je podľa nej ústavná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie práva na prerokovanie vec   bez   zbytočných   prieťahov,   rozhodnutie   o   ktorej   bude   predstavovať   podklad   pre posúdenie   otázky   nesprávneho   úradného   postupu   podľa   ustanovenia   §   9   ods.   2   zákona o zodpovednosti za škodu.

Žalovaná   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom   životného   prostredia Slovenskej republiky, odôvodnila podané dovolanie podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Vo   vzťahu   k   skutkovej   a   právnej   zložitosti   veci   sťažovateľka   uviedla,   že   pre preskúmanie   žalovanou   uplatnených   dovolacích   dôvodov   je   nutné   skúmať   otázky,   či v konaní o žiadosti sťažovateľky pred žalovanou došlo k nesprávnemu úradnému postupu, či rozhodnutie žalovanej o námietkach v predmetnej veci je nulitným právnym aktom, či je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a vznikom škody uplatňovanej sťažovateľkou, a taktiež či krajský súd správne určil výšku škody, ktorá bola vyčíslená   znaleckým   posudkom   znaleckej   organizácie   ustanovenej   okresným   súdom, ktorého   správnosť   bola   potvrdená   znaleckým   posudkom   znaleckého   ústavu,   ktorý zabezpečila v konaní pred okresným súdom sťažovateľka.

Podľa sťažovateľky hodnotenie uvedených otázok spolu so skúmaním, či v konaní pred krajským súdom došlo k vadám podľa ustanovenia § 237 OSP, prípadne k vadám, ktoré   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   nie   je   natoľko   zložité,   aby o podanom dovolaní žalovanej nemohlo byť rozhodnuté v lehote dvoch rokov od podania dovolania, resp. v lehote 21 mesiacov [čo je lehota od predloženia spisu súdu prvého stupňa najvyššiemu súdu (12. októbra 2012) do podania sťažnosti sťažovateľky na prieťahy].

Sťažovateľka svojím správaním v predmetnom konaní žiadnym spôsobom neprispela k predlžovaniu konania pred najvyšším súdom.

Najvyšší   súd   v   predmetnom   konaní   okrem   rozhodnutia   o   návrhu   žalovanej na odloženie vykonateľnosti rozsudku krajského súdu z 1. marca 2012, ktorému vyhovel, v uvedenom konaní nevykonal žiaden ďalší úkon.

Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   postup   najvyššieho   súdu od predloženia spisu okresným súdom po dobu viac ako 21 mesiacov (do podania sťažnosti sťažovateľky na prieťahy) nesmeroval k odstráneniu jej právnej neistoty, a preto ním došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby svojím nálezom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 309/2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal najvyššiemu súdu, aby v uvedenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal je primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov konania.II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 309/2012 svojím nekonaním porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala sťažnosť na prieťahy podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch. Ústavný súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   podľa   citovaných   ustanovení   sťažnosť z 19. júna   2014   (vo   veci,   v   rámci   ktorej   môže   byť   najvyšší   súd   zodpovedný   za   vznik prieťahov od doručenia spisu v predmetnej veci z okresného súdu, t. j. od 12. októbra 2012), na ktorú najvyšší súd odpovedal podaním z 10. júla 2014. Najvyšší súd vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky poukázal na právnu a skutkovú zložitosť predmetnej veci, potrebu naštudovania rozsiahleho spisového materiálu a dal sťažovateľke prísľub, že v predmetnom konaní sa   bude   snažiť   rozhodnúť do   konca   roka   2014.   Sťažovateľka   po   doručení   tejto odpovede   doručila   10.   septembra   2014   sťažnosť   na   prieťahy   v   predmetnom   konaní ústavnému súdu.

Ústavný súd podotýka, že podanie sťažnosti na prieťahy v takom krátkom čase pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   a   navyše   po   doručení   odpovede   najvyššieho   súdu, v ktorej   prisľúbil   urobiť   opatrenie   na   prijatie   rozhodnutia,   sa   v   tejto   veci   javí   byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by najvyššiemu súdu bola poskytnutá primeraná (rozumná) lehota nielen na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej, ale i na ich realizáciu (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04, III. ÚS 73/05).

Sťažovateľka taktiež nepreukázala a ani netvrdila, že podmienku podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K   argumentácii   sťažovateľky   týkajúcej   sa   vybavenia   jej   sťažnosti   neoprávnenou osobou ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho zistenia JUDr. Janka Bajánková bola na vybavenie   sťažnosti   na   prieťahy   z   19.   júna   2014   splnomocnená   na   základe   pokynu JUDr. Juraja   Semana   z   23.   júna   2014,   ktorý   bol   v   tom   čase   poverený   zastupovaním podpredsedníčky najvyššieho súdu z dôvodu jej pobytu na zahraničnej pracovnej ceste.

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť so zreteľom na nesplnenie tejto podmienky konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažnosť sťažovateľky   mohla   byť   v tomto   prípade   odmietnutá   aj   ako   zjavne   neopodstatnená s prihliadnutím   na právnu   a skutkovú   zložitosť   veci   i   na celkovú   dĺžku   predmetného konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014