znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 608/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 54/2014 z 23. júla 2014 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2014 doručená sťažnosť S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 54/2014 z 23. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. júla 2014“) a jemu predchádzajúcim postupom.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. 32 T 41/2009 z 10. apríla 2014 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 10. apríla 2014“) bola uznaná vinná zo spáchania trestného činu podľa § 222 ods. 1 a 4 Trestného zákona spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona s obžalovanou Z. Z. a z prečinu podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, a to na základe vyhlásenia viny podľa § 257 ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku,   pričom   uvedený   rozsudok   nadobudol   okamžite právoplatnosť vo výrokoch o vine a treste. Poškodená bola so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie.

Poškodená   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   10.   apríla   2014   podala   odvolanie. Krajský   súd   na   pojednávaní   konanom   23.   júla   2014   odvolaniu   poškodenej   vyhovel a sťažovateľku   a   jej   spoluobžalovanú zaviazal   spolu   a nerozdielne nahradiť poškodenej škodu podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa   sťažovateľky   rozsudok   krajského   súdu   z   23.   júla   2014 „nebol   vykonaný zákonným   spôsobom“,   a   preto   v   predmetnom   konaní   podľa   nej   došlo   k   porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   je   podľa   sťažovateľky   jednoznačne zistiteľné, že škoda nebola spôsobená obomi obžalovanými rovnako. Uvedená skutočnosť bola podľa nej v predmetnom konaní preukázaná samotnou výpoveďou obžalovanej Z. na pojednávaní pred krajským súdom, ako i listinnými dôkazmi v spisovom materiáli, a preto okresný   súd   správne   podľa   §   288   ods.   1   Trestného   poriadku   odkázal   poškodenú   na uplatnenie jej nároku na náhradu škody v občianskom súdnom konaní.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla: «V   odôvodnení   rozsudku   Krajského   súdu   Žilina   je   tiež   uvedené,   že   zo   škody 99 581,757 eur, obž. Z. zabezpečila vrátenie sumy 43 152, 095 eur (3. str. rozsudku) a následne citujem „z dikcie odseku 1 právneho ustanovenia § 287 TP vyplýva, že ak je spôsobenie škody a jej výška súčasťou opisu skutku uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, súd musí vždy rozhodnúť o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenému škodu v tomto rozsahu, pokiaľ už škoda nebola nahradená celkom, alebo sčasti (strana 5 rozsudku KS Žilina).... V trestnom konaní bola škoda zistená, a to pre potreby určenia právnej podstaty a kvalifikácie skutku.

Nesúhlasím s odôvodnením Krajského súdu v Žiline, že ak mali obžalované výhrady k výške spôsobenej škody (str. 6 rozsudku), mali takéto obranné tvrdenia predniesť v konaní pred prvostupňovým súdom. Už zo samotného odôvodnenia rozsudku Krajského súdu Žilina je zrejmé, že škoda, výškou ktorej bol skutok právne posúdený bola po čiastočnom uhradení znížená o 43 152,095 eur, a teda obe obžalované sme mali za to, že výrok súdu v prvom stupni bude znieť tak, ako je v ňom uvedené, rovnako si boli obžalované vedomé, že ďalšie dokazovanie by konanie   pred   súdom len neúmerne   predĺžilo.   Nakoniec,   samotný   nárok vyčíslený poškodenou bankou nekorešponduje s rozdielom súm uvedených vyššie, a teda mám za to, že Okresný súd Žilina celkom správne usúdil, že oprávnenosť výšky nároku, ako aj to, kto je vo veci povinným uhradiť škodu môže posúdiť súd práve v občianskom súdnom konaní.

Samotné uznanie viny sa nedá považovať automaticky za priznanie výšky škody, a to tým skôr,   keď jedna obžalovaná vyslovene   vyjadrila pred súdom,   že druhá   obžalovaná nemala s financiami nič spoločné....

Napadnutý rozsudok Krajského súdu postráda náležitosti uvedené v ust. § 168 ods. 1 TP   a   jeho   odôvodnenie   je   rozporuplné   a   samo   sebe   protirečivé.   V   podstate   je   suchou citáciou skutkovej podstaty a relevantných skutočností z rozsudku Okresného súdu a dikcie § 46 ods. 3 a § 287 ods. 1 TP. Jedinou stranou, ktorá bola v tomto prípade vypočutá a bolo jej   to   aj   dané   najavo   je   strana   poškodená.   S   argumentáciou   obžalovaných   sa   vôbec nevysporiadal, len ju konštatoval nakoniec v rozpore s vlastnou interpretáciou § 277 ods. 1 TP   uvedenou   na   strane   5   rozsudku   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti rozsudku.

Takýto postup súdu, keď je nejasné, ako dospel k svojim konštatovaniam, možno považovať   za   porušenie   ústavného   princípu   zákazu   ľubovôle   v   rozhodovaní,   preto   je potrebné takéto rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľky, zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako i v čl. 36 ods. 1 Listiny boli postupom Krajského súdu Žilina porušené. Ruší sa rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 2 To 54/2014 zo dňa 23. 07. 2014 a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v predmetnej veci namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 23. júla 2014. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku   toho,   že   krajský   súd   zmenil   rozsudok   okresného   súdu   z   10.   apríla   2014 vo výroku týkajúcom poškodenou v konaní uplatnenej náhrady škody. Podľa sťažovateľky je   z   vykonaného   dokazovania   v   predmetnej   veci   zrejmé,   že   škoda   nebola   ňou   a   jej spoluobžalovanou „spôsobená   rovnako“,   resp.   sťažovateľka   nemala   z   poskytnutých finančných prostriedkov žiaden prospech, no napriek uvedenému krajský súd zaviazal obe z nich nahradiť túto škodu spoločne a nerozdielne. Sťažovateľka navyše argumentovala, že z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. júla 2014 podľa sťažovateľky nevyplýva, akým spôsobom krajský súd k tomuto výroku o náhrade škody dospel.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu z 23. júla 2014, ktorým tento súd zrušil výrok rozsudku okresného súdu z 10. apríla 2014 v časti výroku o náhrade škody, ktorým bola poškodená so svojím nárokom na náhradu škody odkázaná na občianske súdne konanie,   a   podľa   §   322   Trestného   poriadku   sťažovateľke   a   jej   spoluobžalovanej   uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť poškodenej škodu v sume 66 487,76 €. Krajský súd vo svojom rozsudku z 23. júla 2014 v podstatnom uviedol:

„S ohľadom na to, že odvolanie bolo podané len poškodenou spoločnosti Tatra banka, a. s., a len proti výroku o náhrade škody, ostatné výroky napadnutého rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 32 T/41/2009 zo dňa 10. apríla 2014 zostali právoplatné. Potom krajský súd ako súd odvolací na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť dotknutého výroku a tiež správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo. Následne po splnení preskúmavacej povinnosti zistil,   že   odvolanie   splnomocnenkyne   poškodenej   spoločnosti   bolo   podané   v   zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom a je dôvodné....

Citované právne ustanovenie (§ 287 ods.   1 Trestného poriadku pozn.)   umožňuje poškodenému,   aby   už   v   rámci   trestného   konania,   v   medziach   tzv.   adhézneho   konania, dosiahol   prisúdenie   nároku   na   náhradu   škody.   Túto   povinnosť   môže   súd   uložiť   len v odsudzujúcom   rozsudku,   ak   to   poškodený   navrhol   (§   46   ods.   3),   a   ak   obžalovaný poškodenému   spôsobil   škodu   práve   trestným   činom,   zo   spáchania   ktorého   ho   uznal   za vinného (§ 164 písm. a/ Tr. por.).

Z dikcie odseku 1 právneho ustanovenia § 287 Tr. por. vyplýva, že ak je spôsobenie škody a jej výška súčasťou opisu skutku uvedeného vo výrokovej časti rozsudku, súd musí vždy rozhodnúť o povinnosti obžalovaného nahradiť poškodenému škodu v tomto rozsahu, pokiaľ už škoda nebola uhradená celkom alebo sčasti.

Z obsahu predloženého je zistiteľné, že obžalovaná S. K. a obžalovaná Z. Z. boli rozsudkom Okresného súdu Žilina, sp. zn. 32T/41/ 2009 zo dňa 10. 4. 2014 uznané vinnými zo   zločinu   úverového   podvodu   podľa   §   222   ods.   1,   4   Tr.   zák.   spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je uvedené pod bodom   1/   napadnutého   rozsudku.   Z   opisu   tohto   skutku   vyplýva,   že   Z.   Z.   ako   jediný štatutárny zástupca spoločnosti E., s. r. o... po vzájomnej dohode so S. K. žiadosťou zo dňa 19. 1. 2007 požiadali Tatra banku, a. s. Bratislava o úver pre spoločnosť E. v maximálnej výške 3.000.000,- Sk, t. j. 99.581,757 Eur. Na základe dokladov, ktoré predložila v banke obžalovaná S. K. bola žiadosť o úver posúdená a schválená. Následne dňa 16. 3. 2007 bola suma   99.581,757   Eur   prevedená   na   účet   E.,   s.   r.   o.   Z   opisu   skutku   tiež   vyplýva,   že obžalovaná Z. Z. a S. K. vedeli, že finančná situácia spoločnosti E. nie je dobrá, a že by banka úver neschválila. Konali spoločne s úmyslom od poškodeného vylákať úver, a za týmto   účelom,   vyhotovili   fiktívne potvrdenia a doklady   z Daňového   úradu Žilina   a   tým poškodenej spoločnosti Tatra banka, a. s. Bratislava, spôsobili škodu vo výške 99.581,757 Eur, z ktorej sumy Z. Z. zabezpečila vrátenie vo výške 23.152,095 Eur. Obžalované teda spoločným konaním vylákali od poškodenej spoločnosti úver tým, že ju uviedli do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru a jeho splácanie, čím jej spôsobili škodu v uvedenej   výške.   Poškodenej   spoločností   vznikla   škoda   v   priamej   príčinnej   súvislosti skonaním obžalovanej S. K. a Z. Z.

Z   predloženého   spisu   je   zistiteľné,   že   poškodená   spoločnosť   si   uplatnila   nárok na náhradu škody v prípravnom konaní,   a to dňa 13. 8. 2008 vo výške 66.487,76 Eur (t. j. 2.003.010,34 Sk). Spôsobená škoda pozostávala z istiny úveru, z úroku z omeškania a z poplatkov.   Teda   poškodená   spoločnosť   si   uplatnila   nárok   na   náhradu   škody   riadne a včas tak, ako jej to ukladá ustanovenie § 46 ods. 3 Tr. por.

Krajský   súd   pri   plnení   preskúmavacej   povinnosti   zistil,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok prvostupňového súdu neobsahuje odôvodnenie. Potom nebolo možné zistiť aká zákonná prekážka bránila súdu prvého stupňa postupovať v otázke náhrady škody podľa § 287 ods. 1 veta druhá Tr. por. Ak táto zákonná prekážka neexistuje, a súd nepostupoval podľa § 287 ods. 1 Tr. por., tak potom poškodenému, ako strane konania, nebola poskytnutá potrebná   súdna   ochrana   z   dôvodu   ktorého,   v   tejto   časti,   rozsudok   okresného   súdu   je nezákonný. Tu krajský súd opakovane poukazuje na tú skutočnosť, že poškodená spoločnosť si uplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas tak ako jej to ukladá ustanovenie § 46 ods. 3 Tr. por. Obžalovaná S. K. a obžalovaná Z. Z. boli uznané vinnými zo skutku právne kvalifikovaného   ako   zločin   úverového   podvodu   podľa   §   222   ods. 1.   4   Tr.   zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák. a súčasťou opisu skutku pod bodom 1/ je škoda, ktorá vznikla poškodenej spoločnosti vo výške 66.487,76 Eur. Krajský súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by bránili v rámci adhézneho konania rozhodnúť súdu prvého stupňa o povinnosti obžalovaných nahradiť poškodenému spôsobenú škodu, a preto v tejto časti, je odvolanie poškodenej spoločnosti dôvodné.

Výhrady   obžalovanej   S.   K.   a   obžalovanej   Z.   Z.,   ktoré   predniesli   na   verejnom zasadnutí   v   konaní   o   odvolaní   poškodeného,   považoval   krajský   súd   za   bezvýznamné   a nedôvodné. Výrok o vine rozsudku okresného súdu zostal nedotknutý. Ak obžalované mali výhrady k výške spôsobenej najmä preto, že išlo o kvalifikačný znak ich protiprávneho konania, a ak nesúhlasili so skutkovými zisteniami, ktoré boli podkladom pre uznanie ich viny, mali takéto obranné tvrdenie predniesť v konaní pred prvostupňovým súdom. Krajský súd uzatvára, že rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku uplatnenom nároku poškodenej spoločnosti na náhradu škody je v rozpore so zákonom, a odvolanie poškodenej spoločnosti je dôvodné. S poukazom na uvedené krajský súd túto nezákonnosť napravil sám vlastným rozhodnutím tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.“

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   krajský   súd   svoje   závery   uvedené   v   napadnutom rozsudku   riadne   odôvodnil,   poukázal   na   možnosť   sťažovateľky   predložiť   svoju argumentáciu týkajúcu sa spôsobenej škody, čo sa týka jej výšky i dôvodov vzniku už v rámci   prvostupňového   konania,   a   v   tejto   súvislosti   poukázal   aj   na   nevyhnutnosť predloženia tejto obrany už v prvostupňovom konaní, keďže ustálenie výšky spôsobenej škody   bolo   v   tejto   veci   nevyhnutné,   pretože   výška   škody   bola   kvalifikačným   znakom protiprávneho   konania   sťažovateľky   a   jej   spoluobžalovanej.   Inak   povedané,   okrem naplnenia   znakov   základnej   skutkovej   podstaty   musel   okresný   súd   v   predmetnej   veci skúmať aj výšku škody, pretože táto podmieňovala v tejto veci použitie vyššej trestnej sadzby.

Sťažovateľka spolu   so   spoluobžalovanou spáchali skutok vymedzený v odseku   1 rozsudku   okresného   súdu   z   10.   apríla   2014   spoločným   konaním,   a   preto   nemožno za neodôvodnený považovať ani výrok krajského súdu, ktorým k povinnosti nahradiť škodu zaviazal spoločne a nerozdielne obe obžalované. Navyše, za relevantnú nemožno z pohľadu otázky náhrady škody poškodenej označiť skutočnosť, akým spôsobom si spoluobžalované zisk   zo   spáchaného   trestného   činu   prerozdelili.   Krajský   súd   taktiež   špecifikoval v predmetnom   rozhodnutí, akým spôsobom   dospel   k záveru o výške spôsobenej   škody, ktorá je, ako to z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 23. júla 2014 vyplýva, súčtom nesplatenej istiny z úveru, úroku z omeškania a poplatkov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   závery   krajského   súdu   v   napadnutom   rozsudku   sa javia ako   dostatočné   a   logické.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu z 23. júla 2014 je založené na dostatočných a relevantných dôvodoch, poskytuje odpoveď na   všetky   skutkovo   i   právne   relevantné otázky   významné pre   rozhodnutie   v   tejto   veci a samotná   nespokojnosť   sťažovateľky   s   uvedenými   závermi   krajského   súdu   nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie porušenia ňou označených práv.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa s nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. októbra 2014