znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 606/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť I. D., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom, Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 39 C 108/2007-224 z 29.   júna   2012,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   11   Co   328/2012-249 z 2. októbra   2013   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Cdo 55/2014 z 3. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014 doručená   sťažnosť   I.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 39 C 108/2007-224 z 29. júna 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   11 Co 328/2012-249 z 2. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok   krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 55/2014 z 3. mája 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «V   konaní vedenom na Okresnom   súde...   pod sp.   zn.   39C/108/2007   som sa   ako žalobca   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia   voči   žalovanému,   V...   ktorý neoprávnene užíva parcelu... ktorej som podielovým spoluvlastníkom...

Okresný súd... rozsudkom, sp. zn. 39C/108/2007-224 zo dňa 29.06.2012... rozhodol tak,   že   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   sumu   vo   výške   61,25   Eur   spolu s 8,5 % ročným úrokom z omeškania od 01.07.2007... V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v danej veci vyplýva,   že keďže o bezdôvodne   obohatenie   ide   len   v   prípade   faktického   užívania   pozemku   bez   právneho dôvodu, v prípade žalovaného išlo o faktické užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu iba do momentu oplotenia pozemku, t. j. do 19.08.2005. Týmto dňom žalovaný stratil prístup na pozemok žalobcu a pozemok prestal užívať.

Voči predmetnému rozhodnutiu som podal... odvolanie a to z dôvodu podľa § 205 ods.   2   písm.   c/   O. s. p.,   súd   prvého   stupňa   neúplne   zistil   skutkový   stav   veci,   pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 205 ods.   2   písm.   d/   O. s. p.,   súd   prvého   stupňa   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., rozhodnutie súdu prvého   stupňa   vychádza   z nesprávneho   právneho posúdenia   veci.   V   podanom odvolaní žalobca   namietal   nesprávne   skutkové   a   právne   závery   súdu,   ako   aj   nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa pre nedostatok dôvodov.

Krajský súd... rozsudkom, sp. zn. sp. zn. 11 Co/328/2012-249 zo dňa 02. 10. 2013 rozsudok Okresného súdu... v jeho napadnutej zamietavej časti potvrdil.

... rozhodnutie... odôvodnil tým, že so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa sa stotožnil... v odôvodnení dodal, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný svojim konaním   a   využívaním   jeho   pozemku   získal   na   jeho   úkor   bezdôvodné   obohatenie... zdôraznil,   že   odhliadnuc   od   žalobcom   nepreukázaného   vlastníckeho   vzťahu   žalovaného k betónovej a makadamovej ploche a ďalším zariadeniam na dotknutej parcele ich samotná existencia v teréne, ako nie samostatných vecí nemôže viesť k záveru, že žalovaný sa bez ich faktického využívania na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje.

Závery   odvolacieho   súdu   ako   aj   jeho   samotné   rozhodnutie   považujem za nepreskúmateľné,   keďže   odvolací   súd   sa   mojim   námietkami   uvedenými   v   odvolaní nezaoberal, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil a rozsudok potvrdil a to aj napriek tomu, že rozsudok prvostupňového súdu nielenže vychádza z nesprávnych skutkových   zistení,   ale   navyše   nebol   ani   dostatočne   odôvodnený.   Z   tohto   dôvodu   som sa obrátil   na   Najvyšší   súd   SR   podaným   dovolaním   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu v Košiciach.

Prípustnosť podaného dovolania som založil na ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p. a podané dovolanie som odôvodnil dôvodmi podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., lebo v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p a dovolací dôvod podľa § § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., lebo konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Mám   za to,   že postupom   odvolacieho   súdu mi bola odňatá možnosť   konať   pred súdom (§ 237 f/ 1 O. s. p.). Procesnú vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom vidím v tom, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko súd porušil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. tým, že sa nevysporiadal s podstatnými skutkovými a právnymi argumentmi uplatnenými v konaní. Z tohto dôvodu je odôvodnenie rozhodnutia nepresvedčivé, čo má za následok porušenie práva na spravodlivé súdne   konanie.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   považujem   za   nepreskúmateľné   najmä v časti, kde odvolací súd uvádza, že samotná existencia stavieb a zariadení na pozemku žalobcu neumožňuje prijať názor žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.   Nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   odvolacieho   ako   aj   prvostupňového   súdu vidím   aj   v   tom,   že   z   rozhodnutí   nevyplýva,   ako   súdy   dospeli   k   záveru,   že   žalobca nepreukázal vlastníctvo žalovaného k betónovej a makadamovej ploche ako aj k ostatným zariadeniam na dotknutej parcele.

Najvyšší   súd   SR   odmietol   podané   dovolanie   z   dôvodu   jeho   neprípustnosti. Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   bolo   odôvodnené   tým,   že   senát   najvyššieho   súdu,   ktorý rozhoduje v tejto veci vždy dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Ak...   posúdil   podané   dovolanie   ako   neprípustné,   jeho   rozhodnutie   je   arbitrárne, bez riadneho zdôvodnenia, a nie je ústavne konformné....

Najvyšší   súd   neakceptoval   námietku   sťažovateľa,   že   rozhodnutie   Krajského súdu...v spojení s rozsudkom Okresného súdu... je nepreskúmateľné, odporujúce zákonu, a teda   že   v   danom   prípade   bola   zo   strany   súdu   odňatá   účastníkovi   možnosť   konať pred súdom, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.

Rozhodnutie,   ktorým   dovolací   súd   odmietol   dovolanie   bez   toho,   aby   sa   bližšie zaoberal   námietkami   dovolateľa   uvedenými   v   dovolaní   týkajúcimi   sa   nedostatočne zisteného   skutkového   stavu   veci   a   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými súdmi,   ako   aj   vadou   nepreskúmateľnosti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   nie   je   ústavne akceptovateľné.

Právny   názor   súdu   vyslovený   v   napadnutom   uznesení,   že   „nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“ považujem za ústavne neudržateľný a taký, ktorý je v rozpore s právnymi názormi samotného Najvyššieho súdu vyslovenými v iných rozhodnutiach, v ktorých naopak založil prípustnosť dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ O. s. p na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 11/2010 zo dňa 31.03.2010, rozsudok NS SR sp. zn. 2 Cdo 44/2009 z 26. 05. 2010).

Ústavný   súd   SR   vo   svojom   uznesení   I.   ÚS   476/2013-8   zo   dňa   7.   augusta   2013 konštatuje,   že   „najvyšší   súd   v   súlade   s   ustálenou   judikatúrou   správne   ustálil,   že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania podľa   §   237   písm.   f/   O. s. p...“   (pozn.   uznesenie   NS   SR   sp.   zn.   5 Cdo   279/2012 z 27.03.2013).   Rovnako ústavný súd v náleze z 27.   júla 2011 sp.   zn.   III.   ÚS 198/2011 uviedol, že „sa stotožnil s tou judikatúrou najvyššieho súdu, že aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   treba   považovať   za   vadu,   ktorá zakladá   prípustnosť   a   zároveň   aj   dôvodnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f/   O. s. p. (rozsudky najvyššieho súdu z 27. 04. 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005 a z 30. 09. 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007).“

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   presne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   (III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   46/05 a pod.)

Najvyšší súd mal splnené dôvody pre prijatie dovolania, v dôsledku čoho sa mal zaoberať   nielen   procesnou   stránkou   veci,   ale   posúdiť   aj   namietaný   nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci, kedy súd prvého stupňa   a   následne   aj   odvolací   súd   nesprávne   právne   posúdili   neoprávnené   užívanie pozemku   žalobcu   žalovaným   a   na   to   nadväzujúce   bezdôvodné   obohatenie   na   strane žalovaného.

Zastávam   názor,   že   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   nemal   dovolanie odmietnuť,   ale   zamietnuť,   ak   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   oboch   nižších   súdov   sú správne   a   toto   rozhodnutie   mal   aj   riadne   odôvodniť   a   vysporiadať   sa   s   prednesenými námietkami, uvedenými v dovolaní.

Nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí je možné vidieť predovšetkým v tom, že nielen prvostupňový, ale aj druhostupňový súd neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, keď   rozhodol   bez   toho,   aby   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   so   všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na právnom názore, že o bezdôvodne obohatenie ide len v prípade faktického užívania pozemku bez právneho dôvodu a keďže v prípade   žalovaného   išlo   o   faktické   užívanie   pozemku   vo   vlastníctve   žalobcu   iba do momentu oplotenia pozemku, t. j. do 19. 08. 2005, týmto dňom žalovaný stratil prístup na pozemok žalobcu a prestal ho užívať.

Moje námietky proti vyslovenému názoru boli založené na skutočnosti, že žalovaný dotknutý pozemok naďalej užíva a to aj napriek tomu, že ho oplotil, a to tým spôsobom, že je   na   pozemku   KN   č.   umiestnené   hromozvodné   zariadenie   zvedené   zo   susednej   stavby vo vlastníctve žalovaného. Zo susednej administratívnej budovy vo vlastníctve žalovaného je dažďová voda zvedená cez dažďové žľaby a odpadové rúry na spevnenú betónovú plochu na môj pozemok.   Na pozemku   sa   nachádza   betónové úžľabie vo vlastníctve žalovaného na zvod dažďovej vody zo susednej stavby vo vlastníctve žalovaného pozdĺž celej budovy po pozemku žalobcu. Tieto zariadenia, ktoré sú preukázateľne vo vlastníctve žalovaného, sú funkčné a aj v súčasnosti ich využíva pre svoje účely žalovaný.

Názor odvolacieho súdu, že „odhliadnuc od žalobcom nepreukázaného vlastníckeho vzťahu žalovaného k betónovej a makadamovej ploche a ďalším zariadeniam na dotknutej parcele samotná existencia týchto zariadení v teréne, ako nie samostatných vecí nemôže viesť k záveru, že žalovaný sa bez ich faktického užívania na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje“ je nesprávny a nemožno s ním súhlasiť...»

Tento nesprávny názor krajského súdu odôvodňuje sťažovateľ takto:«Na 1/3 dotknutého pozemku sa nachádza spevnená betónová plocha, ktorá je svojím charakterom   stavbou v zmysle § 43 zákona   č.   50/1976   Zb.   („stavebného zákona“),   čo vyplýva aj z vyjadrenia Stavebného úradu Mesta Prešov zo dňa 23. 01. 2008, a ktorá je vo vlastníctve žalovaného a na zvyšných 2/3 pozemku sa nachádza spevnená makadamová plocha.   Na   pozemku   v   mojom   vlastníctve   sa   taktiež   nachádza   betónový   múr   o   hrúbke cca 1 m, zaústený pod zemou do hĺbky 1 m a nad zemou do výšky 1 m, na ktorom je osadený plot z oceľových rámov s oceľovým pletivom a oceľovými stĺpikmi a betónový stožiar, ktorý pôvodne slúžil na upevnenie elektrického vedenia.

Mám za to, že svojimi tvrdeniami a následne predloženými dôkazmi v konaní a... aj v odvolaní... som dostatočne preukázal vlastnícky vzťah žalovaného k predmetnej stavbe ako aj k makadamovej ploche nachádzajúcej sa na pozemku. Pokiaľ odvolací súd podobne ako prvostupňový súd tvrdí, že som v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že vlastníkom stavby - betónovej plochy ako aj makadamovej plochy je žalovaný, tak k tomu uvádzam, že súdy oboch stupňov sa počas konania vôbec nezaoberali skúmaním skutočnosti, v koho vlastníctve sa nachádza stavba - betónová plocha situovaná na parcele KN č...

Z vyjadrenia stavebného úradu Mesta Prešov zo dňa 23.1.2008 vyplýva, že betónová plocha, ktorá sa nachádza v 1/3 pozemku je stavbou v zmysle § 43 zákona č. 50/1976 Zb. a hrubý betónový múr pod oceľovým oplotením tvorí základ stavby oceľového oplotenia vybudovaného pozdĺž štátnej cesty, nasleduje popis ďalších zariadení na pozemku. Zastávam   názor,   že   odvolací   súd   sa   nevysporial   s   otázkou   posúdenia   stavieb na dotknutom pozemku správne. V prípade oplotenia/betónového múru ako vedľajšej stavby súdna prax zastáva názor, že ide o príslušenstvo veci, nie o súčasť veci....

Na   základe   uvedeného   považujem   za   nesprávne   a   nepreskúmateľné   rozhodnutie odvolacieho   súdu   v   časti,   kde   konštatuje,   že   stavby   a   zariadenia   na   pozemku   nie   sú samostatnými vecami.

... odvolací súd nesprávne právne posúdil vec v časti, kde konštatuje, že oplotením pozemku stratil žalovaný možnosť pozemok fakticky užívať.

Takéto   právne   posúdenie   veci   považujem   za   chybné,   keďže   podľa   môjho   názoru oplotenie   predmetného   pozemku   žalovaným   nemá   žiaden   vplyv   na   užívanie   pozemku žalovaným takým spôsobom, že sú na pozemku umiestnené zariadenia, ktoré preukázateľne slúžia žalovanému a tento ich využíva, čo v konaní ani nepoprel....

...   dotknutý   pozemok   je   ohradený   z   troch   strán   oplotením   vlastnícky   patriacemu žalovanému a zo štvrtej strany oplotením patriacemu Slovenskej správe ciest. K svojmu pozemku   sa   teda   nemôžem   dostať   nielen   z   dôvodu   oznámenom   mi   Obvodným   úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove listom zo dňa 22. 01. 2008 a to, že zriadenie vjazdu z cesty... na parc. č. v k. ú. nie je možné z dôvodu, že Ul. P. je vybudovaná ako komunikácia vyššej triedy, a teda zriadením vjazdu by došlo k ohrozeniu bezpečnosti cestnej premávky na tejto komunikácií, ale navyše mám úplne znemožnený vstup na svoj pozemok a tým ho nemôžem vôbec užívať, keďže oplotenie zo všetkých štyroch strán je vo vlastníctve žalovaného a tretej osoby.

Z uvedeného vyplýva, že nemám žiadnu reálnu možnosť využívať pozemok pre seba.»

Sťažovateľ v závere uvádza: „Všeobecné súdy aj napriek logickej argumentácii obsiahnutej v mojich námietkach uvedených   v   odvolaní   a   dovolaní,   sa   týmito   námietkami   a   predloženými   dôkazmi nezaoberali, odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a tento potvrdil napriek tomu, že rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci a dovolací súd následne bez tohto aby sa zaoberal vznesenými námietkami odmietol dovolanie ako smerujúce voči rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   práva   sťažovateľa,   I.   D...   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 55/2014 zo dňa 13. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/328/2012-249 zo dňa 2. októbra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 39 C/108/2007-224 zo dňa 29. 06. 2012 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 55/2014 zo dňa 13. mája 2014, ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co/328/2012-249 zo dňa 2. októbra 2013 a rozsudok Okresného súdu Košice I sp. zn. 39 C/108/2007-224 zo dňa 29. 06. 2012 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   vo výške   214,49   Eur   na   účet   právneho   zástupcu,   JUDr.   Ivana   Jurčišina...   do   15   dní   od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 160/08).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu,   rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   sú   obdobné   záruky,   že vec bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým a nestranným   súdom   postupom   ustanoveným   zákonom.   Z   uvedeného   dôvodu   v   týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody využitím mu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta a   ktorý   jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bol sťažovateľ oprávnený podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o čom sťažovateľ vedel, odvolanie podal a krajský súd o ňom svojím rozsudkom rozhodol.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok na ochranu   svojich   práv,   o   ktorom   bol   oprávnený   rozhodnúť   krajský   súd,   čo   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že rozsudok   krajského   súdu   je   nepreskúmateľný,   námietkami   uvedenými   v   odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd nezaoberal a rozsudok okresného súdu   potvrdil   napriek   tomu,   že   vychádzal   z   nesprávnych   skutkových   zistení   a   nebol dostatočne odôvodnený.

Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na obsah odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu a uviedol:

„Rozsudok   napadol   včas   podaným   odvolaním   žalobca...   Bol   toho   názoru,   že do dnešného dňa dochádza k užívaniu predmetného pozemku žalovaným a to tým spôsobom, že je naň na štyroch miestach oceľovými zvodmi zvedený zvod hromozvodného zariadenia zo   susednej   stavby   vo   vlastníctve   žalovaného   a   zo   susednej   administratívnej   budovy   je dažďová voda zvedená cez dažďové žľaby a odpadové rúry na spevnenú betónovú plochu na jeho pozemku. Na jednej tretine pozemku sa nachádza spevnená betónová plocha a na zvyšných dvoch tretinách pozemku sa nachádza spevnená makadamová plocha. Skutočnosť, že žalovaný fyzicky oddelil svoj pozemok a tým mu bolo umožnené užívať svoje vlastníctvo je   irelevantná,   nakoľko   žalovaný   zanechal   na   pozemku   stavby   a   zariadenia,   ktoré   mu naďalej slúžia a znemožňujú užívanie pozemku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 149/1999-235 z 23. 3. 2004, ktorý sa týkal uloženia káblových   rozvodov   pod   povrchom   pozemku.   Vyčítal   súdu   prvého   stupňa,   že   sa   počas konania vôbec nezaoberal skúmaním skutočností, v koho vlastníctve sa nachádza stavba - betónová plocha, keď aj z konania 11 C 200/2004 Okresného súdu Prešov vyplynulo, že vlastníkom betónovej plochy aj ostatných zariadení je žalovaný. Aj preto navrhoval uložiť žalovanému povinnosť predložiť protokoly o prevzatí majetku V., keďže betónovú plochu aj makadamom spevnenú plochu pôvodne vlastnil právny predchodca žalovaného. Nesúhlasil s   názorom   žalovaného,   že   po   právoplatnosti   rozsudku   v konaní   o   určenie   vlastníctva   k predmetnému pozemku tento vypratal, keďže k jeho vyprataniu nedošlo a došlo len k jeho odčleneniu oplotením.“

Následne krajský súd konštatoval, že na základe podaného odvolania vec prerokoval podľa § 212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa sú správne a stotožňuje sa s nimi.

K   jednotlivým   odvolacím   dôvodom   sťažovateľa   krajský   súd   v   odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

«Podľa ustálenej súdnej praxe, neúplnosť zistenia skutkového stavu (odvolací dôvod podľa   §   205   ods.   2   písm.   c/   O. s. p.)   je   v   sporovom   konaní   odvolacím   dôvodom   len za predpokladu,   že príčinou   neúplných   skutkových zistení   bola okolnosť,   že   súd   prvého stupňa   nevykonal   účastníkom   navrhnutý   dôkaz,   spôsobilý   preukázať   právne   významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť,   že   nevykonal   dôkazy   účastníkmi   navrhnuté,   nemôže   byť   v   sporovom   konaní spôsobilým   odvolacím   dôvodom.   Z   povahy   veci   vyplýva,   že   účastník,   ktorý   v   odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Podľa   §   120   ods.   4   O. s. p.   súd   je   povinný   okrem   vecí   podľa   odseku   2   poučiť účastníkov,   že   všetky   dôkazy   a   skutočnosti   musia   predložiť   alebo   označiť   najneskôr do vyhlásenia   uznesenia,   ktorým   sa   končí   dokazovanie   a   vo   veciach,   v   ktorých   sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a) najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Žalobca   vyčítal   súdu   prvého   stupňa,   že   neuložil   žalovanému   povinnosť   predložiť protokoly o prevzatí majetku V., z ktorých podľa neho malo vyplývať vlastníctvo žalovaného k   betónovej   a   makadamom   spevnenej   ploche   nachádzajúcim   sa   na   pozemku   ním spoluvlastnenom.   Vzhľadom   na   právne   závery   súdu   prvého   stupňa,   ktoré   ho   viedli k zamietnutiu   žaloby,   ani   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   predmetné   protokoly   nebolo potrebné   oboznamovať.   Žiada   sa   dodať,   že   sporná   betónová   a   makadamom   spevnená plocha, vzhľadom na ich stav a charakter nepredstavujú samostatnú stavbu, ale sú súčasťou pozemku (boli zrejme určené k trvalému používaniu s pozemkom) a nie sú tak samostatnými vecami v právnom slova zmysle.

Odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2   písm.   d/   O. s. p.   spočívajúci   v   nesprávnom skutkovom zistení, sa týka skutkových zistení, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v   súlade   s   ust.   §   132   až   §   135   O. s. p.,   a   to   vzhľadom   na   to,   že   súd   vzal   do   úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli   počas   konania   najavo   alebo   opomenul   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.

Odvolanie žalobcu z hľadísk týchto uplatnených dôvodov nie je opodstatnené, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav, na zistený skutkový stav správne aplikoval relevantné právne predpisy a správne tak posúdil nárok žalobcu.

Neobstojí ani názor žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Žiada sa predovšetkým zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd), nepatrí právo účastníka, aby všeobecný súd sa   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   návrhmi   a   hodnotením   dôkazov.   Do   obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru, nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať   sa k spôsobu hodnotenia súdom ním navrhnutých dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom predpisov tak, ako to prekladá účastník.   Ani   rozhodnutie   súdu,   ako   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť   totožné   s očakávaniami   a predstavami   účastníka   konania,   ale   musí   spĺňať   požiadavky   zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré musí dať účastníkovi odpoveď na podstatné (zásadné) otázky v danej veci. Vo všeobecnosti platí, že rozhodnutie nemusí dať odpoveď na všetky účastníkom nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú podstatný význam pre vec, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny význam rozhodnutia. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, lebo súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku postačujúco a jasne vysvetlil, ktoré skutočnosti v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce, k akým záverom na ich základe dospel a prečo nebolo možné vyhovieť námietkam žalobcu. Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to,   že   súd   neodôvodnil   svoje   rozhodnutie   podľa predstáv či požiadaviek žalobcu. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Žalobca sa voči žalovanému domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré mu malo vzniknúť aj v období po 19. 8. 2005. Je nesporné, že účastníci konania v minulosti viedli spor o určenie vlastníckeho práva k predmetnému pozemku - parcele č., zastavanej ploche a nádvoriu o výmere 251 m2, zapísanému na LV č., kat. úz. (konanie Okresného súdu Prešov pod sp. zn. 11 C 200/2004) a žalovaný v tomto spore úspech nemal. Rešpektujúc súdne   rozhodnutie,   v   záujme   zdôraznenia,   že   nehnuteľnosť,   spoluvlastnícky   patriacu žalobcovi už fakticky neužíva (užívať nemôže) sporný pozemok žalovaný oddelil od svojich nehnuteľností   oplotením   a   možno   tak   súhlasiť   so   záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   tak fakticky stratil možnosť pozemok žalobcu užívať.

Podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z   právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

Plnenie   bez   právneho   dôvodu   je   jednou   zo   skutkových   podstát   bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami chýba od počiatku právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie, ktoré môže spočívať napríklad v tom, že bolo niečo dané alebo bolo v prospech niekoho konané. O obohatení možno hovoriť vtedy, ak v dôsledku takéhoto plnenia pripadla majetková hodnota tomu, komu bolo plnené, v dôsledku čoho v jeho majetku došlo buď k zvýšeniu aktív alebo k zníženiu pasív, prípadne sa jeho majetkový stav nezmenšil, hoci by sa tak za bežných okolností stalo. Príkladom   plnenia   bez   právneho   dôvodu   je   aj   užívanie   cudzieho   pozemku   bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec; prospech vzniká tomu, kto realizuje užívateľské oprávnenie a neplatí za to úhradu a jeho majetkový stav sa teda nezmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec   užívať.   Takýto   užívateľ   samozrejme   nie   je   schopný   spotrebované   plnenie   v podobe výkonu   práva   užívania   cudzej   veci   vrátiť   a   je   preto   povinný   nahradiť   bezdôvodné obohatenie peňažnou formou. Výška peňažnej náhrady musí pritom vychádzať z finančného ocenenia prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je finančná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci, spravidla formou nájmu a ktorú by nájomca bol povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy.

Podľa zaužívanej súdnej praxe bezdôvodné obohatenie vzniká napríklad i tomu, kto svojím konaním dosiahol na úkor vlastníka postavenie detentora jeho pozemku, tým, že celý oplotený pozemok uzamkol a urobil ho tak prístupný pre seba a svoje potreby a to bez ohľadu na to, nakoľko intenzívne ho skutočne užíval.

V posudzovanej veci, ako to vyplynulo zo skutkových zistení súdu prvého stupňa došlo   k   opačnej   situácii,   keď   žalovaný,   aby   sa   vyhol   prípadným   budúcim   sporom so žalobcom svoje nehnuteľnosti, susediace s parcelou žalobcu fyzicky oddelil oplotením, aby zvýraznil, že ich fakticky neužíva. Žalobca nepreukázal, aby žalovaný svojím konaním a využívaním jeho pozemku získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie (spočívajúce v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenšil, keď za užívanie pozemku neposkytoval vlastníkom žiadnu odplatu). Odhliadnuc od žalobcom nepreukázaného vlastníckeho vzťahu žalovaného k betónovej a makadamovej ploche a ďalším zariadeniam na dotknutej parcele ich samotná existencia v teréne ako nie samostatných vecí nemôže viesť k záveru, že žalovaný sa bez ich faktického   využívania   na   úkor   žalobcu   bezdôvodne   obohacuje.   Obdobná   situácia   je   aj pri ďalších   namietaných   zásahoch   do   vlastníckeho   práva   žalobcu,   ktorý   argumentoval oceľovými zvodmi hromozvodného zariadenia zo susediacej stavby na jeho pozemok, ako aj zvádzanou dažďovou vodou na jeho parcelu. Aj podľa odvolacieho súdu tieto „zásahy“ samé o sebe neumožňujú prijať názor žalobcu o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného s poukazom na ich charakter a intenzitu (neporovnateľnú napríklad s uložením káblových rozvodov pod povrchom pozemku). Pokiaľ sa žalobca cíti obmedzený vo výkone svojich vlastníckych práv existenciou susediacej budovy, má možnosť využiť iné právne nástroje. Navyše podľa vykonaného dokazovania (odborný posudok č. 40/2009 - č. l. 119) „rigol“, do ktorého steká voda je široký len približne 50 cm a hranica pozemku žalobcu nie je presne totožná s hranicou pozemku žalovaného, ktorú tvorí jeho budova.»

Na základe uvedeného krajský súd rozsudok okresného súdu v jeho zamietavej časti potvrdil.

Ústavný súd zastáva názor, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s   uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, nedostatočne odôvodnený, a tým, že námietkami sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd   nezaoberal,   ústavný   súd   s   poukazom   na   už   citované   časti   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   na   argumentáciu   sťažovateľa   reagoval primeraným   spôsobom,   vysporiadal   sa   so   všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k svojmu rozsudku. Ústavný súd   preto   považuje   takéto   odôvodnenie   rozsudku   za dostatočné,   jasne   a   zrozumiteľne reagujúce na všetky pre vec významné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní, a teda za ústavne konformné.

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu napriek tomu, že vychádzal z neprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci, ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ako už bolo uvedené, ústavný súd považuje odôvodnenie rozsudku krajského súdu, a teda aj v ňom vyjadrené skutkové a právne názory za ústavne konformné.

Navyše, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa je iba polemika s právnym a skutkovým názorom krajského súdu, akým posúdil jeho nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.   Sťažovateľ   tak   stavia   ústavný   súd   do   pozície   bežnej   prieskumnej   inštancie všeobecného súdnictva, keď síce formálne označil práva, do ktorých malo byť zasiahnuté napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   avšak   v   skutočnosti   len   polemizuje   s právnym a skutkovým   posúdením   jeho   veci   krajským   súdom   a   požaduje,   aby   ústavný   súd   vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho skutkovým a právnym posúdením nároku na vydanie bezdôvodného   obohatenia.   K   tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   s   poukazom na argumentáciu sťažovateľa, ktorou sa snažil spochybniť názor krajského súdu, že samotná existencia   makadamovej   a   betónovej   plochy   a   ostatných   zariadení   nachádzajúcich   sa na spornej parcele nemôže viesť k záveru, že žalovaný sa na úkor sťažovateľa bezdôvodne obohacuje.

Ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (napr. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   uznesením najvyššieho súdu,   ktorým najvyšší   súd odmietol jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu ako neprípustné. Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd neakceptoval jeho námietku, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, odporujúci zákonu, čo zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu   nemajúci   oporu v zákone.

Sťažovateľ   v   dovolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   namietal   odňatie   možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP spočívajúce v tom, že odvolanie krajského súdu   je   nepreskúmateľné,   keďže   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   skutkovými a právnymi argumentmi a námietkami uplatnenými v konaní.

V relevantnej časti svojho uznesenia najvyšší súd uviedol: «Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   (§   237   písm.   f/   O. s. p.)   sa   rozumie   taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka   konania,   ktoré   mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok.   O   procesnú   vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne   ďalšími   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   a   týmto   postupom   odňal účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva.   Dovolací   súd   z   obsahu   spisu   nezistil,   že   by konanie   pred   súdmi   nižších   stupňov   bolo   postihnuté   procesnou   vadou,   znemožňujúcou žalobcovi realizáciu jeho procesných práv.

Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   (nepreskúmateľnosť),   treba   uviesť,   že   nie   každá   procesná nesprávnosť,   ku   ktorej   dôjde   v   priebehu   občianskeho   súdneho   konania,   je   relevantná z hľadiska   procesnej   prípustnosti   dovolania.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť,   spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania)   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok   význam   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesné prípustné. Uznesením občianskoprávneho kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   odporučené   uverejniť   v   Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd dospel k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal   nepreskúmateľný.   Tento rozsudok bol   v uvedenej zbierke   publikovaný   ako   R   111/1998.   Podľa   právneho názoru dovolacieho   súdu   je   názor   zaujatý   v   uvedenom   judikáte   plne   opodstatnený   aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu, ktorý   rozhoduje   v   tejto   veci,   pri   doterajšom   rozhodovaní   dosiaľ   nikdy   (v   žiadnej   ním prejednávanej   veci)   nepovažoval   uvedený   judikát   za   „prekonaný“   a   vždy   dôsledne a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania v zmysle   §   237   písm.   17   O. s. p.   (viď   napríklad   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 249/2008,   3   Cdo   290/2009,   3   Cdo   138/2010,   3   Cdo   49/2011,   3   Cdo   165/2011, 3 Cdo 84/2012, 3 Cdo 49/2013, 3 Cdo 18/2013).

Správnosť   takéhoto   nazerania   vec   preskúmavajúceho   senátu   najvyššieho   súdu na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali   na   právnych   záveroch   súladných   s   R   111/1998,   napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 184/2010,   III.   ÚS   184/2011,   I.   ÚS   264/2011,   I.   ÚS   141/2011,   IV.   ÚS   481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013.

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp.   zn.   III.   ÚS   551/2012   (posudzujúc   ústavnosť   uznesenia   najvyššieho   súdu zo 7. augusta 2012 sp. zn 3Cdo 135/2012) uviedol, že... sa väčšinovým názorom svojich senátov   priklonil   k tej   judikatúre   najvyššieho   súdu,   ktorá   prijala   záver,   že   nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a presvedčivo. V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   dostatočným   spôsobom   uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť   ako   procesne neprípustné, pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami sťažovateľa.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil prečo považuje dovolanie podané sťažovateľkou za procesne neprípustné, pričom argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   vyhodnotil   ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie   zistiť   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením označených práv.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty sťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaného   dovolania   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014