znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 606/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 5 NcC 5/2013 z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2013 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   NcC   5/2013   z   28.   februára   2013   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len   „okresný   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   svojich   nárokov   na   náhradu   škody   – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v   platnom   znení, smerujúcu proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v konaní pred okresným súdom, v ktorom na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora došlo zo strany okresného súdu k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora a k oneskorenému udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne   príslušného   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   sú   vylúčení   z   prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd,   ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach. Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa rozhodovania   o   nestrannosti   zákonného   sudcu   (napr.   nález   sp.   zn.   II.   ÚS   283/2009 z 26. novembra   2009,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   116/06   z   5.   septembra   2006,   uznesenie sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp. zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73, rozsudok ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla, že „námietka porušenia nestrannosti je nanajvýš dôvodná pre:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   vylúčený   je   sudca   aj   preto,   že   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c)   do   úvahy   prichádza   aj   vzťah   ekonomickej   závislosti   (zníženie   rozpočtovaných prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V spore vedenom okresným súdom bude podľa sťažovateľky nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   bude   takéto   posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:

a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Dolný Kubín na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorý   obhajuje   postupy   sudcu   a   zamestnancov   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Dolný Kubín a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003   Z.   z.   bude   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,   zamestnancom   súdu.   Sudcovia   by   mali   nutne   v   sporovom   konaní   predsudky vo vzťahu   k   ich   regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie požiadavky nestrannosti.“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloba o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu má byť prerokovaná a rozhodnutá sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých rozhodnutiach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   uviedla,   že   v   danej   veci   je   splnená   podmienka subsidiarity, a preto nie je možné ňou podanú sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci   ústavného   súdu.   Podľa   sťažovateľky „V   danej   veci   nie   je   možné   nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie   nie   je   prípustné)!   Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných   všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97“, v ktorom tento súd   vyslovil: ,,Na prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.)...“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy   z prejednávania a rozhodovania   vecí   s   predmetom   náhrady   škody,   neostáva   nič   iné,   len   zo strany ústavného súdu   vyhovieť   princípu   legality   a   princípu   právnej   istoty   a   rozhodnúť   podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu,   zruší napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   súčasne   navrhla   ústavnému   súdu,   aby   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu, pretože ide „o nastolenie súladu s verejným   záujmom   na   riadnom   dodržiavaní   záväznej   právnej   regulácie   všeobecnými súdmi Slovenskej republiky“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažnosti   vedenej pod   sp.   zn.   Rvp   15374/2013   a   sťažnosti   vedenej pod sp.   zn.   Rvp   15384/2013   ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   totožné uznesenie krajského súdu a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať rovnakú výšku finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 15374/2013 bráni tomu, aby   vo   veci   prebiehalo   ďalšie   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   15384/2013.   Uvedené zistenie   odôvodňuje   odmietnutie   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   15384/2013   ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na zistenie neprípustnosti sťažnosti a jej celkové odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd bližšie nezaoberal argumentáciu obsiahnutou v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. októbra 2013