znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 605/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 69/2014-23 z 29. apríla 2014, ako aj jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 30. júla 2014 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   3   Tos 69/2014-23   z 29. apríla   2014   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“),   ako   aj   jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Uznesením   Okresného   súdu   v   Trnave,   pod   číslom   konania   3 PP/13/2014-16 na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. 3. 2014 v ÚVTOS Leopoldov bolo rozhodnuté, že moja žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody sa zamieta. Okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u odsúdeného neboli   splnené   materiálne   podmienky   podmienečného prepustenia   v zmysle ustanovenia § 66 ods. 1 Trestného zákona.

Proti tomuto uzneseniu som na verejnom zasadnutí ústnu sťažnosť nepodal, lebo som si ponechal zákonnú trojdňovú lehotu na vyjadrenie.

V tejto zákonnej lehote som proti uzneseniu podal písomnú sťažnosť, ktorú som však bližšie   neodôvodnil,   ale   uviedol   som   oznámenie,   že bližšie   zdôvodnenie mojej sťažnosti zašlem súdu ihneď, ako mi bude doručené písomné vyhotovenie uznesenia.

Písomné   vyhotovenie   uznesenia   (3 PP/13/2014-16)   mi   bolo   doručené   dňa 31. 3. 2014. Po preštudovaní si bližšieho zdôvodnenia Okresného súdu, ktorým mi bližšie odôvodnil prečo zamietol moju žiadosť o podmienečné prepustenie, som mohol (logicky) konečne aj bližšie písomne zdôvodniť svoju sťažnosť. Túto „bližšiu“ sťažnosť som zaslal Okresnému súdu do troch dní, t. j. 03. 4. 2014...»

Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 PP 13/2014 z 12. marca 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola krajským súdom zamietnutá, pričom podľa sťažovateľa tak krajský súd urobil bez toho, aby prihliadol na bližšie odôvodnenie sťažnosti podané sťažovateľom a dôsledne a zodpovedne preštudoval spisový materiál v tejto veci napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplývala priamo zo zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutým   uznesením   a   jemu predchádzajúcim postupom porušil jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Svojím postupom krajský súd porušil aj základné právo sťažovateľa podľa čl. 12 ods.   4   ústavy,   keď   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   nepravdivo   konštatoval, že sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   do   konania   neverejného zasadnutia   na   krajskom   súde   bližšie   písomne   neodôvodnil.   Aj   z   rozhodnutia predsedníčky okresného   súdu   sp.   zn.   1   SprI   71/2014   z   13.   júna   2014   o   nevyhovení žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácií týkajúcich sa jeho podania vo veci vedenej pod sp. zn. 3 PP 13/2014 vyplýva: „Zo spisu bolo zistené, že toto podanie je súčasťou uvedeného súdneho spisu.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že postupom krajského súdu a jeho uznesením sp. zn. 3 Tos 69/2014 z 29. apríla 2014 boli porušené jeho základné práva zaručené v čl. 12 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 33 000 €, ktoré mu bude povinný vyplatiť krajský súd, ako aj náhradu trov konania.

Sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tos   69/2014   jeho uznesením z 29. apríla 2014, ktorým krajský súdu potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   vo   vzťahu k namietanému postupu a uzneseniu krajského súdu sťažovateľ predostrel tieto námietky:

1. Namietal, že aj napriek tomu, že svoju sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu dodatočne   písomne   zdôvodnil,   krajský   súd   argumenty   obsiahnuté   v   nej   nezohľadnil, odvolávajúc sa na to, že sťažovateľ písomné dôvody   sťažnosti do   konania neverejného zasadnutia krajského súdu neposkytol.

2. Namietal, že uznesenie krajského súdu je svojvoľné a nezákonné z toho dôvodu, že druhostupňový súd opodstatnenosť jeho ponechania vo výkone trestu odňatia slobody riadne neodôvodnil.

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na preskúmanie toho, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, a v tejto súvislosti na posúdenie otázky, či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne dáva odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom právnej ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03,   III.   ÚS   60/04).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej   vyplýva, že právo   na spravodlivé   konanie   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Ústavný   súd   reagujúc   na   námietky   sťažovateľa   zistil,   že   okresnému   súdu   bola doručená žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, o ktorej rozhodol okresný súd na verejnom zasadnutí 12. marca 2014 uznesením sp. zn. 3 PP   12/2014   tak,   že   ju   zamietol.   Na   verejnom   zasadnutí   senátu   okresného   súdu boli prítomní sťažovateľ a prokurátor. Po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení a poučení o opravnom   prostriedku   sťažovateľ   proti   nemu   sťažnosť   okamžite   nepodal.   Z   listín predložených   okresným   súdom   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná sťažovateľom následne písomne v zákonom ustanovenej lehote a doručená okresnému súdu

18. marca 2014. Podľa zistení ústavného súdu k doplneniu odôvodnenia sťažnosti došlo až písomným podaním sťažovateľa doručeným okresnému súdu 8. apríla 2014 a krajskému súdu 2. mája 2014.

O sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu súdu prvého stupňa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 69/2014 z 29. apríla 2014 na neverejnom zasadnutí tak, že ju zamietol.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nevzal   do   úvahy   dodatočné písomné odôvodnenie jeho sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, ústavný súd vzal do   úvahy,   že   medzi   záruky,   ktoré   garantujú   sťažovateľom   označené   články   ústavy, nepochybne   patrí   aj   právo   osoby   predložiť   súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu ponechaniu vo výkone trestu odňatia slobody, ako aj právo osoby na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   nezohľadnil   jeho   argumenty   proti   ponechaniu vo výkone   trestu   odňatia   slobody,   keď   konštatoval,   že   svoju   sťažnosť   do   konania neverejného zasadnutia senátu krajského súdu bližšie neodôvodnil.

Podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí buď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho, komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením rovnopisu uznesenia.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam   podľa   §   83   ods.   2;   ak   sa   koná   podľa   §   204   ods.   1,   sťažnosť   sa   podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa   §   189   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   podáva   sťažnosť   prokurátor,   orgán sociálnoprávnej   ochrany   detí   a   sociálnej   kurately   alebo   obhajca   za   obvineného   alebo vo vlastnom   mene,   musí   byť   sťažnosť   zároveň   odôvodnená,   s   výnimkou   sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti   sa   nevyhovelo   podľa   odseku   1, predloží vec na rozhodnutie...

b) prokurátor alebo súd nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Ako   už   bolo   konštatované,   okresný   súd   vyhlásil   uznesenie   o   zamietnutí   žiadosti sťažovateľa   o   jeho   podmienečnom   prepustení   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody 12. marca 2014 za prítomnosti sťažovateľa (nebol právne zastúpený obhajcom), čím bolo uznesenie oznámené podľa § 179 ods. 1 Trestného poriadku. Od tohto momentu začala plynúť oprávneným osobám (sťažovateľovi a prokurátorovi) trojdňová lehota na podanie sťažnosti podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu okresného   súdu   písomne   v   zákonom   ustanovenej   lehote   s   oznámením,   že   ju   odôvodní po doručení   písomného   vyhotovenia   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Trestný   poriadok neustanovuje   explicitne,   dokedy   musí   odsúdený,   ktorý   sám   podal   sťažnosť,   túto   aj odôvodniť. Iná by bola situácia, ak by sťažnosť podal za obvineného obhajca, ktorý musí podanú sťažnosť zároveň aj odôvodniť (§ 189 ods. 3 Trestného poriadku). Túto požiadavku je potrebné vnímať v kontexte rozsahu preskúmavacej povinnosti nadriadeného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že pri poskytovaní individuálnej ochrany základných práv a slobôd nie je úlohou ústavného súdu vyjadriť sa „in abstracto“ k tomu, aký   má   byť   správny   výklad   príslušnej   zákonnej   úpravy,   alebo   k   tomu,   aký   postup a prostriedky   má   všeobecný   súd   zvoliť   na   svoj   postup.   Úlohou   ústavného   súdu   je   len preskúmať, či v konkrétnych   okolnostiach   rozhodovania bol postup a rozhodnutie súdu zlučiteľný   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 67/03).

Písomné   vyhotovenie   uznesenia   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi   podľa jeho tvrdenia   doručené   31.   marca   2014.   Sťažovateľ   doplnil   dôvody   sťažnosti   podaním z 1. apríla   2014   (teda   po   uplynutí   trojdňovej   lehoty   poskytnutej   na   podanie   sťažnosti počítanej od oznámenia rozhodnutia), ktoré bolo okresnému súdu doručené 8. apríla 2014, ale   krajskému   súdu   zaslané   až   30.   apríla   2014   (doručené   2.   mája   2014).   Krajský   súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa 29. apríla 2014. Z uvedeného vyplýva, že krajský súd nemal v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa k dispozícii bližšie odôvodnenie jeho sťažnosti, a preto pokiaľ krajský súd na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2014 v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie písomne nezdôvodnil, postupoval v súlade s reálnym stavom.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na to, že sťažovateľ nepredložil v doplnení sťažnosti z 1. apríla 2014 také argumenty, ktoré by mu neboli známe už pri podaní sťažnosti, ani neuviedol také skutočnosti, ktoré by mohli zásadným spôsobom zmeniť   hodnotenie   tých   skutkových   okolností,   ktoré   krajský   súd   vzal   do   úvahy pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv a namietaným postupom a uznesením krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľa,   že   uznesenie   krajského   súdu   je   nezákonné a svojvoľné, aj túto ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Krajský súd v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:«Krajský súd na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   mohol sťažovateľ podať sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a tak zistil, že sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   okresný   súd   na   základe vykonaného dokazovania zistil, že neboli splnené podmienky pre podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa § 66 odsek 1 Trestného zákona súd môže odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a svojím správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život a/   ak   ide   o   osobu   odsúdenú   za   prečin   po   výkone   polovice   uloženého nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

b/   ak   ide   o   osobu   odsúdenú   za   zločin   po   výkone   dvoch   tretín   uloženého nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   alebo   rozhodnutím   prezidenta   Slovenskej republiky zmierneného nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Podľa § 66 odsek 2 Trestného zákona pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliadne súd aj na to, v akom ústave na výkon trestu odsúdený trest vykonáva.

Z   obsahu   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   odsúdený   si   v   súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody v trvaní 4 roky, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13. 10. 2011 sp. zn. 2 T/147/2011 pre trestný čin podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona pričom pre výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Začiatok   trestu   mal   odsúdený   dňa   13. 10. 2011   a   koniec   trestu   má   mať   dňa 11. 05. 2015. Lehota na podanie žiadosti o podmienečné prepustenie uplynula odsúdenému dňa 11. 01. 2014.

Z hodnotenia riaditeľa UVTOS v Leopoldove vyplýva, že odsúdený bol do tamojšieho ústavu premiestnený dňa 31. 10. 2011 a to z Ústavu v Bratislave. Správanie a vystupovanie odsúdeného počas väzby bolo na požadovanej úrovni. Počas výkonu trestu však správanie a vystupovanie odsúdeného nebolo vždy na požadovanej úrovni a u odsúdeného sa vyskytlo porušenie zásad slušného správania voči personálu a inému odsúdenému. V súčasnosti sa po   vhodnej   intervencii   pedagogického   personálu   správanie   a   vystupovanie   odsúdeného stabilizovalo   a   má   požadovanú   úroveň.   Počas   výkonu   trestu   bol   4-krát   disciplinárne odmenený; disciplinárne potrestaný nebol. V rámci vnútornej diferenciácie je umiestnený v diferenciačnej   skupine   „B“.   V   súčasnosti   je   zaradený   na   pracovisku   so   zameraním na montáž   stropného   osvetlenia,   kde   si   pracovné   povinnosti   plní   k   spokojnosti nadriadených.   Stanovené   ciele   programu   zaobchádzania,   zamerané   na   dodržiavanie spoločenských   noriem   a   k   zodpovednosti   za   svoje   správanie   sa   priebežne   plnia. Resocializačná prognóza odsúdeného vzhľadom na nízke riziko sociálneho zlyhania sa javí ako priaznivá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti riaditeľ ústavu konštatuje, že odsúdený čiastočne   preukazuje   splnenie   podmienok   na   podmienečné   prepustenie   a   doporučil odsúdeného podmienečne prepustiť s dohľadom.

V prvom rade je potrebné skonštatovať, že odsúdený v čase podania žiadosti splnil formálnu podmienku pre účely podmienečného prepustenia a to v podobe výkonu polovice uloženého trestu odňatia slobody.

Krajský súd však z obsahu spisového materiálu zistil, že u odsúdeného nie sú splnené všetky podmienky pre jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody tak, ako ich vyžaduje ustanovuje § 66 odsek 1 Trestného zákona.

Odsúdený svojím správaním a plnením si svojich povinností vo výkone trestu odňatia slobody nie vždy preukázal polepšenie, ktoré by zodpovedalo jednej z dvoch materiálnych podmienok obsiahnutých v uvádzanom ustanovení a to najmä s poukazom na hodnotenie riaditeľa ústavu, v ktorom sa konštatovalo, že správanie odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody nebolo vždy na požadovanej úrovni, pričom v počiatočnej fáze výkonu trestu odňatia slobody sa uňho prejavovali rôzne porušenia zásad slušného správania voči personálu.

I napriek tomu, že správanie odsúdeného sa po čase a po intervencii pedagogického personálu   stabilizovalo   je   potrebné   skonštatovať,   že   v   súvislosti   s   podmienečným prepustením nie je možné od tejto skutočnosti odhliadnuť. V tomto smere nie je preto možné jednoznačne skonštatovať, že by odsúdený svojim správaním počas výkonu trestu odňatia slobody   splnil   materiálnu   podmienku   obsiahnutú   v   ustanovení   §   66   odsek   1   písm.   a/ Trestného zákona.

Krajský súd si osvojil aj názor I. stupňového súdu v tom smere, že bolo potrebné prihliadnuť aj na charakter trestnej činnosti pre ktorú v súčasnosti trest odňatia slobody vykonáva ako aj na sklony odsúdeného k opakovanému páchaniu trestnej činnosti, nakoľko odsúdený   sa   už   spolu   3-krát   dopustil   trestnej   činnosti   z čoho   možno   vyvodiť   záver,   že páchanie trestnej činnosti nie je len jednorázovým vybočením zo spôsobu jeho života ale, že sa jedná o osobu, ktorá opakovane trestnú činnosť pácha.

V   súvislosti   s   touto   skutočnosťou   je   tiež   potrebné   poznamenať,   že   zmyslom podmienečného   prepustenia   nie   je   len   to,   že   odsúdený   bude   za   dobré   správanie   resp. za vzorné   plnenie   si   pracovných   povinností   počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody automaticky   prepustený   na   slobodu   po   splnení   formálnej   podmienky   a   to   po   uplynutí stanovenej doby a to bez zreteľa k účelu trestu. Podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody má význam len vtedy, ak vzhľadom na účel trestu a ďalšie okolnosti je odôvodnený   predpoklad,   že   odsúdený   bude   viesť   na   slobode   riadny   život   a   viac   sa nedostane do rozporu so zákonom.

Vychádzajúc   zo   samotnej   osoby   odsúdeného,   jeho   relácie,   jeho   predchádzajúcu trestnú minulosť i krajský súd dospel k záveru, že v súčasnom štádiu neboli u odsúdeného splnené podmienky preto, aby mohol byť z výkonu trestu odňatia slobody podmienečne prepustený.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či rozhodnutie krajského súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by jeho rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný súd v zhode s právnymi závermi vyjadrenými v uznesení krajského súdu v tejto súvislosti považuje za potrebné pripomenúť, že zmysel podmienečného prepustenia nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí   ustanovenej   doby   bez   zreteľa   na   účel   trestu.   Je   potrebné   vziať   do   úvahy i samotný   účel   trestu,   ktorý   obsahuje   viac   komponentov,   na   ktoré   súdy   pri   svojom rozhodovaní   musia   prihliadať.   Podstatou   ich   úvah   je   potom   v   konečnom   dôsledku dôvodnosť   predpokladu,   že   odsúdený   povedie   v   budúcnosti   i   na   slobode   riadny   život s minimalizáciou rizika jeho recidívy (IV. ÚS 53/08, IV. ÚS 85/2011).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak krajský súd prihliadol na okolnosť, že vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania sťažovateľa, ktorého sa dopustil opakovane, a možné riziká, ktoré by mohli vyplývať z jeho povahových vlastností, dospel k záveru, že nie je ešte spoľahlivo zabezpečená podmienka jeho budúceho riadneho života. Takto formulované úvahy krajského súdu o tom, prečo u sťažovateľa v okolnostiach daného   prípadu   nedošlo   k   splneniu   spomínanej   materiálnej   podmienky   podmienečného prepustenia,   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   kvalifikovať   ako   povrchné   alebo neodôvodnené.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú, a svoje tvrdenia odôvodnil skutkovými okolnosťami   tak,   že   tým   vytvoril   preskúmateľné   a   odôvodnené   rozhodnutie bez akýchkoľvek známok svojvôle. Napokon krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru,   aký   prichádza   do   úvahy   pri   rozhodovaní   o   podmienečnom   prepustení,   nebol povinný   vyhovieť   požiadavke   sťažovateľa,   bol   len   povinný   vysvetliť   a   zdôvodniť   mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu verejnej moci, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru,   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný súd sa z obsahu uznesenia krajského súdu presvedčil, že krajský súd sa sťažnosťou sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť podľa   názoru   ústavného   súdu   porušené   zamietnutím   návrhu   na   jeho   podmienečné prepustenie   ani   zamietnutím   sťažnosti   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol zamietnutý   návrh   na   jeho   podmienečné   prepustenie,   pokiaľ   všeobecné   súdy   riadne preskúmali a posúdili splnenie zákonných podmienok na aplikáciu tohto inštitútu a svoje úvahy v tomto smere ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnili.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietal   porušenie   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   s   prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označeného práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K   namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   postupom krajského súdu, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na „konanie o udelenie podmienečného prepustenia“. Toto konanie sa totiž netýka rozhodnutia o „trestnom obvinení“ a ani o „občianskych právach a záväzkoch“ (pozri napr. rozhodnutia vo veciach: Plischke c. Rakúsko zo 7. 3. 1964, X. c. Rakúsko z 23. 5. 1966, X. c. Rakúsko z 19. 7. 1966, X. c. Spojené kráľovstvo z 13. 7. 1970, Helmut Aldrian c. Rakúsko zo 7. 5. 1990).

Kritériom   aplikovateľnosti   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je materiálna povaha predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie, v   ktorom   sa   rozhoduje   o „občianskych   právach alebo   záväzkoch“,   prípadne o „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach konkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07, III. ÚS 156/2012).

Keďže v konaní o návrhu na podmienečné prepustenie sa nerozhodovalo o trestnom obvinení sťažovateľa v zmysle ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru (teda o vine a treste), tento článok   dohovoru   nie   je   na   dané   konanie   aplikovateľný.   Sťažnosť   sťažovateľa   je   teda nezlučiteľná ratione materiae s čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ju bolo potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy

Namietané   porušenie   ustanovenia   čl.   12   ods.   4   ústavy   patrí   medzi   základné ustanovenia, resp. všeobecné ustanovenia, nepredstavuje základné práva a slobody upravené ústavou,   ale je   všeobecne   uznávaným   a   záväzným   princípom   (zásadou)   právneho   štátu určujúcim právny základ činnosti orgánov verejnej moci, resp. ústavným direktívom tvorby interpretácie a aplikácie právneho poriadku štátu, ktoré nie je možné samostatne aplikovať, a teda ani namietať jeho porušenie v konaniach o porušení individuálneho základného práva alebo   slobody   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   prostredníctvom   a   na   základe   sťažnosti pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o   jeho ďalších požiadavkách vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014