znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 604/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť G. P., zastúpeného spoločnosťou REKEN & PARTNERS Law firm   s. r. o.,   Tichá   45, Bratislava, konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. Borisa Rekena, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   (pôvodne   Špeciálneho   trestného   súdu, pracovisko Banská Bystrica) v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. P. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2014 doručená   sťažnosť   G.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   [pôvodne   Špeciálneho   trestného   súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „Špecializovaný trestný súd“)] v konaniach vedených pod sp. zn. BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463 a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že od 8. decembra 2008 je sťažovateľ podľa neho nezákonne trestne stíhaný na základe nezákonných príkazov vydaných Špecializovaným trestným   súdom   sp.   zn.   BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463   zo   14.   septembra   2008   (príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov vydaný na obdobie od 14. septembra 2008 do   11.   decembra   2008)   a   sp.   zn.   BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464   zo   14.   septembra   2008 (príkaz na použitie informačno-technických prostriedkov na obdobie od 14. septembra 2008 do   11.   decembra   2008;   ďalej   spolu   len   „príkazy   na   použitie   informačno-technických prostriedkov“),   ktoré   boli   vydané   v   jeho   trestnej   veci   vedenej   Ministerstvom   vnútra Slovenskej   republiky,   sekciou   kontroly   a   inšpekčnej   služby,   Úradom   inšpekčnej   služby Východ,   odborom   inšpekčnej   služby   pod   sp.   zn.   ČVS:   SKIS-49/IS-4-V-2009   (pôvodne ČVS: SKIS-130/IS-4-V-2008), napriek tomu, že sťažovateľ sa podľa jeho tvrdenia žiadnych z   jeho   pohľadu   abstraktne   a   paušálne   formulovaných   skutkov   kladených   mu   za   vinu nedopustil.

Sťažovateľ   zdôraznil,   že   sťažnosťou   chce   namietať   iba   nezákonnosť   príkazov na použitie   informačno-technických   prostriedkov   vydaných   podľa   §   114   Trestného poriadku,   ktoré   podľa   neho   nespĺňajú   viaceré   elementárne   zákonom   vyžadované kumulatívne podmienky a sú v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu a judikatúrou štrasburských orgánov ochrany práv.

Príkazy   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   podľa   sťažovateľa nespĺňajú tieto náležitosti:

«1. moje   meno   a   priezvisko   (žiadne   -   nijaké   označenie   mojej   osoby   ani   len „v hrubých   rysoch“),   [v   rozhodnutí   (v   príkaze)   nie   som   identifikovateľný,   nie   som adresátom príkazu )!],

2. vo vzťahu k mojej osobe neexistuje (nie je) žiadne odôvodnenie o nejakej trestnej činnosti, (absencia argumentácie, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom ustanovené podmienky   na   zásah   do   môjho   práva   na   súkromie,   spôsobuje   nepreskúmateľnosť a nezákonnosť napadnutých príkazov),

3. ani len meno a priezvisko sudcu pre prípravné konanie - je v nich iba parafa a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22 (príkaz je pre chýbajúci údaj o titule, funkcii, mene a priezvisku sudcu z hľadiska posúdenia jeho vydania zákonným sudcom, nepreskúmateľný).»

Na základe týchto extrémnych nedostatkov absentujúcich v označených príkazoch na použitie informačno-technických prostriedkov podľa   sťažovateľa nie je možné vôbec skúmať zásadu legality, zásadu legitimity a zásadu proporcionality týchto príkazov, pričom v   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   i   štrasburských   orgánov   ochrany   práv na vyslovenie ich nezákonnosti postačuje nenaplnenie čo i len jednej z označených zásad.

Okrem uvedeného sťažovateľ poukázal na to, že podľa neho jedným z extrémnych nedostatkov   týchto   príkazov   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   je,   že namiesto identifikačných údajov sudcu pre prípravné konanie je na nich len nečitateľný podpis (parafa) a táto skutočnosť sama osebe podľa neho spôsobuje ich nepreskúmateľnosť a nezákonnosť.

Podľa   sťažovateľa   nezákonné   príkazy   na   použitie   informačno-technických prostriedkov   už   samy   osebe   automaticky   zakladajú   nezákonnosť   samotných   obrazovo-zvukových záznamov vyhotovených na ich základe, ktoré potom nemôžu slúžiť ani ako usvedčujúce, ale ani ako ospravedlňujúce dôkazy a žiadny orgán verejnej moci ich nesmie akceptovať.

Na základe uvedeného sťažovateľ konštatoval, že príkazmi na použitie informačno-technických prostriedkov a ich vydaniu predchádzajúcim postupom boli porušené základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že v dôsledku dlhotrvajúceho trestného stíhania (trestné stíhanie je proti nemu vedené už 6 rokov) akceptujúceho podľa neho nezákonné použitie informačno-technických prostriedkov ako následok nesústredenej, neodbornej, neefektívnej činnosti orgánov verejnej moci sa dlhodobo nachádza v stave právnej neistoty a v ťažkej životnej   situácii,   čo   v   ňom   len   znásobuje   pocit   neistoty,   krivdy   a   úzkosti,   spôsobuje zhoršenie   jeho   zdravotného   stavu,   rodinných   pomerov,   stratu   pôvodného   a   nemožnosť získania   nového   zamestnania, stratu   známych   a odsúdenie   okolia.   Vo   vzťahu   k   popisu svojej ťaživej životnej situácie sťažovateľ taktiež uviedol, že jeho manželka je toho času na materskej   dovolenke,   pretože sa   mu 2.   júla 2013   narodilo   dieťa,   a spolu   s ňou   žije z dávky   v   hmotnej   núdzi   v   sume   211,90   €,   ktorá   predstavuje   ich   mesačný   príjem. V spoločnej domácnosti s nimi žije i jeho matka, ktorá je na dôchodku a ktorá im musí vypomáhať finančne nielen pri úhrade mesačných nákladov na bývanie, ktoré predstavujú sumu 246 €, ale i pri úhrade nákladov na stravu. S ohľadom na uvedené podľa sťažovateľa prípadné konštatovanie ústavného súdu o porušení ním označených práv nebude podľa neho dostatočným   zadosťučinením,   a   preto   požiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €.

Vo veci konajúci vyšetrovateľ, Okresná prokuratúra Trebišov, Krajská prokuratúra v Košiciach   a   aj   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   príkazy   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   považujú za zákonné, a to bez toho, aby sa aspoň okrajovo vysporiadali so sťažovateľovou rozsiahlou argumentáciou proti nim.

Sťažovateľ   ďalej   poukázal   na   skutočnosť,   že   Okresný   súd   Trebišov   (ďalej   len „okresný súd“) pred viac ako dvoma rokmi neprijal obžalobu v jeho trestnej veci a uložil orgánom   činným   v   trestnom   konaní   odstrániť   nedostatky   konania,   k   čomu   podľa sťažovateľa dosiaľ nedošlo, ba navyše sa v ďalšom priebehu tohto konania objavili ešte závažnejšie skutočnosti preukazujúce jeho nevinu, resp. nemožnosť naplnenia pojmových znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu   verejného   činiteľa   z   jeho   strany   vzhľadom na nedostatok   právomoci,   ktorou   v   čase   spáchania   skutku   disponoval.   S   ohľadom na uvedené je sťažovateľ s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote toho názoru, že v danej veci existuje predpoklad, že sa jeho trestná vec nedostane pred nezávislý a nestranný súd, a v dôsledku toho nebude rozhodnuté o zákonnosti či nezákonnosti príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov.

Sťažovateľ následne popísal dôvody, pre ktoré by podľa neho obžaloba proti nemu v jeho veci pred nezávislým a nestranným súdom neobstála a pre ktoré je podľa neho aj rozhodnutie   o   jeho   prepustení   zo   služobného   pomeru „za   hranicou   logickej   i   právnej absurdity,   resp.   v   rozpore   so   zdravým   právnym   uvažovaním“.   V   tejto   súvislosti predovšetkým zdôraznil, že počas celej doby trvania jeho služobného pomeru nemal on sám oprávnenie v zmysle zákonom danej právomoci vydávať rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa z dôvodu extrémne dlhého trestného konania v jeho veci trvajúceho   takmer   šesť   rokov,   ako   aj preto,   že   všetky   orgány   činné   v   trestnom   konaní vrátane   generálnej   prokuratúry   napadnuté   príkazy   na   použitie   informačno-technických prostriedkov   považujú   za   legálne,   v   jeho prípade   nemôže obstáť argument   nenaplnenia princípu   subsidiarity.   Navyše,   v   predmetnej   veci   sa   konanie   pred   okresným   súdom neuskutoční a v tejto súvislosti poukázal na to, že okresný súd pred viac ako dvomi rokmi neprijal   obžalobu   prokurátora   a   vrátil   ju   späť   na   došetrenie,   avšak   dosiaľ   podľa   neho k odstráneniu   príčin   vrátenia   veci   späť   nedošlo.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukázal na skutočnosť, že vyšetrovací spis v tejto veci neobsahuje jeden z nevyhnutných atribútov použitia informačno-technických prostriedkov, a to návrh prokurátora podľa § 114 ods. 2 Trestného poriadku na vydanie príkazu na použitie informačno-technických prostriedkov. Vo   vzťahu   k tejto   argumentácii   sťažovateľ   poukázal   na   svoju   žiadosť   o   preskúmanie postupu vyšetrovateľa z 25. júla 2014.

Podľa   sťažovateľa   je   nelogické,   aby   dozorujúci   prokurátor   v   predmetnej   veci po šiestich rokoch zmenil svoj názor a použitie informačno-technických prostriedkov proti jeho   osobe   by   považoval   za   nelegálne,   o   to   viac,   že   sa   s   jeho   záverom   stotožnila   aj generálna   prokuratúra.   Zodpovedanie   otázky   zákonnosti   či   nezákonnosti   použitia informačno-technických prostriedkov v tomto prípade by podľa sťažovateľa s prihliadnutím na dĺžku prípravného konania trvalo príliš dlho. V záujme ochrany svojich práv v tejto veci sťažovateľ   využil   viaceré   účinné prostriedky   nápravy   poskytnuté   mu   v   rámci   trestného konania, ktoré   predložil   v   prílohe   svojej   sťažnosti   (ČVS:   SKIS-49/IS-4-V-2009),   ale aj v rámci civilného konania (sp. zn. 2 Sžo 60/2013, sp. zn. 6 S 80/2009), ale aj podania a dôkazy   mimo   týchto   konaní   tvoriace   prílohu   tejto   sťažnosti   (podnet   na   vykonanie parlamentnej kontroly... zo 17. apríla 2014, odpoveď Výboru Národnej rady Slovenskej republiky   pre   obranu   a   bezpečnosť   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky sp. zn. CDR-789/2014   z   10.   júla   2014,   Drgonec,   J.   Konanie   pred   Ústavným   súdom Slovenskej   republiky,   2.   vydanie.   Šamorín:   Heuréka,   212,   s.   205 — 206,   signalizácia porušenia   zákona   a námietka   zásadného   právneho   významu,   ktorá   je   pre   rozhodnutie rozhodujúca a vyžadujúca špecifickú odpoveď zo 17. apríla 2014, Špecializovaný trestný súd sp. zn. Spr 10 005/14 z 25. júna 2014, námietka na neefektívnu a nesprávnu činnosť orgánov prípravného konania z 2. mája 2013 adresovaná verejnej ochrankyni práv, žiadosť o   odtajnenie   príkazu   vydaného   Špeciálnym   súdom   v   Pezinku   (pracovisko   Banská Bystrica)... z 25. júla 2014 adresovaná Špecializovanému trestnému súdu — pracovisko Banská   Bystrica,   žiadosť   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby,   Úradu   inšpekčnej   služby Východ, odboru inšpekčnej služby podľa § 210 Trestného poriadku adresovaná okresnému prokurátorovi   Okresnej   prokuratúry   Trebišov,   článok   s   názvom „O   nevyhnutných atribútoch rozhodnutia sudcu na použitie informačno-technických prostriedkov“ uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie č. 12/2013).

Sťažovateľ v súvislosti s nesplnením podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) uviedol, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosť, že v systéme prokuratúry Slovenskej republiky vyčerpal všetky opravné prostriedky, avšak neúspešne, ďalej   skutočnosť,   že   rozhodnutie   o   zákonnosti   či   nezákonnosti   použitia   informačno-technických prostriedkov proti jeho osobe má priamy vplyv aj na konanie o jeho žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, na základe ktorého bol prepustený zo služobného pomeru   colníka   a   v   súvislosti   s   ktorým   už   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   sp. zn. IV. ÚS 519/2012 z 24. júla 2013 o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo/214/2010   z   15.   júna   2011   a   jemu predchádzajúcim   postupom,   v   ktorom   ale   nerozhodoval   o   námietkach   týkajúcich   sa legálnosti či   nelegálnosti použitia informačno-technických prostriedkov. Za ďalší dôvod hodný osobitného zreteľa považuje sťažovateľ skutočnosť, že počas extrémne neúnosnej doby prípravného konania šiestich   rokov sa nemôže dovolať spravodlivého rozhodnutia a ani   na   svoju   námietku   nezákonnosti   použitia   informačno-technických   prostriedkov nedostal   žiadne   vysvetlenie,   naopak,   všetky   orgány   verejnej   moci   podľa   neho   nijako nereagujú na jeho podrobné argumenty prevzaté z rozhodovacieho procesu ústavného súdu a   z   judikatúry   štrasburského   súdu,   ale uvedenú   stabilnú   judikatúru   ignorujú.   Za   dôvod hodný osobitného zreteľa sťažovateľ považuje aj skutočnosť, že na základe nezákonného použitia   informačno-technických   prostriedkov   bol   prepustený   zo   služobného   pomeru colníka, avšak súdy zúčastnené na rozhodovaní o zákonnosti jeho prepustenia odmietajú preskúmať   zákonnosť   či   nezákonnosť   použitia   informačno-technických   prostriedkov, pretože na posúdenie tejto otázky nemajú právomoc. Ďalším dôvodom hodným osobitného zreteľa   je   podľa   sťažovateľa   fakt,   že   v   dôsledku   podľa   neho   nezákonného   použitia informačno-technických prostriedkov prišiel o zamestnanie. Podľa sťažovateľa je dôvodom hodným osobitného zreteľa aj skutočnosť, že dosiaľ, t. j. ani po uplynutí takmer šiestich rokov od použitia informačno-technických prostriedkov, nebolo žiadnym štátnym orgánom Slovenskej   republiky   právoplatne   rozhodnuté   o   posúdení   legálnosti   či   nelegálnosti   ich použitia, ako aj skutočnosť, že príkazy na použitie informačno-technických prostriedkov neobsahujú ani len titul, meno, priezvisko a funkciu sudcu pre prípravné konanie — je k nim pripojená iba parafa a odtlačok pečiatky so štátnym znakom, číslo 22, čím sa uvedené príkazy podľa neho stávajú nepreskúmateľné.

Podľa   názoru   sťažovateľa   ním   uvedené   skutočnosti   sú   schopné   ospravedlniť nedostatok podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Základné právo G. P. na ochranu súkromia podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 22 ods. 1 a ods. 2, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na ochranu súkromia podľa čl. 10 ods. 2 a čl. 13, na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na ochranu súkromia podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   postupom   a   rozhodnutím   postupom   a rozhodnutím Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   -   pracovisko   Banská   Bystrica   ako   predchodcu Špecializovaného   trestného   súdu   -   pracovisko   Banská   Bystrica   v   konaniach   vedených pod sp.   zn.   BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463   (príkaz   na   použitie   informačno-technických prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008) a sp. zn. BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464   (príkaz   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008), bolo porušené.

2. Rozhodnutie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   -   pracovisko   Banská   Bystrica   ako predchodcu   Špecializovaného   trestného   súdu   -   pracovisko   Banská   Bystrica   -   príkaz na použitie   informačno-technických   prostriedkov   sp.   zn.   BB-ŠS-V-459-01/08-Ntt-463, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.

3. Rozhodnutie   Špeciálneho   súdu   v   Pezinku   -   pracovisko   Banská   Bystrica   ako predchodcu   Špecializovaného   trestného   súdu   -   pracovisko   Banská   Bystrica   -   príkaz na použitie   informačno-technických   prostriedkov   sp.   zn.   BB-ŠS-V-460-01/08-Ntt-464, vydaný dňa 14. 09. 2008 na obdobie od 14. 09. 2008 do 11. 12. 2008 sa zrušuje.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi G. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   100.000,-   €...,   ktoré   je   Špecializovaný   trestný   súd   -   pracovisko Banská Bystrica... (predchodca Špeciálny súd v Pezinku - pracovisko Banská Bystrica), povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

5. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   sťažovateľovi   G.   P.   priznáva   náhradu   trov právneho zastúpenia, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Borisa Rekena.“

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1, 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom Špecializovaného trestného súdu a jeho príkazmi na použitie informačno-technických   prostriedkov.   K namietanému   porušeniu   jeho   práv   malo   dôjsť v dôsledku   toho,   že   uvedené   príkazy   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov nespĺňajú   podľa   neho   ani   elementárne   zákonné   náležitosti,   t.   j.   informačno-technické prostriedky boli proti jeho osobe použité nezákonným spôsobom.

Z obsahu čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie   základných   práv   a   slobôd v prípadoch, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd, resp. iný orgán verejnej moci. Pokiaľ pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospeje   ústavný   súd   k   čiastkovému   záveru,   že ochrany   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   ktorého   porušenie   sťažovateľ namieta, je možné domôcť prostredníctvom dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, sťažnosť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie odmietne (napr. I. ÚS 103/02). V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody sťažovateľa prislúcha len za predpokladu, že právna úprava sťažovateľovi neposkytuje inú účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania.

Ústavný súd konštatuje, že trestná vec, ktorej sa námietky sťažovateľa týkajú, sa nachádza v štádiu prípravného konania.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v   jeho   trestnej   veci   boli   použité   informačno-technické prostriedky   nezákonným   spôsobom.   Uvedenú   argumentáciu   môže   sťažovateľ   predložiť v rámci konania, v ktorom bolo proti nemu vznesené obvinenie, a to nielen pred orgánmi prokuratúry, ale najmä pred príslušným všeobecným súdom v rámci svojej obhajoby, ktorou môže   požiadať,   aby   nezákonne   získané   záznamy   z   použitia   informačno-technických prostriedkov   neboli   práve   pre   svoju   nezákonnosť   považované   za   dôkazy   a   aby   na   ne všeobecný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   o   jeho   vine   či   nevine   neprihliadal.   Uvedeným postupom všeobecného súdu by následne došlo implicitne aj k uznaniu porušenia práv, sťažovateľa, t. j. k zjednaniu nápravy porušovania ním označených práv.

Uznaním   porušenia   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   listiny   nie   je   iba   výslovné deklarovanie ich porušenia, ale aj implicitné uznanie vyplývajúce z rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci (m. m. III. ÚS 83/05).

Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie uviedol viacero námietok, ktorými sa snažil predložiť ústavnému súdu dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré by mal podľa neho ústavný súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť a nežiadať od neho v rámci tohto konania splnenie   podmienky   vyčerpania   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   podaním   sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Dôvody uvádzané sťažovateľom spočívali predovšetkým v poukázaní na dĺžku samotného trestného konania, v spochybnení naplnenia jednotlivých znakov skutkovej podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol obvinený, v poukázaní na skutočnosť, že sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky v systéme slovenskej prokuratúry, ďalej vyriešenie otázky zákonnosti použitia infomačno-technických prostriedkov v jeho prípade má priamy vplyv na civilné konanie, v ktorom sa v rámci správneho súdnictva preskúmava rozhodnutie o jeho prepustení zo služobného pomeru, ale aj dôvody popisujúce jeho ťažkú sociálnu situáciu, v ktorej sa od vznesenia obvinenia proti nemu nachádza.

Pri   rozhodovaní   ústavného   súdu   o   tom,   či   sťažovateľ   preukázal,   že   podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa, je potrebné, aby boli preukázané skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu   hodného   osobitného   zreteľa   na   odpustenie   podmienky   využitia   opravných prostriedkov a iných právnych prostriedkov v záujme ochrany ním označených práv, ktoré má k dispozícii podľa osobitných predpisov, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov, ale i ústavného súdu relevantné.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa k špecifikácii dôvodov hodných osobitného zreteľa ústavný súd poukazuje na to, že napriek vyčerpaniu všetkých prostriedkov nápravy, resp. opravných prostriedkov nápravy v rámci systému prokuratúry Slovenskej republiky, má sťažovateľ možnosť predložiť svoju argumentáciu nezávislému a nestrannému súdu. Sťažovateľov   argument,   podľa   ktorého   nemohol   svojím   konaním   naplniť   všetky   znaky skutkovej   podstaty   trestného   činu,   z   ktorého   bol   obvinený,   pretože   nedisponoval právomocou na vydávanie rozhodnutí, neposkytuje s ohľadom na obsah skutkovej podstaty uvedeného   trestného   činu   možnosť   dospieť   k   jednoznačnému   záveru,   že   jeho   konaním nemohlo v žiadnom prípade dôjsť k naplneniu objektívnej stránky trestného činu, z ktorého bol   obvinený.   V   súvislosti   s   jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa   celkovej   dĺžky   konania ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že postup orgánov činných v predmetnom konaní bol ústavným   súdom   preskúmavaný   v   rámci   konania   vedeného   na   tomto   súde pod sp. zn. I. ÚS 316/2014. Sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   okrem   iného   aj   postupom orgánov činných v trestnom konaní bola ústavným súdom odmietnutá z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti,   s   poukázaním   predovšetkým   na   potrebu   rozsiahleho   dokazovania v predmetnej veci, ale i na správanie sťažovateľa, ktorý má síce právo využívať aktívne právne prostriedky poskytnuté mu právnym poriadkom na zabezpečenie zákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní, avšak využitie uvedených práv sťažovateľom na druhej strane znamená aj predĺženie konania o čas potrebný na prerokovanie a rozhodnutie ním uplatnených   právnych   prostriedkov   nápravy,   a   tento   čas   nemožno   započítať   na   ťarchu orgánov   činných   v trestnom   konaní.   Prebiehajúce   konanie   o   prepustení   zo   služobného pomeru colníka, ako aj ťaživá sociálna situácia sťažovateľa sú dôvodom, aby orgány činné v trestnom   konaní   konali   v   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   s   náležitou odbornou starostlivosťou, avšak podľa ústavného súdu nie sú dôvodom, pre ktorý by malo byť sťažovateľovi odpustené nevyužitie účinných prostriedkov nápravy poskytnutých mu právnym poriadkom pred súdmi príslušnými na rozhodnutie jeho veci, resp. aby ústavný súd suploval právomoc príslušných všeobecných súdov.

Z uvedeného vyplýva, že z argumentácie sťažovateľa podľa ústavného súdu nemožno vyvodiť   existenciu   takých   dôvodov,   pre   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   predpokladať,   že v rámci trestného konania v jeho veci by mu nebolo umožnené dosiahnuť účinnú ochranu ním   označených   práv,   a   preto   po   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   napriek   ním   predloženej   argumentácii   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014