znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 604/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   12.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. H. B., D., pre   namietanú   nečinnosť   orgánov   verejnej   správy,   ktorou   došlo   k   porušeniu   ochrany vlastníckeho práva, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 16. augusta 2012 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich bližšie neoznačených práv bližšie neoznačenými orgánmi verejnej správy. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ju podáva ,,právom nebohej B. S., rod. H.“ ako vnuk oprávnenej.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:,,Dňa 04.11.2011 mi bolo doručené rozhodnutie O. v D. číslo... zo dňa 31.10.2011, ktorým vo veci uplatneného nároku oprávnenej B. S., rod. H. proti povinnej osobe S. v B., regionálny odbor D. rozhodol podľa § 6 ods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. tak, že sa oprávnenému nepriznáva vlastnícke právo k nehnuteľnostiam   v kat.   úz.   K.,   Obec K...   z dôvodu, že uvedená nehnuteľnosť po prechode do vlastníctva štátu prešla do vlastníctva fyzických osôb a právnických osôb a k priznaniu vlastníckeho práva vznikla prekážka v zmysle § 11 ods. 1 písm. a), d) zák. č. 229/1991 Zb...

Nepriznaním   vlastníckeho   práva   som   bol   poučený   o   ďalších   mojich   právach na náhradu podľa § 14 ods. 1 alebo § 16 zák. č. 229/1991 Zb.

V   zákonnej   lehote   som   ja   oprávnený   A.   S.   podal   návrh   na   preskúmanie prvostupňového rozhodnutie podľa § 250i ods. 1, 3 O.s.p., kde som navrhol prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Vec je evidovaná na Krajskom súde v Trnave pod číslom 44 Sp/102/2011.

Na Okresnom súde v Dunajskej Strede som zahájil v roku 1999 konanie o určenie vlastníckeho   práva   voči   odporcovi   Obec   K.   a   spol.,   ktoré   je   vedená   pod   číslom   6 C 156/1999, vo veci ešte nebolo vydané rozhodnutie.“

3.   Ďalej   sťažovateľ   poukazuje   na   historické   súvislosti   nadobudnutia   predmetnej nehnuteľnosti   jeho   právnymi   predchodcami,   jej   následného   užívania   a   odňatia   O.   v Š. Sťažovateľ uvádza:

,,Od roku 1999 a od roku 2001 som aj súdu ako aj p. v D. predložil všetky doklady, neustále sa domáhal svojho práva a o mojich nárokoch rozhodol p. dňa 31.10.2011 takým spôsobom, že som na svojich vlastníckych právach ukrátený najmenej o 663 878,38 EUR a z uvedeného dôvodu v žiadnom prípade nemôžem súhlasiť s rozhodnutím p. v D. zo dňa 31.10.2011, ktorý t. č. rozhoduje len o symbolickom navrátení nárokovaných práv. V čase zahájenia mojich návrhov na p., na okresný súd, na všetky povinné osoby ešte existoval môj majetok a napriek môjmu zákonnému postupu môj majetok skončil v cudzích rukách a štátne orgány vo veci konajú od 6.3.1991. Prieťahmi v konaní som utrpel veľkú majetkovú ujmu,   boli   porušené   všetky   moje   práva   na   ochranu   vlastníctva,   z   uvedeného   dôvodu navrhujem zahájiť konanie o mojej sťažnosti.“

4. V petite sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd sťažnosť prijal a vo veci začal konanie a aby po prerokovaní sťažnosti rozsudkom takto rozhodol:

,,Ústavný súd určuje,   že nečinnosťou orgánov verejnej správy došlo k porušeniu § 127   článku   ústavy   základného   práva   občana   ochrany   vlastníckeho   práva   za   ktoré porušenie práva sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 663 878,38 EUR, ktorú sumu je povinný zaplatiť sťažovateľovi Obec K. a S. v D. v lehote do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

7. Podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom,   advokátom.   Povinnosti   advokáta   vyplývajúce   zo   zákona   č.   586/2003   Z.   z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to   splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

8. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a   navrhované   dôkazy.   Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje.

9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že táto nespĺňa náležitosti predpísané zákon, keďže sťažovateľ presne neoznačil:

(i) orgán, proti ktorému sťažnosť smeruje – sťažovateľ síce v sťažnosti vymenúva viaceré subjekty verejnej moci (Obec K., O. v D., S., Okresný súd Dunajská Streda, Krajský súd   v   Trnave),   z petitu   sťažnosti   však   nevyplýva, vo   vzťahu   ku   ktorému   orgánu   žiada vysloviť porušenie základných práv a slobôd, a v petite sťažnosti označený orgán ,,S. v D.“ neexistuje,

(ii) základné práva alebo slobody, ktoré sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili – sťažovateľ v petite uvádza, že došlo k porušeniu ,,§ 127 článku ústavy základného práva občana   ochrany   vlastníckeho   práva“,   takéto   označenie   však   nie   dostatočne   určité a zrozumiteľné na to, aby ústavný súd mohol ustáliť prípadný predmet svojho ústavno-súdneho   prieskumu.   Navyše,   čl.   127   ústavy   neobsahuje   žiadne   základné   právo   alebo slobodu,   ide   o   ústavnú   normu   upravujúcu   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach pre namietané porušenie základných práv alebo slobôd. Samotné základné práva a slobody upravuje ústava v druhej hlave a v jej článkoch 14 až 50.  

10.   Sťažnosť   sťažovateľa   teda   nespĺňa   už   citované   náležitosti   kvalifikovaného návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd   pripomína,   že   takéto nedostatky   zákonom   predpísaných   náležitostí   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Nedostatok,   resp.   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   (podobne   napr.   IV.   ÚS   409/04, IV. ÚS 168/05,   III. ÚS 210/09,   III.   ÚS   32/2011).   Vychádzajúc z   uvedených   skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že ani v prípade splnenia zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti by o ochrane sťažovateľových subjektívnych práv konať nemohol,   pretože   tomu   bráni   prekážka   nedostatku   právomoci.   Princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ podal na Krajskom súde v Trnave „návrh na preskúmanie rozhodnutia O. v D. číslo... zo dňa 31.10.2011“, o ktorom podľa obsahu sťažnosti   v   čase   jej   podania   ešte   nebolo   rozhodnuté,   a   zároveň   žalobu   o   určenie vlastníckeho   práva   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda,   o   ktorej   rovnako   nebolo právoplatne rozhodnuté. Sťažnosť je teda podaná predčasne, keďže stále existujú iné súdy, ktoré sú v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnené poskytnúť ochranu sťažovateľovým základným právam a slobodám. Táto skutočnosť zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012