znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 603/2012-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   A.,   Z.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, Z., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je osobou,   proti   ktorej   bol vydaný   štátnym   zástupcom   Úradu   verejnej   prokuratúry   Wiener   Neustadt zo 16. decembra 2009 európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“) sp. zn. 5 St 388/09 pre účely   jeho   vydania   do   Rakúskej   republiky   na   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   krádeže vlámaním   a vstupom   s priťažujúcimi   okolnosťami   a pre   trestný   čin   obchodovania s odcudzenými   vozidlami   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   zákona   Rakúskej republiky. Krajský súd uznesením sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010 rozhodol podľa § 21 ods. 1 zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EZR“), že EZR sa vykoná   pre   účely   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie.   Vo vzťahu   k   trestnému   činu obchodovania s odcudzenými vozidlami vo formulácii EZR sa rozhodovať nebude. Zároveň podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného skončenia trestných vecí sťažovateľa   vrátane   výkonu   nepodmienečného   trestu   odňatia   slobody   v prípade   jeho uloženia   vedených   na   Okresnom   súde   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 5 T 112/09 a   Okresnej prokuratúre Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod sp. zn. 3 Pv 265/09.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 31. marca 2010 podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010. Najvyšší súd   rozhodol   o sťažnosti   podanej   sťažovateľom   tak,   že   EZR   na   sťažovateľa   sa   vykoná pre skutky   kvalifikované   ako   zločin   krádeže   vlámaním   a vstupom   s priťažujúcimi okolnosťami a zároveň podľa § 27 zákona o EZR odložil jeho realizáciu do právoplatného skončenia   trestného   stíhania   sťažovateľa   v trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde pod sp. zn. 5 T 112/09. Najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu už neodložil realizáciu EZR   do   skončenia   trestnej   veci   sťažovateľa   vedenej   na   okresnej   prokuratúre   pod sp. zn. 3 Pv 265/09   pre   zločin   legalizácie   príjmu   z trestnej   činnosti   podľa   § 233   ods.   1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

3. Následne bola na sťažovateľa podaná obžaloba prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. 3 Pv 265/09 z 13. septembra 2010 pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov, ktorého výkon   bol   podľa   §   51   ods.   1   Trestného   zákona   podmienečne   odložený   s uložením probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej dobe štyroch rokov. Podstata tohto skutku spočívala v tom, že sťažovateľ nakladal s konkrétne určeným osobným motorovým vozidlom v úmysle ho zatajiť a zakryť jeho pôvod v trestnom čine. Zároveň však uvedené osobné   motorové   vozidlo   pochádza   z trestnej   činnosti   (krádeže)   spáchanej   na   území Rakúskej   republiky,   pre ktorú   (okrem   ďalších   skutkov)   je   sťažovateľ   trestne   stíhaný rakúskymi justičnými orgánmi a pre ktorú im bol sťažovateľ vydaný pre účely trestného stíhania na základe EZR.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. decembra 2010 odvolanie, ktoré   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   To   56/2011   zo   7.   apríla   2011   zamietol   ako nedôvodné.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011 dovolanie, ktoré odôvodnil podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.   Najvyšší   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   dovolania   a argumentáciou sťažovateľa dospel k záveru, že nie sú splnené dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i)   Trestného poriadku, a preto dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

4. Z opísaného priebehu veci vyplýva, že proti sťažovateľovi sa viedli dve trestné konania   –   jedno   rakúskymi   justičnými   orgánmi   pre   trestný   čin   krádeže   niekoľkých osobných motorových vozidiel (pre ktorý bol na sťažovateľa vydaný EZR, ktorý slovenské justičné orgány čiastočne akceptovali) a druhé slovenskými justičnými orgánmi pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. V obidvoch trestných konaniach však išlo o totožný predmet útoku – osobné   motorové   vozidlo „...“. Sťažovateľ   vyjadril   názor   o neprípustnosti   súbežného trestného   stíhania   jednej   osoby   pre   trestný   čin   krádeže   a zároveň   legalizácie   príjmu z trestnej činnosti v súvislosti s totožným predmetom týchto skutkov. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu   sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna   2010,   ktorý   rozhodoval   o jeho   sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2010 z 31. marca 2010 o realizácii EZR na sťažovateľa. Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol: „Naproti tomu páchateľom zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 nášho Trestného zákona môže byť ktokoľvek, okrem páchateľa, ktorý vec získal iným trestným činom. Vzhľadom k tomu trestné stíhanie menovaného vedené vyšetrovateľom vo Zvolene (pre zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti, pozn.) nie je dôvodné.“ Tento právny názor sa podľa sťažovateľa premietol aj do II. časti výroku uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 13/2010, v rámci ktorého už najvyšší súd na rozdiel od krajského súdu neodložil   realizáciu   EZR   do   právoplatného   skončenia   trestného   stíhania   vo   veci vedenej okresnou prokuratúrou pod sp. zn. 3 Pv 265/09.

Naproti tomu v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012 je vyjadrený   protichodný   názor,   t.   j.   že   trestné   stíhanie   sťažovateľa   pre   krádež   vedené v Rakúsku nie je prekážkou jeho stíhania pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj keď ide o ten istý predmet útoku – osobné motorové vozidlo. Konanie spočívajúce v zakrytí jeho pôvodu v trestnom čine je iným samostatným skutkom, aj keď ide o ten istý predmet útoku.

Podľa   sťažovateľa   je „korektný   a ústavne   konformný“ právny   názor   najvyššieho súdu prezentovaný v uznesení sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010, pretože ak je „... trestne stíhaný ako páchateľ pre krádež vo vzťahu ku konkrétnemu osobnému motorovému vozidlu rakúskymi justičnými orgánmi a pre účely tohto trestného stíhania bol aj vydaný justičnými orgánmi Slovenskej republiky, nemôže byť za dispozíciu s týmto istým vozidlom trestne stíhaný aj ako páchateľ trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti“.Sťažovateľ   takto   zhrnul   svoje   námietky   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 2 To 56/2011 zo 7. apríla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2012 z 18. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“):

„Sťažovateľ má za teda to, že najvyšší súd a ani krajský súd jasným, zrozumiteľným a preskúmateľným   spôsobom   neozrejmili   najmä   úvahy,   na   základe   ktorých   dospeli k záverom   o   naplnení   zákonom   predpokladanej   vedomosti   obvineného   o   pôvode legalizovanej   veci   (súčiastok,   dielov,   vozidla),   to   znamená   nie   vedomosť   o   tom,   že   na opravu   použité   veci   sú   zrejme   odlišné   ako   pôvodné,   ale   vedomosť   (   jednoznačnú   a spoľahlivú ), že tieto pochádzajú z konkrétnej trestnej činnosti spáchanej na území Rakúskej republiky.

Obdobne   tak   neboli   uvedenými   súdmi   predpísaným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom zdôvodnené úvahy, na podklade ktorých je možné voči fyzickej osobe obvinenej z trestného   činu   krádeže   osobného   motorového   vozidla   v   Rakúskej   republike   vyvodiť súčasne trestnú zodpovednosť pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona v súvislosti s nakladaním s týmto vozidlom, resp. dielmi a súčiastkami pochádzajúcimi z uvedeného vozidla, keď túto zodpovednosť vylúčil iný senát Najvyššieho súdu SR v konaní o európskom zatýkacom rozkaze.“

Sťažovateľ   v závere   sťažnosti   poukázal   tiež   na   to,   že   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu spôsobuje nestabilitu v otázke realizácie výkonu EZR. Najvyšší súd, ktorý rozhodoval uznesením sp. zn. 6 Tost 13/2010 z 28. júna 2010 o sťažnosti   sťažovateľa   ako   vyžiadanej   osoby   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 3 Ntc 1/2010   z 31.   marca   2010,   totiž   neodložil   realizáciu   EZR   do   skončenia trestného stíhania sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ však bol následne rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 uznaný vinným zo spáchania tohto zločinu, za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere troch rokov,   ktorého   výkon   bol   podľa   §   51   ods.   1   Trestného   zákona   podmienečne   odložený s uložením   probačného   dohľadu   nad   jeho   správaním   v skúšobnej   dobe   štyroch   rokov. Správnosť tohto rozsudku bola potvrdená napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľa, a následne aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011. Výkon   trestu   odňatia   slobody   s probačným   dohľadom   je   pritom   reálne   možný   iba za predpokladu, že sa odsúdený nachádza na území Slovenskej republiky. V prípade výkonu EZR   na   základe   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn. 6   Tost   13/2010   z 28.   júna   2010 a vydania sťažovateľa do Rakúska preto nebude možné realizovať uložený trest odňatia slobody s probačným dohľadom.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti takýmto nálezom: „1. Základné práva sťažovateľa R. A. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, tiež právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, boli konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 2To 56/2011, zo 07. apríla 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Tdo 7/2012, z 18. apríla 2012 p o r u š e n é.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 18. apríla 2012, spis. zn. 3 Tdo 7/2012, a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7. apríla 2011, spis. zn. 2 To 56/2011, a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby o nej znovu konal a rozhodol.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 426/08, III. ÚS 175/2012).

8. Podstata sťažnosti sa týka nesúhlasu sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu a krajského súdu, podľa ktorého trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin krádeže (vedené   v Rakúsku)   nepredstavuje   prekážku,   ktorá   by   bránila   trestnému   stíhaniu sťažovateľa pre zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, aj keď ide o ten istý predmet útoku – osobné motorové vozidlo. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd napadnuté uznesenia nedostatočne odôvodnili, pretože z nich nie sú zrejmé úvahy, na základe ktorých dospeli k záveru o vedomosti sťažovateľa o pôvode osobného motorového vozidla v trestnej činnosti ako znaku skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Zároveň sťažovateľ poukazuje na to, že v prípade realizácie EZR a jeho vydania do Rakúska mu bude znemožnený výkon trestu odňatia slobody s probačným dohľadom uložený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6. decembra 2010 za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti.

Tieto nedostatky mali mať za následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie týchto práv sťažovateľa   napadnutým uznesením   krajského súdu   a najvyššieho súdu,   a súčasne   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   tieto   rozhodnutia   a   vec   vrátil   v rozsahu zrušenia krajskému súdu.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

9.   Ústavný   súd   najprv   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým zamietol   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   111/2010 zo 6. decembra 2010 ako nedôvodné, a potom podrobil kontrole aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II.   ÚS   8/01)   alebo ak by v prípade   opravných konaní všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa.

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich do ich právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto   súvislosti   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako,,pánom zákonov“ prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10.   Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   najprv   vo   vzťahu ku krajskému súdu nezistil nič, čo by robilo napadnuté uznesenie krajského súdu ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu   zo strany ústavného súdu. Napadnuté uznesenie   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia (§ 176 ods. 2 Trestného poriadku). Rozhodnutie primerane reaguje na odvolacie námietky sťažovateľa a jeho obhajcu a jeho zistenia a závery vychádzajú z faktov, listinných dôkazov –   fotodokumentácie   z obhliadky   motorového   vozidla   a dopravnej   nehody,   úradného záznamu   týkajúceho   sa   rozdielov   motorového   vozidla,   ako   aj   odborného   vyjadrenia kriminalistického   expertízneho   ústavu   a znaleckého   posudku   tohto   ústavu. Z týchto dôkazných   prostriedkov   krajský   súd   považoval   aj   za   preukázanú   vedomostnú   stránku sťažovateľa   o pôvode   motorového   vozidla.   Krajský   súd   preto   nemal   pochybnosti o správnosti   skutkových   zistení   okresného   súdu   a o tom,   že   sťažovateľ   svojím   konaním naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Krajský súd preto vyhodnotil odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné.

Navyše,   ústavný   súd   nemôže   nahrádzať   právomoc   všeobecných   súdov,   ktoré rozhodujú v trestnoprávnych veciach (čl. 142 ods. 1 ústavy), a keďže z obsahu rozhodnutia nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom sťažovateľa podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   napadnutým   uznesením krajského súdu (ktorý nie je v žiadnom prípade arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený), sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

11.   Obdobne   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená   aj   vo   vzťahu   k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplývajú zákonné   dôvody,   pre   ktoré   najvyšší   súd   dovolanie   odmietol.   Najvyšší   súd   posudzoval uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska   sťažovateľom   vymedzených   dovolacích   otázok [sťažovateľ   tvrdil,   že   krajský   súd   a aj   okresný   súd   sa   nedostatočne   vysporiadali s preukázaním subjektívnej stránky zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti z hľadiska vedomosti sťažovateľa o pôvode vozidla, v dôsledku čoho krajský súd vec údajne nesprávne právne   posúdil   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   Trestného   poriadku,   zároveň   považoval rozhodnutia všeobecných súdov v tejto otázke za nedostatočne odôvodnené, čo považoval sťažovateľ za zásadné porušenie práva na obhajobu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].   Sťažovateľ   tiež   vyjadril   svoj   názor,   že   trestné   stíhanie   vedené   proti   nemu v Rakúsku pre krádež je prekážkou jeho trestného postihu v prerokovávanej veci, pretože predmetom   útoku   je   to   isté   motorové   vozidlo.   K týmto   sťažovateľom   namietaným dovolacím dôvodom sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vyjadril a zaujal k nim jasné, no plne korektné stanovisko. Najvyšší súd zrozumiteľne vyvrátil argumentáciu sťažovateľa o tom, že nevedel o pôvode vozidla, a to napriek jeho zreteľným úpravám, a neopomenul ani objasniť rozdiely medzi trestným činom krádeže a legalizácie príjmu z trestnej činnosti, z čoho vyplynula nesprávnosť tvrdenia   sťažovateľa   o nemožnosti jeho postihu z dôvodu trestného stíhania vedeného proti nemu v Rakúsku pre krádež. V závere preto konštatoval, že závery krajského súdu (a aj okresného súdu) boli správne, preto napokon dovolanie sťažovateľa odmietol.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   toho   názoru,   že rozhodnutie   nie   je   svojvoľné   a arbitrárne,   a   preto   ani   v   tomto   prípade   nemá   žiadny relevantný dôvod prehodnocovať jeho obsah, resp. korigovať jeho závery. Keďže najvyšší súd nezistil danosť ani jedného z dôvodov uplatnených sťažovateľom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku a dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného   poriadku,   ústavný   súd   konštatuje,   že   tieto   skutočnosti   nesignalizujú   žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru,   reálnosť ktorej   by mohol   posúdiť po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namietal v sťažnosti tiež neistotu v súvislosti s výkonom podmienečne odloženého   trestu   odňatia   slobody   s probačným   dohľadom   v prípade   jeho   vydania do Rakúska, pretože v takom prípade nebude možné vykonávať nad ním kontrolu podľa § 51 ods. 5 Trestného zákona a § 418 a § 419 Trestného poriadku. Táto situácia je však fakticky na prospech sťažovateľa, ktorého úlohou nie je domáhať sa zabezpečenia realizácie tohto trestu. Bude preto povinnosťou príslušných všeobecných súdov Slovenskej republiky zabezpečiť   reálny   výkon   tohto   trestu.   Z uvedeného   dôvodu   táto   nedôslednosť   nemohla spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný súd podľa   §   25   ods.   2 zákona o   ústavnom   súde rozhodol   aj   vo   vzťahu   k   uzneseniu   najvyššieho   súdu   tak,   že sťažnosť   sťažovateľa   tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ namieta tiež porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 4 ústavy, ktoré zaručujú právo odoprieť výpoveď, resp. právo obvineného odoprieť výpoveď. V sťažnosti však neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali možnému porušeniu týchto práv, pretože jej obsah sa vzťahuje iba na porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň ústavný súd ani nezistil v napadnutých rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdu žiaden   nedostatok,   ktorý   by signalizoval   možné porušenie   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 1 ústavy a čl. 50 ods. 4 ústavy.

Rovnaké stanovisko platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje, jeho argumentácia sa týka porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 111/2010 zo 6.   decembra   2010   uznesením   zo   7.   apríla   2011,   t.   j.   po   štyroch   mesiacoch,   čo nevzbudzuje žiadne pochybnosti o možných zbytočných prieťahoch v konaní. Najvyšší súd rozhodol o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu zo 7. apríla 2011 uznesením z 18. apríla 2012, t. j. po roku, čo predstavuje dlhšie časové obdobie. Najvyšší súd však rozhodoval o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku a preskúmaval dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu, ktorým už bola trestná vec sťažovateľa právoplatne skončená. Samotná dĺžka konania najvyššieho súdu o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu preto nepredstavuje   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13. Čo sa týka namietaného porušenia čl. 49 ústavy, ústavný súd konštatuje, že aj v tejto   časti   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená.   Článok   49   ústavy   vyjadruje   jeden z princípov   právneho   štátu,   požiadavku   zákonnosti   v   trestnom   práve   a vymedzuje podmienky   trestnej   zodpovednosti   a požiadavku   presného   zákonného   vymedzenia   druhu a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej republiky   môže   zákonom   ustanoviť,   čo   je   trestný   čin,   aké   sú   podmienky   trestnej zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok možno za spáchanie trestného činu uložiť. Trestný zákon musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg trestov a súčasne   zákaz   analógie   v neprospech   páchateľa,   čím   štát   stanovuje   zákonné   limity obmedzenia základných práv a slobôd občanov (obdobne napr. II. ÚS 241/06).

14.   Keďže   sťažnosť   bola   v celom   rozsahu   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012