znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 602/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 329/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 329/2006.

2. Sťažovateľ za v ústavnej sťažnosti namietané porušenie svojich základných práv považuje postup okresného súdu, ktorý v konaní o žalobe o ochranu osobnosti vedenom proti T. a. s. B. napriek právoplatnému rozhodnutiu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 23/2012 z 31.   januára   2012   a príkazu   vo   veci   konať bez zbytočných   prieťahov   do   dňa   podania ústavnej   sťažnosti   nedoručil   sťažovateľovi   rozsudok   vo   veci,   ktorý   bol   vyhlásený na pojednávaní uskutočnenom 17. apríla 2013.

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal vec na ďalšie konanie a rozhodol v nej nálezom, ktorým vysloví, že postupom okresného súdu boli porušené jeho práva priznané čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu, aby vo veci konal, prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania v sume 320,44 €.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, II. ÚS 143/2011 a ďalšie).

6. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty týkajúcej sa svojich práv (II. ÚS 26/95, resp. Diana z roku 1992, A – 229).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, resp. Venillo z roku 1991, A – 198).

8. Konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 8 C 329/2006 už bolo z hľadiska namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   predmetom   skúmania ústavného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   23/2012.   Ústavný   súd   nálezom č. k. III.   ÚS   23/2012-30   z 31.   januára   2012   konštatoval,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   okresnému   súdu   prikázal,   aby   vo   veci   ďalej   konal bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 314,18 €.

9. Sťažovateľ v podanej sťažnosti opätovne namieta prieťahy v napadnutom konaní, pričom   namieta   celú   dĺžku   konania   (pozri   petit   sťažnosti),   nielen   obdobie   po   vydaní označeného   nálezu   ústavného   súdu   z   31.   januára   2012.   Vzhľadom   na   skutočnosť, že v tej istej veci sťažovateľa už ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 23/2012-30 z 31. januára 2012, posúdeniu priebehu napadnutého konania do vydania uvedeného nálezu ústavného súdu v tomto konaní bráni v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde prekážka veci rozhodnutej (res iudicata). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej   sa   obdobia   do   vydania   nálezu   ústavného   súdu   odmietnuť podľa   §   25   ods.   2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

10. Zo sťažnosti sťažovateľa predloženej ústavnému súdu a z vyjadrenia okresného súdu sp. zn. Spr. 3166/2013 z 3. mája 2013 bol po vydaní nálezu 31. januára 2012 zistený takýto priebeh napadnutého konania:

Po   vrátení   spisu   okresnému   súdu   ústavným   súdom   bol   spis   9.   februára   2012 predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 10.   mája   2011.   Krajský   súd rozhodnutím č. k. 3 Co 65/2012-314 z 27. augusta 2012 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 3. septembra 2012, ktorý   nariadil   termín   pojednávania   na   7.   november   2012.   Pojednávanie   bolo   odročené na 16. január 2013, ktoré sa pre ospravedlnenie sťažovateľa neuskutočnilo pre nepredvídané udalosti počas cesty na pojednávanie. Ďalší termín pojednávania bol nariadený na 20. marec 2013 a následne na 17. apríl 2013, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci.

11. Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní vyplýva, že od vydania nálezu ústavného súdu vo veci uplynulo do podania druhej sťažnosti celkovo 13 mesiacov. Z uvedeného   obdobia   sa   spis   7   mesiacov   nachádzal   v rámci   odvolacieho   konania na krajskom   súde   a v tomto   období   okresný   súd   reálne   nemohol   ovplyvniť   priebeh napadnutého   konania.   V období   nasledujúcich   6   mesiacov   okresný   súd   uskutočnil tri pojednávania   (7.   novembra   2012,   20.   marca   2013   a 17.   apríla   2013),   pričom na poslednom z nich vyhlásil rozsudok vo veci. Tento podľa tvrdení sťažovateľa i zistení ústavného súdu nebol dosiaľ sťažovateľovi doručený.

12.   Napriek   už   uvedenej   skutočnosti   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   ustálenou judikatúrou   konštatuje,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V danom prípade ústavný súd zobral do úvahy skutočnosť, že od vydania nálezu o porušení práv sťažovateľa okresným súdom uplynula doba, ktorú nemožno považovať za takú,   ktorá   by   signalizovala   porušenie   ústavných   práv   sťažovateľa.   Z uvedených dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní v čase po vydaní nálezu č. k. III. ÚS 23/2012-30 z 31. januára 2012 už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

13.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu rozhodovať o ďalších nárokoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013