znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 602/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.   a.   s.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L. a. s.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti   L. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení navrhovateľa účastníkom konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 16 C 162/2011.   Sťažovateľka   si   v   konaní   uplatňuje   náhradu   materiálnej   škody a nemateriálnej ujmy proti Slovenskej republike (ďalej len „odporca“), v mene ktorej koná Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 16 C 162/2011   z 21.   marca   2012   zamietol   návrh   odporcu   na uloženie   povinnosti sťažovateľke   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   podľa   §   141a   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Dôvodom na takéto rozhodnutie bol názor okresného súdu, že na uloženie   povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   nebola   splnená   súčasne podmienka v zmysle § 141a ods. 1 druhej vety OSP, pretože odporcovi nemožno zloženie preddavku   uložiť   z dôvodu,   že   jeho   majetkové   pomery   nemožno   usporiadať   podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní (§ 141a ods. 1 tretia veta OSP). Proti tomuto uzneseniu   okresného   súdu   podal   odporca   odvolanie.   Krajský   súd   podané   odvolanie prerokoval a rozhodol o ňom uznesením sp. zn. 8 Co 132/2012 z 30. apríla 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu z 21. marca 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s postupom krajského súdu, pretože podľa jej názoru proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 21.   marca   2012   nebolo   možné   podať   odvolanie. Sťažovateľka   tento   názor   odôvodnila   ustanovením   §   202   ods.   3   písm.   q)   OSP,   podľa ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť preddavok na trovy   konania podľa   § 141a OSP. Preto podľa   sťažovateľky   krajský   súd nedisponoval   právomocou   vecne   rozhodovať   o podanom   odvolaní,   a tým   konal a rozhodoval nad rámec svojej právomoci.

3.   Krajský   súd   odvodil   prípustnosť   odvolania   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 21. marca 2012 z § 202 ods. 3 písm. q) OSP a contrario. Sťažovateľka však s takýmto odvodením   právomoci   krajského   súdu   nesúhlasí,   pretože   podľa   jej   názoru   predmetom rozhodovania okresného súdu bola povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, aj keď tento návrh odporcu bol zamietnutý. Išlo preto nepochybne o uznesenie v zmysle § 141a OSP, proti ktorému odvolanie prípustné nie je. Preto podľa sťažovateľky je akýkoľvek iný záver „... účelovou dezinterpretáciou práva.“

Postup krajského súdu pri posúdení prípustnosti odvolania a jeho interpretácia § 202 ods. 3 písm. g) OSP podľa sťažovateľky vedie k zvýhodňovaniu jednej z procesných strán – odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania súd ukladá na návrh odporcu. Pokiaľ by sa akceptovala interpretácia krajského súdu o prípustnosti odvolania, došlo by reálne k situácii, že odvolanie by podával len neúspešný odporca navrhujúci uloženie povinnosti navrhovateľovi.   Navrhovateľ   by   právo   podať   odvolanie   nemal,   pretože   by   logicky nepodával odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým ho súd nezaviazal zložiť preddavok na trovy konania. Takýto postup by preto viedol k „... bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán – odporcu   –   ktorého   primárnym   záujmom   je   vyvolanie   sankcie   ultima   ratio   –   zastavenie súdneho konania pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania“.

4.   Sťažovateľka   preto   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález,   ktorým   vysloví,   že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 boli porušené jej označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva garantované   dohovorom   a dodatkovým   protokolom.   Zároveň   sťažovateľka   navrhla,   aby ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   z 30.   apríla   2012   a priznal   jej   finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.

II.

5.   Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento   zákon   neustanovuje   inak.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď pre   nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 198/07).

7. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha ochrany svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a čl.   20   ods.   ústavy,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady   medzinárodného práva...

8. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na to, že krajský súd v rozpore s príslušnou   procesnou   úpravou   [§   202   ods.   3   písm.   q)   OSP]   pripustil   odvolanie   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 162/2011 z 21. marca 2012, ktorým bol zamietnutý návrh   odporcu   na   uloženie   povinnosti   sťažovateľke   zložiť   preddavok   na   trovy   konania podľa § 141a OSP. Podľa sťažovateľky je proti takému uzneseniu odvolanie vylúčené, čo vyplýva podľa nej jednoznačne z § 202 ods. 3 písm. q) OSP. Podľa sťažovateľky krajský súd nemal právomoc rozhodovať o podanom odvolaní, a preto jeho postupom a uznesením sp. zn. 8 Co 132/2012 z 30. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa ústavy, resp. dohovoru.  

Sťažovateľka sa sťažnosťou tiež domáha ochrany svojho základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 dodatkového   protokolu.   Sťažovateľka   sťažnosť   v tejto   časti   bližšie   neodôvodňuje,   iba uvádza, že krajský súd svojím postupom a napadnutým uznesením „.... zmaril legitímne očakávanie sťažovateľa, že ohľadom jeho majetku budú platiť právne pomery nastolené právoplatným rozhodnutím súdu vyneseným na základe ústavne konformnej aplikácie ust. § 141a OSP“.

9.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   posudzuje   aj otázku,   či   je sťažnosť podaná oprávnenou osobou, teda či sťažovateľka v tomto prípade je oprávnená podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý nachádza zákonné vyjadrenie v § 49 zákona o ústavnom súde, vyplýva, že sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského súdu, vrátane jeho postupu, a právami sťažovateľky, ktorých ochrany sa touto sťažnosťou domáha. Napadnuté uznesenie krajského súdu ukladá povinnosť okresnému súdu opätovne posúdiť   splnenie   podmienok   na uloženie   povinnosti   zložiť preddavok   na trovy   konania podľa   § 141a   OSP.   Tento   postup   opätovne   vyústi   do   vydania   nového   rozhodnutia o povinnosti   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   Preto   otázka,   či   sťažovateľke   bude   či nebude   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,   ešte   nie   je   definitívne rozhodnutá aj z hľadiska výkladu relevantnej procesnoprávnej úpravy. Napadnuté uznesenie krajského súdu je rozhodnutím, ktorým sa vec opätovne vrátila okresnému súdu na ďalšie konanie,   pretože   nesprávne   posúdil   splnenie   podmienok   na   uloženie   povinnosti   zložiť preddavok na trovy konania. Sťažovateľka v tomto štádiu konania nie je zaviazaná zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP, táto povinnosť bude predmetom posúdenia v konaní pred okresným súdom. Napadnuté uznesenie okresného súdu zároveň žiadnym spôsobom   nezaťažuje   a   neobmedzuje   majetok   sťažovateľky   a ani   iným   spôsobom do majetku sťažovateľky nezasahuje. Ústavný súd po zhodnotení uvedených hľadísk dospel k názoru, že napadnutým uznesením, resp. jeho postupom v danom štádiu konania nemohlo dôjsť   k žiadnemu   stretu   s právami   sťažovateľky.   Z toho   zároveň   vyplýva,   že   ak   sa sťažovateľka   obrátila   podanou   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   nedomáha   sa   ňou   ochrany svojich práv, pretože tie v danej situácii nemohli byť porušené. Ústavný súd preto považuje sťažovateľku   za osobu   zjavne   neoprávnenú   na   podanie   sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. K tomuto záveru dospel ústavný súd tak vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k základnému právu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právu na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu.

10. Vzhľadom na uvedené je už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (zrušenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu, priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

11. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012