znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 601/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   11.   decembra 2013 prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. A. W., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 NcC 16/2013 z 28. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 NcC 16/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením „na základe nesúhlasu navrhovateľa (A., B., pozn.) s postúpením veci z dôvodu miestnej nepríslušnosti na Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod s. zn. 4 C 172/2012“ určil ako   miestne   príslušný   súd   v predmetnej   veci   Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný súd“). Krajský súd sa stotožnil s názorom navrhovateľa, že „miestna príslušnosť súdu v konaní je daná na výber v zmysle § 87 písm. f) O. s. p. aj vtedy, ak je žalobcom združenie na ochranu spotrebiteľa“.

3. Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   pre   jeho „hrubý   rozpor s ustanovením § 87 písm. f) OSP“ za protizákonné a tiež vzhľadom na jeho nedostatočné odôvodnenie aj za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

6.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (uznesením   č.   k.   I. ÚS   601/2013-10 z 2. októbra 2013) ústavný súd inter alia požiadal okresný súd o predloženie súdneho spisu postúpenej   mu   veci   (pôvodne   vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I pod   sp.   zn. 4 C/172/2012), ktorej bola na okresnom súde pridelená sp. zn. 16 C/278/2013. Predseda okresného   súdu   listom   sp.   zn.   Spr   4016/13   z 8. novembra   2013   spätne   oznámil,   že požadovaný „súdny spis sa toho času nachádza na Najvyššom súde SR, Bratislava z dôvodu dovolania odporcu“ (t. j. sťažovateľky, pozn.). Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil,   že   predmetný   súdny   spis   bol   24.   augusta   2013   postúpený   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľky   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu o miestnej príslušnosti v predmetnej veci (pozri body 2, 3 a 4) najmä   z hľadiska   rešpektovania   jej   práva   na   súdnu   právnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivý proces), v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ňou označeného rozhodnutia krajského súdu (pozri tiež body 1 a 4).

11. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáha svojho práva jednak na najvyššom súde   (bod   6)   a   zároveň   aj na   ústavnom   súde,   musela   byť sťažnosť   odmietnutá   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označeného práva, ktorého porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

12. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolanie   či   dovolanie)   a   súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o   dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54   alebo   vo   veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04,   body   47   a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

13.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013