znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 600/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., M., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   vo veci   vedenej pod sp. zn. 4 Cob 151/2012 a jeho rozsudkom z 15. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená   sťažnosť   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v   citáciách   aj   „žalobca“)   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vo veci   vedenej pod sp. zn. 4 Cob 151/2012 a jeho rozsudkom z 15. marca 2013.

2. Z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o zaplatenie 3 552,08 € s príslušenstvom vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 32 Cb 182/2000. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2012 žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania. O odvolaní sťažovateľa z 27. augusta 2012 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013 tak, že prvostupňový „rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3.217,55 €“ potvrdil a zmenil „rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie o zaplatenie 334,53 eur zastavil“. Súčasne zrušil prvostupňový   rozsudok   vo   výroku   o trovách   konania   a vec   v zrušenom   rozsahu   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„K porušeniu základného práva sťažovateľa došlo rozhodnutím Krajského súdu... sp. zn.: 4 Cob/151/2012 zo dňa 15. 3. 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu...,   sp.   zn.:   32 Cb/182/2000   zo   dňa   29.   6.   2012   a   to   v   časti   o   zamietnutí   žaloby o zaplatenie 3.217,55,- EUR...

Sťažovateľ vo svojom odvolaní, rovnako ako v priebehu prvostupňového konania, poukazoval   na   to,   že   doklady,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   zistenie   skutočného   stavu   veci, nemôže z objektívnych príčin predložiť, pretože je ich možné ich vydať len so súhlasom majiteľa a navrhol, aby si ich vyžiadal priamo súd...

... prvostupňový ani druhostupňový súd opomenul vykonať ním navrhované dôkazy, ktoré boli nevyhnutné na riadne zistenie skutkového stavu (vrátane tých, ktorých nevedel z objektívnych   príčin   žalobca   predložiť),   neodstránil   hrubé   rozpory   vo   výpovediach jednotlivých   účastníkov,   čím   bolo   porušené   sťažovateľovo   právo   na   spravodlivé   súdne konanie.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   prvostupňový   i   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   porušil v prvom rade čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“

4. Sťažovateľ navrhol (v časti IV sťažnosti označenej ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“), aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Základné   právo   M.   T.,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 15. 3. 2013, sp. zn.: 4 Cob/151/2012 v časti, ktorým bol potvrdený rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3.217,55,- € sa zrušuje a vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“

V časti   V   sťažnosti   („Náhrada   trov   konania   a   priznanie   primeraného zadosťučinenia“)   sťažovateľ   žiadal   o priznanie „náhrady   trov   právneho   zastúpenia... sumu 331,15,- EUR“ a tiež aj „náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- EUR“.

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľ (okrem iných písomností) predložil rozsudok okresného   súdu   z 29.   júna 2012,   odvolanie   z 27.   augusta   2012   a sťažnosťou   namietaný rozsudok krajského súdu z 15. marca 2013.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (koncentrovanom v jeho petite, pozn.) okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9.   Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   označených   práv zaručených ústavou a dohovorom (body 1 a 4) postupom krajského súdu a jeho rozsudkom sp. zn. 4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013.

10.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o   neopodstatnenosti   faktických a právnych   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (pozri   bod   3),   najmä nedostatočne zistený skutkový stav a v dôsledku toho aj nesprávne právne závery. Tým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených práv (body 1 a 4).

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov, ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

12. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 4 Cob 151/2012 z 15. marca 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy, resp. dohovoru.

13.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúce právne závery. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa krajský súd po oboznámení výsledkov konania   prvostupňového   súdu   zaoberal   podstatou   odvolacej   argumentácie   sťažovateľa a vyjadrenia žalovaného k nej:

„Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal   v zákonnej   lehote   odvolanie   žalobca. Uviedol, že povinnosťou súdu je zistiť skutočný stav veci. Žalobca niekoľkokrát upozorňoval súd ako zistiť tento skutočný stav veci, čo je potrebné aby žalovaný predložil, ale súd nemal najmenší   záujem   tento   skutočný   stav   zistiť.   Doklady,   ktoré   boli   potrebné   pre   konania je možné vydať len so súhlasom majiteľa, preto ich žalobca nemohol predložiť a preto si ich mal   vyžiadať   súd.   Súd   prvého   stupňa   rozhodnutie   odôvodnil,   že   obvodný   lesný   úrad a ministerstvo potvrdili vyťažené množstvo dreva 513 m3 tak, ako to tvrdil hospodár... Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje v celom rozsahu s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pretože súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav a vec   správne   právne   posúdil   a   vo   veci   správne   rozhodol.   Navrhol,   aby   odvolací   súd potvrdil rozsudok v celom rozsahu. Stotožňuje sa so zistením, že vo všetkých porastových dielcoch   bolo   v   období   január   až   máj   1998   spolu   vyťažené   513,05   m3 drevnej   hmoty, ako to vyplýva z písomného oznámenia odborného lesného hospodárstva...“

Svoje rozhodnutie odôvodnil krajský súd takto: «Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd podľa § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 3 217,55 eur a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi zamietnutia žaloby v tejto časti.

V prevyšujúcej časti o zaplatenie 334,53 eur (10 078,00 Sk) žalobca zobral žalobu späť pred začatím prvého pojednávania písomným podaním zo dňa 8. 3. 2002 (čl. 79 spisu) z toho   dôvodu,   že   predmetnou   faktúrou   č.   2/98   žalobca   omylom   fakturoval   túto   sumu, pretože ju fakturoval už aj vo faktúre č. 01/2000. Po doručení platobného rozkazu žalovaný uhradil   žalobcovi   22 318,00   Sk   z predmetnej   faktúry   č.   2/98,   preto   došlo   k zníženiu uplatnenej pohľadávky o 10 078,00 Sk na sumu 96 932,00 Sk (3 217,55 eur). Žalobca preto navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 96 932,00 Sk (3 217,55 eur).

Keďže súd prvého   stupňa   o tomto späťvzatí   žaloby   nerozhodol a zamietol žalobu v celom   rozsahu   o zaplatenie   3 552,08   eur,   preto   z procesného   hľadiska   je   tento   výrok o zamietnutí   žaloby   v celom   rozsahu   nesprávny,   lebo   súd   prvého   stupňa   nezohľadnil dispozitívne procesný úkon žalobcu – čiastočne späťvzatie žaloby o 334,53 eur. Odvolací súd   preto   podľa   §   220   Občianskeho   súdneho   poriadku   zmenil   rozsudok   v tejto   časti o zaplatenie 334,53 eur tak, že konanie v tejto časti zastavil podľa § 96 ods. 1 O. s. p. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať   aj   iné   dôkazy,   ako   navrhujú   účastníci,   ak   je   ich   vykonanie   nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Z   citovaného   zákonného   ustanovia   vyplýva,   že   účastníci   konania,   teda   žalobca aj žalovaný majú procesnú dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie svojich tvrdení a tento dôkaz súdu predložiť.

Podľa § 132 ods. 1 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Po   tomto   späťvzatí   žaloby   odvolací   súd   zisťoval,   či   súd   prvého   stupňa   správne zamietol žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zamietol žalobu v tejto časti, pretože žalobca ktorý má v tomto súdnom konaní dôkaznú povinnosť podľa citovaného ustanovenia § 120 ods. 1 O. s. p. nepredložil, alebo neoznačil konkrétny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení o oprávnenosti tejto pohľadávky.

Odvolací súd dospel k závetu, že žalobca v tomto konaní nepreukázal listinnými ani inými dôkazmi, že pre žalovaného vyťažil a odovzdal drevnú hmotu v rozsahu fakturovanom predmetnou faktúrou č. 2/98, teda ďalších 246,83 m3 x 400,00 Sk = 98 732,00 Sk za navyše nachystanú   metrovicu   a   čistenie   po   skončenej   ťažbe.   Žalobca,   ktorý   má   sám   dôkazné bremeno v tomto konaní, navrhoval iba to, aké dôkazy má predložiť žalovaný a aké dôkazy má vykonať súd, sám však okrem predmetnej faktúry, ktorú sám vystavil, zmluvy o vykonaní prác na porastovom dielci č. 449 z 3. 11. 1997 a „číselníkov dlhého dreva“ v konaní nič iné nepredložil a nepreukázal. Keďže tvrdenie žalovaného v konaní bolo rozdielne ako tvrdenie žalobcu   o   množstve   vyťaženého   a   dodaného   dreva,   správne   súd   prvého   stupňa   založil rozhodnutie na iných dôkazoch ako na tvrdeniach účastníkov konania podľa § 132 O. s. p. a to na svedeckých výpovediach nezávislých svedkov – zodpovedných pracovníkov pri ťažbe dreva – Ing. A. T., odborného lesného hospodára a Š. G., lesníka o skutočnom množstve vyťaženého a dodaného dreva zo strany žalobcu pre žalovaného vo všetkých porastových dielcoch v rozhodnom fakturovanom období od januára 1998 do mája 1998. Správne súd prvého   stupňa   vychádzal   pri   tom   z   evidencie   o ťažbe   dreva   vo   všetkých   porastových dielcoch aj keď medzi účastníkmi konania bola uzatvorená písomná zmluva na ťažbu iba v porastovom dielci č. 449, pretože zo zhodného tvrdenia účastníkov konania vyplynulo, že žalobca ťažil pre žalovaného drevo aj v iných porastových dielcoch. Ing. A. T. predložil súdu prvého stupňa dňa 7. 3. 2006 (čl. 183 spisu) písomný rozpis množstva vyťaženej hmoty za obdobie mesiacov január – máj 1998 v piatich porastových dielcoch a to v celkovom množstve 513,05 m3. Sám žalobca vo svojom vysvetlení k predmetnej faktúre č. 2/98 uviedol, že žalovaný mu zaplatil za vyťaženie celkovo 507,98 m3 zálohu 45 000,00 Sk (čl. 152 spisu). Žalobca nepreukázal, že bolo vyťažených ďalších 115,18 m3. Na pojednávaní dňa 18. 4. 2006 svedok Š. G. – lesník potvrdil, že všetko drevo, ktoré vyťažil žalobca odovzdal lesnému hospodárovi – Ing. A. T. a vzájomne vyťažené množstvo odsúhlasili. To potvrdil aj svedok Ing. A. T. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 24. 1. 2003 a uviedol, že z evidencie vyplýva celkové vyťažené množstvo 513,05 m3,

Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa nemohol v konaní vychádzať z inej evidencie o ťažbe dreva, iba z evidencie, ktorú predložil žalovaný na pokyn žalobcu a to   z   výrobno-mzdových   lístkov   (čl.   111   –   133   spisu),   pretože   sám   žalobca   v konaní nepredložil žiadne iné listinné dôkazy o množstve vyťaženého a žalovanému odovzdaného dreva. Žalobca v písomnom podaní z 15. 8. 2006 aj v odvolaní spochybňuje listinné dôkazy predložené   žalovaným   aj   pravdivosť   svedeckých   výpovedí   Ing.   A.   T.   a Š.   G.,   sám   však nepreukázal nepravdivosť ich svedeckých výpovedí a nepravdivosť predložených listinných dôkazov. Len samotné tvrdenie žalobcu bez akýchkoľvek dôkazov nemôže postačovať na to, aby súd žalobe o zaplatenie peňažnej pohľadávky vyhovel, ak ju druhý účastník konania – žalovaný spochybňuje. To vedie k tomu, že žalobca sa v konaní dostáva do dôkaznej núdze, čo však nemôže byť na ujmu žalovaného a súd nemôže žalovaného zaviazať na zaplatenia takejto   spornej   pohľadávky,   musí   žalobu   zamietnuť,   pretože   dôkazné   bremeno o oprávnenosti pohľadávky je na žalobcovi, nie na žalovanom.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že podľa § 153 ods. 1 O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov. Súd nerozhodne na základe skutočného stavu. Znamená to, že súd môže v konaní zistiť a preukázať len to, čo navrhnú účastníci konania a o čom účastníci konania predložia alebo označia dôkaz. Ak účastník konania – žalobca označil listinný dôkaz, ktorým sám nedisponuje, súd si tento listinný dôkaz   vyžiada   od   toho,   kto   takýto   listinný   dôkaz   má.   Ak   však   takýto   listinný   dôkaz neexistuje, alebo ho druhý účastník konania nepredloží, pretože ho nemá, je to na ťarchu žalobcu pri hodnotení dôkazov a pri rozhodovaní súdu o pohľadávke žalobcu.

Žalobca v odvolaní aj v písomnom podaní zo dňa 6. 3. 2012 tvrdí, že sám žalovaný v liste zo 16. 2. 2006 potvrdil, že bolo vyťažené 793,49 m3 dreva. Odvolací súd však toto tvrdenie   žalobcu   nepovažuje   za   správne,   pretože   žalovaný   v liste   zo   16.   februára   2006 (čl. 190 spisu) neuvádza vôbec množstvo vyťaženého dreva v rozsahu 793,49 m3. Uvádza tam iba množstvo vyťaženého dreva 513 m3 a ďalej uvádza, že podľa jednotlivých faktúr žalobcovi zaplatil až za 656,48 m3. Žalobca v odvolaní poukazuje na vyjadrenie žalovaného zo 6. 2. 2006, avšak v spise sa takéto vyjadrenie nenachádza, zrejme žalobca poukazoval na vyjadrenie žalovaného zo 16. 2. 2006.

Ak   žalobca   v konaní   na   súde   prvého   stupňa   v písomnom   podaní   zo   7.   5.   2012 navrhuje,   aby   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie   z odboru   lesníctva   na   posúdenie, či predložené   číselníky   zodpovedajú   zmluve,   na   posúdenie   koľko   dreva   sa   vyťažilo v poraste, či je možné, aby ťažobná skupina od novembra do marca vyťažila v priemere 120 –   130   m3 dreva   mesačne,   odvolací   súd   k tomu   udáva,   že   navrhované   otázky   nie   sú odborného charakteru, na ktoré by bolo v konaní účelne nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto otázky sú skutkového charakteru o množstve vyťaženého dreva, o posúdení právnej otázky týkajúcej sa zmluvných vzťahov účastníkov konania. Preto odvolací súd považoval za správne, ak súd prvého stupňa tento navrhnutý dôkaz – znalecké dokazovanie nevykonal. Znalecké dokazovanie by neprinieslo odpoveď na to aké množstvo dreva žalobca vyťažil a odovzdal žalovanému, čo je základom pre rozhodnutie o uplatnenej pohľadávke žalobcu. Odvolací   súd   preto   dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne, ak žalobu o zaplatenie 3 217,55 eur zamietol potom ako v prevyšujúcej časti o zaplatenie 334,53   eur   žalobca   zobral   žalobu   späť   písomným   podaním   z 8.   marca   2002 a na pojednávaní dňa 3. 4. 2012. Odvolací súd predo podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   o zamietnutí   žaloby   v rozsahu   3 217,55   eur   ako   vecne správny.

Odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil rozsudok vo výroku o trovách konania, pretože súd prvého stupňa priznal úspešnému žalovanému celkové trovy právneho zastúpenia   2 193,90   eur   tak,   ako   si   ich   vyčíslil   žalovaný...   Súd   prvého   stupňa   však nezohľadnil to, že predmetnom sporu, potom ako žalobca písomným podaním zo dňa 8. 3. 2002 zobral žalobu späť v časti 10 078,00 Sk (334,53eur) a teda predmetom sporu po tomto späťvzatí bola istina vo výške 3 217,55 eur. Preto aj tarifná odmena za úkony právnych služieb vykonané do tohto späťvzatia žaloby a po tomto späťvzatí žaloby boli rozdielne, čo však súd prvého stupňa ani žalovaný vo svojom vyčíslení nezohľadnili...»

14.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

15. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

16.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17.   Ústavný   súd   v   závere   poznamenáva,   že   dôvody   uvedené   krajským   súdom v napadnutom   rozhodnutí   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   krajský   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Vychádzajúc zo zistených skutočností, ako aj z konštantnej judikatúry ústavného súdu spojenej s posudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu dospel ústavný súd k záveru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

19. Nad rámec už uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ (kvalifikovane právne zastúpený advokátom) predložil návrh na rozhodnutie (petit návrhu), ktorý nespĺňa zákonné požiadavky (§ 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde). V časti vyslovenia porušenia označených práv nie je uvedené, akým konaním (postupom, rozhodnutím) došlo k namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv.   Vzhľadom   na   zrejmú   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   ústavný   súd   nepovažoval   v danom   prípade   za   dôvodné požadovať   odstránenie   predmetných   nedostatkov   výzvou   sťažovateľovi,   ale   podporne rozhodol z obsahu sťažnosti.

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013