znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 600/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   K.,   zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. D. B. s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.   2   ods.   2   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 3 NcC 31/2010-77 z 27. októbra 2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 11. júla 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 3 NcC 31/2010-77 z 27. októbra 2010 (ďalej len,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, ktorá uzavrela s fyzickou osobou Bc. P. H. (ďalej len „žalobca“)   poistnú   zmluvu.   Súčasťou   tejto   poistnej   zmluvy   sú   všeobecné   poistné podmienky sťažovateľky, v rámci ktorých sa sťažovateľka a žalobca dohodli na uzavretí rozhodcovskej   doložky,   podľa   ktorej   rozhodovanie   o   prípadných   sporoch   z   poistného vzťahu zveria rozhodcovskému súdu.

3. Počas trvania poistného vzťahu vznikol medzi sťažovateľkou a žalobcom spor týkajúci   sa   poistného   vzťahu,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté   rozsudkom   v   konaní pred Arbitrážnym   súdom   Košice   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“)   sp.   zn.   2   C/06/2009 z 29. júla 2009 tak, že rozhodcovský súd uložil žalobcovi, aby zaplatil sťažovateľke dlžnú sumu.

4. Žalobca podal Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) žalobu   o   zrušenie   označeného   rozhodcovského   rozsudku.   Po   preskúmaní   miestnej príslušnosti okresný súd postúpil vec Okresnému súdu Košice I podľa ustanovenia § 88 zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   rozhodujúcom   pre   konanie vo veci (ďalej aj „OSP“). Okresný súd Košice I s postúpením veci nesúhlasil a podľa § 87 písm. f) OSP s poukazom na prednosť práva Európskej únie (ďalej len „európske právo“ alebo „právo   EÚ“,   v   citovanom   texte   aj   „komunitárne   právo“)   a   relevantnú   judikatúru Súdneho dvora Európskej únie [predtým aj Súdny dvor Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“, v citáciách aj „ESD“)] predložil vec na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu.

5. Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Uznesenie krajského súdu je odôvodnené úvahou, že vzhľadom na úpravu úniového práva, najmä na text smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách [mim. vyd. Ú. v. kap. 15, zv. 2, s. 288   293̶ (ďalej   len   „smernica   č.   93/13/EHS“)],   tak   ako   je   vykladaný   Súdnym   dvorom,   nie   je v predmetnej veci namieste použiť výlučnú miestnu príslušnosť v zmysle § 88 ods. 2 OSP, ako požadovala sťažovateľka, ale miestna príslušnosť sa určí podľa § 87 písm. f) OSP, v zmysle ktorého popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

6.   Sťažovateľka   sa   so   závermi   krajského   súdu   nestotožnila   a   vo   svojej ústavnoprávnej argumentácii zdôraznila najmä tú skutočnosť, že podľa jej názoru krajský súd   nerozhodol   danú   vec   na   základe   relevantnej   právnej   normy   Občianskeho   súdneho poriadku, t. j. na základe ustanovenia § 88 ods. 2 OSP, ktorou sa zakotvuje výlučná miestna príslušnosť   na   konanie   vo   veciach   týkajúcich   sa   rozhodcovského   konania,   a   takýmto nezákonným postupom došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Svoju sťažnosť odôvodnila v tomto smere takto:

«Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je zo zákona vždy príslušný výlučne ten súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

Podstata   výlučnej   miestnej   príslušnosti   spočíva   v   tom,   že   zákonné   ustanovenie taxatívnym spôsobom vypočítava konania a uvádza pri každom z nich súd, ktorý je miestne príslušný na dané konanie. Znamená to, že priamo zákonom je vylúčená všeobecná miestna príslušnosť (§ 85 a 85a O. s. p.) a v dôsledku toho samozrejme tiež aj osobitná miestna príslušnosť daná na výber (§87 O. s. p). Výlučnosť spočíva v tom, že žiaden iný súd okrem toho, ktorý je ustanovený v zákone, nie je príslušný na konanie.

Pre   každé   konanie   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   platí   pravidlo   výlučnej miestnej príslušnosti stanovené v § 88 ods. 2 O. s. p. Výlučná miestna príslušnosť stanovená v § 88 ods. 2 O. s. p. preto platí aj v konaní, v ktorom sa žalobca voči sťažovateľovi domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného v spore zo spotrebiteľskej zmluvy. Na tomto závere nič nemení ani právna úprava § 87 písm. f) O. s. p., podľa ktorej „popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide   o   spor   zo   spotrebiteľskej   zmluvy.“,   nakoľko   z   jej   obsahu   nevyplýva   výnimka z uplatnenia   výlučnej   miestnej   príslušnosti   v   zmysle   §   88   ods.   2   O.   s.   p.   v   prípade rozhodcovských rozsudkov vydaných v sporoch zo spotrebiteľskej zmluvy.

Konanie o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy (typické súdne konanie podľa OSP) je potrebné odlíšiť od konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (osobitné konanie podľa § 40 zák. č. 244/2002 Z. z.). Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je sporom spotrebiteľským,   ale   len   konaním   o   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   záverov rozhodcovského súdu z hľadísk a dôvodov taxatívne uvedených v § 40 ods. 1 písm. a) až i) zák. č. 244/2002 Z. z.»  

7. Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti poukázala na krajským súdom aplikovanú judikatúru Súdneho dvora, ktorú považuje za irelevantnú vo vzťahu k danému právnemu stavu.   Podstata   týchto   námietok   spočíva   v   tvrdení,   že   krajským   súdom   označené rozhodnutia Súdneho dvora vo veci č. 106/77 Administrazione delle finanze dello Stato c/a S. p. A. Simmenthal, vo veci C-473/00 Cofidis c/a Jean Lous Fredout a vo veci C 243/08 Pannon   GSM   Zrt.   c/a   Erzsébet   Sustikné   Györfi   žiadnym   spôsobom   nespochybňujú povinnosť súdu aplikovať ustanovenie § 88 ods. 2 OSP v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku (i keď v konkrétnom arbitrážnom konaní išlo o spotrebiteľský spor), keďže tieto rozhodnutia vychádzajú z odlišného skutkového stavu a neukladajú súdom členských štátov neprihliadať na pravidlá miestnej príslušnosti súdov ustanovené priamo zákonom. Napokon sťažovateľka   namietala   i   existenciu   predchádzajúcej   odlišnej   rozhodovacej   praxe v skutkovo totožných veciach.

8. Na základe už uvedeného sťažovateľka v   petite sťažnosti žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie základných práv zaručených čl. 48 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke primerané zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

9. Primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že samotné rozhodnutie o porušení jej základných práv nemá v okolnostiach prípadu povahu dostatočnej satisfakcie. Sťažovateľka pociťuje ujmu spočívajúcu v pocitoch márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že napriek   právnej   istote   zdanlivo   zaručenej   každému   prostredníctvom   záruk   obsiahnutých v zásadách materiálneho právneho štátu všeobecné súdy tieto záruky porušili.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.  

11.   Podľa   čl.   140   ústavy   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

12.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05 alebo IV. ÚS 136/05).

14. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

15. Podľa § 87 písm. f) OSP popri všeobecnom súde odporcu je na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého má bydlisko spotrebiteľ, ak ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP (účinného do 31. decembra 2011) na konanie o zrušení   rozhodcovského   rozsudku   je   však   vždy   príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   sa nachádza miesto rozhodcovského konania.

16.   Kľúčové   námietky   sťažovateľky   smerujú   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutom uznesení aplikoval právo Európskej únie (ďalej aj „EÚ), ako aj proti záveru, ktorý krajský súd z práva EÚ vo vzťahu k vnútroštátnemu právu v napadnutom uznesení vyvodil. Sťažovateľka v podstate svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd tým, že neaplikoval podľa jej názoru správne ustanovenie vnútroštátneho práva (§ 88 ods. 2 posledná veta OSP platné v čase rozhodovania), určil nesprávnu miestnu príslušnosť súdu, a teda v konečnom dôsledku porušil jej základné právo nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi garantované čl. 48 ods. 1 ústavy.

17.   Ústavný   súd   musel   preto   v   prvom   rade   posúdiť,   či   interpretácia   právnych predpisov v napadnutom uznesení krajského súdu nebola neodôvodnená do tej miery, že by to mohlo znamenať zásah do základných práv sťažovateľky.

18. Krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie v podstatnom takto: „Je nepochybné, že slovenský právny poriadok upravuje miestnu príslušnosť konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ako osobitnú výlučnú miestnu príslušnosť, pričom v prejednávanej veci je miesto rozhodcovského konania v obvode Okresného súdu Košice I. Odvolací súd konštatuje, že žalobcu je možné považovať za spotrebiteľa podľa § 52 ods.   4   Občianskeho   zákonníka.   Rovnako   aj   poistná   zmluva   uzavretá   medzi   účastníkmi konania má povahu spotrebiteľskej zmluvy, pre ktoré platí všeobecný zákaz neprijateľných podmienok (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Podľa článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou   podľa   článku   7   ods.   2   a   5   a   zákonom.   Slovenská   republika   s   účinnosťou od 1. mája 2004 ratifikovala Zmluvu o pristúpení k Európskej únii, pričom ide o zmluvu podľa   článku   7 ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorá   má   prednosť   pred   zákonmi Slovenskej republiky.

Z   členstva   Slovenskej   republiky   v   Európskej   únii   a   v   Európskom   spoločenstve vyplýva   aj   povinnosť   dodržiavať   komunitárne   právo,   teda   právo   orgánov   Európskeho spoločenstva. Súčasťou práv európskych spoločenstiev je aj Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa článku 6 ods. 1 Smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom   zo   strany   predajcu   alebo   dodávateľa   podľa   ich   vnútroštátneho   práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Základnou   charakteristikou   komunitárneho   práva   je   jeho   prednosť   pred   právom vnútroštátnym (napr. rozhodnutie ESD vo veci 6/64 Flaminio Costa c/a Ente nazionale energia elettrica). Podľa rozhodnutia Simmenthal II., každý vnútroštátny súd je povinný v medziach svojej právomoci aplikovať právo európskeho spoločenstva v celom rozsahu a pritom   sám   musí   odmietnuť   použiť   také   ustanovenia   vnútroštátneho   práva,   ktoré   sú v rozpore   s   právom   ES   (rozsudok   ESD   č.   106/77   vo   veci   Simmenthal   SPA   c/a Amministrazione delle finanze dello Stato). V prípade, že dôjde ku konfliktu komunitárneho práva   s   vnútroštátnou   právnou   normou,   je   povinnosťou   orgánu   aplikujúceho   právo vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom komunitárnym (tzv. eurokonformný výklad). Pokiaľ právna norma členského štátu nepripúšťa eurokonformný výklad, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo nepoužiť túto normu, pokiaľ odporuje komunitárnemu právu. Európsky súdny dvor vo viacerých veciach pri výklade smernice rady 93/13/EHS konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa (napr. rozsudok vo veci C – 473/00 Cofidis). Vo veci C 243/08 (Pannon GSM) ESD konštatuje, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Ak považuje takúto podmienku za nekalú, zdrží sa jej uplatnenia, okrem prípadu,   že   to   spotrebiteľ   namieta.   Vnútroštátny   súd   má   túto   povinnosť   tiež   vtedy, ak preveruje   svoju   vlastnú   miestnu   príslušnosť.   Vnútroštátnemu   súdu   prislúcha   určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú.   V   tejto   súvislosti   musí   vnútroštátny   súd   zohľadniť   skutočnosť,   že   podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú.

Žalobca   ako   spotrebiteľ   sa   dovoláva   neplatnosti   zmluvnej   úpravy   pre   jej nevýhodnosť   pre   neho   ako   spotrebiteľa.   Navyše,   ako   dôvod   zrušenia   rozhodcovského rozsudku uvádza práve neplatnosť rozhodcovskej doložky.

Podľa   §   43   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z.   o   rozhodcovskom   konaní   v   znení neskorších predpisov, ak súd zrušil rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 ods.1 písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom   vo   vzájomnej   žalobe.   To   znamená,   že   ak   by   súd   v   konaní   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku uznal žalovaný dôvod za dôvodný, zruší rozhodcovský rozsudok a pokračuje   v   konaní   v   rozsahu   uvedenom   v   žalobe.   Tým   sa   konanie   o   zrušenie rozhodcovského rozsudku stane konaním o spore zo spotrebiteľskej zmluvy.

Na základe uvedeného Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený Okresnému súdu Košice I konštatuje, že vzhľadom na aplikáciu komunitárneho práva je namieste nepoužiť ustanovenie   §   88   ods.   2   posledná   veta   O.s.p.,   nie   je   teda   daná   miestna   príslušnosť Okresného súdu Košice I. Preto, pokiaľ Okresný súd Košice I nesúhlasí s postúpením veci s odôvodnením,   že podľa   ustanovenia § 87 písm.   f/ O.s.p.   je Okresný súd   Vranov   nad Topľou súdom, v ktorého obvode má žalobca ako spotrebiteľ bydlisko, jeho nesúhlas je dôvodný a na konanie je príslušný Okresný súd Vranov nad Topľou.“

19. Ústavný súd po dôslednom preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   v   ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali nesprávnosti   právnych   záverov   alebo   ktoré   by   spočívali   v   nedostatočnom   odôvodnení záverov   krajského   súdu.   Krajský   súd   správne   uzavrel,   že   vzhľadom   na   záväznosť označeného   úniového   práva   nie   je   v   predmetných   veciach   daná   miestna   príslušnosť Okresného súdu Košice I v zmysle § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, ale okresného súdu, pričom   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   a   vysporiadal   sa   so   všetkými   námietkami sťažovateľky.

20.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje, nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   napadnutého   rozhodnutia majúceho   za   následok   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy (m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Ústavný súd považuje sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.

21.   Ústava   základné právo na zákonného sudcu   upravuje v   čl.   48   ods.   1, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi; príslušnosť súdu ustanoví zákon. Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku ústavy odkazuje, je Občiansky súdny poriadok. Občiansky súdny poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie   veci,   čo   je   prvým   predpokladom   na   určenie   zákonného   sudcu,   keďže označené   základné   právo   sa   výslovne   spája   s   osobou   sudcu,   nie   so   súdom.   Postavenie zákonného sudcu ako osoby, ktorá má o veci rozhodnúť, je späté so sústavou súdov, ktorú upravuje   zákon   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov.   So sústavou súdov je teda priamo spätá príslušnosť súdu o veci rozhodnúť upravená Občianskym súdnym poriadkom, a tým aj osoba zákonného sudcu, za ktorého treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Zákonom ustanovené pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

22. Ústavný súd už vyjadril názor, že ak sa účastník konania domnieva, že o jeho veci   koná   miestne   nepríslušný   súd,   a   teda   z   tohto   dôvodu   by   mal   byť odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi,   je   na   ňom,   aby námietku   porušenia   ústavnej   ochrany vyplývajúcu z ústavno-procesného   princípu   o   zákonnom   sudcovi   (čl.   48   ods.   1   ústavy)   uplatnil na všeobecnom súde podaním mimoriadneho opravného prostriedku   dovolania podľa̶ § 237 písm. g) OSP (IV. ÚS 161/08). V prípade nepodania dovolania by tak mohla byť sťažnosť odmietnutá ako neprípustná. V súlade s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, podľa   ktorej   je   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   zásadne   príslušný   dovolací   súd (napr. IV.   ÚS   238/07,   II.   ÚS   60/09,   I.   ÚS   481/2010,   IV.   ÚS   499/2011),   a   vzhľadom na judikatúru   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti   dovolaní   proti   rozhodnutiam   krajského súdu o miestnej príslušnosti ako súdu nadriadeného podľa § 105 ods. 3 OSP (napríklad uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   243/2010   z   23.   novembra   2010),   ako   aj   na okolnosti daného prípadu   nepristúpil   ústavný súd k odmietnutiu sťažnosti   z dôvodu   jej neprípustnosti, ale skúmal, či sú dôvody, ktoré by bránili jej prijatiu na ďalšie konanie.

23. Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov   a   dostatočne   odôvodňuje   svoj   výrok. V uznesení krajského súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu   zo   strany ústavného   súdu.   Sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   je   vnútorne   logické,   nie   je   prejavom aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho   všeobecného   súdu,   nie   je   arbitrárne a zrozumiteľným   spôsobom   dáva   odpoveď   na   všetky   otázky,   prečo   nebolo   vyhovené argumentačným námietkam sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu nemôže ústavne konformná   aplikácia   pravidiel   o   miestnej   príslušnosti   krajským   súdom   predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Z už uvedených dôvodov   preto   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa   odkláňa   od   iných   rozhodnutí   všeobecných   súdov   posudzujúcich   tú   istú   otázku,   čiže miestnu   príslušnosť   súdov   v   konaní   o   žalobách   o   zrušenie   rozhodcovských   rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP (sťažovateľka poukazuje na uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   NcC/60/2009   z 30.   novembra   2009). V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je   vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06, IV. ÚS 75/09). Ústavný súd vo vzťahu k danému prípadu dodáva, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva   až prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila po určitú   dobu,   nie   však   ojedinelé   rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať   (IV.   ÚS   126/2012).   Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva EÚ je pochopiteľný určitý vývoj vnútroštátnej judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o   ústavnej   konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd v napadnutých uzneseniach vyvodil z práva EÚ, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie   sa   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   jej   výhrad   k   odklonu od doterajšej   rozhodovacej   činnosti   v   podobných   prípadoch.   Ani   táto   námietka   preto neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie. Sťažnosť je preto aj vzťahu k tejto námietke zjavne neopodstatnená.

25. K námietke sťažovateľky o porušení jej ,,základného práva na to, aby štátne orgány konali iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy“, ústavný súd stručne udáva, že citovaná ústavná povinnosť štátnych orgánov nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy, a preto ústavný súd nemôže samostatne vysloviť porušenie tohto,,práva“. Vysloviť porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy môže ústavný súd len v spojení s porušením niektorého zo základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy, prípadne podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy. Keďže   sťažovateľkou   označené   právo   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy.

26. V závere nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že neskorší vývoj legislatívy sa   ubral   smerom   vytýčeným   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Novelizáciou Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) bola s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenená právna úprava pravidla miestnej príslušnosti v § 88 ods. 2 poslednej vete OSP takto: „Na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania; ak je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.“.

27. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

28. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2012