SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 60/2015-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Antonom Staněkom, STANĚK VETRÁK & PARTNERI,s. r. o., Vlčková 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovskéhosúdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore,s. r. o., Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ s miestom podnikania ⬛⬛⬛⬛ sumu 185 374,81 €s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:«Rozhodcovský rozsudok je konečný, nakoľko podľa rozhodcovskej doložky nie je možné Rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako by to bolo umožnené v konaní pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jeho doručenia zmluvným stranám a vykonateľnosť do troch dní odo dňa jeho právoplatnosti. V súčasnosti je už na majetok Sťažovateľky vedená exekúcia Exekútorským úradom Trnava, súdnym exekútorom ⬛⬛⬛⬛ pod sp. zn. EX 2896/2014.... V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) je možné podať na príslušnom súde žalobu, ktorou sa môže účastník rozhodcovského konania domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len z taxatívne ustanovených dôvodov. Uvedené zákonné ustanovenie však neumožňuje preskúmanie Rozhodcovského rozsudku a postupu Rozhodcovského súdu z iných ako uvedených zákonných dôvodov, a to ani v prípade, pokiaľ by takéto dôvody znamenali zásah do Sťažovateľkinho základného práva....
Sťažovateľka sa napriek tomu, že podala žalobu o zrušenie Rozhodcovského rozsudku na príslušnom Okresnom súde, rozhodla podať túto Ústavnú sťažnosť. Dôvodom pre uvedený postup je skutočnosť, že:
a) Sťažovateľka sa podanou žalobou môže domáhať zrušenia Rozhodcovského rozsudku iba z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. nie aj z iných dôvodov, ktoré hoc by dosahovali ústavnoprávnu dimenziu nemôžu byť napadnuté týmto procesným spôsobom (žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Typickým príkladom môže byť arbitrárnosť rozhodnutia Rozhodcovského súdu z akéhokoľvek dôvodu..., odňatie veci zákonnému sudcovi a príslušnému súdu, ktorý má vo veci právomoc rozhodnúť a pod., to všetko pokiaľ v dôvodoch a okolnostiach presahuje numerus claussus zákonných dôvodov a formálnych predpokladov pre podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní;
b) v prípade Rozhodcovského rozsudku sa jedná o konečné, právoplatné rozhodnutie, kedy Sťažovateľke neostáva iné, ako žiadať odstrániť zásah do jej ústavného práva prostredníctvom predkladanej Ústavnej sťažnosti...;
c) Okresný súd Zvolen ako súd príslušný na rozhodnutie vo veci neplatnosti Rozhodcovského rozsudku vzhľadom na vytýčené pojednávanie (10.02.2015) určite nerozhodne do uplynutia lehoty Sťažovateľky na podanie Ústavnej sťažnosti pre porušenie jej základných práv.
d) nepodaním tejto Sťažnosti by sa Sťažovateľka vystavila negatívnemu následku straty lehoty na podanie Sťažnosti na Ústavný súd....
Rozhodcovským rozsudkom... bolo porušené právo Sťažovateľky na spravodlivú súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to pre
a) nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. rozhodovať právnu vec Sťažovateľky;
b) z dôvodu arbitrárnosti Rozhodcovského rozsudku spôsobenej pre zjavný rozpor medzi dôkazom a skutkovým zistením (svojvoľné hodnotenie dôkazu) a nesprávnym výkladom a aplikáciou právnej normy;
c) z dôvodu nenariadenia ústneho pojednávania, hoci Sťažovateľka na uvedenej skutočnosti trvala....
Rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci konania (zmluvné strany) dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného súdu, pričom štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb - rozhodcov. Napriek tejto skutočnosti sa štát nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo Sťažovateľky na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (III. ÚS162/2011-34)....
Z tohto dôvodu má Sťažovateľka za to, že Ústavný súd má právomoc konať o tejto Ústavnej sťažnosti, nakoľko boli porušené jej práva garantované Ústavou SR a Dohovorom.... Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 162/2011-34, konštatoval nasledovné:
„... aj keď rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.“...
V dôsledku vyššie uvedených skutočností je Sťažovateľka presvedčená, že Ústavný súd Slovenskej republiky má právomoc rozhodnúť o porušení práva Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to Rozhodcovským rozsudkom...»
Sťažovateľka k porušeniu ňou označených práv tým, že rozhodcovský súd nemalprávomoc vo veci rozhodovať, uviedla:
«... Rozhodcovský súd, ktorý vydal napádaný Rozhodcovský rozsudok nebol vôbec oprávnený rozhodovať danú právnu vec Sťažovateľky, nakoľko jeho právomoc (príslušnosť) v prejednávanej právnej veci nebola založená rozhodcovskou doložkou upravenou v Zmluve o dielo zo dňa 20.07.2011 (ďalej len „Zmluva o dielo“) a ani iným zákonom predpísaným spôsobom, ktorý je nevyhnutný pre založenie právomoci (príslušnosti) akéhokoľvek rozhodcovského súdu....
Zo znenia rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o dielo jednoznačne vyplýva, že táto sa vzťahuje výlučne len na Zmluvu o dielo, na jej predmet, a nie na iný záväzkový alebo mimozáväzkový právny vzťah. Súčasne v čl. X. bod 2 Zmluvy o dielo bolo zmluvne dohodnuté, že všetky zmeny tejto Zmluvy o dielo budú vypracované v písomnej forme, dohodnuté a odsúhlasené oboma stranami. Na platnosť a účinnosť zmeny Zmluvy o dielo bola teda zmluvnými stranami vymienená písomná forma, ku ktorej však počas existencie záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo nikdy neprišlo. Tvrdenia a nároky ⬛⬛⬛⬛ uplatňované v rozhodcovskom konaní (úhrada sporných „naviac“ prác), preto nijakým spôsobom nezasahujú do obligačného vzťahu založeného písomnou Zmluvou o dielo, nakoľko k jej zmene nedošlo zmluvne vymieneným písomným spôsobom, a preto o úhrade sporných prác naviac nebol Rozhodcovský súd príslušný rozhodovať.»
Sťažovateľka v ďalšej sťažnostnej argumentácii podrobne uvádza, v čom vidínesprávne a podľa nej arbitrárne skutkové a právne závery rozhodcovského súduv napadnutom rozhodnutí, a namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
K namietanému porušeniu svojich práv nenariadením pojednávania rozhodcovskýmsúdom sťažovateľka uviedla:
„V rozhodcovskom konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie Rozhodcovského rozsudku, Rozhodcovský súd svojím svojvoľným konaním v rozpore s ustanovením § 26 ods. 1 druhá veta Zákona o rozhodcovskom konaní odňal Sťažovateľke možnosť konať pred súdom, nakoľko nenariadil ústne pojednávanie, na nariadení ktorého Sťažovateľka výslovne trvala už pri svojom prvom úkone vo veci samej....
Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že Rozhodcovský súd svojím svojvoľným konaním porušil právo Sťažovateľky na spravodlivý proces, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na ústne prejednanie jej veci pred súdom.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.
II. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.
III. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie.
IV. Rozhodcovský súd je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia v sume 340,90 EUR na účet právneho zástupcu, advokátskej kancelárie STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných a iných právnapadnutým rozsudkom z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konaťvo veci, arbitrárnosťou napadnutého rozsudku pre nesprávne skutkové a právne záveryv ňom vyslovené a pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj z dôvodu odňatia možnostisťažovateľke konať pred rozhodcovským súdom pre nenariadenie sťažovateľkoupožadovaného pojednávania vo veci.
V súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom ústavný súd upriamujepozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľaktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecnésúdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdulen subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,III. ÚS 444/2012).
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to,či ochranu tým právam, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozsudkomsťažovateľka namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje iný všeobecný súdna základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len„okresný súd“) žalobu o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku, pričompredmetné konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené a vo vecibol nariadený termín pojednávania na 10. február 2015. Sťažovateľka osobitne s poukazomna rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 zdôrazňovala danosť právomociústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti, pretože rozsah prieskumnej právomociokresného súdu vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodcovskému rozsudku je obmedzenýlen na taxatívne vymedzené dôvody v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskomkonaní“), ktoré neumožňujú prieskum sťažovateľkou namietanej arbitrárnostirozhodcovského rozsudku.
Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára2015 účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súdedomáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetomrozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnerozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskejzmluvy,
d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastníkrozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonnýmzástupcom, nebol takto zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konaniavystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočneschválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutímpodľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovskéhokonania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,
g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,14) alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkovkonania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu právspotrebiteľa.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračujev konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnejžalobe. Podľa druhého odseku tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudokz iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti.Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovaniaa rozhodnutia veci vylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú novírozhodcovia ustanovení podľa § 8.
Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára2015 tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základežaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovirozhodcovského konania, ak
a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že
1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebolauzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvnýchstrán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľaprávneho poriadku Slovenskej republiky,
2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebože mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,
3. rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorenározhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo žerozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; akale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskémukonaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené,súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,
4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalospôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohodaneuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konaniabol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv narozhodnutie vo veci samej alebo
b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudziehorozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvyalebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veciv rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Podľaodseku druhého tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, akoje uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnenína zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovania a rozhodnutia vecivylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa§ 8.
Pokiaľ sťažovateľka v dôsledku už uvedeného vyslovila obavu, že v takomto prípadebude jej sťažnosť smerujúca proti rozhodcovskému rozsudku už oneskorená, ústavný súds poukazom na analogickú aplikovateľnosť svojej judikatúry v prípadoch sťažnostísmerujúcich proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov, proti ktorým bolopodané dovolanie, túto obavu sťažovateľky nevyhodnotil ako dôvodnú pre ustálenie svojejprávomoci a meritórne posudzovanie sťažnosti.
Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinnýprávny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv s tým, že v prípade, ak byokresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, budemať možnosť domáhať sa nápravy v opravnom konaní v rámci riadneho inštančnéhopostupu, prípadne a za splnenia zákonom ustanovených podmienok aj využitímmimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).
V súvislosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť ibav tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravydošlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.IV. ÚS 21/02).
Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky zo zásady, žespravodlivosť konania pred všeobecnými súdmi možno posudzovať len vo vzťahuk právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivýmčastiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecnepreskúmal sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, moholby zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov a nedodržal by princíp subsidiaritysťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2015