znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 60/2015-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej   advokátom   JUDr.   Antonom   Staněkom,   STANĚK   VETRÁK   &   PARTNERI,s. r. o., Vlčková 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovskéhosúdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Zvolen, sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)rozhodcovským   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore,s. r. o., Zvolen (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 94/2013 z 22. októbra 2014(ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť ⬛⬛⬛⬛ s   miestom   podnikania ⬛⬛⬛⬛ sumu   185   374,81   €s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:«Rozhodcovský rozsudok je konečný, nakoľko podľa rozhodcovskej doložky nie je možné Rozhodcovský rozsudok preskúmať tak, ako by to bolo umožnené v konaní pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom jeho   doručenia   zmluvným   stranám   a   vykonateľnosť   do   troch   dní   odo   dňa   jeho právoplatnosti. V súčasnosti je už na majetok Sťažovateľky vedená exekúcia Exekútorským úradom Trnava, súdnym exekútorom ⬛⬛⬛⬛ pod sp. zn. EX 2896/2014.... V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) je možné podať na príslušnom   súde   žalobu,   ktorou   sa   môže   účastník   rozhodcovského   konania   domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku, ale len z taxatívne ustanovených dôvodov. Uvedené zákonné ustanovenie však neumožňuje preskúmanie Rozhodcovského rozsudku a postupu Rozhodcovského súdu z iných ako uvedených zákonných dôvodov, a to ani v prípade, pokiaľ by takéto dôvody znamenali zásah do Sťažovateľkinho základného práva....

Sťažovateľka sa napriek tomu, že podala žalobu o zrušenie Rozhodcovského rozsudku na   príslušnom   Okresnom   súde,   rozhodla   podať   túto   Ústavnú   sťažnosť.   Dôvodom   pre uvedený postup je skutočnosť, že:

a)   Sťažovateľka   sa   podanou   žalobou   môže   domáhať   zrušenia   Rozhodcovského rozsudku iba z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, t. j. nie aj z iných dôvodov, ktoré hoc by dosahovali ústavnoprávnu dimenziu nemôžu byť napadnuté týmto   procesným   spôsobom   (žalobou   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku).   Typickým príkladom   môže   byť   arbitrárnosť   rozhodnutia   Rozhodcovského   súdu   z   akéhokoľvek dôvodu..., odňatie veci zákonnému sudcovi a príslušnému súdu, ktorý má vo veci právomoc rozhodnúť a pod., to všetko pokiaľ v dôvodoch a okolnostiach presahuje numerus claussus zákonných   dôvodov   a   formálnych   predpokladov   pre   podanie   žaloby   na   zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní;

b) v prípade Rozhodcovského rozsudku sa jedná o konečné, právoplatné rozhodnutie, kedy   Sťažovateľke   neostáva   iné,   ako   žiadať   odstrániť   zásah   do   jej   ústavného   práva prostredníctvom predkladanej Ústavnej sťažnosti...;

c)   Okresný   súd   Zvolen   ako   súd   príslušný   na   rozhodnutie   vo   veci   neplatnosti Rozhodcovského   rozsudku   vzhľadom   na   vytýčené   pojednávanie   (10.02.2015)   určite nerozhodne do uplynutia lehoty Sťažovateľky na podanie Ústavnej sťažnosti pre porušenie jej základných práv.

d)   nepodaním   tejto   Sťažnosti   by   sa Sťažovateľka   vystavila   negatívnemu   následku straty lehoty na podanie Sťažnosti na Ústavný súd....

Rozhodcovským   rozsudkom...   bolo   porušené   právo   Sťažovateľky   na   spravodlivú súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to pre

a) nedostatok právomoci Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. rozhodovať právnu vec Sťažovateľky;

b) z dôvodu arbitrárnosti Rozhodcovského rozsudku spôsobenej pre zjavný rozpor medzi   dôkazom   a   skutkovým   zistením   (svojvoľné   hodnotenie   dôkazu)   a   nesprávnym výkladom a aplikáciou právnej normy;

c)   z   dôvodu   nenariadenia   ústneho   pojednávania,   hoci   Sťažovateľka   na   uvedenej skutočnosti trvala....

Rozhodcovským konaním sa poskytuje právna ochrana ohrozeným alebo porušeným právam pred nesúdnym orgánom, na ktorý účastníci konania (zmluvné strany) dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného súdu, pričom štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb - rozhodcov. Napriek tejto skutočnosti sa štát nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo Sťažovateľky na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (III. ÚS162/2011-34)....

Z tohto dôvodu má Sťažovateľka za to, že Ústavný súd má právomoc konať o tejto Ústavnej sťažnosti, nakoľko boli porušené jej práva garantované Ústavou SR a Dohovorom.... Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze, sp. zn. III. ÚS 162/2011-34, konštatoval nasledovné:

„... aj keď rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti.“...

V dôsledku vyššie uvedených skutočností je Sťažovateľka presvedčená, že Ústavný súd   Slovenskej   republiky   má   právomoc   rozhodnúť   o   porušení   práva   Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to Rozhodcovským rozsudkom...»

Sťažovateľka k porušeniu ňou označených práv tým, že rozhodcovský súd nemalprávomoc vo veci rozhodovať, uviedla:

«... Rozhodcovský súd, ktorý vydal napádaný Rozhodcovský rozsudok nebol vôbec oprávnený rozhodovať danú právnu vec Sťažovateľky, nakoľko jeho právomoc (príslušnosť) v prejednávanej právnej veci nebola založená rozhodcovskou doložkou upravenou v Zmluve o dielo zo dňa 20.07.2011 (ďalej len „Zmluva o dielo“) a ani iným zákonom predpísaným spôsobom,   ktorý   je   nevyhnutný   pre   založenie   právomoci   (príslušnosti)   akéhokoľvek rozhodcovského súdu....

Zo znenia rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o dielo jednoznačne vyplýva, že táto sa vzťahuje výlučne len na Zmluvu o dielo, na jej predmet, a nie na iný záväzkový alebo mimozáväzkový právny vzťah. Súčasne v čl. X. bod 2 Zmluvy o dielo bolo zmluvne dohodnuté, že všetky zmeny tejto Zmluvy o dielo budú vypracované v písomnej forme, dohodnuté a odsúhlasené oboma stranami. Na platnosť a účinnosť zmeny Zmluvy o dielo bola teda zmluvnými stranami vymienená písomná forma, ku ktorej však počas existencie záväzkového vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo nikdy neprišlo. Tvrdenia a nároky ⬛⬛⬛⬛ uplatňované   v   rozhodcovskom   konaní   (úhrada   sporných   „naviac“ prác), preto nijakým spôsobom nezasahujú do obligačného vzťahu založeného písomnou Zmluvou o dielo, nakoľko k jej zmene nedošlo zmluvne vymieneným písomným spôsobom, a preto o úhrade sporných prác naviac nebol Rozhodcovský súd príslušný rozhodovať.»

Sťažovateľka   v   ďalšej   sťažnostnej   argumentácii   podrobne   uvádza,   v   čom   vidínesprávne   a   podľa   nej   arbitrárne   skutkové   a   právne   závery   rozhodcovského   súduv napadnutom rozhodnutí, a namieta aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

K namietanému porušeniu svojich práv nenariadením pojednávania rozhodcovskýmsúdom sťažovateľka uviedla:

„V   rozhodcovskom   konaní,   ktorého   výsledkom   bolo   vydanie   Rozhodcovského rozsudku, Rozhodcovský súd svojím svojvoľným konaním v rozpore s ustanovením § 26 ods. 1 druhá veta Zákona o rozhodcovskom konaní odňal Sťažovateľke možnosť konať pred súdom, nakoľko nenariadil ústne pojednávanie, na nariadení ktorého Sťažovateľka výslovne trvala už pri svojom prvom úkone vo veci samej....

Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že Rozhodcovský súd svojím   svojvoľným   konaním   porušil   právo   Sťažovateľky   na   spravodlivý   proces,   ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na ústne prejednanie jej veci pred súdom.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„I. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.

II. Základné právo Sťažovateľky... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd Rozhodcovským rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 porušené bolo.

III. Rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o. zo dňa 22.10.2014, sp. zn. 94/2013 sa zrušuje a vec sa vracia Rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie.

IV. Rozhodcovský súd je povinný nahradiť ⬛⬛⬛⬛... trovy právneho zastúpenia   v   sume   340,90   EUR   na   účet   právneho   zástupcu,   advokátskej   kancelárie STANĚK VETRÁK & PARTNERI, s.r.o... do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existenciedôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom konania pred ústavným   súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť napadnutým rozsudkom rozhodcovského súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   a   iných   právnapadnutým   rozsudkom   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   rozhodcovského   súdu   konaťvo veci,   arbitrárnosťou   napadnutého   rozsudku   pre   nesprávne   skutkové   a   právne   záveryv ňom vyslovené a pre jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj z dôvodu odňatia možnostisťažovateľke   konať   pred   rozhodcovským   súdom   pre   nenariadenie   sťažovateľkoupožadovaného pojednávania vo veci.

V   súvislosti   s   napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   ústavný   súd   upriamujepozornosť na princíp subsidiarity vyplývajúci z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľaktorého systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecnésúdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdulen subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   III.   ÚS   133/05,III. ÚS 444/2012).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti primárne zameral na to,či   ochranu   tým   právam,   porušenie   ktorých   v   súvislosti   s   napadnutým   rozsudkomsťažovateľka   namieta   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súdna základe jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Zvolen (ďalej len„okresný   súd“)   žalobu   o   zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku,   pričompredmetné konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo skončené a vo vecibol nariadený termín pojednávania na 10. február 2015. Sťažovateľka osobitne s poukazomna rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 zdôrazňovala danosť právomociústavného   súdu   na   prerokovanie   jej   sťažnosti,   pretože   rozsah   prieskumnej   právomociokresného súdu vo vzťahu k žalobou napadnutému rozhodcovskému rozsudku je obmedzenýlen   na   taxatívne   vymedzené   dôvody   v   §   40   ods.   1   zákona   č.   244/2002   Z.   z.o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskomkonaní“),   ktoré   neumožňujú   prieskum   sťažovateľkou   namietanej   arbitrárnostirozhodcovského rozsudku.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára2015   účastník   rozhodcovského   konania   sa   môže   žalobou   podanou   na   príslušnom   súdedomáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak

a)   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný   vo   veci,   ktorá   nemôže   byť   predmetomrozhodcovského konania (§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatnerozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c)   jeden   z   účastníkov   rozhodcovského   konania   popiera   platnosť   rozhodcovskejzmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastníkrozhodcovského konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e)   účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   musí   byť   zastúpený   zákonnýmzástupcom,   nebol   takto   zastúpený   alebo   v   mene   účastníka   rozhodcovského   konaniavystupovala osoba, ktorá nebola na to splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočneschválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutímpodľa § 9 vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie   účastník rozhodcovskéhokonania pred vydaním rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona,14) alebo

i)   bol   rozhodcovský   rozsudok   ovplyvnený   trestným   činom   rozhodcu,   účastníkovkonania alebo znalca, za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu právspotrebiteľa.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 1. januára2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračujev konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnejžalobe.   Podľa   druhého   odseku   tohto   ustanovenia   ak   súd   zruší   rozhodcovský   rozsudokz iného dôvodu, ako je uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti.Rozhodcovia zúčastnení na zrušenom rozhodcovskom rozsudku sú z nového prerokovaniaa rozhodnutia   veci   vylúčení.   Ak   sa   účastníci   konania   nedohodnú   inak,   budú   novírozhodcovia ustanovení podľa § 8.

Podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára2015 tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základežaloby   účastníka   rozhodcovského   konania   podanej   proti   druhému   účastníkovirozhodcovského konania, ak

a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že

1. nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebolauzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvnýchstrán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá, podľaprávneho poriadku Slovenskej republiky,

2. nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebože mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní,

3.   rozhodcovským   rozsudkom   sa   rozhodol   spor,   pre   ktorý   nebola   uzatvorenározhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo   žerozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky; akale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskémukonaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené,súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti,

4.   rozhodcovský   súd   nebol   ustanovený,   rozhodcovské   konanie   neprebiehalospôsobom   dohodnutým   účastníkmi   rozhodcovského   konania   alebo   že   sa   táto   dohodaneuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konaniabol   v   rozpore   s   ustanoveniami   tohto   zákona,   ak   tieto   skutočnosti   mohli   mať   vplyv   narozhodnutie vo veci samej alebo

b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudziehorozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.

Podľa § 43 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom od 1. januára2015 ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvyalebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, pokračuje v konaní vo veciv rozsahu   uvedenom   v   žalobe   alebo   v   rozsahu   uvedenom   vo   vzájomnej   žalobe.   Podľaodseku druhého tohto ustanovenia ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z iného dôvodu, akoje uvedený v odseku 1, rozhodcovská zmluva zostáva v platnosti. Rozhodcovia zúčastnenína   zrušenom   rozhodcovskom   rozsudku   sú   z   nového   prerokovania   a   rozhodnutia   vecivylúčení. Ak sa účastníci konania nedohodnú inak, budú noví rozhodcovia ustanovení podľa§ 8.

Pokiaľ sťažovateľka v dôsledku už uvedeného vyslovila obavu, že v takomto prípadebude jej sťažnosť smerujúca proti rozhodcovskému rozsudku už oneskorená, ústavný súds poukazom   na   analogickú   aplikovateľnosť   svojej   judikatúry   v   prípadoch   sťažnostísmerujúcich   proti   právoplatným   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   proti   ktorým   bolopodané dovolanie, túto obavu sťažovateľky nevyhodnotil ako dôvodnú pre ustálenie svojejprávomoci a meritórne posudzovanie sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu má sťažovateľka k dispozícii účinnýprávny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv s tým, že v prípade, ak byokresný súd jej žalobe o zrušenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nevyhovel, budemať   možnosť   domáhať   sa   nápravy   v   opravnom   konaní   v   rámci   riadneho   inštančnéhopostupu,   prípadne   a   za   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   aj   využitímmimoriadneho opravného prostriedku (m. m. IV. ÚS 394/2012).

V   súvislosti   s   tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavynepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniť ibav   tom   prípade,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravydošlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m.IV. ÚS 21/02).

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   žespravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahuk právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivýmčastiam, ako sa sťažovateľka zjavne nesprávne domnieva. Pokiaľ by ústavný súd vecnepreskúmal sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, moholby   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a   nedodržal   by   princíp   subsidiaritysťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby   boli   splnené   ostatné   ústavné   aj   zákonné   podmienky,   by   mohla   byť   daná   právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojejprávomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015