znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 60/2014-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a zo sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   E.   M.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Danicou Holováčovou,   Poštová   14,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach, Okresného súdu Košice   I a Krajského súdu v Košiciach pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie   z väzby na slobodu   zo   4.   novembra   2013   a   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 50/2013 zo 17. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti E. M. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 60/2014-30 z 5. februára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“) v časti, ktorou namietala porušenia svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len,,krajská prokuratúra“), Okresného súdu Košice I (ďalej len,,okresný súd“) a Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 50/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej aj,,napadnuté uznesenie krajského súdu“). V prevyšujúcej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol ako oneskorene podanú.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je na základe viacerých uznesení vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúry Stred, Banská Bystrica, spoločne s viacerými ďalšími osobami trestne   stíhaná   za   viaceré   skutky   právne   kvalifikované   ako   pokračujúci   zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona a zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c) a ods. 3 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona. Sťažovateľka bola uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 zo 6. septembra 2013 vzatá   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku (tzv. kolúzna   väzba),   pričom   väzba   začala   plynúť   3.   septembra   2013.   O   sťažnosti sťažovateľky   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn.   6   Tpo   36/2013   zo   17.   septembra   2013   tak,   že   túto   zamietol   a   písomný   sľub sťažovateľky na nahradenie väzby neprijal.

3. Dňa 4. októbra 2013 podala sťažovateľka žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 67/2013 z 18. októbra 2013 zamietnutá a súčasne bola zamietnutá aj žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka sťažnosť nepodala.

4.   Následne   sťažovateľka   podaním   zo   4.   novembra   2013   adresovaným   krajskej prokuratúre   opätovne   žiadala   o   prepustenie   z   väzby   a   nahradenie   väzby   písomným sľubom, prípadne dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 67/2013 z 22. novembra 2013 žiadosti sťažovateľky vyhovel, prepustil ju z väzby na slobodu, prijal jej písomný sľub, ako aj návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Na podklade sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry o   veci   rozhodoval   krajský   súd,   ktorý   na   neverejnom   zasadnutí   17.   decembra   2013 napadnutým   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   50/2013   zrušil   uznesenie   okresného   súdu z 22. novembra   2013   a   sám   zamietol   žiadosť   sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby na slobodu, jej písomný sľub neprijal a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

5. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu v tej časti, ktorá bola prijatá na ďalšie   konanie,   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   v   dvoch   základných rovinách.

5.1   Vo vzťahu   ku   krajskej   prokuratúre,   okresnému súdu,   ako aj krajskému   súdu namieta porušenie svojho práva na urýchlené rozhodnutie o jej žiadosti zo 4. novembra 2013 o prepustenie z väzby (subsumované pod základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa   čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru).   V tomto smere v sťažnosti detailne popisuje proces rozhodovania   o   jej   žiadosti,   ktorý   bol   ukončený   až   30.   decembra   2013,   keď   prevzala uznesenie   krajského   súdu   zo   17.   decembra   2013.   Celková   doba   konania   o   jej   žiadosti v trvaní   55   dní   podľa   jej   názoru   nezodpovedá   požiadavke   na   prednostné   a   urýchlené vybavovanie väzobných vecí, z čoho vyvodzuje porušenie označených práv.

5.2   Vo   vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľka   namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva na osobnú slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru. Porušenie týchto práv vyvodzuje   z   toho,   že   krajský   súd   nezohľadnil,   že   väzobné   dôvody   neboli   v   čase   jeho rozhodovania prítomné, v dôsledku čoho jej väzba nemá zákonný podklad. Sťažovateľka vytýka   krajskému   súdu   abstraktnosť,   keď   pod   zákonný   pojem  ,,konkrétne   skutočnosti“ nesubsumoval   presne   vymedzené   a   špecifikované   konania   sťažovateľky,   ktoré   by odôvodňovali ďalšie trvanie jej kolúznej väzby. Krajskému súdu ďalej vyčíta, že namiesto presvedčivého a ústavne konformného vymedzenia úkonov sťažovateľky, ktoré odôvodňujú trvanie   väzby,   sa   tento   obmedzil   len   na   všeobecné   poukázanie   na   povahu   a   charakter trestnej činnosti, jej plánovitosť a vysokú mieru sofistikovanosti. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že dosiaľ vykonanými dôkazmi sa nepreukázala žiadna spojitosť medzi ňou a ďalšími spoluobvinenými   v súvislosti s trestnou činnosťou, hlavne však v súvislosti s údajným zastrašovaním. Jedinú výnimku tvorí H. D., ktorá ako jediná najprv uvádzala obavu o svoj život na základe nepriameho zastrašovania, neskôr tieto svoje obavy poprela. Sťažovateľka zároveň zvýraznila, že výpoveď spoluobvinenej H. D. podľa jej názoru nebola verifikovaná žiadnymi ďalšími dôkazmi.

6. V petite sťažnosti, v rozsahu, v akom bola táto sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol   tak,   že   jej   právo   podľa   čl.   17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru boli porušené postupom krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013, ako aj napadnutým uznesením krajského súdu. Ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec krajskému   súdu   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Napokon   žiada,   aby   jej   ústavný   súd priznal primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   15   000   €   a   náhradu   trov   konania v sume 501,58   €,   ktoré   majú   podľa   jej   návrhu   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   krajská prokuratúra, okresný súd a krajský súd.  

II.

7.   Ústavný   súd   vyzval   krajskú   prokuratúru,   okresný   súd   aj   krajský   súd,   aby   sa k prijatej sťažnosti vyjadrili, oznámili, či trvajú na ústnom pojednávaní, a zaslali ústavnému súdu svoj spisový materiál vo väzobnej veci sťažovateľky.

7.1   Predseda   krajského   súdu   v   podaní   doručenom   24.   februára   2014 uviedol,   že sťažnosť sťažovateľky považuje v celom rozsahu za nedôvodnú, a preto navrhuje, aby jej vyhovené   nebolo.   K   namietanému   zdĺhavému   postupu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby   uviedol,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením o sťažnosti   prokurátora   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   v   priebehu   deviatich pracovných dní a celé konanie až po doručenie tohto uznesenia sťažovateľke trvalo šestnásť pracovných dní.   Zvýraznil, že na ťarchu krajského súdu   nemožno pripísať dobu, počas ktorej   o žiadosti   sťažovateľky   rozhodoval   okresný   súd   a   predtým   krajská   prokuratúra. Predseda   krajského súdu   zotrval na dôvodnosti   väzby sťažovateľky, je toho názoru, že dôvody napadnutého uznesenia sú dostatočné vzhľadom na okolnosti prípadu a opakujúcu sa argumentáciu sťažovateľky v ňou podávaných opravných prostriedkoch, na ktorú súdy reagovali aj v predchádzajúcich rozhodnutiach. Krajský súd dôvody kolúznej väzby ustálil na základe viacerých spoluobvinených, resp. svedkov, vychádzal zo skutkového a právneho stavu aktuálneho v čase rozhodovania, a na týchto základoch dospel k záveru, že zatiaľ nebolo rozptýlené podozrenie, že sťažovateľka stíhané skutky spáchala. V závere uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

7.2 Predseda okresného súdu v podaní doručenom 26. februára 2014 uviedol, že zákonný sudca okresného súdu pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky postupoval v súlade s platnou úpravou, bez meškania a po náležitom naštudovaní obsahu žiadosti a posúdení skutkového stavu ku dňu, kedy o nej rozhodol. Ponechal na úvahu ústavného súdu, aby posúdil opodstatnenosť sťažnosti. K skutkovým okolnostiam veci uviedol, že tieto budú predmetom ďalšieho dokazovania po prípadnom podaní obžaloby na súd. Na záver uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Pripojený väzobný spis okresného súdu si následne jeho predseda už 3. marca 2014 vyžiadal na vrátenie, keďže zákonný sudca dostal   žiadosť   krajskej   prokuratúry   o   predĺženie   lehoty   väzby,   ktorú   je   potrebné   bez meškania vybaviť. Väzobný spis okresného súd bol následne doručený ústavnému súdu až 24. apríla 2014.  

7.3 Námestník krajského prokurátora v podaní doručenom ústavnému súdu 10. marca 2014   uviedol,   že   konaním   krajskej   prokuratúry   podľa   jeho   názoru   nedošlo   k porušeniu označených   práv   sťažovateľky.   Poukázal   na   konkrétne   časové   súvislosti   rozhodovania krajskej prokuratúry o žiadosti sťažovateľky, ktoré bolo plynulé a rýchle. Taktiež súhlasil s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

8. Na výzvu ústavného súdu k vhodnosti ústneho pojednávania právna zástupkyňa sťažovateľky   v   prípise   doručenom   19.   februára   2014   uviedla,   že   súhlasí   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci.   Sťažovateľka prostredníctvom   advokátky reagovala aj na vyjadrenia krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu, ktoré jej boli zaslané na   vedomie.   V   replike   doručenej   ústavnému   súdu   27.   marca   2014   sa   k   predmetným vyjadreniam postavila nesúhlasne, keďže podľa jej názoru dĺžka rozhodovania dotknutých orgánov nezodpovedá zákonnej požiadavke neodkladného a urýchleného konania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu zotrvala   na   názore,   že   toto   je   arbitrárne,   stručné   a   nedostatočne   odôvodnené,   preto   je nezákonné   a   nesprávne,   nepodporené   žiadnymi   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   by odôvodňovali dôvodnosť väzby.  

9. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   a   sťažnosť   bola   prerokovaná   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   ústavného   súdu. Po posúdení obsahu väzobného spisu v právnej veci sťažovateľky, sťažnosti a vyjadrení k nej dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, nie je dôvodná.

III.

10.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým   vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:  ...zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby na účely predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

11. Po čiastočnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ostalo predmetom skúmania ústavného   súdu   prípadné   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   postupom   ňou označených porušovateľov práv a na to nadväzujúce rozhodovanie o jej ďalších uplatnených nárokoch.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky postupom krajskej prokuratúry, okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. novembra 2013

12. Sťažovateľka v tomto smere vytýka konajúcim orgánom nedodržanie požiadaviek na   urýchlené   a   bezodkladné   rozhodnutie   o   jej   žiadosti   o prepustenie   z   väzby,   ktoré implicitne, resp. explicitne vyplývajú z označených práv podľa ústavy a dohovoru.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplývajú viaceré záruky, ktoré väzobne stíhaným obvineným (obžalovaným) poskytuje ústava a dohovor. Ustanovenie čl. 17 ods. 2 ústavy   obsahuje pri   väzbe také práva, akými sú   právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu   a   na   základe   rozhodnutia   sudcu   alebo   súdu;   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť v zákonom   určených   prípadoch   podmienené   zárukou   (m.   m.   III.   ÚS   7/00,   I. ÚS 34/04). Ústavný súd zároveň judikoval, že právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   môže   byť   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   nepostupujú   v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (II. ÚS 55/98). Právo na súdnu ochranu v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v čl. 17 ods.   2   ústavy.   Nielen   ústavný   súd,   ale   aj   štrasburské   orgány   ochrany   práv   súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je   nevyhnutné   posudzovať   a   vykladať   v   závislosti   od   podmienok   a   okolností   každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napríklad III. ÚS 255/03, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).

14. Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol   „urýchlene“.   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v   súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   aj s ohľadom   na   čas,   ktorý   uplynie   do   vyhlásenia   rozhodnutia   [rozsudok   Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   Koendjbiharie   v.   Holandsko, 25. október 1990, § 27].

15. Vo väzobnej veci sťažovateľky boli, pokiaľ ide o rozhodovanie o jej žiadosti o prepustenie z väzby, relevantné tieto časové súvislosti:

-6. novembra 2013 bola krajskej prokuratúre doručená jej žiadosť o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka,

-7. novembra 2013 bolo krajskej prokuratúre doručené doplnenie žiadosti,

-11.   novembra   2013   krajská   prokuratúra   žiadosti   sťažovateľky   nevyhovela a predložila ju na rozhodnutie okresnému súdu,

-16.   novembra   2013   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   nariadil termín výsluchu sťažovateľky na 20. november 2013,

-20.   novembra   2013   sudca   pre   prípravné   konanie   vypočul   sťažovateľku a výsluch prerušil do 22. novembra 2013 pre účely vyhlásenia rozhodnutia,

-22. novembra 2013 sudca pre prípravné konanie vyhlásil uznesenie, ktorým (i) sťažovateľku prepustil z väzby na slobodu, (ii) prijal jej písomný sľub, (iii) prijal jej návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, (iv) uložil jej povinnosť oznamovať každú zmenu miesta pobytu a (v) uložil jej aj primerané obmedzenia,

-ihneď po vyhlásení uznesenia zahlásil prokurátor krajskej prokuratúry proti tomuto sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil 29. novembra 2013,

-2. decembra 2013 bolo písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora doručené okresnému súdu,

-3. decembra 2013 bolo expedované písomné vyhotovenie uznesenia okresného súdu,

-4.   decembra   2013   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora,

-17.   decembra   2013   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   zrušil uznesenie   okresného   súdu   z   22.   novembra   2013   a   sám   zamietol   žiadosť   sťažovateľky o prepustenie z väzby, jej písomný sľub na nahradenie väzby neprijal a žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka zamietol,

-30. decembra 2013 sťažovateľka prostredníctvom advokátky osobne prevzala napadnuté uznesenie.  

16. Uvedené časové súvislosti a najmä súslednosť podaní sťažovateľky a krajskej prokuratúry, ako aj rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podľa názoru ústavného súdu neumožňujú urobiť záver o tom, že by sťažovateľkou označení porušovatelia práv skutočne zasiahli do jej práv v súvislosti s dĺžkou konania o jej žiadosti o prepustenie z väzby. Iste, rozhodovanie o tejto žiadosti trvalo určitú dobu, ktorú sťažovateľka považuje za neprimeranú. Pre účely rozhodovania o sťažnosti však ústavný súd musel zohľadniť aj konkrétne okolnosti prípadu, ktoré mohli mať vplyv na konanie a rozhodovanie prokuratúry a   súdov.   Ako   uviedla   vo   vyjadrení   krajská   prokuratúra   (a   sťažovateľka   toto   tvrdenie nerozporovala),   ku   4.   novembru   2013   bolo   vo   veci   obvinených   celkom   19   osôb pre uplatnené   neoprávnené   nadmerné   odpočty   DPH   v   celkovom   rozsahu   2   610   550   € spočívajúcich   v   61   skutkoch   týkajúcich   sa   viacerých   obchodných   spoločností.   Rozsah spisového materiálu a nutnosť riadneho oboznámenia sa s ním sú pritom faktormi, ktoré môžu ovplyvniť aj konanie o rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.

17.   Ako   však   z   chronologického   prehľadu   úkonov   a   rozhodnutí   vyplýva,   žiadna parciálna časť tohto konania netrvala neprimeraný čas, naopak, ústavný súd hodnotí postup krajskej   prokuratúry,   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   ako   plynulý,   urýchlený a v zásade   bezprieťahový,   teda   v   celosti   zodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim z označených práv (body 13 a 14 tohto nálezu). Isté zdržanie síce možno badať na strane krajskej   prokuratúry   pri   odôvodňovaní   jej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 22. novembra 2013 (odôvodnenie sťažnosti doručené okresnému súdu 2. decembra 2013), toto je však ospravedlniteľné rozsahom dokazovania v prípravnom konaní a predmetom sťažnosti   prokurátora, kde   reagoval   na napadnuté uznesenie   aj poukazom   na konkrétne výpovede   viacerých   spoluobvinených   a   svedkov.   Rovnako   možno   badať   isté   zdržanie na strane krajského súdu v súvislosti s doručením   písomného vyhotovenia napadnutého uznesenia zo 17. decembra 2013, ktoré bolo sťažovateľke doručené až 30. decembra 2013. Nemožno však opomínať, že vzhľadom na vianočné sviatky bolo toto uznesenie doručené sťažovateľke   na   piaty   pracovný   deň   po   jeho   vyhlásení,   a   navyše,   napadnuté   uznesenie krajského súdu bolo právoplatné a vykonateľné už 17. decembra 2013, teda v deň jeho vyhlásenia [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].  

18.   Vo   vzťahu   k   tejto   časti   sťažnosti   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie všetkých   označených   orgánov   rozhodujúcich   o   väzbe   sťažovateľky   možno   ako   celok považovať z hľadiska rýchlosti a bezodkladnosti konania za ústavne konformné. Od podania žiadosti   sťažovateľky   o   prepustenie   z   väzby   až   do   právoplatnosti   a   vykonateľnosti uznesenia krajského súdu (v dvojinštančnom konaní) uplynula doba šiestich týždňov, čo vzhľadom na priebeh konania nemožno hodnotiť ako ústavne nesúladné.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky

napadnutým uznesením krajského súdu

19. Krajský súd na podklade sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry napadnutým uznesením zrušil uznesenie okresného súdu z 22. novembra 2013, ktorým tento prepustil sťažovateľku z väzby na slobodu, a sám zamietol jej žiadosť sťažovateľky o prepustenie z väzby na slobodu, jej písomný sľub neprijal a zamietol aj žiadosť o nahradenie väzby dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Sťažovateľka   v sťažnosti   vyhodnotila uznesenie krajského súdu ako ústavne neudržateľné, a to najmä pre ňou tvrdenú absenciu dôvodov väzobného stíhania a absenciu riadneho odôvodnenia tohto uznesenia.

20. Právo na osobnú slobodu garantované tak ústavou, ako aj dohovorom zaujíma v hierarchii   základných   práv   a   slobôd   (ľudských   práv   a   základných   slobôd)   popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

21. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže   ide   o   najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na ten účel patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich   v   rozhodnutiach   o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Obvinený držaný vo väzbe musí mať možnosť v primeraných intervaloch žiadať o súdnu kontrolu zákonnosti väzby (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989) vrátane možnosti žiadať, aby jeho väzba bola nahradená zárukou.

22. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej slobody,   akým   je   väzba   obvineného   (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03,   IV.   ÚS   171/03). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky.

23. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením krajského súdu, v ktorého písomnom   vyhotovení   tento   najskôr   rekapituloval   dôvody   žiadosti   sťažovateľky o prepustenie   z   väzby,   dôvody   uznesenia   okresného   súdu   a   sťažnosti   prokurátora,   aby na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

«Ako   už   konštatoval   krajský   súd   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí, z predloženého doposiaľ získaného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná na základe uznesenia... zo dňa 4.6.2013, 6.6.2013, 25.6.2013 a 1.7.2013, spolu s ďalšími obvinenými osobami, a to... pre skutky právne kvalifikované ako pokračujúci zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom skrátenia dane o poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 2 písm. c), ods. 3 Trestného zákona s použitím § 138 písm. i) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v jednotlivých skutkoch v predmetných uzneseniach...

Z   predloženého   spisového   materiálu   taktiež   vyplýva,   že   obvinenej   boli   vznesené obvinenia pre ďalšie skutky, a to uznesením... zo dňa 16.9.2013... pre pokračujúci zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona ako i uznesením... zo dňa 18.9.2013... pre pokračujúci zločin neodvedenia dane o poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 Trestného   zákona s   poukazom na   § 138   písm.   i)   Trestného   zákona,   na tom   skutkovom základe, ako je to uvedené v jednotlivých skutkoch v predmetných uzneseniach...

Možno   však   súhlasiť   s   námietkou   (prokurátora,   pozn.),   že   za   uplynulých   10   dní pritom nedošlo k spochybneniu dôvodov väzby obvinenej ani k zoslabeniu hmotnoprávnych podmienok jej trestného stíhania, nakoľko výpoveďou obvinenej H. D. zo dňa 30.10.2013 boli   len   posilnené   dôvody   trestného   stíhania   obvinenej   v   predmetnej   trestnej   veci s konkretizáciou   viacerých   dôkazov   a   potvrdením   existujúcich   dôvodov   väzby.   Taktiež obvinená P. M. vo výpovedi z 8.11.2013 vyslovila obavu o svoj život, pričom vypovedala o správaní obvinenej k jej osobe pred daňovou kontrolou, a teda to je ďalšia výpoveď svedčiaca o obave, že obvinená bude mariť vyšetrovanie pôsobením na iné osoby... Tvrdenie   obvinenej,   že   postupným   výsluchom   svedkov   a   spoluobvinených   dôvody kolúznej   väzby   strácajú   opodstatnenie,   je   subjektívneho   charakteru,   bez   prihliadnutia na štádium trestného konania, stav vyšetrovania ako i objektívne dôkazy vo veci.

Vychádzajúc   zo   špecifickej   funkcie   väzby   ako   prostriedku   ultima   ratio   (ide o poslednú a najkrajnešiu možnosť) pre zabezpečenie obvinenej v rámci trestného konania s prihliadnutím   na   rozhodovaciu   prax,   po   zvážení   všetkých   okolností   v   prejednávanom prípade   musel   prisvedčiť   námietkam   prokurátora,   že   prepustením   obvinenej   z   väzby na slobodu by aj naďalej hrozila reálna obava zo zmarenia účelu trestného konania, ktorým je v zmysle ust. § 1 Trestného poriadku náležité zistenie skutkového stavu a spravodlivé potrestanie páchateľov pri rešpektovaní základných práv a slobôd.

V   tomto   štádiu   trestného konania   aj   naďalej   trvá jeden   z materiálnych dôvodov väzby, a to podozrenie zo spáchania trestného činu. Krajský súd zistil že trestné stíhanie obvinenej, pre skutky, pre ktoré jej bolo vznesené obvinenie sa vedie dôvodne, lebo majú znaky   skutkových   podstát   vyššie   špecifikovaných   trestných   činov,   existuje   aj   dôvodné podozrenie, že tieto spáchala – spolu s ďalšími obvinenými osobami - obvinená...

Okrem podozrenia, ako jedného z predpokladov jedného z predpokladov ponechania obvinenej vo väzbe, je v posudzovanej veci v tomto štádiu trestného konania splnená aj ďalšia základná materiálna podmienka, a to existencia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. Por.

Tieto skutočnosti   vyplývajú   z doposiaľ   zabezpečených dôkazov,   pretože z obsahu spisu je zrejmé, že obvinená ovplyvňovala, či už v tejto trestnej veci, resp. pri daňových kontrolách,   a   to   či   už   spoluobvinených,   prípadne   niektorých   svedkov   (viď   okrem   už uvedených   aj   výpovede   obvinenej   H.   D.   zo   dňa   30.10.2013   a P.   M.   zo   dňa   8.11.2013 a svedka   M.   P.   zo   dňa   9.10.2013),   z   výpovedí   ktorých   vyplýva   reálna   obava,   že po prepustení obvinenej na slobodu bude táto pôsobiť nielen na nevypočutých svedkov, ale najmä   sa   bude   snažiť   zastrašovať   jednotlivých   spoluobvinených   s   cieľom   zabezpečiť   si možnosť vyvinenia.

Krajský súd v tejto súvislosti – a ako aj v predchádzajúcom rozhodnutí – prihliadol aj   na   fakt,   že   kolúzna   väzba   predstavuje   oproti   ďalším   dôvodom   väzby   (preventívna, úteková) ten najzávažnejší zásah do základných práv, avšak aj v tomto štádiu trestného konania prevyšuje obava zo zmarenia trestného konania nad právom obvinenej na osobnú slobodu.

Námietka obvinenej, že rozhodnutie o kolúznej väzbe sa neopiera o žiadne konkrétne skutočnosti   svedčiace   o   tom,   že   obvinená   akýmkoľvek   spôsobom   pôsobila   na   svedkov a ďalšie   osoby,   nie   je   opodstatnená.   Trestný   poriadok   nedefinuje   pojem  ,,konkrétne skutočnosti“. Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť ani stanovené žiadne striktné a nemenné kritéria.... V posudzovanej veci tieto konkrétne skutočnosti zakladajúce u obvinenej dôvody kolúznej väzby vyplývajú z povahy a charakteru trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná plánovite a organizovane po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky, ako aj vyznačujúca sa vysokou mierou sofistikovanosti.   Ani záver o tom, že svedkovia už boli vypočutí, a teda odpadol dôvod kolúznej väzby, nemožno považovať za absolútny. Aj po ich vypočutí obava môže naďalej trvať a po prepustení obvinenej na slobodu možno dôvodne predpokladať,   že   bude   pôsobiť   nielen   na   svedkov,   ale   aj   na   spoluobvinených,   aby   si zabezpečila alibi...

Krajský   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že pri   rozhodovaní o   väzbe nie   je   predmetom rozhodovania   dôkazná   situácia   týkajúc   sa   viny,   resp.   neviny   obvineného   vo   vzťahu k stíhanému skutku, ale hodnotia sa skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie sa stal, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok spáchal obvinený. Tu je však potrebné konštatovať, že podozrenie, že stíhané skutky spáchala   obvinená,   zatiaľ   rozptýlené   nebolo,   ba   práve   naopak,   dôkazy   zadovážené doterajším vyšetrovaním toto podozrenie potvrdzujú aj naďalej.»    

24. Ústavný súd k takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu považuje za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu predovšetkým neprislúcha, aby v rámci konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby   sťažovateľky   alebo   akéhokoľvek   iného   obvineného.   To   prislúcha   zásadne všeobecným   súdom.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   v   rámci   konania   o sťažnostiach vo väzobných   veciach   skúma,   či   sa   v   konaní   pred   väzobnými súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   obmedzenia   osobnej   slobody   obvineného   väzbou.   Jedným   z týchto princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby.

25.   Podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   obvinený   môže   byť   vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   sú   dôvody na podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   z   jeho   konania   alebo   ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Citované zákonné ustanovenie ustanovuje formálne aj materiálne podmienky väzby, pričom základnými materiálnymi podmienkami kolúznej väzby, ktoré musia byť splnené súčasne, sú:

-skutkové   okolnosti   vzatia   do   väzby,   a   to   či   doteraz   zistené   skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu či existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený, a

-existencia dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo iných konkrétnych skutočností, že bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.

26. Pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľky ako obvinenej o prepustenie z väzby na slobodu takto krajský súd v napadnutom uznesení skúmal, či v porovnaní so stavom, ktorý bol v trestnej veci sťažovateľky 6. septembra 2013 (keď bola vzatá do väzby), trvajú podmienky jej väzby aj v čase jeho rozhodovania. Ako pritom z dôvodov napadnutého uznesenia vyplýva, krajský súd sa zaoberal tak skutkovými okolnosťami vzatia do väzby, ako aj existenciou väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda možného   kolúzneho   správania   sťažovateľky.   Pokiaľ   ide   o   skutkové   okolnosti   vzatia do väzby,   krajský   súd   v   podstatnom   konštatoval,   že   podozrenie   o   spáchaní   stíhaných skutkov,   ktoré   majú   znaky   trestného   činu,   sťažovateľkou   rozptýlené   nebolo,   naopak, dôkazy   zadovážené   vyšetrovaním   toto   podozrenie   potvrdzujú   aj   naďalej.   Vo   vzťahu k dôvodom kolúznej väzby krajský súd poukázal na konkrétne výpovede spoluobvinených, resp. svedkov (H. D., P. M., M. P.), z ktorých vyplýva, že sťažovateľka pred jej vzatím do väzby tieto osoby ovplyvňovala, a z toho vyplýva dôvodná obava, že by sa takéhoto konania mohla reálne dopustiť aj v prípade jej prepustenia na slobodu. Úvahy krajského súdu tak po skutkovej,   ako   aj   právnej   stránke   hodnotí   ústavný   súd   ako   rozumne   odôvodnené, konzistentné a preskúmateľné.  

27. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu neprislúcha skúmať danosť väzobných dôvodov u sťažovateľky ani dopĺňať, rozvíjať či inak,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu. Úlohou ústavného súdu je   iba   posúdiť   ústavnú   konformitu   takéhoto   uznesenia.   V   tomto   smere   ústavný   súd konštatuje,   že   uznesenie   krajského   súdu   spĺňa   zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku], a podľa ústavného súdu je z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností zakladajúcich dôvod väzby   sťažovateľky   aj   s   ohľadom   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   ústavne konformné a akceptovateľné. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle   konajúceho   súdu,   krajský   súd   v   sťažnosťou   napadnutom   uznesení   konal a preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora, a vzhľadom na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov kolúznej   väzby   u   sťažovateľky   a   nesplnení   podmienok   na   jej   nahradenie,   uznesenie okresného súdu   zrušil   a sám   rozhodol   o   zamietnutí   žiadosti   sťažovateľky   o prepustenie z väzby, neprijatí ponúkaného písomného sľubu a zamietnutí žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nemohlo   zasiahnuť do označených práv sťažovateľky.

28. Keďže po čiastočnom prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ústavný súd   nezistil   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   postupom   krajskej   prokuratúry, okresného súdu   a krajského súdu   pri   rozhodovaní o   jej žiadosti   o   prepustenie   z väzby zo 4. novembra 2013 a nezistil to ani v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu, sťažnosti v celosti nevyhovel. Vzhľadom na to, že sťažnosti vyhovené nebolo, bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi   sťažovateľky   (primerané   finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014