znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 60/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Č. s. r. o., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. Č., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Co 102/2011 z 28. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 16. novembra 2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“)   rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len,,krajský súd“) sp. zn. 14 Co 102/2011 z 28. júna 2011 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   ako   odporkyňa účastníkom občianskeho súdneho konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len  ,,BSM“).   O   veci   rozhodoval   ako   prvostupňový   súd   Okresný   súd Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorý   rozsudkom   sp.   zn.   20   C   182/2009 z 15. februára   2011   (ďalej  ,,rozsudok   okresného   súdu“)   vyporiadal   BSM   účastníkov konania, rozhodol o trovách konania a spoločne a nerozdielne zaviazal účastníkov zaplatiť súdny poplatok. Na odvolanie sťažovateľky o veci rozhodoval krajský súd, ktorý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

3.   Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   rozsudkom   krajského   súdu   boli   porušené   jej označené práva, a preto podala sťažnosť ústavnému súdu. Sťažnosť napriek jej rozsahu (15 strán) obsahuje predovšetkým všeobecné východiská a odkazy na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a iných súdnych orgánov, avšak bez toho, aby z citovaných právnych záverov sťažovateľka vyvodila ich aplikovateľnosť v súdenej veci. Sťažovateľka sama v sťažnosti definovala predmet sporu medzi ňou a bývalým manželom (navrhovateľom)   takto: ,,Predmetom   sporu   medzi   sťažovateľkou   a   navrhovateľom v priebehu dokazovania pred krajským ale aj okresným súdom sa stala otázka, v akej miere sa sťažovateľka zaslúžila o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, hlavne bytu v B. na... a   či   právne   závery   všeobecných   súdov   k   tomuto   skutkovému   zisteniu   vyslovené   v právoplatnom rozhodnutí sú ústavne konformné a akceptovateľné.“

4. Na preukázanie zásahu do označených práv sťažovateľka uviedla: ,,Súdy počas dokazovania ustálili, že kúpna cena zaplatená kupujúcimi za byt v S., bola poukázaná a pripísaná na účet vedený pod menom sťažovateľky. Výpis z uvedeného účtu sa nachádza ako dôkaz v spise. Na tento účet boli poukazované aj príjmy sťažovateľky, rovnako aj iné príjmy BSM a uhrádzané výdavky spojené s BSM a domácnosťou priebežne v priebehu mesiaca február 2007. Keďže na uvedený účet priebežne prichádzali príjmy tak navrhovateľa ako aj sťažovateľky a boli z neho priebežne uhrádzané výdavky spojené s BSM, podľa názoru sťažovateľky záver krajského súdu, že finančné prostriedky získané, za predaj bytu v S., teda kúpna cena bola v celosti použitá na kúpu bytu v B., na...   je v rozpore   so skutkovými   zisteniami.   Uvedená   kúpna   cena   sa   stala   súčasťou   BSM   a   bola použitá ako súčasť BSM na rozličné výdavky spojené s BSM a domácnosťou.

Kúpna   cena   43   152,09   Eur   za   predaj   bytu   v S.,   na  ...,   ktorý   bol   vo   výlučnom vlastníctve   jedného   z   manželov,   v   tomto   prípade   navrhovateľa,   sa   jej   vyplatením   stala súčasťou   BSM   manželov,   a   preto   záver   oboch   súdov   o   ich   výlučnom   vlastníctve   iba navrhovateľom je nesprávny a nezákonný. Podľa názoru sťažovateľky, sporná kúpna cena sa stala súčasťou BSM, nie je možné ju zohľadňovať pri vyporiadaní BSM vo vzťahu k bytu v B., na... ako pohľadávku výlučného majetku navrhovateľa voči BSM. Z vyššie uvedených dôvodov   hodnotí   výrok   rozsudku   krajského   súdu   a   okresného   súdu   za   nesprávny   a nezákonný.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu nie je jasné, podľa akého kritéria dospel k záveru, že keď príjmy sťažovateľky a navrhovateľa z pracovného pomeru poukazované na spoločný účet sa stali súčasťou BSM a z neho sa uhrádzali výdavky spojené s BSM, príjem z predaja bytu v S. za trvania BSM bol výlučným príjmom navrhovateľa a bol použitý výlučne na kúpu bytu na.... v B., preto predmetný byt bol nadobudnutý do BSM 100 % pričinením navrhovateľa....

Sťažovateľka sa s právnymi závermi krajského súdu nestotožňuje, lebo z odôvodnenia rozsudku nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane   jednej   a   právnymi   závermi   na   strane   druhej.   Právne   závery   krajského   súdu o výlučnom   vlastníctve   finančných   prostriedkov   navrhovateľa   za   odpredaný   byt a zohľadnenie tejto skutočnosti v jeho prospech pri vyporiadavaní BSM sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami lebo z nich v žiadnej možnej interpretácii zachytených v spise ale ani z odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, v dôsledku čoho rozsudok krajského súdu považuje za rozporný s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S   dôkazmi   preukazujúcimi   tvrdenia   sťažovateľky,   ktoré   na   pojednávaní   boli   bez akýchkoľvek pochybností potvrdené a aj v dôvodoch rozsudkov oboch súdov konštatované sa ani okresný ale ani krajský súd náležité nevysporiadali...

Oba všeobecné súdy sa prispôsobili „úradníckemu" spôsobu výkonu súdnictva. Tento spôsob vychádza zo pseudodeduktívneho výkladu právneho predpisu,   ktorý sa obyčajne označuje ako zákonný existencionalizmus. Prejavuje sa prehnaným dôrazom na zistenie skutkových okolností prípadu, ktoré sa sudcovia snažia subsumovať pod konkrétne zákonné ustanovenia. Právny predpis je tu chápaný ako nesporná právna forma, ktorá už dopredu dáva jednoznačnú odpoveď na situáciu konkrétneho súdneho sporu. Takémuto úradníckemu spôsobu výkonu súdnictva potom zodpovedá aj spôsob vyhotovenia súdnych rozhodnutí, ktoré sú síce obšírne, ale s absenciou právno-kreatívneho aspektu. Zjednodušene povedané, dve tretiny rozhodnutia tvorí popis skutkového stavu (popis obsahu žaloby a vyjadrení sa k nej a prehľad vykonaných dôkazov) a jednu tretinu právne normy, ktoré súd použil pri ich aplikácii   na   konkrétny   prípad.   Celé   odôvodňovanie   (a   teda   vlastná   súdnoprecedenčná hodnota súdneho rozhodnutia) sa potom často zúži na strohé konštatovanie, že na základe zistených dôkazov súd rozhodol podľa príslušných právnych noriem.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka je názoru, že tak okresný ako i krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam ktoré sú v extrémnom rozpore s obsahom spisu a ich postup je možné hodnotiť ako svojvôľu, ktorou porušili ústavné právo sťažovateľky na zákonný a spravodlivý proces.“

5.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu, tento zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj náhradu trov konania.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej   porušenie   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy)   je   rozhodnúť   o   prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto   ústavný súd skúmal, či   dôvody   uvedené v § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8.   Podstatné   sťažnostné   námietky   sťažovateľky   smerujú   k   tvrdenému   zásahu   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že konajúce súdy dospeli k záveru o výlučnom pričinení sa jej bývalého manžela (navrhovateľa) na nadobudnutí peňažných prostriedkov použitých na kúpu bytu na... v B., o ktorom medzi účastníkmi nebolo sporné, že patrí do BSM. Tieto peňažné prostriedky boli získané predajom iného bytu   v S.,   ktorý   nadobudol   navrhovateľ   za   svoje   peňažné   prostriedky   získané   pred uzavretím manželstva.  

9.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,   resp.   či   nie   sú   arbitrárne s   priamym dopadom   na niektoré   zo   základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľky. V odôvodnení rozsudku krajského súdu tento po prepise dôvodov rozsudku okresného súdu, obsahu odvolania sťažovateľky a vyjadrenia navrhovateľa na vlastné odôvodnenie uviedol:

,,Okresný   súd   v   dostatočnom   rozsahu   zistil   skutkový   stav   veci.   vykonané   dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Preto sa krajský súd s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu stotožňuje a na tieto odkazuje. Z podaného odvolania odporkyne vyplýva, že táto nenamieta rozsah   vecí   patriacich   do   BSM,   ich   hodnotu   ani   rozdelenie   týchto   vecí.   Za   nesprávne považovala však rozhodnutie okresného súdu v tom, že pri vyporiadaní BSM nezohľadnil v jej   prospech   podiel   z   bytu   č.  ...   na  ...,   ktorý   bol   nadobudnutý   nesporne   za   trvania manželstva a existencie BSM zo spoločných prostriedkov, čím porušil ustanovenie § 150 OZ. V   tejto   súvislosti   treba   uviesť,   že   navrhovateľ   pred   uzatvorením   manželstva nadobudol byt č.... nachádzajúci sa v S. na... Byt odpredal za kúpnu cenu 43 152,09 Eur, pričom   kúpna   cena   mu   bola   splatená   po   častiach   tak,   že   posledná   splátka   bola   dňa 26. 02. 2007. Ohľadom bytu č.... na... bola uzatvorená kúpna zmluva dňa 04. 12. 2006 medzi predávajúcou a účastníkmi konania ako kupujúcimi. Kúpna cena bola dohodnutá na 900 000,-Sk s tým, že v zmluve bolo uvedené, že kúpna cena bude zaplatená do 31. 03. 2007. Z   uvedeného   vyplýva,   že   účastníci   konania   v čase   uzatvárania   zmluvy   nemali   finančné prostriedky spoločné na zaplatenie kúpnej ceny za byt. Kúpna cena za byt bola zaplatená 27. 02. 2007, teda po tom, ako obdržal navrhovateľ finančné prostriedky za odpredaný byt v jeho výlučnom vlastníctve.

Okolnosť, že finančné prostriedky za odpredaj bytu č.... na... v S. boli poukázané na spoločný účet účastníkov, neznamená, že odporkyňa sa tiež pričinila o ich nadobudnutie. V podanom   odvolaní   odporkyňa   tvrdí,   že   finančné   prostriedky   sa   použili   na   rozličné výdavky spojené s BSM a domácnosťou. Toto tvrdenie považuje krajský súd za účelové s ohľadom na veľmi krátku dobu ako boli finančné prostriedky pripísané na účet a následne použité   na   zaplatenie   kúpnej   ceny   za   byt   č.  ...   na...   Tvrdeniu   odporkyne   odporuje   aj vyjadrenie   právneho   zástupcu   navrhovateľa   na   pojednávaní   18.   01.   2011,   kde   bolo uvedené, že z finančných prostriedkov za byt v S. bol zakúpený byt na... Dokazovaním bolo teda nesporne preukázané, že kúpna cena za byt v S. a jej následné použitie na kúpu bytu č.... na... bola prínosom len navrhovateľa a preto okresný súd správne rozhodol, keď túto okolnosť pri vyporiadaní zohľadnil v prospech navrhovateľa.

Ako vyplýva z obsahu spisu, tak odporkyňa tvrdila, že zo spoločných finančných prostriedkov patriacich do BSM malo byť investované jednak do bytu v S. ako aj do bytu na... v B.

V konaní však otázku investícií do bytu č. 14 v S. a prípadne do bytu na... v B. však odporkyňa neuplatnila, teda nebol daný dôvod, aby sa okresný súd touto otázkou zaoberal a skúmal tak aj finančné pričinenie odporkyne na predmetných bytoch. Potom nebol dôvod aby sa touto otázkou zaoberal aj pri vyporiadaní a veľkosti podielov podľa § 150 OZ. Z uvedených dôvodov považoval krajský súd rozhodnutie okresného súdu za vecne správne a preto ho podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Keďže sa krajský súd stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, ústavný súd poukazuje aj na tú časť odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, ktorá má význam v prerokúvanej veci:

,,Pokiaľ   odporkyňa   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   tvrdila,   že   z   peňazí získaných predajom bytu navrhovateľa v S. vo výške 1 300 000,- Sk nebola zaplatená kúpna cena bytu v B. s poukazom na výpis z banky za mesiac február 2007 tvrdila, že bola použitá na   výdavky   spojené   s   BSM   a   domácnosťou.   Okrem   tvrdenia   túto   skutočnosť   žiadnym spôsobom nepreukázala a teda neuniesla dôkazné bremeno, že predmetný byt v B. nebol zakúpený z finančných prostriedkov získaných vo výške 1 300 000,- Sk. Odporkyňa súdu nepredložila žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že účastníci konania v BSM mali finančnú   hotovosť   900   000,-   Sk   nadobudnutých   len   z   prostriedkov   spoločných.   Na uvedenom účte sa nachádzali finančné prostriedky z predaja bytu v S. a z tohto účtu bol aj urobený výber 900 000,-- Sk. Nepreukázala na aké výdavky z BSM a na domácnosť bola použitá suma 1 300 000,- Sk. Nepredložila žiadny listinný dôkaz svedčiaci o zakúpení vecí do   domácností   alebo   v   rámci   BSM   v   značnej   hodnote   za   1   300   000,-   Sk.   Z   výpovede právneho zástupcu odporkyne na pojednávaní dňa 18. 01. 2011 vyplynula skutočnosť, keď uviedol, že z finančných prostriedkov nadobudnutých predajom bytu v S. bol zakúpený byt na..., ktorý patrí do BSM a ktorý ku dňu zániku BSM existoval.“

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jej označené práva. Krajský súd dal sťažovateľke   v   napadnutom   rozsudku   podrobnú   odpoveď   na   to,   prečo   v   jej   veci   bolo na mieste   pričítať   výlučnú   zásluhu   na   nadobudnutí   bytu   na  ...   v B.   navrhovateľovi. Odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter,   vychádza   zo skutkových   zistení   okresného   súdu   a   primeraným   spôsobom   reaguje   aj   na   odvolacie námietky sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

13.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

14.   Ústavný   súd   považuje   v   záujme   presvedčivosti   uznesenia   za   vhodné   aspoň stručne odpovedať na podstatné sťažnostné námietky. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že byt na... v B. patril do BSM. Sporné bolo a ostalo to, či na nadobudnutí tohto bytu   mal   výlučnú   zásluhu   navrhovateľ   alebo   sa   o   jeho   nadobudnutie   pričinila   aj sťažovateľka. Aj podľa názoru ústavného súdu časová a logická súvislosť in concreto vedú k záveru o výlučnej zásluhe navrhovateľa, pričom   k preukázaniu inej skutkovej situácie sťažovateľka   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   neuniesla   dôkazné   bremeno.   Ak   totiž príjem z predaja bytu navrhovateľa v S. bol v celosti uhradený 26. februára 2007 na účet síce   vedený   na   meno   sťažovateľky   (aj   podľa   jej   tvrdení   však   išlo   o   spoločný   účet manželov),   ale hneď   na druhý   deň   27.   februára   2007   boli   tieto   prostriedky   použité   na úhradu kúpnej ceny bytu na... v B., ktorá bola výrazne nižšia ako predajná cena bytu v S., nemožno rozumne uvažovať v inej rovine, ako uvažovali všeobecné súdy. Správnosti tohto uvažovania všeobecných súdov nasvedčuje aj skutočnosť, že kúpna zmluva na byt na... v B. bola uzavretá už v decembri 2006, avšak účastníci konania (sťažovateľka s bývalým manželom) sa zaviazali uhradiť kúpnu cenu do konca marca 2007, čo nesporne indikuje, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy nemali potrebné zdroje na úhradu jeho kúpnej ceny a museli čakať na úplnú úhradu ceny za byt v S. Tvrdenia sťažovateľky o tom, že investovala do obidvoch bytov, súdy celkom správne považovali za nepreukázané, pretože sťažovateľka ani po poučení nepredložila žiadny listinný alebo iný dôkaz, na preukázanie tohto tvrdenia. Na existenciu akéhokoľvek dôkazu v tomto smere nepoukazuje ani v ústavnej sťažnosti. Sťažovateľka si celkom zrejme zamieňa bremeno tvrdenia (tvrdiť skutočnosti rozhodujúce vo veci samej) s dôkazným bremenom (označiť alebo predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení). Všeobecné súdy pri rozhodovaní v sporových veciach pritom vychádzajú zo   skutkového   stavu   zisteného   vykonaným   dokazovaním,   a   nie   zo   skutkového   stavu tvrdeného jedným z účastníkov konania.  

15.   Výčitka   sťažovateľky   o   úradníckom   spôsobe   rozhodovania   so   síce   obšírnym odôvodnením   rozhodnutí,   avšak   s   absenciou   právno-kreatívneho   aspektu   je   nielen neopodstatnená, ale aj zjavne nepremyslená. Všeobecné súdy, ako vyplýva z už uvedeného, jasne, konkrétne a výstižne formulovali právny záver v jej právnej veci a neobmedzili sa iba na opis skutkového stavu a odkaz na príslušné zákonné ustanovenia. Naopak, je to sťažnosť sťažovateľky,   ktorá   je   síce   obšírna,   avšak   z   dvoch   tretín   pozostáva   z   odôvodňovania procesných podmienok konania pred ústavným súdom a odkazu na všeobecnú judikatúru a podstate   veci   sa   venuje   sťažovateľka   na   necelých   dvoch   stranách,   aj   to   prevažne v zákonnej (a nie v ústavnej) rovine. Inak povedané, sťažnosti chýba ústavnoprávny rozmer.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd   nemohol   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané na   to,   že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012