znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 60/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., Košice, vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžp 17/2009 z 2. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. septembra   2009   doručená   a 9.   decembra   2009   doplnená   sťažnosť   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžp 17/2009 z 2. júna 2009.

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníka konania vo   veci   žiadosti   P. D. o   povolenie   výnimky   z podmienok   ochrany chráneného živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   životného   prostredia   Slovenskej   republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo životného prostredia“), vydalo 22. apríla 2008 rozhodnutie sp. zn. 3459/2008-2.1/KD, ktorým sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka   konania   vo   veci.   O   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   rozhodoval   minister životného   prostredia   Slovenskej   republiky,   ktorý   rozhodnutím   sp.   zn. 37/2008-rozkl. z 26. júna 2008 potvrdil napadnuté rozhodnutie a rozklad sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ podal žalobu na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a domáhal sa toho, aby krajský súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) až e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len   „OSP“).   Krajský   súd   rozsudkom sp.   zn.   3   S   162/2008   z   20.   januára   2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku   sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžp   17/2009   z   2.   júna   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

4. Podľa sťažovateľa postupoval najvyšší súd v tejto veci odlišne ako v inej druhovo identickej   veci,   pretože   vo   veci,   ktorá   je podľa   sťažovateľa   druhovo   totožná   s právnou vecou sp. zn. 5 Sžp 17/2009, uznesením sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009 prerušil konanie   o   odvolaní   sťažovateľa   a   predložil   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev predbežné   otázky   na   rozhodnutie.   Takýmto   odlišným   postupom   a rozhodnutím   došlo k porušeniu   princípu   predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia,   porušeniu   princípu   právnej istoty a k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty najvyšší súd podľa   sťažovateľa   zanedbal   aj   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   pri zabezpečovaní jednoty   rozhodovania.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ   uviedol,   že „Najvyšší   súd... postupoval  ...   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia   o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší súd... postupoval podľa článku 234 poslednej vety, teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže   proti   jeho   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok...   Pokiaľ   ide   o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu..., tak ako na to poukazuje v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   má   byť   zdôvodnená   údajným   naznačovaním komunitárneho   rozmeru   posudzovanej   veci   v   neskorších   odvolaniach   sťažovateľa,   táto skutočnosť   je   v   rozpore   s obsahom   odvolaní   sťažovateľa   vo   veci   sp.   zn.   5   Sžp   6/2009 (rozhodnutie, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie odvoláva, pozn.) a 5 Sžp 41/2009... Postup Najvyššieho súdu..., ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy..., ktoré zaručuje každému konať pred súdom zákonom stanoveným spôsobom,   ak   Najvyšší   súd...   sa   cítil   byť   viazaný   povinnosťou   predložiť   vo   veci   5   Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto spôsobom nepostupoval aj vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy... v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   vety   1.   Dohovoru   rozsudkom Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   5   Sžp   17/2009   zo   dňa   2.   6.   2009   a   konaním,   ktoré   mu predchádzalo bolo porušené.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžp 17/2009 zo dňa 2. 6. 2009 a vracia mu vec na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   odlišným   rozhodnutím najvyššieho súdu v skutkovo a právne zhodných veciach došlo k porušeniu zásady právnej istoty, a tým aj jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Ústavný súd z podania a jeho príloh zistil, že sťažovateľ sa podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Správny   poriadok“)   domáhal   postavenia   účastníka   v   konaní   o   povolenie   výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha, pretože v tomto konaní budú priamo dotknuté jeho práva a právom chránené záujmy podľa Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia publikovaného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 43/2006 (ďalej len „Aarhuský dohovor“). Ministerstvo životného prostredia dospelo k záveru, že nie sú splnené podmienky   na priznanie postavenia   účastníka   konania podľa   §   14 Správneho poriadku. O rozklade   sťažovateľa   rozhodoval   minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky, ktorý   rozhodnutím   sp.   zn. 37/2008-rozkl. z   26.   júna   2008   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie,   keď   konštatoval,   že   postup   správneho   orgánu   bol   v   súlade   so   zákonom č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody a krajiny“).

11. Na základe žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sp. zn. 37/2008-rozkl. preskúmal napadnuté rozhodnutie ako vecne a miestne príslušný krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 3 S 162/2008 z 20. januára 2009 žalobu zamietol, pretože usúdil, že žaloba   nie   je   dôvodná.   Podľa   názoru   krajského   súdu   je   sťažovateľ ... v   konaní zainteresovanou verejnosťou podľa čl. 2 ods. 5 Dohovoru (Aarhuského, pozn.)...

Dohovor dáva štátu možnosť, aby si sám určil okruh ďalších činností, ktoré nie sú uvedené v Prílohe I. Dohovoru, na ktoré sa budú vzťahovať jeho ustanovenia.

Z definície činností v Prílohe I. Dohovoru je zrejmé, že udeľovanie výnimiek z ust. § 35 zákona o ochrane prírody nespadá do okruhu činností, v ktorých je zaručená účasť verejnosti   na   rozhodovaniach.   Slovenská   republika   neprijala   vo   svojom   vnútroštátnom práve úpravu,   ktorou by určila, že udeľovanie výnimiek podľa § 35 zákona o ochrane prírody a krajiny podlieha ustanoveniam Dohovoru.

...   čl.   9   Dohovoru   (na   ktorý   sa   žalobca   odvoláva),   je   aplikovateľný   až prostredníctvom úprav vnútroštátneho práva, to znamená, že nie je priamo aplikovateľný. Podľa názoru súdu, ani logickým, ani gramatickým výkladom čl. 9 ods. 2 Dohovoru, nemožno   dôjsť   k   záveru,   že   by   žalobcovi   priamo   dohovorom   mohlo   vzniknúť   právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení účastníka konania...“. V ďalšom krajský súd s poukazom na ustanovenie § 82 ods. 3 a 6 zákona o ochrane prírody a krajiny a § 15a ods. 1 a 2 Správneho poriadku uviedol, že „žalovaný neporušil oprávnenia žalobcu vyplývajúce   mu   z vyššie   uvedeného   ustanovenia   zákona   o   ochrane   prírody...   Žalovaný postupoval v súlade so zákonom a správne, keď so žalobcom konal v danom prípade ako so zúčastnenou   osobou   a   nie   ako   s   účastníkom   konania   a   napadnutým   rozhodnutím   mu nepriznal požadované postavenie...“.

12.   Najvyšší   súd   rozhodujúci   o   odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžp 17/2009   z 2.   júna   2009   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn 3   S   162/2008 potvrdil. V rozhodnutí najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„... Nakoľko všetky odvolania podané na Najvyšší súd... pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 94/2009 sa týkali rovnakých účastníkov, obdobného skutkového stavu... a totožného právneho problému vo vzťahu k neuznaniu postavenia žalobcu ako účastníka správneho konania,   potom   Najvyšší   súd...   s   prihliadnutím   na   zásadu   hospodárnosti...   a   na   tu skutočnosť,   že   dôvody,   ktoré   ho   viedli   k   odmietnutiu   odvolania,   podrobne   objasnil v rozsudku   sp.   zn.   5   Sžp   6/2009,   zvolil   takú   procesnú   ekonómiu,   že   v   podrobnostiach odôvodnenia tohto rozsudku odkazuje účastníkov na svoje hore uvedené rozhodnutie, ktoré účastníci majú k dispozícii...“

V odôvodnení rozsudku sp. zn. 5 Sžp 6/2009 (priložený k veci Rvp 1605/09, pozn.) najvyšší súd uviedol:

«...   Pri   riešení   mnohopočetného   stavu   odvolaní,   tzn.   argumentačne   rovnakých odvolaní   podaných   rovnakým   účastníkom   proti   rovnakým   rozhodnutiam   toho   istého správneho orgánu, je možné postupovať tak, že v základnom odvolacom rozhodnutí súd objasní   všetky   svoje   právne   závery   vedúce   k   odvolaciemu   rozhodnutiu,   a   vo   zvyšných veciach   iba   odkáže   na   toto   svoje   základné   rozhodnutie.   Takýto   postup,   ktorý   vyhovuje zásade hospodárnosti... je možné zvoliť aj v prvostupňovom súdnom konaní. Preto bude Najvyšší súd takto postupovať v tomto základnom odvolacom rozhodnutí.

Žalobca sa v svojom odvolaní dovolával predovšetkým a iba toho, že v jeho prípade bolo porušené právo garantované mu prostredníctvom čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Preto základným problémom, ktorý bol pred Najvyšší súd takýmto odvolaním predložený, spočíva v hľadaní odpovede na otázku, či obsah cit. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vplýva na postavenie žalobcu v správnom konaní. Pritom pre Najvyšší súd ako pre každý štátny orgán platí ústavné princípy požiadavka konania „secundum et intra legem“ (čl. 2 ods. 2) a princípu ústavnokonformného výkladu právnych noriem (čl. 152 ods. 4 ústavy)...

Žalobca počas celého správneho a nasledujúceho súdneho konania vyjadroval svoj nesúhlas s postavením zúčastnenej osoby, ktoré je mu v konaní podľa zák. č. 543/2002 Z. z. v zmysle § 82 ods. 3 posledná veta cit. zákona nielenže ponúkané, ale aj nepriamo bolo napadnutým rozhodnutím priznané...

Žalobca   predovšetkým   v   celom   súdnom   ako   aj   jemu   predchádzajúcom   správnom konaní poukazuje na tú skutočnosť, že rozsah procesných práv, ktoré slovenský právny poriadok   garantuje   v   pozícii   zúčastnenej   osobe   podľa   §   15a   Správneho   poriadku,   mu nezabezpečuje, v rozpore s čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, priamy prístup k súdnej ochrane...

Je nado všetku pochybnosť jasné, že procesná úprava civilného súdneho konania stále obsahujúca   prostredníctvom   svojej   5.   časti   aj   úpravu   správneho   súdnictva,   priznáva v zmysle § 250 ods. 2 a § 250m ods. 3 O. s. p. postavenie účastníka iba tomu, kto bol alebo musel   byť   účastníkom   pôvodného   správneho   konania,   a   zúčastnenej   osobe   toto   právo nepriznáva...

Žalobca teda predkladá súdom na rozhodnutie situáciu, kedy mu žalovaný mal svojim rozhodnutím v tvrdenom rozpore s právom na prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru odňať právo byť účastníkom v konaní podľa príslušných ustanovení zák. č. 543/2002 Z. z. (napríklad o povolenie výnimky z podmienok ochrany chránených živočíchov - medveďov hnedých v súlade s § 35 ods. 1 cit. zákona).

Aby   takýto   rozpor   mohol   žalobca   namietať,   musí   mu   medzinárodná   zmluva o základných právach a ľudských slobodách zabezpečovať väčší rozsah takéhoto práva, ako mu zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava.

Avšak z čl.   9 ods.   3 Aarhuského dohovoru vyplýva,   že navyše bez toho,   aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali   prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov a opomenutí   -   súkromných   osôb   a orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd potom v uvedenom ustanovení medzinárodnej zmluvy nevidí podporu pre tvrdenie žalobcu, že existuje rozpor medzi slovenským právnym poriadkom a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, lebo v prípade úkonov, resp. opomenutí orgánov verejných osôb má každý v zmysle § 250t ods. 1 O. s. p. právo sa návrhom domáhať odstránenia nečinnosti (tzn. opomenutia) správneho orgánu, a rovnako aj v zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. sa toto vzťahuje na odstránenie nezákonného zásahu (tzn. aktu, ktorý je v rozpore s vnútroštátnym právom nielen v oblasti životného prostredia)...

Najvyšší súd s prihliadnutím na celé znenie Aarhuského dohovoru dospel k záveru, že pod slovné spojenie „úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia“, nie je možné subsumovať aj rozhodnutie správneho orgánu (ako individuálny správny akt), lebo toto slovné spojenie nie je v texte čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru výslovne uvedené, ale naopak je uvedené výslovne v iných ustanoveniach cit. Aarhuského dohovoru (napríklad v čl.   6,   čl.   9   ods.   1,   2   a   4),   na   ktoré   sa   však   žalobca   v svojich   odvolacích   dôvodoch neodvolával.

Na základe hore uvedeného rozboru potom Najvyšší súd musel dospieť k záveru, že žalobcom tvrdený rozpor medzi vnútroštátnym poriadkom a medzinárodnou zmluvou v jeho konkrétnom prípade neexistuje. Preto sa Najvyšší súd nemohol zaoberať jeho argumentmi o prednosti čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred zákonom v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky...»

13.   Vec   prejednávajúci   prvý   senát   ústavného   súdu   predovšetkým   konštatuje,   že v skutkovo i právne podobných veciach už zaujal právny názor tretí senát ústavného súdu, ktorý v okolnostiach súvisiacich s danou vecou sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (III. ÚS 389/09, III. ÚS 341/09, III. ÚS 362/09). Keďže prvý senát ústavného súdu nedospel k odchylnému právnemu názoru, z tohto potom vychádzal (a contrário § 6 zákona o ústavnom súde).

14. Podľa   §   14   ods.   1   Správneho   poriadku   je   účastníkom   konania   ten,   o   koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom   chránené   záujmy   alebo   povinnosti   môžu   byť   rozhodnutím   priamo   dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Podľa odseku 2 je účastníkom konania aj ten, komu osobitný zákon také postavenie   priznáva.   Podľa   §   15a   ods.   1   Správneho   poriadku   môže   osobitný   zákon ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Podľa odseku 2 má zúčastnená osoba právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv. Podľa § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny je účastníkom konania o vydanie súhlasu alebo povolenie výnimky v prípadoch uvedených v odseku 2 len žiadateľ, ak tento zákon neustanovuje inak. Účastníkom konania o vydanie súhlasu na zriadenie zoologickej záhrady je aj obec, v ktorej katastrálnom území je alebo má byť zoologická záhrada umiestnená. Združenie   s   právnou   subjektivitou,   ktorého   predmetom   činnosti   najmenej   jeden   rok   je ochrana   prírody   a   krajiny   (§   2   ods.   1)   a   ktoré   písomne   oznámi   svoju   účasť   v   konaní najneskôr do siedmich dní od upovedomenia podľa odseku 7, je zúčastnenou osobou.

15. Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 9 ods. 2 Aahurského dohovoru každá zmluvná   strana   v   rámci   svojho   vnútroštátneho   práva   zabezpečí,   aby   členovia zainteresovanej verejnosti a) majúci dostatočný záujem alebo, alternatívne, b) ak pretrváva porušovanie   ich   práva   v   prípadoch,   kde   to   právne   predpisy   Strany   upravujúce   správne konanie požadujú   ako   predbežnú   podmienku,   mali prístup   k   procesu   preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona na účely   napadnúť   vecnú   a procesnú   zákonnosť   akéhokoľvek   rozhodnutia,   úkonu   alebo opomenutia podliehajúcemu článku 6 a v prípadoch ustanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, iným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru. O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v   súlade s požiadavkami vnútroštátneho   práva   a v súlade   s cieľom   dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

16. Ústavný súd sa zaoberal otázkou, či napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje   znaky   arbitrárneho   rozhodnutia   z   dôvodu   jeho   rozporu   s   konštantnou rozhodovacou praxou. Táto námietka tvorí jadro sťažovateľom namietaných skutočností. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr. I. ÚS   87/93,   PL.   ÚS   16/95 a II. ÚS 80/99).   Diametrálne odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

17. Napriek uvedenému ústavný súd skonštatoval, že v danom prípade vyslovenie právneho   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je opodstatnené. V posudzovanom prípade ústavný súd poukazuje   na   skutočnosti   uvedené   v   rozhodnutí   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorých vo viacerých   podaniach   obdobného   skutkového   stavu   a   totožného   právneho   problému rozhodol najvyšší súd identicky. Nejde ani o ojedinelý právny názor jedného zo senátov najvyššieho   súdu,   keďže   k   obdobným   záverom   dospel   aj   iný   senát   najvyššieho   súdu. Sťažovateľ na podporu svojich tvrdení o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým tento v obdobnej právnej veci rozhodol odlišným spôsobom ako vo veci sp. zn. 5 Sžp 17/2009 z 2.   júna   2009.   Uviedol   teda   prípad,   ktorý   sa   odlišoval   od   množstva   iných   rozhodnutí najvyššieho súdu,   ktoré boli identické.   Nenapadol pritom   tento zatiaľ ojedinelý odlišný prípad rozhodnutia o vedení procesu v rámci veľkého počtu analogických prípadov, ale napáda všetky ostatné rozhodnutia vo veci samej, ktoré nie sú v súlade so sťažovateľovým názorom a očakávaniami.

18.   Toto   odlišné   rozhodnutie   zároveň   nie   je   odlišným   meritórnym   rozhodnutím, ale procesným   rozhodnutím   o   prerušení   konania   a   predložení   predbežných   otázok na rozhodnutie   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev.   Sťažovateľ   teda   porovnáva obsah   rozhodnutí   vydaných   v   odlišnej   forme   (vecné   hľadisko)   a   odlišnej   fáze   konania (procesné hľadisko). Inými slovami, skôr ako rozdielnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu   je   potrebné   vnímať   danú   situáciu   ako   rozhodnutú   (meritórne   skončenú) a nerozhodnutú vec (prerušené konanie). Táto námietka rozpornosti (zo strany sťažovateľa) nie je v okolnostiach danej veci spôsobilá privodiť arbitrárnosť chápanú ako v bode 16.

19. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že účastník konania podľa zákonnej úpravy nemá nárok na to, aby vnútroštátny súd prerušil konanie a predložil prejudiciálnu otázku   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev.   Takýto   postup   však   môže   navrhnúť a môže   ho ovplyvniť prípadným   odvolaním   sa   proti   uzneseniu, ktorým   sa   o   návrhu   na prerušenie   konania   z   dôvodu   predloženia/nepredloženia   prejudiciálnej   otázky vyhovelo/nevyhovelo (III. ÚS 207/09).

20.   Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

21.   Z   uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie pri prieskume zákonností   rozhodnutí   orgánov verejnej   správy   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z   hľadiska   správnosti   výkladu a uplatňovania   zákonov   (za   podmienky   rešpektovania   jeho   ústavnej   konformity)   alebo zjednocovať judikatúru všeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05).

22.   Ústavný   súd   preto   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo v rozsahu sťažovateľom namietaných skutočností dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol jeho sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

23. Nad rámec uvedených   dôvodov   ústavný súd   dodáva a zvýrazňuje, že jadrom podanej sťažnosti (ktorými dôvodmi je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   viazaný)   nebolo   –   okrem   toho,   že   najvyšší   súd   neprerušil   konanie   a nepredložil Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev predbežné otázky na rozhodnutie – namietanie iných   ústavnoprocesných   a ústavnohmotných   skutočností/porušení,   a preto   tieto   (iné) prípadné skutočnosti/porušenia nemohol ústavný súd podrobiť ústavnému prieskumu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010