znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 60/09-10Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, zastúpeného por. Mgr. A. P., poverenou štátnou zamestnankyňou Služobného úradu   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 10S 166/2006-93 z 13. mája 2008 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť   Ministerstva   obrany   Slovenskej   republiky   o d   m   i e   t   a   ako   zjavne neopodstatnenú. O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 9. septembra 2008 doručená sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 S 166/2006-93 z 13. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že   v postavení žalovaného bol účastníkom konania v právnej veci žalobkyne Z. M., Ž., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Vyššej vojenskej správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 z 20. apríla 2006, vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 10S/166/2006.

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd 13. mája 2008 vydal rozsudok, ktorým podľa ustanovenia   §   250j   ods.   2   písm.   c)   a d)   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho poriadku   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „OSP“) zrušil   rozhodnutie   Vyššej vojenskej   správy   Banská   Bystrica   č.   p.   OÚ-66-69-7/2006   z   20.   apríla   2006,   ako   aj rozhodnutie Územnej vojenskej správy Žilina č. p. OÚ-N-5-101/2005 z 1. februára 2006, ktorým došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním žalobkyne podľa ustanovenia   §   40   ods.   2   písm.   b)   zákona   č.   312/2001   Z.   z.   o   štátnej   službe   v znení neskorších   predpisov (ďalej   len „zákon   o štátnej   službe“),   a vec   vrátil   sťažovateľovi   na ďalšie konanie.

Ako sťažovateľ konštatoval, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že neexistenciu   prejavu   vôle   štátneho   zamestnanca   nemožno   nahradiť   žiadnym   spôsobom, pretože zákon o štátnej službe takýto postup neumožňuje. Krajský súd taktiež argumentoval tým, že nie je prípustné vyvodzovať z neexistencie voľných štátnozamestnaneckých miest v služobnom úrade právo skončiť štátnozamestnanecký pomer z dôvodu podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona o štátnej službe.  

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd svojím rozhodnutím nastolil nespravodlivý právny stav, pretože naďalej ponechal   Z. M. v štátnozamestnaneckom pomere aj napriek tomu,   že   jej   štátnozamestnanecké   miesto   bolo   zrušené   v systematizácii,   t.   j.   že   reálne neexistuje.   Svojím   rozhodnutím   krajský   súd   spôsobil,   že   pani   M.   je   naďalej   štátnou zamestnankyňou   Územnej   vojenskej   správy   Žilina,   avšak   bez   štátnozamestnaneckého miesta.  

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na súdnu ochranu zakotvené v čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   právo   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1.   Základné   právo Ministerstva   obrany Slovenskej   republiky   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1,   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10S/166/2006-93 z 13. mája 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v   Žiline sp. zn. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodovanie.“

Sťažovateľ   taktiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   prerokoval   jeho   sťažnosť   prednostne, z dôvodu   naliehavosti   veci.   Sťažovateľ   pritom   argumentoval,   že   krajský   súd   vydaním rozsudku č. k. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 nastolil taký právny stav, ktorý je pre neho objektívne   nerealizovateľný,   t.   j. ponechal   Z.   M.   v štátnozamestnaneckom   pomere   aj napriek tomu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo v roku 2005 zrušené v systematizácii. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   porušenie   svojho   základného   práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu. Podľa jeho tvrdenia proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 nie je prípustné podať odvolanie. Rovnako nie je prípustné ani podanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože v uvedenom prípade nejde o právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu. Dokonca nie je možné podať ani mimoriadne dovolanie prostredníctvom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej opodstatnenosť najmä z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Ústavný súd skúmal, či krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu uviedol, že podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   východiskom   pre   zákonom   upravené   konanie   súdov a iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy). Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala ústavou vymedzenej právomoci medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Právo na súdnu ochranu treba preto uplatniť v tom systéme súdnej   moci,   ktorému   konkrétna   vec   patrí   do   rozhodovacej   právomoci.   Pri   uplatňovaní práva na súdnu ochranu si nemožno voľne vyberať nielen medzi všeobecnými súdmi, ale ani   medzi ústavným   súdom   a všeobecnými   súdmi.   Pri   nespokojnosti   s konaním a rozhodnutím   všeobecných   súdov   sa   možno   domáhať   nápravy   (vrátane   zrušenia rozhodnutia)   prostredníctvom   riadnych   a v niektorých   prípadoch   aj   mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci uzavretej sústavy týchto súdov. Tým je zabezpečené právo na širokú súdnu ochranu, ktorú súdy poskytujú v medziach a spôsobom a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05). K tomu treba dodať, že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je   preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo   postupom   nadriadeného   alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Z obsahu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv nemožno vyvodiť záver, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Podľa názoru ústavného súdu   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   znaky   arbitrárnosti   ani   svojvoľnosti   nemá. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa   svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,   predovšetkým ak by všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Vo veci preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Vyššej   vojenskej   správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 konal a rozhodol podľa ustanovenia § 250j) ods. 2 písm. c) a d) OSP krajský   súd. Nespokojnosť   sťažovateľa   s obsahom   rozhodnutia   krajského   súdu   nie   je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu č. k. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na odôvodnenie jeho výroku, ústavný súd nezistil ani porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy a tiež nezistil, že by závery krajského súdu v konaní boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo   nepriaznivým   výsledkom   v neprospech   sťažovateľa,   čo   však   nemožno   spájať s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   došlo   aj   tým,   že   „Krajský   súd   v Žiline   rozsudkom sp.   zn.   10S/166/2006-93   zo dňa 13.mája   2008   odňal   Ministerstvu   obrany   Slovenskej   republiky   právo   obrátiť   sa na všeobecný súd podľa citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko pri vydaní rozhodnutia   použil   zákonné   dôvody   uvedené   v ustanovení   §   250j   ods.   2   písm.   c)a   d) Občianskeho súdneho poriadku,   ktoré neboli objektívne dané,   a tým odňal   Ministerstvu obrany Slovenskej republiky možnosť podať odvolanie proti rozsudku v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.

Uvedenou námietkou porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa však ústavný súd nezaoberal, pretože mu v tom bránili princípy sebaobmedzenia a subsidiarity.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom a rozhodnutím napadnutého orgánu súdnej moci nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv, pretože sťažovateľ ešte sám bude vo veci konať a rozhodovať v zmysle intencií zrušujúceho rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o zrušení   sťažovateľom označeného   právoplatného   rozhodnutia   vyplýva   z   čl.   127   ods.   2   ústavy   a prichádzalo by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 26. februára 2009