znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 60/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefan   Ogurčáka   na   neverejnom   zasadnutí   8.   júna   2006 prerokoval prijatú sťažnosť PhMr. J. C., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. G., T., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp. zn. 2   Cob   196/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005 p o r u š i l   základné právo PhMr. J. C., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je p o v i n n ý   zaplatiť PhMr. J. C., B., trovy právneho zastúpenia v sume 9 520 Sk Sk (slovom deväťtisícpäťstodvadsať slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. G., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 60/06-9 z 1. marca 2006 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť PhMr. J. C., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   T.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Cob 196/05.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd prerokoval   túto   sťažnosť   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľka   v   podaní z 2. mája 2006, ako aj krajský súd vo vyjadrení zo 7. apríla 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu sťažnosti, z písomných vyjadrení a listinných dôkazov.

Sťažovateľka požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005 s tým, aby bol rozsudok zrušený a aby vec bola vrátená na ďalšie konanie, ako aj uložil krajskému súdu nahradiť trovy jej právneho zastúpenia vo výške 9 520 Sk.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka požadovala od žalovaného zaplatenie istiny   17 455,73   Sk   z   titulu   kapitalizovaného   poplatku   z   omeškania,   pričom   suma vychádzala zo sadzby poplatku z omeškania vo výške 0,1 % denne za každý deň omeškania s úhradou faktúr vyúčtovaných za vydané lieky a zdravotnícke pomôcky pre poistencov žalovaného.   V   priebehu   konania   sťažovateľka   vzala   žalobu   do   sumy   352,43 Sk   späť a konanie v tejto časti bolo preto zastavené. Pri uplatnení nároku vychádzala sťažovateľka z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných   poisťovní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o zdravotnom poistení“),   podľa   ktorého   bol   poplatok   z   omeškania   za   každý   deň   omeškania   0,1   %. Žalovaný namietal, že k omeškaniu s platbami za faktúry došlo až po 1. júni 2003, keď už platilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého bol poplatok z omeškania už iba vo výške 0,01 % denne. Sťažovateľka s právnym názorom žalovaného nesúhlasila a poukázala na nález ústavného súdu zo 17. mája 2004, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 396/2004 s tým, že uvedeným nálezom bol vyslovený nesúlad § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení v novelizovanom znení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a ods. 4 ústavy. Ústavný súd teda vyslovil nesúlad novelizovaného ustanovenia účinného od 1. júna 2003, ktorým sa výška poplatku z omeškania znížila z 0,1 % denne na 0,01 % denne. V dôsledku nálezu ústavného súdu stratilo novelizované ustanovenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení účinnosť dňom 15. júla 2004, keď bol nález uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. To znamená,   že   už   v   čase   podania   žaloby   sťažovateľkou   18. decembra   2004   nebolo   toto ustanovenie účinné a v čase vynesenia rozsudkov všeobecných súdov nebolo už ani platné. Všeobecné súdy však vo svojom rozhodnutí vychádzali napriek tomu z neústavnej právnej normy   a   zaujali   stanovisko,   podľa   ktorého   sťažovateľke   za   omeškanie   žalovaného s platením faktúr po 1. júni 2003 priznali poplatok z omeškania iba v dennej výške 0,01 %.

Podľa názoru sťažovateľky rozsudkami všeobecných súdov došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu tým, že všeobecné súdy rozhodli vo veci podľa takej právnej normy, o ktorej ústavný súd už rozhodol, že nie je v súlade s ústavou, pričom oba rozsudky všeobecných súdov boli vydané v čase, keď už aplikovaná právna norma stratila tak   účinnosť,   ako   aj   platnosť.   Rozsudok   krajského   súdu   bol   sťažovateľke   doručený 24. januára 2006.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu zo 7. apríla 2006 doručeného ústavnému súdu faxom 13. apríla 2006 a poštou 20. apríla 2006 vyplýva, že sa predsedníčka krajského súdu ako orgán riadenia a správy súdu necíti oprávnená vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov krajského súdu v konkrétnych súdnych konaniach, ani ich usmerňovať ako majú postupovať v tom - ktorom konaní, resp. zaujímať svoj právny názor k súdenej veci.

Z repliky právnej zástupkyne sťažovateľky z 2. mája 2006 doručenej ústavnému súdu 3. mája 2006 vyplýva, že s vyjadrením predsedníčky krajského súdu súhlasí.

Z vyjadrenia   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   z 5.   apríla   2006   doručeného ústavnému súdu 20. apríla 2006 vyplýva, že senát 2 Cob sa pridržiava právneho názoru vyjadreného v rozsudku č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005. Preto je toho názoru, že nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu.

Keďže v konaní mohli byť dotknuté aj práva, resp. oprávnené záujmy žalovaného, doručil   ústavný   súd   žalovanému   podanú   sťažnosť,   uznesenie   ústavného   súdu č. k. I. ÚS 60/06-9 z 1. marca 2006, vyjadrenia predsedníčky krajského súdu, ako aj repliku právnej zástupkyne sťažovateľky s tým, že má právo vyjadriť sa vo veci. Žalovaný prevzal prípis ústavného súdu zo 4. mája 2006 spolu s prílohami 10. mája 2006, ale právo vyjadriť sa vo veci nevyužil.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005 vyplýva, že potvrdil v napadnutej časti rozsudok okresného súdu č. k. 24 Cb 21/05-35 zo 4. mája 2005, pričom   žalovanému   nebola   priznaná   náhrada   trov   odvolacieho   konania.   Rozsudkom okresného súdu č. k. 24 Cb 21/05-35 zo 4. mája 2005 bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke 1 710,31 Sk istiny a v časti o zaplatenie 15 392,99 Sk istiny bola žaloba zamietnutá. V časti o zaplatenie istiny 352,43 Sk bolo konanie zastavené. Podľa právneho názoru krajského súdu v období od 01. júna 2003, keď nadobudlo účinnosť novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení znižujúce denný poplatok z omeškania z 0,1 % na 0,01 %, do 15. júla 2004, keď bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnený nález ústavného súdu,   bolo treba aplikovať novelizované znenie citovaného ustanovenia, podľa ktorého bol denný poplatok z omeškania 0,01 %. Oproti tomu po 15. júli 2004 bolo potrebné vychádzať z pôvodného znenia citovaného ustanovenia, teda z denného poplatku z omeškania vo výške 0,1 %.

Z nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 vyplýva, že ústavný súd okrem iného vyslovil aj nesúlad ustanovenia § 38 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy. Nález bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 396/04 Z. z. dňa 15. júla 2004.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   125   ods.   1   písm.   a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich   do   súladu s ústavou,   s ústavnými zákonmi a   s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi,   a   ak   ide   o   predpisy   uvedené   v   odseku   1   písm.   d),   aj   s   nariadeniami   vlády a so všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   ministerstiev   a   ostatných   ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné   rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa čl. 130 ods. 1 písm. d) ústavy ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd.

Podľa § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde ústavný súd začne konanie ak návrh podá (...) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, (...).

Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a) až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym predpisom   vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie konania.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov   nimi zrušených; ak však išlo len o ich   zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. V konkrétnostiach ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa právneho názoru sťažovateľky je povinnosťou všeobecného súdu aplikovať právny stav vzniknutý nálezom ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov, a to nielen v procesnoprávnom   zmysle,   ale   aj   z hľadiska   hmotnoprávneho.   To   znamená,   že hmotnoprávne   účinky   nesúladného   ustanovenia   sa   uverejnením   nálezu   ústavného   súdu anulujú   ex   tunc.   V týchto   prípadoch   sa   teda   vychádza   z toho,   že   hmotnoprávne   účinky nesúladného ustanovenia sú nálezom ústavného súdu anulované od začiatku.

Naproti tomu podľa právneho názoru krajského súdu treba hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov vykladať tak, že platia ex nunc, teda od momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov. Preto nároky vzniknuté do momentu uverejnenia nálezu o nesúlade právnych predpisov sa riadia právnym stavom existujúcim dovtedy. Nový právny stav založený nálezom ústavného súdu sa vzťahuje iba na nároky vzniknuté od uverejnenia nálezu.

Z pohľadu ústavného súdu treba na úvod konštatovať, že v danej veci ide o kolíziu medzi princípom zachovávania ústavnosti na jednej strane a princípom právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú súčasťou právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Princíp zachovávania   ústavnosti   sa   realizuje   v tomto   prípade   rozhodovaním   ústavného   súdu v konaní   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Princíp   právnej   istoty   sa prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený   na   prezumpcii   ústavnosti   právnych predpisov   (až   do   opačného   rozhodnutia   ústavného   súdu)   a jednak   na   právoplatných rozhodnutiach   orgánov   verejnej   moci   vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa názoru   ústavného   súdu   je   potrebné   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   ústavnosti,   za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty.

Ústava a zákon o ústavnom súde rozdeľujú problematiku hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného   súdu   o súlade   právnych   predpisov   na dve   skupiny. Ide   predovšetkým o prípady, ktoré boli do momentu uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov už právoplatne   ukončené   (judikované),   a   o   prípady,   ktoré   vo   chvíli   uverejnenia   nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov právoplatne ukončené ešte neboli.

1. Z ustanovenia § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde možno jednoznačne vyvodiť, že   v trestných   veciach   právoplatne   skončených   pred   uverejnením   nálezu   o nesúlade právnych predpisov po uverejnení nálezu môže odsúdený požiadať o obnovu konania, ak bol nesúladný právny predpis podkladom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Tým sa dosiahne, že jeho právoplatné odsúdenie za spáchanie trestného činu môže byť v rámci obnovy konania (ako následku nálezu o nesúlade) zrušené a môže dôjsť k priaznivejšiemu posúdeniu jeho konania, prípadne aj k jeho úplnému oslobodeniu spod obžaloby. Rovnakú možnosť   však   zákon   nedáva   poškodenému   v trestnom   konaní,   napríklad v situácii,   keď došlo k právoplatnému oslobodeniu trestne stíhanej osoby v dôsledku aplikácie právneho predpisu, ktorý bol neskôr vyhlásený za nesúladný.

Možno konštatovať,   že v trestnom   konaní vo   vzťahu voči   právoplatne odsúdenej osobe hmotnoprávne následky nálezu o nesúlade uverejneného po právoplatnom odsúdení nastávajú jednoznačne ex tunc, nie teda iba od momentu uverejnenia nálezu. Vinu trestne stíhanej osoby možno po uverejnení nálezu znova posudzovať, a to už vo svetle nálezu o nesúlade.

Z ustanovenia   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   právoplatné rozhodnutia   vydané   v občianskoprávnom   a správnom   konaní   pred   uverejnením   nálezu ústavného   súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   po   uverejnení   nálezu   zostávajú   síce nedotknuté, avšak povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať. Uvedené   ustanovenie   však   neposkytuje   žiadnu   ochranu   tomu   účastníkovi občianskoprávneho alebo správneho konania, ktorý bol v konaní neúspešný, teda uplatnený nárok mu vzhľadom   na aplikáciu   nesúladného právneho predpisu   nebol priznaný, resp. nebol priznaný v celom rozsahu.

Aj   tu   možno   konštatovať,   že   hmotnoprávne   účinky   nálezu   o nesúlade   pôsobia ex tunc. Aj keď nedochádza k obnove právoplatne skončeného konania, pokiaľ povinný subjekt do uverejnenia nálezu uloženú povinnosť nesplnil, stáva sa táto nevymáhateľnou proti vôli povinného subjektu.

2.   Hoci   ústava   a zákon   o ústavnom   súde   nemajú   výslovné   ustanovenia o hmotnoprávnych   účinkoch   nálezu   o nesúlade   vydaného   pred   právoplatným   skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí tomu tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný   výklad   je   priamym   popretím   princípu   zachovávania   ústavnosti   a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   považuje za   potrebné v tejto   súvislosti   spomenúť,   že podľa   čl.   130 ods. 1 písm. d) ústavy a § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde môže podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov aj všeobecný súd, a to v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Ak totiž všeobecný súd dospeje k záveru, že právny predpis, ktorý by mal v konkrétnej prejednávanej veci aplikovať, nie je v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily, má možnosť vylúčiť aplikáciu takéhoto nesúladného právneho predpisu cestou ústavného súdu, ktorý môže nesúlad právneho predpisu vysloviť. Následkom nálezu ústavného súdu by teda logicky vzaté malo byť, že všeobecný súd daný právny predpis nebude   pri   rozhodovaní   veci   aplikovať.   Pri   právnom   názore,   aký   zastáva   krajský   súd, nemalo   by   oprávnenie   všeobecného   súdu   podať   návrh   na   vyslovenie   nesúladu   žiaden konkrétny praktický význam. Hoci by ústavný súd nesúlad predpisu vyslovil, nič by sa tým nezmenilo na hmotnoprávnom posúdení konkrétnej veci, lebo posudzované nároky vznikli ešte   v čase,   keď   bol   tento   predpis   platný   a účinný   a vzťahovala   sa   naň   prezumpcia ústavnosti.

Možno   urobiť   záver,   že   interpretácia   hmotnoprávnych   účinkov   nálezu   ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov,   ktorú   zastáva   krajský   súd,   je   arbitrárna.   Je   totiž v zrejmom rozpore s ústavnou a zákonnou úpravou.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vysloviť, že rozsudkom krajského súdu   č.   k.   2   Cob   196/05-53   z 13.   decembra   2005   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označeného   článku   ústavy   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 196/05-53 z 13. decembra 2005, podľa § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky v celkovej výške 9   520   Sk.   Za   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   sťažnosti   a spísanie   repliky k stanovisku   krajského   súdu   v roku   2006   by   za   každý   úkon   patrila   odmena   vo   výške 2 730 Sk, ako aj režijný paušál po 164 Sk. Išlo by o sumu odmeny a paušálnych výdavkov vo výške 8 682 Sk. Po zvýšení tejto sumy o 19% dane z pridanej hodnoty (1 649, 58 Sk) by v konečnom   dôsledku   náhrada   trov   právneho   zastupovania   predstavovala   sumu 10 331,58 Sk.   Keďže   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uplatnila právo   na náhradu   trov   konania   iba   vo   výške   9   520   Sk,   priznal   ústavný   súd   iba   sumu uplatnenú sťažovateľkou (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006