znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 60/05-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Petra Kohúta, B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Banská   Bystrica sp. zn. 1 Er 548/1997, Ex 272/97 z 30. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Petra Kohúta   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2004 doručená sťažnosť Mgr. Petra Kohúta, B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 548/1997, Ex 272/97 z 30. júla 2004 v časti výroku o trovách exekúcie.

Sťažovateľ   na   základe   poverenia   okresného   súdu   zo 14.   apríla   1997   vykonával exekúciu na návrh oprávneného POLYMAT, a. s., B. B. (ďalej len „oprávnený“), proti povinnému E. H. SPORO (ďalej len „povinný“), o vymoženie 1 877 Sk s príslušenstvom. Exekúciu viedol pod sp. zn. EX 272/97.

Na základe návrhu oprávneného 7. septembra 2000 sťažovateľ podal na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného.

Dňa 30. júla 2004 okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a zároveň sťažovateľovi   nepriznal   náhradu   trov   exekúcie   a   proti   výroku   o   náhrade   trov   exekúcie nepripustil odvolanie. Týmto uznesením podľa sťažovateľa okresný súd „porušil zásady občianskeho súdneho   konania.   Súdy   prejednávajú a rozhodujú   spory   a iné   právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, dbajú pritom na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb   a aby   sa   práva   nezneužívali   na   úkor   týchto   osôb   (§   1,   2,   3   O.   s.   p.)“. Podľa sťažovateľa   okresný   súd   nepostupoval   v zmysle   uvedených   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku, z čoho sťažovateľ vyvodil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „príslušný   súd   nepochopil   postavenie   exekútora v občianskom súdnom konaní najmä tak, ako je jeho úloha definovaná v § 2 Exekučného poriadku. (...)   Z hľadiska   zákona,   pri   výkone   rozhodnutia   niet   žiadneho   rozdielu   medzi súdom ako štátnym orgánom a exekútorom. (...)“ Poukazuje na to, že všetky úkony, ktoré vo   veci   vykonal „sú   v súlade   so   všeobecne   záväznými   právnymi   predpismi   (vyhl.   č. 288/1995 Z. z.) Tieto úkony nemôže znášať súdny exekútor ako súkromná osoba. Svoju činnosť   vykonáva   v tomto   prípade   nie   z vlastnej   iniciatívy,   ale   stále   len   na   návrh oprávneného a na základe príslušného poverenia súdu“.

V spojitosti s uvedeným sťažovateľ argumentuje novelizovaným znením ustanovenia §   203   Exekučného   poriadku   (zákon   č.   32/2002   Z.   z.),   ktorá   otázku   znášania   trov exekučného konania vyriešila lex specialis.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že: „1. došlo k porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy, 2. zrušil napadnuté uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici a vrátil ho na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z   predloženého   rovnopisu   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené, že podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku uznesením sp. zn. 1 Er 548/1997, Ex 272/97 z 30. júla 2004 exekúciu zastavil, pretože tak navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, a súčasne nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. V poučení súd uviedol, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, pretože   okresný   súd   nechránil   a   negarantoval   toto   základné   právo   sťažovateľa   podľa zákonného predpisu pri uplatňovaní jeho práva na priznanie náhrady trov exekúcie v rámci núteného výkonu rozhodnutia - exekúcie (nezákonné rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci s vylúčením práva riadneho opravného prostriedku).

Podľa   čl.   46   ods.   3   každý   má právo   na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práva uvedeného aj v čl. 46 ods. 3 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Okresný   súd   zastavením   exekúcie   napadnutým   uznesením,   v ktorom   rozhodol   aj o tom,   že   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   zastavenej   exekúcie   od   oprávneného, vykonal   svoju   právomoc   všeobecne   vyplývajúcu   z čl.   142   ods.   1   ústavy   a osobitne z Exekučného poriadku.

Výkonom tejto právomoci však okresný súd ako exekučný súd nemohol v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Napadnuté uznesenie nemá žiadnu   vecnú   súvislosť,   teda   je nezlučiteľná ratione materiae s týmto   základným právom a ani nevytvára žiadnu prekážku pre uplatnenie tohto základného práva za splnenia predpokladov   ustanovených   zákonom   č. 514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Na   základe   uvedených   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2005