znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 60/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. mája 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť R. B., bytom M., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 469/99 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Revúca   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   C   469/99   p o r u š i l základné   právo   R.   B.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 469/99   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   R.   B.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Revúca povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   R.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   14 010   Sk (slovom   štrnásťtisícdesať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Revúca   povinný vyplatiť   na   účet   advokáta   Mgr.   I.   R.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 17. marca 2004   č.   k.   I.   ÚS   60/04-11   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť R. B., bytom M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., vo veci porušenia základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Revúca   (ďalej   aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 469/99.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 15. júna 1999 podala na Okresnom súde Revúca   návrh   proti   odporcovi   J.   B.   z M.   (ďalej   len   „odporca“)   vo   veci   vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Už od počiatku však podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci riadne nekoná, najmä však od „14. 3. 2001... vo veci bol úplne nečinný“, a to i napriek tomu, že ho sťažovateľka listom zo 14. marca 2001 vyzvala   vo   veci   ďalej   konať   a rozhodnúť.   Ani   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podaná predsedovi okresného súdu 4. februára 2004 neviedla k efektívnej náprave. Podľa názoru sťažovateľky okresný súd pre nečinnosť nemá žiadny zákonný dôvod. Vo veci nie je do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu na súde prvého stupňa ešte rozhodnuté.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, uložil okresnému súdu „vo veci ďalej konať bez zbytočných prieťahov“,   priznal jej finančné zadosťučinenie „v celkovej výške 60 000 Sk“ a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd zastúpený jeho predsedom, vyjadrením č. Spr. 252/04 zo 6. apríla 2004 a sťažovateľka prostredníctvom stanoviska svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu zo 16. apríla 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 1 C 469/99.

Dňa 15. júna 1999 podala sťažovateľka okresnému súdu žalobu o vyporiadanie BSM proti odporcovi.

Dňa 8. marca 2000 vyzval okresný súd odporcu na vyjadrenie sa k žalobe.Na pojednávaní konanom 6. júna 2000 (za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov)   sa   odporca   vyjadril   k cene   nehnuteľnosti   a spolu   so   sťažovateľkou   navrhli vykonať znalecké ocenenie nehnuteľného majetku patriaceho do BSM,   podľa výsledku ktorého sa rozhodnú o spôsobe a forme vyporiadania BSM (odporca považuje za primeranú cenu 300 000 Sk). Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Právny   zástupca   sťažovateľky   14.   júla   2000   oznámil   okresnému   súdu,   že   znalec Ing. O. N. z R. určil cenu nehnuteľnosti sumou 606 720 Sk, a uviedol, že sťažovateľka okrem požadovaných hnuteľných vecí žiada na vyrovnanie rozdeleného BSM od odporcu doplatiť   ešte   312   460   Sk.   Za   týchto   podmienok   je   ochotná   uzatvoriť   s ním   dohodu o rozdelení BSM.

Pojednávanie   stanovené   na   21.   november   2000   bolo   pre   ospravedlnenú   neúčasť právneho zástupcu odporcu odročené na 28. november 2000.

Na pojednávaní konanom 28. novembra 2000 (prítomní sťažovateľka a jej právny zástupca)   bola uložená   odporcovi   pre   neúčasť poriadková   pokuta   500   Sk   (jeho   právny zástupca sa telefonicky ospravedlnil). Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   6.   decembra   2000   zaslal   účastníkom   predvolanie   na   pojednávanie stanovené   na   23.   január   2001.   Na   tomto   pojednávaní   (prítomní   účastníci   a ich   právni zástupcovia) sa odporca zaviazal v lehote 10 dní oznámiť okresnému súdu spôsob úhrady 266 000 Sk sťažovateľke (predbežne dohodnutá suma na vyporiadanie BSM).

Právny zástupca odporcu predložil 9. februára 2001 okresnému súdu návrh svojho klienta,   že   do   30.   júna   2001   uhradí   sťažovateľke   sumu   60   000   Sk   a zvyšok   uhradí v mesačných   splátkach   po   2   000   až   3   000   korún.   Tento   návrh   zaslal   okresný   súd 26. februára 2001 sťažovateľke na vyjadrenie.

Právny   zástupca   sťažovateľky   14.   marca   2001   okresnému   súdu   oznámil,   že sťažovateľka s návrhom nesúhlasí a trvá na tom, aby jej odporca uhradil sumu 100 000 Sk do   30.   júna   2001   a zvyšok   v mesačných   splátkach   po   3   000   Sk.   V prípade   nesúhlasu odporcu žiadala vo veci ďalej konať a rozhodnúť.

Právny   zástupca   sťažovateľky   10.   júna   2001   písomne   informoval   okresný   súd o „mimoriadne zlej situácii“ jeho klientky, ktorá býva v bytovke zaniknutého Roľníckeho družstva Gočaltovo, ktoré je v konkurze, a sťažovateľka nemá peniaze na kúpu bytu. Okresný   súd   12.   júna   2002   oznámil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky,   že   vec pridelil inej sudkyni (JUDr. M. K.) od 1. júna 2002. Keďže pre personálne problémy súdu nevie vec vybaviť bez prieťahov, navrhuje účastníkom spor ukončiť zmierom (hnuteľné veci sú už rozdelené dohodou a pri finančných nárokoch nie sú veľké rozdiely).

List totožného obsahu zaslal okresný súd aj právnemu zástupcovi odporcu, ktorý 1. júla 2002 oznámil súdu, že vzhľadom na sociálnu situáciu jeho klienta (je príjemcom rodičovského   príspevku   v sume   2   740   Sk   mesačne   a mesačný   príjem   jeho   družky   je 4 000 Sk) je tento schopný zaplatiť sťažovateľke za rok 2001 ešte 10 000 Sk (už jej 2. júla 2001 zaplatil 50 000 Sk, o čom predložil písomné potvrdenie) a potom za rok 2002 splátku 20 000 Sk.

Vyššie   uvedený   oznam   zaslal   okresný   súd   10.   júla   2002   právnemu   zástupcovi sťažovateľky, ktorý v reakcii naň tlmočil stanovisko sťažovateľky, ktorá nemá záujem na uzatvorení mimosúdnej dohody, lebo odporca jej zaplatil len ďalších 10 000 Sk a neplní ani svoje   vlastné   návrhy.   Sťažovateľka   preto   upravila petit   svojho   návrhu   –   žiada,   aby jej odporca jednorazovo uhradil 303 360 Sk pod hrozbou vymáhania plnenia v exekučnom konaní.

Podľa   úradného   záznamu   z 19.   marca   2004   vzala   zákonná   sudkyňa   na   vedomie pokyn   predsedu   okresného   súdu   konať   vo   veci   (kontrola   z podnetu   sťažnosti   podanej sťažovateľkou). Pokračovať v konaní však bude môcť až po návrate sa z kúpeľnej liečby, na ktorú nastúpi 22. marca 2004 v trvaní 28 dní.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2. Predseda okresného súdu vo svojom vyššie uvedenom vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „Pokiaľ ide o vecnú stránku prijatej sťažnosti, uznávame, že v dobe od 14. 3. 2001 došlo k prieťahom v konaní a to z dôvodu, že pôvodne bol spis pridelený sudcovi JUDr. J. Ž., ktorý dňom 1. 5. 2001 odišiel do dôchodku a predmetný spis bol podľa rozvrhu práce pridelený sudkyni JUDr. K. K prieťahom v konaní došlo z toho dôvodu, že i keď na tunajšom súde by malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997, kedy súd vznikol, vyjmúc niekoľkomesačného obdobia, kedy tu pracovali 5 sudcovia (z toho 2 novozvolení), na súde pracovali len 4 sudcovia a od 1. 1. 2002 už len 3 sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný, keď nápad vecí je v priemere na 7 až 8 sudcov, preto počet nevybavených vecí sa neustále rapídne stupňuje a situáciu sťažuje aj to, že   2   sudkyne   vybavujúce   občianskoprávnu   agendu   prakticky   vybavujú   spisy   z každého druhu   agendy   (civilné   veci,   obchodné,   starostlivosti   o maloletých,   exekučné,   čiastočne trestné a ďalšie) a nie je v našich silách situáciu zmeniť, teda veci vybavovať bez prieťahov, keď na súde je v súčasnosti nevybavených vecí pre nás 3 sudcov na niekoľko rokov. I keď tieto   skutočnosti   nemajú   vplyv   na   rozhodnutie   o tom,   či   došlo   v konaní   k prieťahom, uvádzame ich pre objasnenie, z akého dôvodu k týmto prieťahom došlo.“

Právny zástupca v stanovisku k predmetnému vyjadreniu konštatoval, že predseda okresného   súdu „...   prieťahy   v konaní   uznáva,   pričom   ich   odôvodňuje   nedostatočným kádrovým   obsadením   súdu,   kde   miesto   plánovaných   sedem   sudcov   sú   len   traja   včetne predsedu súdu.

Nedostatočné obsadenie sudcami Okresného súdu v Revúcej uznávame. Lenže podľa nášho názoru toto nemôže byť ospravedlnením sústavného porušenia ústavných práv našich občanov ako sme toho každodennými svedkami v súdnom konaní pred uvedeným súdom. Preto na našej sťažnosti musíme trvať aj naďalej“.

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Revúca v konaní o vyporiadanie BSM vedenom pod sp. zn. 1 C 469/99, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie je sporom, ktorý by bolo potrebné považovať za zložitú vec, ktorá by ovplyvňovala doterajšiu dĺžku konania.

3.2. Pri hodnotení ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od nápadu veci 15. júna 1999 do 8. marca 2000 (výzva odporcovi), t. j. v trvaní takmer deväť mesiacov,

- od   14.   marca   2001   (doručenie   stanoviska   právneho   zástupcu   sťažovateľky)   do

12. júna 2002 (oznámenie účastníkom o pridelení veci inej sudkyni), t. j. v trvaní skoro pätnástich mesiacov a

- od   10.   júla   2002   (zaslanie   návrhu   odporcu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky) doteraz, t. j. v trvaní vyše dvadsatichdvoch mesiacov,bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda takmer štyridsaťšesť mesiacov (tri roky a desať mesiacov) neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôžu   byť   na   ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností,   ktoré   by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk z dôvodu, že jej „prieťahmi v konaní vzniká aj morálna ujma. Táto ujma vzniká najmä tým, že žalovaný obýva neobmedzene rodinný dom patriaci aj sťažovateľke a ona sama sa musí tiesniť   na podnájmoch.   Tým sa stáva predmetom posmechu   v obci,   kde každý   každého pozná, čím jej vzniká značná nefinančná ujma, najmä vo vážnosti u spoluobčanov, ktorí neveria, že súd za viac ako štyri roky nedokáže rozhodnúť celkom jasný súdny spor. Ako ujmu možno u nej považovať aj stratu jej dôvery v činnosť štátnych orgánov“. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu (najmä vzhľadom na dlhodobú   a bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu)   považuje   za   primerané   vo   výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   29.   februára   2004   a vyjadrenie   zo   16.   apríla 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 010 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2004