znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 60/03-57

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na verejnom zasadnutí 6. októbra 2003 prerokoval prijatú sťažnosť I. R., bytom T., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 198/95 a 27. októbra 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 198/95 p o r u š i l   právo I.   R.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 198/95 p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo narýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. I. R. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy právneho zastúpenia   I.   R.   v sume   13 200   Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., na účet vedený v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočke Košice.

5.   Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume   13 200   Sk   (slovom   trinásťtisícdvesto   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   vedený   v Národnej   banke   Slovenska,   pobočke Košice, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2002   doručená   sťažnosť   (doplnená   podaniami   zo   4.   januára   2003,   10.   februára   2003, 25. marca 2003, 21. mája 2003 a 30. mája 2003) I. R., bytom T., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   M.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) v konaní o jej veci (o zaplatenie 2 710 Sk s príslušenstvom za odber vody) vedenom pod sp. zn. 12 C 198/95.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 60/03-17 z 12. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia porušenia označeného základného práva prikázal okresnému súdu v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške dvoch miliónov Sk a napokon priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré vyčíslila v sume 17 692 Sk.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) vyjadrili obaja účastníci konania: Okresný   súd   Trnava,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr.   694/03 z 18. júna   2003   a sťažovateľka,   zastúpená   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom z 26. júna 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti sťažnosti vykonal chronológiu svojich úkonov v konaní a k predmetu sťažnosti uviedol, že: „... Problémy vo veci vznikli v období od   septembra   1999,   po   vrátení   spisu   z Krajského   súdu   v Trnave,   ktorý   rozhodoval o vznesenej námietke zaujatosti a to v súvislosti s opakovaním doručenia písomnosti súdu, uznesenia odvolacieho súdu odporcovi, keď súd všetkými dostupnými spôsobmi zisťoval pobyt odporcu.“

K tomuto   obdobiu   (po   septembri 1999) okresný   súd   bližšie uviedol:   „...   Spisový materiál sa vrátil z Krajského súdu v Trnave dňa 8. 9. 1999 s uznesením, že Mgr. P.nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Táto sudkyňa prestala pracovať na tunajšom súde dňom 30. 9. 1999. Vzhľadom na personálne obsadenie tunajšieho súdu bola vec spolu s ďalšími   434   vecami   po   sudkyni   Mgr.   P.   pridelená   sudkyni   JUDr.   D.   M.,   ktorá   bola zvolená   za   sudkyňu   dňa   19. mája   2000,   začala   vo   veci   konať,   dala   doručiť   uznesenie odvolacieho súdu účastníkom, odporcovi cestou polície.

Vzhľadom   na   veľkú   zaťaženosť   sudcov   tunajšieho   súdu   bola   predmetná   vec Opatrením predsedníčky súdu zo dňa 30. októbra 2000 prikázaná na ďalšie konanie sudkyni Mgr. R.   G.   a ďalším   Opatrením   predsedníčky   súdu   zo   dňa   1. augusta   2001   bola   veci pridelená pod č. Spr 764/01 na konanie sudkyni Mgr. B. M....“

„...   Sudkyňa   Mgr.   M.   po   naštudovaní   predmetnej   veci,   ktorá   prevzala   v zmysle opatrenia   predsedníčky   súdu   aj   ďalšie   reštančné   veci   z odd.   15   C,   zopakovala   dňa   14. novembra   2002   dotaz   na   Mestský   úrad   Trnava   v súvislosti   s trvalým   bydliskom a prechodným pobytom odporcu   B. R.   a určila úpravou zo dňa   8. októbra 2002 termín pojednávania na deň 13. novembra 2002. Odporca sa nedostavil, doručenie predvolania nemal vykázané. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pátrania po pobyte odporcu. Mestský úrad v Trnave, Register obyvateľov SR Banská Bystrica oznámili súdu, že odporca má uvedené stále trvalé bydlisko v T., kde sa však zdržiava, nebolo im známe. Dňa 2. decembra 2002 Mestský úrad Brezno oznámil súdu, že B. R. je prechodne prihlásený k pobytu v B., a to do 10. septembra 2007. Následne predmetný spisový materiál bol dňa 14. februára 2003 predložený ústavnému súdu v zmysle žiadosti zo dňa 28. januára 2003. Spisový materiál bol vrátený súdu 13. marca 2003.“

V závere svojho vyjadrenia okresný   súd   konštatoval,   že „...   Vzhľadom   na obsah sťažnosti I. R. vo veci 12 C 198/95, ktorá je predmetom konania Vášho súdu, prieťahy v konaní   nastali   v dôsledku   dlhotrvajúceho   pátrania   po   pobyte   odporcu,   ktorému   súd nemohol   doručiť   písomnosti   v predmetnej   veci   do   vlastných   rúk,   odporca   nepreberal predvolania na pojednávania, ktoré museli byť viackrát z uvedeného dôvodu odročené“.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku navrhol ústavnému súdu, aby „námietky odporcu zo dňa 19. júna 2003 vo vyššie označenej právnej veci pominul ako neopodstatnené“. Poukázal na judikatúru ústavného súdu vo veciach týkajúcich sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 48/96). K tvrdeniam   predsedníčky   okresného   súdu   uviedol,   že   sa   týkajú   personálnych a organizačných   problémov   súdu,   ktoré   nemajú   priamu   súvislosť   ani   nadväznosť   na prejednávanú vec, a konštatoval, že aj napriek tvrdeniam predsedníčky okresného súdu... o objektívnych prekážkach žiaden súdny spor, ani v prípade jeho obtiažnosti, nemá trvať vyše 8 rokov“. Súčasne oznámil, že sťažovateľka „... chce sa osobne zúčastniť pojednávania v tejto veci pred Ústavným súdom...“, o čo ho písomne požiadala listom z 21. mája 2003.

Vzhľadom   na vyššie   uvedenú   požiadavku   sťažovateľky   ústavný   súd   prerokoval v zmysle § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde jej sťažnosť na ústnom pojednávaní konanom 6.   októbra   2003.   Na   tomto   pojednávaní   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľky. Predsedníčka okresného súdu svoju neúčasť na ústnom pojednávaní písomne ospravedlnila. Právny   zástupca   zotrval   na   obsahu   sťažnosti   a žiadal   rozhodnúť   v zmysle   pôvodného návrhu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala 20. novembra 1995 na okresnom súde žalobu proti B. R. z T. (ďalej len „žalovaný“) na zaplatenie 2 710 Sk s príslušenstvom (za odber vody od 27. mája 1993 do 17. novembra 1995).

Sťažovateľka 4. decembra 1995 oznámila okresnému súdu, že žalovaný jej uhradil 1 395 Sk, preto znižuje žalovanú sumu na 1 315 Sk.

Na pojednávaní konanom 30. januára 1996 boli účastníci vypočutí k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia dokladov o spotrebe vody a vypočutia zástupcu Západoslovenských vodovodov a kanalizácií (ďalej len „ZVaK“).

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1996   bol   vypočutý   zástupca   ZvaK. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   odpočtu   vodomerov zástupcom ZVaK.

Na pojednávaní konanom 26. marca 1996 boli vypočutí účastníci k spotrebe vody a zástupca   ZVaK   k výsledkom   merania   spotreby   vody   pridruženým   vodomerom. Pojednávanie bolo odročené za účelom vypočutia ďalšieho svedka (manželky žalovaného).

Pojednávanie konané 19. apríla 1996 bolo pre neprítomnosť svedkyne odročené.

Podľa úradného záznamu z 2. mája 1996 bola svedkyňa vypočutá k predmetu sporu.

Na   pojednávaní   konanom   14.   mája   1996   bol   oboznámený   záznam   o vypočutí svedkyne. Pojednávanie bolo odročené za účelom vypočutia tejto svedkyne dožiadaným súdom (dožiadanie Okresného súdu Banská Bystrica 15. mája 1996, urgované 6. septembra 1996).

Na   pojednávaní   konanom   15.   novembra   1996   boli   účastníci   opätovne   vypočutí k predmetu sporu. Pojednávanie bolo odročené za účelom predvolania a vypočutia zástupcu ZVaK.

Na pojednávaní konanom 17. decembra 1996 bol vypočutý zástupca ZVaK, ktorému bolo uložené predložiť na budúce pojednávanie odpočtovú kartu spotreby vody žalovaného. Sťažovateľka   žiadala   zaplatiť   1   329   Sk   za   spotrebovanú   vodu   s úrokom   22%   od   20. novembra 1995 a cestovné na výsluch do Banskej Bystrice v sume 5 553 Sk.

V mesiaci   apríl   1997   bola   vec   sp.   zn.   12   C   198/95   postupne   pridelená   štyrom sudkyniam (3 namietali svoju predpojatosť). Dňa 28. apríla 1997 prevzala posledná z nich (Mgr.   P.)   súdny   spis.   V uvedený   deň   urgovala   ZvaK   na   predloženie   požadovaných odpočtov.

Dňa 21. júla 1997 okresný súd poslal účastníkom konania odpočty spotreby vody na vyjadrenie   (sťažovateľka   sa   vyjadrila   stanoviskom   1.   augusta   1997,   žalovanému nebola požiadavka okresného súdu doručená, tento neodpovedal ani na urgenciu z 30. októbra 1997 a ďalšia zásielka bola poštou vrátená 4. novembra 1997 ako nedoručená).

Pojednávanie   konané   1.   decembra   1997   bolo   pre   neprítomnosť   žalovaného (neprevzal predvolanie) odročené s tým, že žalovaný bude pod hrozbou pokuty predvolaný cestou Obvodného oddelenia Policajného zboru Trnava a Obvodného oddelenia Policajného zboru Brezno (policajné orgány okresnému súdu oznámili, že žalovaný sa na označených adresách nezdržuje).

Pojednávanie konané 7. januára 1999 bolo pre neprítomnosť žalovaného odročené.

Centrálna   evidencia   pobytu   obyvateľov   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „CEPO“) 8. februára 1999 oznámila okresnému súdu trvalú adresu žalovaného (T.).

Na pojednávaní konanom 25. mája 1999 (za účasti právneho zástupcu sťažovateľky a žalovaného) bola pripustená zmena petitu žaloby (istina 1 329 Sk a 22% úrok z 2 710 Sk za obdobie od 20. novembra 1995 do zaplatenia). Žalovaný namietal predpojatosť sudkyne. Pojednávanie   bolo   odročené   na   rozhodnutie   o vznesenej   námietke   (spis   bol   predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici 1. júna 1999).

Sťažovateľka 25. mája 1999 žiadala uhradiť cestovné za cesty do Banskej Bystrice v dňoch 10. júna 1996 a 25. septembra 1996 spolu 3 929,40 Sk.)

Žalovaný 27. mája 1999 oznámil okresnému súdu, že uhradil sťažovateľke žalovanú sumu 1 329 Sk.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   uznesením   č.   k.   3   Nc   29/99-79   z 29.   júla   1999 vyslovil, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania o predmetnej veci. Spis bol vrátený okresnému súdu 8. septembra 1999.

Okresný súd 1. februára 2000 zaslal predmetné uznesenie účastníkom (doručenie žalovanému bolo neúspešné).

Okresný súd požiadal 9. marca 2000 Obvodné oddelenie Policajného zboru Trnava o doručenie uznesenia žalovanému (na adresu T.).

Podľa pokynu pre súdnu kanceláriu (z 5. apríla 2000) okresný súd opätovne zaslal uznesenie žalovanému 11. augusta 2000 na adresu T.

Úradným záznamom z 5. októbra 2000 bolo konštatované nevrátenie doručenky ani zásielky (zásielka vrátená 15. novembra 2000).

Dňa 30. októbra 2000 bola vec pridelená inej zákonnej sudkyni.

Okresný   súd   5.   decembra   2000   opätovne   žiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného zboru   Trnava   o doručenie   uznesenia   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   žalovanému a požiadal Mestský úrad Trnava o oznámenie adresy trvalého pobytu žalovaného.

Mestský úrad Trnava 29. decembra 2000 oznámil, že žalovaný je prihlásený na trvalý pobyt v T.

Obvodné oddelenie Policajného zboru Trnava 2. januára 2001 oznámilo, že na udanej adrese (č. 81) je pohostinstvo a v evidencii obyvateľstva zistili 2 osoby s rovnakým menom, preto zásielku nemohli doručiť.

Okresný   súd   opätovne   26.   marca   2001   požiadal   Obvodné   oddelenie   Policajného zboru Trnava o doručenie uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici žalovanému, a to na adresu v T.

Obvodné oddelenie Policajného zboru Trnava 26. apríla 2001 oznámilo okresnému súdu, že žalovaný podľa oznámenia jeho susedov býva na danej adrese, no keďže ani na opakované zvonenia a klopania nereagoval, zásielku mu nebolo možné doručiť.

Opatrením predsedu okresného súdu z 1. augusta 2001 bola vec sp. zn. 12 C 198/95 pridelená inej zákonnej sudkyni, ktorá podľa úradného záznamu 6. septembra 2001 prevzala súdny spis.

Pojednávanie   konané   13.   novembra   2002   bolo   pre   neprítomnosť   žalovaného odročené s tým, že okresný súd opätovne bude zisťovať adresu bydliska žalovaného na Mestskom úrade Brezno, Mestskom úrade Trnava a prostredníctvom CEPO.

Sťažovateľka 13. novembra 2002 oznámila okresnému súdu, že žalovaný jej 27. mája 1999   zaplatil   zvyšnú   sumu   istiny,   teda   žalobný   návrh   čo   do   základu   „je   uspokojený“. Sťažovateľka žiadala vydať rozsudok zaväzujúci žalovaného zaplatiť 22% z istiny 1 315 Sk za obdobie od 20. novembra 1995 do 28. mája 1999, súdny poplatok 2 000 Sk, cestovné trovy   do   Banskej   Bystrice   (10.   júna   1996,   2.   júla   1996,   25.   septembra   1996)   v sume 3 929,40 Sk.

Mestský   úrad   Trnava   25.   novembra   2002   oznámil   adresu   trvalého   bydliska žalovaného   (T.),   CEPO   ju   oznámila   26.   novembra   2002   (T.   a prechodný   pobyt   v B.), Mestský úrad Brezno oznámil 2. decembra 2002 adresu prechodného pobytu v B.

Z listu predsedníčky okresného súdu z 1. októbra 2003, ktorým ospravedlnila svoju neúčasť na ústnom pojednávaní, vyplýva, že v predmetnej veci sa uskutočnilo pojednávanie 27. júna 2003, na ktorom boli vypočutí účastníci konania. Sťažovateľka uviedla, že odporca uhradil istinu 27. mája 1999, ale nezaplatil úroky z tejto istiny. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, aby sťažovateľka v lehote siedmich dní oznámila výšku trov, ktoré žiada priznať a aby uviedla číslo konania „prvej žaloby o vodu“. Sťažovateľka 4. júla 2003 zaslala súdu vyjadrenie, že na trovách konania si uplatňuje 400 Sk, na úrokoch 965,70 Sk a na cestovnom 3 929,40 Sk. Podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu v súčasnej dobe sudkyňa urguje sťažovateľku o „podanie správy ohľadne čísla konania ohľadne platenia poplatkov za vodu. Spis je u sudkyne na určení termínu pojednávania a rozhodnutia vo veci“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

2.   V petite   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vyslovenie   porušenia   vyššie označeného základného práva, prikázanie okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   2   000   000   Sk a náhrady trov jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný súd vo svojom vyššie citovanom vyjadrení uznal sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú „v období od septembra 1999... v dôsledku dlhotrvajúceho pátrania po pobyte odporcu...“.

Sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu vyslovila názor, že „... aj napriek tvrdeniam... okresného súdu... o objektívnych prekážkach, žiaden súdny spor... nemá trvať vyše 8 rokov“. Z tohto dôvodu navrhla jej sťažnosti vyhovieť.

Sťažovateľka podala opakovane sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, no tieto neviedli k náprave.

3. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,   správanie   účastníka   a postup   súdu.   Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

3.1.   Predmetom   konanie   pred   okresným   súdom   je   návrh   sťažovateľky   na zaplatenie konkrétnej   (v   priebehu   konania   menenej)   finančnej   čiastky   za   odber   vody. Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania, najmä s ohľadom na skutočnosť, že   v priebehu   konania   došlo   k zaplateniu   žalovanej   čiastky   zo   strany   žalovaného a v súčasnosti (od 27. mája 1999) prebieha konanie len ohľadom zaplatenia úrokov z istiny a náhrady trov konania.

3.2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa zúčastňovala na nariadených pojednávaniach, reagovala na výzvy súdu a viackrát sa osobne zaujímala o stav konania. Ústavný súd však na ťarchu sťažovateľky pripísal, že po tom ako jej bol žalovaným uhradený aj zvyšok žalovanej sumy (27. mája 1999), oznámila túto skutočnosť súdu a zároveň upravila v tomto smere petit svojho návrhu až 13. novembra 2002.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v predmetnej veci, ktoré sa začalo 20. novembra 1995, nie je ani po takmer po ôsmich rokoch doteraz skončené, pričom medzi účastníkmi   konania   je   vzájomná   faktická   zhoda   ohľadne   existencie   a výšky   peňažného základu sporu (žalovaný uhradil sťažovateľke dlh v priebehu konania v dvoch splátkach: 1 395 Sk a 1 329 Sk, o čom bol okresný súd informovaný sťažovateľkou 4. decembra 1995 a žalovaným 27. mája 1999), na ktorú mal okresný súd pri prejednávaní predmetnej veci predovšetkým prihliadať.

Ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súdu po zistení, že žalovaná suma bola   v podstate   uspokojená   (prvýkrát   sa   o tom   okresný   súd   dozvedel   z oznámenia žalovaného 27. mája 1999), nesmeroval k rozhodnutiu vo veci samej a bol teda v zmysle už vyššie uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním, ktorým došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Okresnému súdu však za jeho postup   v časti   tohto   konania,   v ktorom   musel   zisťovať   pobyt   žalovaného,   nemožno   nič podstatné   vytknúť,   najmä   mu   nemožno   vyčítať   nedostatočné   úsilie   o zistenie   pobytu žalovaného. Na súd totiž nemožno prenášať zodpovednosť za prekážky v plynulosti konania (ako je napríklad neznámy pobyt žalovaného účastníka konania), t. j. za to, čo patrí medzi procesné povinnosti predovšetkým účastníka konania, ktorý sa na súd s príslušným návrhom na   rozhodnutie   súdu   obrátil.   Vôbec   prvý   prieťah   spôsobený   okresným   súdom   v konaní možno   vidieť   v období   od   1. decembra   1997,   keď   bolo   odročené   pojednávanie   pre neprítomnosť žalovaného do ďalšieho pojednávania konaného 7. januára 1999, keď bol okresný   súd   vyše   trinásť   mesiacov   nečinný.   Ďalší   prieťah   možno   vidieť   v období   od 6. septembra   2001,   keď   podľa   úradného   záznamu   prevzala   súdny   spis   nová   zákonná sudkyňa do ďalšieho pojednávania konaného 13. novembra 2002, keď bol okresný súd vyše štrnásť mesiacov nečinný.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahom   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99, I. ÚS 10/98).

Vzhľadom na vyššie uvedené ústavný súd vyslovil, že okresný súd v predmetnom konaní porušil právo sťažovateľky, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl. 48 ods.   2   ústavy, tak ako to je uvedené v bode   1   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí takmer ôsmich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala z dôvodu, že „ochrana práv nebola rýchla“, že   „pretrváva   stav   právnej   neistoty   už   8   rokov“,   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške dvoch milióny Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal   ústavný   súd   z ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   zároveň konštatoval,   že   požadovaná suma primeraného finančného zadosťučinenia   je v zrejmom nepomere s atribútom „primeranosti“ tohto finančného zadosťučinenia, a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie označeného práva (pozri body 3.2. a 3.3. tejto časti nálezu), ako aj na skutočnosť, že právna neistota, na ktorú sa sťažovateľka odvoláva, sa týka už   len   úrokov   z istiny   a náhrady   trov   konania,   uznal   podľa   zásad   spravodlivosti   za odôvodnené priznať sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 Sk.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil tarifnou odmenou podľa § 13 ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré si vyžadovalo štyri   úkony   (1.   prevzatie   a príprava   zastupovania,   2.   spísanie   sťažnosti   a 3.   spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, 4. účasť na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom). Všetky štyri úkony boli vykonané v roku 2003, patrí za ne odmena po 4 270 Sk, tri paušálne náhrady po 128 Sk, spolu 17 592 Sk.

Ústavný súd uznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Odmenu za účasť právneho zástupcu sťažovateľky na ústnom pojednávaní konanom 6. októbra 2003 ústavný súd nepriznal, pretože na ňom neboli prednesené žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému   súdu   neznáme),   ktoré   by   prispeli   k ďalšiemu   objasneniu   veci   a ústavný   súd rozhodol len na základe predložených mu (písomných) listinných dôkazov, t. j. sťažnosti a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení   účastníkov   konania   a obsahu   predmetného súdneho spisu. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci vo výške 13 200 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   priznal   ustanovenému právnemu zástupcovi sťažovateľky odmenu vo výške 13 200 Sk.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľke právneho zástupcu na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii   ústavného   súdu uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

Podľa   ustanovenia   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   sa   na   konanie pred   ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Vzhľadom na uvedené ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia na účet ústavného súdu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 27. októbra 2003