znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 6/2014-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Š.   B.   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Miroslavom Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003 p o r u š e n é b o l o.

2. Š. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý uhradiť Š. B. trovy právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Miroslava Pekára, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Š. B. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2013   doručená   sťažnosť   Š.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Miroslavom Pekárom, Advokátska kancelária, Krížna 52, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/2003.

Z   obsahu sťažnosti   a vyžiadaného spisu   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Cbs 71/2003 vyplýva, že sťažovateľ podal 13. júna 2003 na krajskom súde ako vecne príslušnom súde prvého   stupňa   žalobu, ktorou   sa   domáhal ochrany   proti   nekalej súťaži,   konkrétne   proti klamlivému   označeniu   tovarov   a služieb,   a   ktorou   zároveň   žiadal   priznať   primerané zadosťučinenie v sume 58 949,17 €.

Krajský súd vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom zo 17. marca 2005. Rozsudok bol zrušený   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1   Obo 338/2005   z   28.   júna   2007   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie.

Druhýkrát krajský súd rozhodol   rozsudkom   z 10. apríla 2008,   ktorý   bol zrušený uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 122/2009 z 15. decembra 2009 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   26.   januára   2011   doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorou   namietal porušenie svojich práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom krajského súdu v označenom konaní. Ústavný súd o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nálezom č. k. I.   ÚS   161/2011-30   z   24.   augusta   2011   tak,   že   vyslovil   porušenie   sťažovateľom označených   práv,   krajskému   súdu   prikázal   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania.

V   ďalšom   priebehu   konania   krajský   súd   vo   veci   rozhodol   tretíkrát   rozsudkom zo 6. júla 2011,   ktorý   bol   zrušený   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo 82/2011 z 26. októbra   2011   a   vec   bola   vrátená   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   a   štvrtýkrát rozsudkom   z 14. marca 2012, ktorý   bol opätovne zrušený uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 72, 73/2012 z 19. septembra 2013 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie   konanie.   Spis   bol   vrátený   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   23.   októbra   2013. Následne   sa   konali   dve   pojednávania   22.   januára   2014   a   5.   februára   2014,   na   ktorom krajský súd rozhodol (v poradí piatym) rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho na náhradu trov konania.

Sťažovateľ poukázal na to, že konanie v čase doručenia jeho sťažnosti ústavnému súdu (28. novembra 2013) trvá viac ako desať rokov a doteraz nebolo právoplatne skončené, pričom opätovné zrušenie tretieho a štvrtého rozsudku krajského súdu najvyšším súdom svedčí o neefektívnosti postupu krajského súdu aj po tom, ako ústavný súd svojím nálezom č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta 2011 uložil krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov v konaní.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9Cbs 71/03 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod 9Cbs 71/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6000 €, ktoré je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 303,31 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Miroslava Pekára do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 6/2013-15 z 22. januára 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Krajský   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   listom sp. zn. Spr. 3104/14 z 21. februára 2014, v ktorom uviedol prehľad jednotlivých úkonov krajského súdu v období konania po skoršom náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta 2011. K samotnej dôvodnosti sťažnosti sa krajský súd nevyjadril.

Krajský   súd   vo   vyjadrení   z   21.   februára   2014   a   právny   zástupca   sťažovateľa vo vyjadrení z 8. apríla 2014 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh namietaného konania v období od jeho začatia 13. júna 2003 do doručenia prvej sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu 26. januára 2011 bol predmetom posúdenia v náleze ústavného súdu č. k. I. ÚS 161/2011-30 z 24. augusta 2011. Preto vo vzťahu k sťažnosti doručenej ústavnému súdu 20. novembra 2013 sa ústavný súd obmedzil na posúdenie namietaného postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   9   Cbs   71/2003   nasledujúceho   po   tomto   období   pri   zohľadnení   celkovej   dĺžky doterajšieho konania (viac ako desať rokov) bez jeho právoplatného skončenia.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd odkazuje na svoje   závery   uvedené   v   jeho   skoršom   náleze   a   konštatuje,   že   predmet   posudzovaného konania (ochrana proti nekalej súťaži, konkrétne klamlivému označeniu tovarov a služieb a nárok   na   priznanie   primeraného   zadosťučinenia   v   sume   58   949,17   €)   sa   po   právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou. Uvedené však neodôvodňovalo neprimeranú celkovú dĺžku posudzovaného konania vrátane posudzovaného obdobia konania po skoršom náleze ústavného súdu.

Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom období namietaného konania vedenom krajským súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť ku vzniku prieťahov.

Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd v nadväznosti na závery vyslovené v jeho skoršom náleze konštatuje, že napriek príkazu ústavného súdu v jeho skoršom náleze z 24. augusta 2011 sa ďalší postup krajského súdu v namietanom konaní nejaví ako efektívny, keďže aj ďalšie dva rozsudky krajského súdu (v poradí tretí rozsudok zo 6. júla 2011 a štvrtý rozsudok krajského súdu zo 14.   marca   2012)   boli   zrušené   v   odvolacom   konaní   a   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu (28. novembra 2013) vec nebola právoplatne skončená. V súčasnosti je vec v štádiu, keď krajský súd vo veci rozhodol piatym rozsudkom z 5. februára 2014.

Ústavný   súd   preto   uzatvára, že   v posudzovanom   období konania krajského   súdu od augusta 2011 (v trvaní viac ako dvoch rokov), osobitne s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania (v trvaní viac ako desať rokov), došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde neprikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že už jeho skorším nálezom takýto príkaz krajskému súdu uložený bol.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 6 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   krajského   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“).   Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €. Základná   sadzba   odmeny   za   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014   je   134   € a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti   ústavnému   súdu)   a   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2014 (vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Keďže právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia uplatnil iba v sume 303,31 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014