znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 6/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 12 Er 3756/2005 z 3. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 13. novembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   12   Er   3756/2005   z 3.   septembra   2012   (ďalej   len   „napadnuté   rozhodnutie okresného súdu“).

2.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   sťažnosti   a v kontexte   aj   svojich   zistení   dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je v podstate totožná s jej   právnou   argumentáciou, ktorú   použila   v stovkách   predošlých   sťažností,   ktorými   sa ústavný   súd   už   zaoberal   v uplynulom   období.   Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov v predošlých samostatných prípadoch, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody   odmietnutia ňou   podaných   sťažností   v obdobných   prípadoch   v závislosti   od ich predmetu, ako aj predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (vylúčenie súdneho exekútora JUDr. K., pozn.) a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné   uvádzať   tie   isté   dôvody   odmietnutia,   ako   to   je   aj   v prípade   tejto   sťažnosti. Vzhľadom   na   uvedené   sa   preto   ústavný   súd   plne   stotožňuje   s dôvodmi   svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. IV. ÚS 157/2012 z 22. marca 2012, I. ÚS 220/2012 zo 16. mája 2012, III. ÚS 445/2012 z 12. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

3. Ústavný súd teda nemohol prehliadnuť predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s účastníkmi, a to súdnym exekútorom JUDr.   K.,   ako   aj   spoločnosťou   P.,   s.   r.   o.   Tieto   sú   pre   všetkých   zainteresovaných   už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia.

4.   V závere   ústavný   súd   dodáva,   že   právny   zástupca   sťažovateľa   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že nebudú   v konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom   období   úspešné,   a ktorých   spracovanie   z hľadiska   časového   a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.  

5.   Pretože   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   ústavný   súd o ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013