znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 6/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. T. LL.M., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. Kc 207/11-10 zo 7. októbra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 105/2010 z 21. júna 2011 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 27 C 620/1999 zo 14. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou G., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. T. LL.M., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listiny“)   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) uskutočneným prostredníctvom Krajskej prokuratúry v Košiciach   sp.   zn.   Kc   207/11-10   zo   7.   októbra   2011   (ďalej   len   „oznámenie zo 7. októbra 2011“),   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 3 Co 105/2010 z 21. júna 2011 (ďalej len „rozsudok z 21. júna 2011“) a rozsudkom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   27 C 620/1999 zo 14. januára 2010 (ďalej len „rozsudok zo 14. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom zo 14. januára 2010 rozhodol vo veci žalobcov – L., a. s. (ďalej aj „žalobca v I. rade“), a Ministerstvo dopravy, pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „žalobca   v   II.   rade“,   spolu   len „žalobcovia“) − proti žalovaným A., a. s. (ďalej len „žalovaný v I. rade“) a F., s. r. o. (ďalej len „žalovaný v II. rade“, spolu len „žalovaní“), tak, že určil, že vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č...., vedenom Správou katastra Košice pre okres K., obec K., katastrálne územie B., ktoré boli predmetom tohto sporu, je žalobca v I. rade, ktorý vstúpil   do   konania   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   z   23.   februára   2007,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. apríla 2007, na miesto pôvodného žalobcu – S.

Na   základe   uznesenia   okresného   súdu   zo   7.   septembra   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   13.   októbra   2007,   do   konania   v   predmetnej   veci   na   strane   žalovaného v I. rade   vstúpil   ako   žalovaný   v   II.   rade   sťažovateľ.   Návrh   na   pristúpenie   sťažovateľa do konania podal žalobca v I. rade a ako jeho dôvod uviedol, že sťažovateľ nadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom od žalovaného v I. rade na základe kúpnej zmluvy z 22. apríla 2003 a kúpnej zmluvy z 2. júna 2005.

V ďalšom priebehu konania uznesením okresného súdu   z 11. marca 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2008, bolo rozhodnuté, že do konania pristúpi na strane žalobcu v I. rade ako žalobca v II. rade.

Sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd   rozsiahlu   písomnú   a   ústnu   argumentáciu žalovaných (sťažovateľa a žalovaného v I. rade), ako aj ich návrhy na vykonanie dôkazov „odignoroval“.   Okresný   súd   rozsudkom   zo   14.   januára   2010   návrhu   na   určenie vlastníckeho práva žalobcov v predmetnej veci vyhovel. V rámci odôvodnenia rozsudku zo 14.   januára   2010   sa   okresný   súd „obmedzil   na   útržkovité   informácie,   ktoré   boli zo skutkovej a právnej argumentácie Sťažovateľa vytrhnuté z kontextu, nebral do úvahy dôkazy, argumentáciu a tvrdenia podporené navrhovanými dôkazmi zo strany Sťažovateľa a žalovaného v I. rade a v plnej miere sa stotožnil s argumentáciou žalobcov bez potreby skúmať predložené dôkazy a vykonať navrhované dôkazy zo strany Sťažovateľa.“. Proti rozsudku   okresného   súdu   zo   14.   januára   2010   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom krajskému súdu navrhol, aby žalobu žalobcov zamietol v celom rozsahu, predovšetkým z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Krajský   súd   rozsudkom   z   21.   júna   2011   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu zo 14. januára   2010   a   zároveň   v   jeho   odôvodení   uviedol,   že   sa   v   zmysle   §   219   OSP s dôvodmi uvedeného rozsudku okresného súdu stotožňuje.

Sťažovateľ na účely zabezpečenia ochrany svojich práv následne 26. augusta 2011 podal na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania z dôvodov uvedených v § 243e ods. 1 OSP.

Oznámením zo 7. októbra 2011 (doručeným sťažovateľovi 17. októbra 2011) bol sťažovateľ   vyrozumený   generálnou   prokuratúrou,   že   rozsudok   okresného   súdu zo 14. januára 2010 a rozsudok krajského súdu z 21. júna 2011 „sú zákonné a keďže neboli zistené pochybenia v konaní a rozhodovaní obidvoch súdov, ktoré by bolo treba napraviť podnet na podanie mimoriadneho dovolania bol odložený“.

Sťažovateľ   ďalej   v   sťažnosti   poukázal   na   judikatúru   ústavného   súdu   a   následne reagoval na argumenty uvedené v odôvodnení rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010, s ktorými sa v celom rozsahu v odôvodnení svojho rozsudku z 21. júna 2011 stotožnil krajský   súd.   V   rámci   svojej   argumentácie   sťažovateľ   uviedol,   že   okresný   súd sa v odôvodnení   svojho   rozsudku   zo   14.   januára   2010   zaoberal   právnymi   predpismi existujúcimi „za minulého režimu“ (§ 27 Hospodársky zákonník č. 109/1964 Zb., ktorý však neupravoval právne postavenie štátneho podniku, ktoré bolo upravené na krátky čas len   zákonom   č.   88/1988   Zb.   o štátnom   podniku   a   následne   zákonom   č.   111/1990   Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov), ktoré sú v predmetnom prípade absolútne irelevantné.   Následne   sťažovateľ   popísal   genézu   vzniku   a vývoja   právneho   predchodcu žalovaného v I. rade (S., š. p.), ktorú okresný súd podľa neho nevzal do úvahy napriek tomu, že práve od nej je možné odvodiť jeho oprávnenie k sporným pozemkom.

Krajský súd sa k uvedeným skutočnostiam postavil identicky, keď sa v rozsudku z 21. júna 2011 zameral na právnickú osobu S., š. p., a v dvoch odsekoch stručne vysvetlil, že tento podnik bol len „správcom socialistického vlastníctva a k prechodu predmetných pozemkov malo dôjsť na základe privatizačného projektu“. Krajský súd ignoroval dôkazy, podľa ktorých obsahom privatizačného spisu boli aj sporné pozemky, vlastníctvo ku ktorým prešlo zo S., š. p., na C., a. s. Sťažovateľ teda sporné pozemky nadobudol na základe kúpnych zmlúv v dobrej viere od žalovaného v I. rade „ako výlučného vlastníka a ten bol vedený aj na predmetných listoch vlastníctva č.... a č.... ako výlučný vlastník“. Tvrdenie okresného   súdu   v odôvodnení   rozsudku   zo   14.   januára   2010,   podľa   ktorého   sťažovateľ nadobudol   vlastnícke   právo   k sporným   pozemkom   od   nevlastníka,   a   preto   sú   dotknuté kúpne zmluvy absolútne neplatné, s ktorým sa krajský súd stotožnil, sa preto nezakladá na pravde.

Okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa „preveriť privatizačný spis na FNM SR“, ktorého cieľom bolo preukázanie skutočnosti, že vlastníkom sporných pozemkov bola C., a. s., ako ani ďalším návrhom na dokazovanie zo strany žalovaného v I. rade (preverenie obsahu spisového materiálu leteckých archívov ČR, SR a ostatných).

Sťažovateľ bol nútený ním navrhované dôkazy zabezpečiť v konaní sám, čo však nebolo možné v celom rozsahu. Listinný dôkaz, ktorý v konaní sťažovateľ zabezpečil − notárska   zápisnica   z   privatizačného   spisu, „však   vo   významnej   miere   môže   ovplyvniť a zmeniť optiku vnímania celého sporu v spojení s pochopením genézy vývoja žalovaného v 1.   rade   a   histórie   katastra   nehnuteľností,   evidencie   zápisov   práv   k   nehnuteľnostiam v minulosti“.

V sťažnosti sťažovateľ následne chronologicky popísal prechod vlastníckeho práva k sporným pozemkom v čase od roku 1920 až do roku 1989 na právnych predchodcov žalovaného v I. rade s cieľom preukázať, že už v rokoch 1969 až 1989 tu existoval S., š. p., podnik pre leteckú činnosť, ktorý nakladal so spornými pozemkami ako vlastník, pretože vykonával   svoju   činnosť,   pre   ktorú   boli   tieto   pozemky   nevyhnutnou   súčasťou.   Túto skutočnosť potvrdila výpoveď svedka Ing. Š. S., ktorú okresný súd pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy v spojení s faktom, že v období rokov 1950 – 1989 neexistoval orgán, ktorý   by   bol   poverený   správcovstvom,   resp.   aktualizáciou   informačného   systému   o vlastníckych vzťahoch k nehnuteľnostiam v extraviláne, a taktiež právo hospodárenia k sporným pozemkom nebolo evidované v katastri nehnuteľností v prospech S., š. p.

Na základe uvedeného dospel sťažovateľ k záveru, že pokiaľ by súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci preskúmali všetky skutkové okolnosti a vykonali dôkazy, ktoré   v   konaní   navrhoval,   nedospeli   by   k   takému   právnemu   záveru,   aký   prezentovali vo svojich rozsudkoch.

Sťažovateľ   poukázal   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   z   21.   júna   2011, v ktorom   na   jednej   strane   priznáva   vlastnícke   právo   k   predmetným   pozemkom   S.   ako správcovi,   ktoré   neskôr   prešlo   na   žalobcu   v   II.   rade   (Ministerstvo   dopravy   pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky) a následne žalobcu v I. rade (L.), avšak v prípade žalovaných „nie je ochotný pripustiť a tvrdí, že S., podnik pre leteckú činnosť bol len správcom (S. bola tiež správcom) v zmysle socialistického vlastníctva a na S., š. p. nemohlo prejsť žiadne oprávnenie nakladať s predmetnými pozemkami a teda nemohli byť súčasťou privatizačného procesu“.

Krajský súd v rozsudku z 21. júna 2011 (s. 12 ods. 4) uviedol, že „Pokiaľ tento podnik   bol   správcom   národného   majetku,   mohlo   dôjsť   k   prevodu   štátneho   majetku do vlastníctva   novozriadenej   akciovej   spoločnosti   C.,   a.   s.   výlučne   na   základe privatizačného projektu.“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci otázku, či tento podnik bol, alebo nebol správcom, resp. mal oprávnenie nakladať s národným majetkom, nikdy neskúmali napriek tomu, že žalovaní o jej preskúmanie niekoľkokrát v konaní požiadali.

Sťažovateľ v rámci konania upozornil okresný súd, ako aj krajský súd, že «súčasťou spisu privatizácie majetku S., š. p. ako štátneho podniku na F. je aj zakladateľská listina pre C., a. s. vo forme notárskej zápisnice, s ktorou je neoddeliteľne zviazaná aj „Špecifikácia nehnuteľností vkladaných do majetku spoločnosti C., a. s.“, a to bez údajnej poznámky, že pozemky pod budovami nie sú vlastníctvom C., a. s.». Následne okresný súd požiadal, aby vyzval F. na predloženie uvedenej notárskej zápisnice sp. zn. N 231/92, Nz 215/92, a to ešte v roku 2008 a tiež v roku 2009. Okresný súd však na túto požiadavku nereagoval, a preto sťažovateľ na poslednom pojednávaní v tejto veci predložil uvedený listinný dôkaz sám. Okresný súd napriek tomu uvedený dôkaz nevzal do úvahy s odôvodnením, že pre daný spor nemá význam.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   konaní   bolo   preukázané,   že „nielen   budovy,   ale   aj pozemky nachádzajúce sa   pod týmito budovami   prešli   počas   privatizačné   procesu   z F., ktorý ich prijal od S., š. p., na C., a. s.“.

Okresný súd pri rozhodovaní nesprávne vyhodnotil výpoveď svedka Ing. Š. S., ktorý vypovedal, že „nikdy neplatili nájom za predmetné pozemky, nájomná zmluva bola uzavretá pro   forma,   aby   neboli   obmedzovaní   vo   svojej   podnikateľskej   činnosti   súvisiacej   s bezprostredným   používaním   týchto   pozemkov“. Na   druhej   strane   sa   okresný   súd „plne stotožnil s výpoveďou svedkyni Ing. H. S., ktorá tvrdila, že C., a. s. platila nájomné, avšak úhradu faktúr resp. výpis z účtovníctva L. nepredložila“.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa posudzovali meritum veci jednostranne a zaujato, hoci „sa na danú právnu vec mali pozerať z pohľadu existencie duplicitného vlastníctva k predmetným pozemkom“.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci boli v prípade žalobcov «schopné   akceptovať   nielen   hmotnoprávne,   ale   aj   procesnoprávne   postavenie žalobcov a ich vzájomné prepojenie napr. cit. strana 12 odsek 1 rozsudku Krajského súdu Košice,   že   „S.   bola   nepochybne   právnickou   osobou   a   po   jej   zrušení   sa   jej   právnym nástupcom stalo M. a T.“», avšak „takú istú mieru logického posúdenia vzťahov a súvislostí z   pohľadu   hmotného   a   aj   procesného   práva   už   obidva   konajúce   súdy   neboli   schopné aplikovať v prípade žalovaných a teda Sťažovateľa“.

Sťažovateľ následne zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcov na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom   (z   dôvodu,   podľa   ktorého   bol   právny   predchodca   žalobcov   len   správcom sporných   pozemkov),   ktorú   predložil   v   konaní   podaním   zo   17.   júna   2008.   Zároveň sťažovateľ v tomto podaní vyjadril nesúhlas s uznesením okresného súdu z 11. marca 2008, ktorým do konania v tejto veci vstúpil na strane žalobcu žalobca v II. rade (Ministerstvo dopravy,   pôšt   a telekomunikácií   Slovenskej   republiky),   a   to   z   dôvodu   absencie   jeho hmotnoprávneho oprávnenia k sporným pozemkom. Na žalobcu v II. rade (Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky) podľa sťažovateľa mohli prejsť len práva spojené so správou majetku zvereného Slovenskej správe letísk (právny predchodca žalobcov), a nie vlastnícke právo.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   zhrnul   svoju   argumentáciu   smerujúcu   proti odôvodneniu rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010 a rozsudku krajského súdu z 21. júna 2011 takto: „Máme za to, že vo vyššie uvedených konaniach bolo dostatočne preukázané, že Sťažovateľ pri nadobudnutí predmetných pozemkov konal v dobrej viere, keď   v   zmysle   výpisov   z   listov   vlastníctva   pôvodného   vlastníka   pozemkov   nemal   dôvod na pochybnosti   ohľadne   vlastníckeho   práva   k   takýmto   nehnuteľnostiam.   Konajúce   súdy nedostatočne   vykonali   dokazovanie,   pričom   dôkazy   navrhnuté   Sťažovateľom   buď bezdôvodne nevykonali alebo ich svojvoľne zamietli. Ďalej máme za to, že konajúce súdy sa dostatočným   a   predovšetkým   ústavne   konformným   spôsobom   nevysporiadali   s   tým,   či Sťažovateľovi   ako   nadobúdateľovi   nesvedčí   v   danej   veci   dobrá   viera,   ak   nadobudol predmetné   nehnuteľnosti   od   nevlastníka.   Vo   všeobecnosti   môžeme   povedať,   že   princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je možné chápať ako jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty, ktorý je odvoditeľný z normatívneho princípu právneho štátu v zmysle čl. I ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vlastnícke právo ďalšieho nadobúdateľa, ktorý nadobudol svoje vlastnícke právo v dobrej viere predtým, ako bolo odvolacím súdom potvrdené vlastnícke právo žalobcu v 1. rade, požíva ochranu v zmysle čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a v súlade s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany   nadobudnutých   práv   vyplývajúcich   z   pojmu   demokratického   právneho   štátu, a nezaniká.

Ak by sme akceptovali výklad, že zánikom kúpnych zmlúv z akéhokoľvek dôvodu, na základe ktorých pôvodný vlastník nadobudol predmetné pozemky ako prvý, by si ďalší vlastník a teda Sťažovateľ, ktorý nadobudol takéto pozemky derivatívne, nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, pričom takýto výklad zjavne nezodpovedá princípu materiálneho právneho štátu. Tým, že sa konajúce súdy dostatočne nezaoberali otázkou dobrej viery Sťažovateľa porušili vo vzťahu k nemu čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, nakoľko nerešpektovali   záver,   že vzťah   medzi   zmluvnými   stranami   nemôže mať   vplyv na   riadne nadobudnutie vlastníckeho práva tretích osôb a iba stroho konštatovali kľúčovú otázku dobrej viery Sťažovateľa odkazom na zásadu, že nikto nemôže nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka.

Odhliadnuc   od   vyššie   uvedeného   si   dovoľujeme   taktiež   vyzdvihnúť   zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľnosti, ktorá má chrániť toho, kto koná v dôveru v pravdivosť a úplnosť zápisov v katastri nehnuteľností v spojení s princípom dobrej viery t. j.   dôvery   v   kataster nehnuteľností.   Sťažovateľ   jednoznačne konal v dobrej viere,   keď nadobudol vlastnícke právo k pozemkom od subjektu, ktorý bol v katastri nehnuteľnosti zapísaný ako vlastník nehnuteľností, pričom nebolo jeho povinnosťou zisťovať, či údaje zapísané v katastri nehnuteľnosti zodpovedajú skutočnému stavu a či sú pravdivé.

Záverom dávame do pozornosti judikát Ústavného súdu Českej Republiky ÚS 165/11 zo dňa 11. 05. 2011, ktorý znamená významný prelom v zásade nemo plus iuris v prospech ochrany dobrej viery aplikovateľný aj na uvedené právne pomery.»

Generálna prokuratúra prostredníctvom krajskej prokuratúry v danej právnej veci rovnako ako okresný súd a krajský súd rozhodla «v rozpore s ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv vyplývajúcich z pojmu demokratického právneho štátu a v rozpore so základnými princípmi čl. 47 ods. 3, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keď nevykonali ani jeden z navrhovaných a predkladaných dôkazov...

Ochrana   práv   a   právom   chránených   záujmov   Sťažovateľa   bola   rozhodnutiami konajúcich súdov a nečinnosťou Generálnej prokuratúry vo významnej miere ohrozená aj napriek skutočnosti, že Sťažovateľ bránil svoje práva a právom chránené záujmy na súde v domnienke, že ich chráni na nestrannom a nezávislom súde, kde v konaní by si zároveň mali byť všetci účastníci navzájom rovní. Konajúce súdy nezabezpečili rovnosť účastníkov v konaní   a   tzv.   „rovnosť   zbraní“   keď   pod   tlakom   verejnej   moci   a   svojim   prepjatým formalizmom v aplikácii právnych noriem porušili už vyššie uvedené ústavné princípy.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj podľa čl. 11, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny boli rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2010, rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj oznámením zo 7. októbra 2010 porušené, a priznal mu náhradu trov konania.

Sťažovateľ   taktiež   požiadal   o   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   ústavný   súd odloží vykonateľnosť rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010, rozsudku krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj oznámenia zo 7. októbra 2010, uloží súdom zúčastneným na rozhodovaní   v   predmetnej   veci,   aby   sa   dočasne   zdržali   vykonávania   týchto právoplatných   rozhodnutí,   a   zároveň   uloží   žalobcovi   v   I.   rade,   aby   sa   dočasne   zdržal oprávnenia   výkonu   vlastníckeho   práva   k   predmetným   pozemkom   priznaného   mu právoplatnými rozhodnutiami súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   rozsudkom okresného súdu zo 14. januára 2010 a rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011, ako aj oznámením   zo   7.   októbra   2011.   Podstata   námietok   sťažovateľa   spočívala   v   tom,   že k porušeniu jeho práv malo dôjsť v dôsledku toho, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho   veci,   ako   aj   generálna   prokuratúra   dospeli   k   nesprávnym   právnym   záverom v dôsledku nesprávneho, resp. nedostatočného zistenia skutkového stavu.

II.A   K   namietanému   porušeniu   práv   rozsudkom   okresného   súdu zo 14. januára 2010

V súvislosti s námietkou sťažovateľa smerujúcom proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010 ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej opakovane vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V konaní vedenom na okresnom súde mal sťažovateľ možnosť dovolávať sa ochrany svojich práv a slobôd podľa § 201 a nasl. OSP v rámci odvolacieho konania na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu zo 14. januára 2010 z uvedeného   dôvodu,   pretože   jeho   postup   a   rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd,   ktorý rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   tomuto   rozsudku.   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B K namietanému porušeniu práv rozsudkom krajského súdu z 21. júna 2011

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu   z   21.   júna   2011,   v   ktorom   podľa   neho   došlo   k   nesprávnej   aplikácii   príslušných hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov na skutkové okolnosti tohto prípadu.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 105/2010 bolo skončené jeho rozsudkom z 21. júna 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. augusta 2011. Sťažnosť sťažovateľa zo 6. decembra 2011 bola ústavnému súdu doručená 8. decembra 2011.

Sťažovateľ   síce   následne   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania adresovaný generálnej prokuratúre, tento však nie je účinným právnym prostriedkom, ktorý právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje každej osobe na ochranu jej základných práv alebo slobôd. Inak povedané, samotný podnet na podanie mimoriadneho dovolania nie je iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že podľa jeho ustálenej judikatúry mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré   sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne   dovolanie   (táto   voľná   úvaha   je vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02).

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   týkajúcej   sa namietaného porušenia   práv   rozsudkom   krajského   súdu   z   21.   júna 2011   bolo   potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu práv oznámením zo 7. októbra 2011

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Ako   je   zrejmé,   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   smeruje   proti   označenému oznámeniu a postupu generálnej prokuratúry, ktorým malo dôjsť k porušeniu uvedených práv,   a   to   z   dôvodu,   že   generálna   prokuratúra   nevyhovela   jej   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. právnickej osobe alebo fyzickej osobe,   ktorá   takýto   podnet   podala,   nevzniká   právo   na   jeho   akceptovanie   a   generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť.

Aj vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 21/05). Z toho dôvodu generálny prokurátor nemôže odložením podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovaním, spôsobiť   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   (napr.   II.   ÚS   14/04,   III.   ÚS   261/07, III. ÚS 317/07).

Predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach § 243e a nasl. OSP. Z týchto ustanovení možno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť, že ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   využitie   ktorého   patrí   iba   generálnemu prokurátorovi.   Citovaná   právna   norma   neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené.

V   namietanom   prípade   generálna   prokuratúra   oznámením   zo   7.   októbra   2011 vyrozumela   sťažovateľa,   z   akého   dôvodu   nevyhovela   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho   dovolania.   V   rámci   odôvodnenia   svojho   právneho   názoru   generálna prokuratúra poukázala na príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ako aj na konkrétne   skutkové   zistenia   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci, s ohľadom   na   ktoré   podľa   nej   správne   rozhodli,   keď   určili,   že   vlastníkom   sporných pozemkov je žalobca v I. rade.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa podnetom sťažovateľa riadne zaoberala, pričom svoj postup a závery riadne zdôvodnila. Tým, že nerozhodla v súlade s predstavami a očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že porušila jeho v sťažnosti označené práva.

Z týchto dôvodov ústavný súd už na predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom   súde)   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bezpredmetné rozhodovať o sťažovateľovom   návrhu   na   odloženie   vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu zo 14. januára   2011   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   z 21.   júna   2011,   ako   aj oznámenia zo 7. októbra 2011 v konaní pred ústavným súdom, ako aj ďalších jeho nárokoch uvedených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012