znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 6/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. V., H., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 283/2010 z 30. augusta 2010 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 6 C 138/2005-86 z 14. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2010 doručená sťažnosť R. V., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co   283/2010   z   30.   augusta   2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   v   spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   6   C 138/2005-86   zo 14. mája 2010 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Podanie   ústavnej   sťažnosti   má   základ   v   právoplatnom   rozhodnutí občianskoprávneho   súdneho   konania   právnej   veci   sťažovateľa   ako   navrhovateľa   proti odporcovi P. B..., o zaplatenie 9. 958,18 EUR s príslušenstvom...

Okresný súd Žilina (ďalej aj „OS ZA“) uznesením 6C/138/2005-86 zo dňa 14. 05. 2010   zastavil   konanie   o   zaplatenie   9.   958,18   €   s   príslušenstvom,   keď   konštatoval,   že v prejednávanej veci nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, keďže odporca je občanom Rakúskej republiky s pobytom na území Rakúskej republiky...

Krajský súd v Žiline (ďalej aj „KS ZA“) uznesením 9Co/283/2010 zo dňa 30. 08. 2010 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie...

Podľa názoru sťažovateľa mu OS ZA a následne i KS ZA svojím postupom odňali možnosť konať pred súdom.

Rozhodujúcim kritériom   pre   založenie   právomoci   súdu je   podľa   OS ZA   bydlisko odporcu v čase začatia konania, a to bez ohľadu na štátnu príslušnosť osoby. Na základe predložených listinných dôkazov zo strany účastníkov konania mal OS ZA za preukázané, že odporca bol v čase podania návrhu občanom Rakúskej republiky, kde mal aj bydlisko a nič na tom nemení ani skutočnosť, že podľa Registra obyvateľov SR mal odporca nahlásený trvalý pobyt na adrese..., preto v danej veci aplikoval Nariadenie rady ES č. 44/2001 (ďalej len „Nariadenie“).

V zmysle čl. 24 Nariadenia má súd členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní konania, len aby namietol absenciu právomoci. Odporca vyjadrením k žalobnému návrhu zo dňa 10. 05. 2007 k veci samej uviedol, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva, je uplatnený účelovo, navrhovateľovi žiadnu pôžičku neposkytol, atď. Podaním zo dňa 10. 05. 2007 odporca reagoval na žalobný návrh, aktívne sa zúčastnil konania, čím založil právomoc OS ZA. Sťažovateľ sa domnieva, že súd bol v takomto prípade povinný vo veci konať. OS ZA v odôvodnení svojho rozhodnutia sám poznamenáva, že na založenie právomoci sa vyžaduje, aby sa odporca zúčastnil konania, napr. podal vyjadrenie k žalobnému návrhu, nejedná sa len o osobnú účasť na pojednávaní, pričom odporca sa v danej veci vyjadril k žalobnému návrhu. O aktívnej účasti odporcu v konaní svedčí i fakt, že OS ZA mu priznal uznesením 6C/138/2005-115 zo dňa 03. 11. 2010 náhradu trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k žalobnému návrhu zo dňa 10. 05. 2007“.

OS   ZA   rozhodnutím   o   zastavení   konania   a   následne   KS   ZA   potvrdením   tohto rozhodnutia de facto odmietli vo veci konať a znemožnili sťažovateľovi domáhať sa svojho práva na súde, čím porušili jeho právo na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

OS ZA i KS ZA odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že odporca podaním zo dňa 10. 05. 2007 zároveň, resp. predovšetkým namietol nepríslušnosť súdu.

Sťažovateľ sa domnieva, že z gramatického a logického výkladu čl. 24 Nariadenia je zrejmé, že odporca sa mal obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci súdu. nie sa zároveň, resp. predovšetkým vyjadriť k veci samej.

Úvahy   konajúcich   súdov,   či   sa   uvedené   podanie   týka   predovšetkým   námietky právomoci súdu alebo veci samej, nemajú oporu v Nariadení a súdy túto právnu normu podľa názoru sťažovateľa nesprávne vyložili a aplikovali na daný skutkový stav.

Hoci sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojom odvolaní, KS ZA sa ňou vôbec nezaoberal a svojím rozhodnutím presvedčivo nevysvetlil, či sa účastník pri prvom úkone, ktorý mu v konaní patrí, musí obmedziť výlučne len na námietku nedostatku právomoci súdu, alebo sa odporca mohol bez následkov založenia právomoci vyjadriť aj k veci samej. OS   ZA   i   KS   ZA   nedostatočným   spôsobom   riešili   argumentáciu   sťažovateľa,   čím porušili jeho základné právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia...

Pre založenie právomoci vyžaduje O. s. p., aby mal odporca v obvode súdu bydlisko. Bydliskom podľa názoru sťažovateľa možno označiť také miesto, ktoré odporca subjektívne považuje za miesto svojich ekonomických záujmov, kde sa zdržiava, žije, býva, pracuje, atď. Evidenciu bydliska fyzických osôb nevedie žiaden štátny alebo samosprávny orgán, preto zistenie bydliska odporcu môže byť pre navrhovateľa objektívne nemožné...

Šetrením   prostredníctvom   Centrálneho   registra   obyvateľov   zistí   navrhovateľ   iba trvalý pobyt odporcu. Po podaní žalobného návrhu na súde v mieste odporcovho trvalého pobytu   sa   navrhovateľ   dozvie   o   nedostatku   právomoci   súdu   až   na   základe   námietky odporcu, pričom súd konanie zastaví. Tým však môže dôjsť k premlčaniu navrhovateľovej pohľadávky,   pretože   k   prerušeniu   plynutia   premlčacej   lehoty   dochádza   len   riadnym uplatnením práva, akým však podanie návrhu na súde, ktorý nemá právomoc vo veci konať, zrejme nie je.

Spochybnenie postupu, podania žalobného návrhu na základe potvrdenia o trvalom pobyte z Centrálneho registra obyvateľov, vnáša právnu neistotu do súkromnoprávnych vzťahov v tom, že nemožno mať do budúcna istotu, na ktorom súde treba podať návrh na začatie konania. Takýto stav právnej neistoty je porušením ústavného princípu právneho štátu...

Odporca sa v odvolacom konaní vyjadril k odvolaniu sťažovateľa, ktoré vyjadrenie však sťažovateľovi nebolo doručené a dozvedel sa o ňom až z uznesenia OS ZA spis. zn. 6C/138/2005-115 zo dňa 03. 11. 2010, ktorým uznesením bola odporcovi priznaná náhrada trov konania za úkon právnej služby „vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 29. 07. 2009“. Sťažovateľ   ako   účastník   občianskoprávneho   konania   má   právo   vyjadriť   sa   ku všetkým   skutočnostiam   a   vykonaným   dôkazom.   Odporca   mal   možnosť   vyjadriť   sa k odvolaniu, avšak sťažovateľ nemohol reagovať na vyjadrenie odporcu, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:„Krajský súd v Žiline právoplatným uznesením spis. zn. 9Co/283/2010 zo dňa 30. 08. 2010, v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn. 6C/138/2005-86 zo dňa 14. 05. 2010 porušil ústavné práva sťažovateľa a to právo domáhať sa svojho práva na nestrannom a nezávislom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   na   Ústavy   Slovenskej republiky a porušil jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.: 9Co/184/2007 zo dňa 22. 10. 2007 zrušil.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že krajský súd svojím uznesením potvrdil uznesenie okresného   súdu   o   zastavení   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   6   C   138/2005   o   návrhu sťažovateľa z dôvodu, že vec nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu obsahuje nesprávne skutkové a právne závery o nedostatku právomoci súdov Slovenskej republiky v danej veci, okresný súd a krajský súd nesprávne interpretovali a aplikovali čl. 24   Nariadenia   rady   Európskeho   spoločenstva   č.   44/2001   (podľa   ktorého   má   súd členského štátu právomoc vtedy, ak sa odporca zúčastní konania, to neplatí, ak sa zúčastní konania,   len   aby   namietol   absenciu   právomoci),   a   tým   sťažovateľovi „odňali   možnosť konať pred súdom“ a porušili ním označené základné a iné práva.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označených   základných   a   iných   práv   aj v „nepresvedčivom“ odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   a   v   nedoručení   vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu. Konkrétne v nedoručení vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   uznesením okresného súdu

Sťažovateľ síce neoznačil v sťažnosti ako porušovateľa ním označených základných a iných práv okresný súd, ale porušenie svojich práv v petite sťažnosti namietal uznesením krajského súdu v spojení s uznesením okresného súdu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu bez označenia okresného súdu ako porušovateľa práv je neprípustná a ústavný súd ju preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta.

Zároveň   ústavný   súd   poznamenáva,   že   uznesenie   okresného   súdu   bolo preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku – odvolania, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto aj v prípade označenia okresného súdu ako porušovateľa práv by bol daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K   namietanému   porušeniu   základných   a   iných   práv   sťažovateľa   uznesením krajského súdu

Z textu článku 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v   prípade,   ak odvolací   súd   právoplatne   rozhodne o zastavení   konania,   nenastupuje proti   takému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (v   danom prípade proti uzneseniu krajského súdu) automaticky ústavná kontrola zo strany ústavného súdu.

Právomoc ústavného súdu poskytnúť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právnu ochranu je daná len vtedy, ak tieto osoby nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy v systéme všeobecných súdov.

Podľa sťažovateľa dôvodom porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   bolo „odňatie možnosti konať pred súdom“ v dôsledku zastavenia konania. Sťažovateľom uvedený dôvod porušenia ním označených práv je však dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), a preto sťažovateľ mohol využiť tento prostriedok ochrany označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) v systéme všeobecných súdov podaním dovolania.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje   ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.   Ústava   ani zákon   o   ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   sťažovateľ   ako   účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu bolo možné zo sťažovateľom tvrdeného dôvodu podať dovolanie [§ 237 písm. f) OSP], právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietaného odňatia   možnosti   konať   pred   súdom)   má   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací, čím bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   z   dôvodu „nepresvedčivého“ odôvodnenia   uznesenia krajského súdu. Z   obsahu samotnej   sťažnosti   vyplýva, že namietanú „nepresvedčivosť“ odôvodnenia sťažovateľ neoddeliteľne spája s namietanou nesprávnosťou záverov krajského súdu, z ktorých vyvodzuje „odňatie jeho možnosti konať pred súdom“. Ústavný súd preto konštatuje,   že   preskúmanie „presvedčivosti“ odôvodnenia   je   neoddeliteľnou   súčasťou preskúmania dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, a preto ani vo vzťahu k tejto časti sťažnosti nemôže byť daná právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   z   dôvodu,   že   mu   nebolo   doručené vyjadrenie   odporcu   k   jeho   odvolaniu   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Sťažovateľ   však v petite   svojej   sťažnosti   nenamietal   porušenie   označeného   základného   práva   postupom krajského súdu, v konaní ktoré predchádzalo vydaniu jeho uznesenia, ale samotným jeho uznesením.

Vzhľadom na uvedené je nutné konštatovať, že pri viazanosti ústavného súdu petitom sťažnosti   nie   je   možné   vidieť   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu a namietaným porušením základného práva, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   uzneseniu krajského   súdu   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie a pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2011