znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 6/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   N.,   L.,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   V.   Š.,   B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Obo 297/2006 z 30. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 10. septembra   2007   a poštou   13.   septembra   2007   doručená   sťažnosť   A.   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu (sťažovateľ uvádzal „spravodlivý proces“, pozn.) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 297/2006 z 30. mája 2007.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh,   ktoré   sú   k nej   pripojené,   vyplýva,   že   sťažovateľ sa návrhom z 5. augusta 2002 domáhal na súde nahradenia prejavu vôle na základe zmluvy o budúcej zmluve o prevode obchodného podielu. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cbs 8/2005 z 28. septembra 2006 návrh zamietol. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 297/2006 z 30. mája 2007 (doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľa 9. júla 2007) potvrdil prvostupňový rozsudok. Najvyšší súd rozsudok odôvodnil ustanovením § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď podľa jeho názoru zmluva o budúcej zmluve neobsahuje jednoznačné určenie doby uzatvorenia budúcej zmluvy, je teda neurčitá, a preto aj neplatná.

Podľa   sťažovateľa   s názorom   najvyššieho   súdu   nie   je   možné   súhlasiť.   Uvedené ustanovenie § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka vyžaduje, aby bola určená doba, v ktorej sa má budúca zmluva uzavrieť, a nie doba, v ktorej má oprávnená strana povinnú stranu vyzvať   na   uzavretie   zmluvy.   Táto   doba   nemusí   byť   určená   iba   pevným   dátumom, ale sa môže viazať aj na určitý okamih, ktorý nastane kedykoľvek v budúcnosti, musí však byť v zmluve označený tak, aby bolo možne určiť, či tento okamih už nastal. Môže to byť teda akákoľvek právna skutočnosť, a to tak náhodná budúca udalosť, ako aj právny úkon.

V zmluve je teda dostatočne určitým spôsobom určená doba, v ktorej sa má zmluva uzavrieť. Pokiaľ zmluva oprávňuje ktorúkoľvek so zmluvných strán vyzvať druhú zmluvnú stranu   „kedykoľvek“,   neznamená to,   že   ide   o   neurčitú   dobu, v   ktorej   má byť uzavretá zmluva.   Požiadavka   určitosti   určenia   doby   uzavretia   zmluvy   teda   bude   splnená   vždy, ak možno jednoznačne posúdiť, či už daná právna skutočnosť nastala. Úplne arbitrárny je tiež   záver   najvyššieho   súdu,   že   zmluva   o   budúcej   zmluve   je   z   uvedeného   dôvodu neurčitá, a teda aj neplatná. Sťažovateľ ďalej namietal, že najvyšší súd nebol ani oprávnený prihliadať   na   prípadnú   neplatnosť   zmluvy   o   budúcej   zmluve,   keďže   odporkyňa   takúto námietku nevzniesla.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd vyhlásil tento nález:„1. Najvyšší súd...   rozsudkom zo dňa 30. 05. 2007,   č. k. 2 Obo 297/2006 porušil základné právo A. N. na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   zo   dňa   30. 05. 2007,   č. k.   2 Obo 297/2006 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd... je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis   I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil,   že   posúdenie   akejkoľvek   skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom by sa mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že:«Krajský súd v Nitre napadnutým rozsudkom zamietol žalobu... Podľa odôvodnenia rozsudku   žalobca   sa   svojim   návrhom   na   začatie   konania   domáhal,   aby   súd   nahradil vyhlásenie   vôle   žalovanej   uzatvoriť   zmluvu   o   bezodplatnom   prevode   časti   obchodného podielu   v   spoločnosti   B.   s.   r.   o...   Svoj   nárok   opiera   o   zmluvu   o budúcej   zmluve o bezodplatnom   prevode   časti   obchodného   podielu   v   spoločnosti   B.   s. r. o.   zo   dňa

6. 12. 2001, ktorú uzavrel on, ako budúci nadobúdateľ a žalovaná ako budúci prevodca. Podľa   čl. 1   ods. 2   tejto   zmluvy,   budúcu   zmluvu   o   bezodplatnom   prevode   obchodného podielu sú zmluvné strany povinné uzavrieť do 10 dní od písomnej výzvy jednej zo strán na jej   uzavretie   doručenej   druhej   zmluvnej   strane.   Ktorákoľvek   zo   zmluvných   strán je oprávnená   kedykoľvek   po   dni   uzavretia   tejto   zmluvy   o   budúcej   zmluve   vyzvať   druhú stranu na uzavretie budúcej zmluvy o bezodplatnom   prevode časti   obchodného podielu bez obmedzenia   doby,   v   ktorej   má   byť   uvedená   výzva   uskutočnená.   Pre   prípad, že do desiatich   dní   od   doručenia   písomnej   zmluvy   druhej   strane   nedôjde k uzavretiu predmetnej   zmluvy,   účastníci   dohodli   možnosť   sa   na   súde   do   jedného   roka od uplynutia   10-dňovej   lehoty   domáhať,   aby   vyhlásenie   vôle   bolo   nahradené   súdnym rozhodnutím. V čl. 2 je obsiahnutá budúca zmluva o bezodplatnom prevode. Žalobca vyzval výzvou   zo   dňa   30. 1. 2002   žalovanú   v   zmysle   čl. 1   odsek 2   zmluvy   o   budúcej   zmluve o bezodplatnom prevode obchodného podielu k jej uzavretiu vo výške 65 % v obchodnej spoločnosti B. s. r. o. Žalovaná na výzvu nereagovala... Súd aplikujúc ustanovenie § 115, § 289 ods. 1 Obch. zák... dospel k záveru, že tieto zákonné ustanovenia požadujú z hľadiska jeho obsahových náležitostí určenie doby, kedy bude budúca zmluva uzavretá a určenie predmetu plnenia aspoň všeobecným spôsobom. Zmluvné strany majú zákonnú povinnosť dohodnúť sa o čase, v ktorom má oprávnená strana vyzvať stranu povinnú, aby svoj záväzok splnila. Ak nie je dohodnutá doba uzavretia budúcej zmluvy nemôže ísť o zmluvu o budúcej zmluve.   V predmetnej   veci   dohodnutá   doba   uzavretia   zmluvy   „kedykoľvek“   a   „bez obmedzenia   doby   uskutočnenia   výzvy“,   nespĺňa   podľa   názoru   súdu   kritérium jednoznačného   určenia   doby   uzavretia   zmluvy.   Takéto   určenie   je   podmienkou   platnosti zmluvy v zmysle § 289 a má podľa § 263 ods. 1 Obch. zák. kogentnú povahu; nedostatok spočívajúci   v   neurčení   doby,   do   ktorej   má   byť   zmluva   uzavretá,   spôsobuje   neplatnosť zmluvy   o budúcej zmluve.   Z   vyššie   uvedených dôvodov súd dospel k záveru,   že zmluva o budúcej   zmluve   zo   dňa   6. 12. 2001   je   absolútne   neplatná...   Právny   úkon   absolútne neplatný   nemôže   spôsobiť   vznik,   zmenu   alebo   zánik   práv   a   povinností   a   preto   žalobu zamietol...

Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   a   navrhol   ho   zmeniť   a   žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Podľa neho v predmetnej zmluve o budúcej zmluve je dojednaná doba, v ktorej sa má budúca zmluva uzavrieť, pričom táto plynie po doručení písomnej výzvy a uplynie 10 dní po výzve. Čiže je dostatočne určitým spôsobom určená doba, v ktorej sa má zmluva uzavrieť. Pokiaľ zmluva oprávňuje ktorúkoľvek zo zmluvných strán vyzvať druhú   stranu,   neznamená   to   podľa   jeho   mienky,   že   ide   o   neurčitú   dobu,   v   ktorej sa má budúca   zmluva   uzavrieť...   Neurčenie   doby...   nijako   nepoškodzuje   ani   nezneisťuje budúceho   prevádzajúceho,   nakoľko   ak   táto   doba   určená   nie   je,   nevznikne   mu   nikdy povinnosť budúcu zmluvu uzavrieť... V danom prípade žalobca, ako budúci nadobúdateľ obchodného   podielu,   nevzniesol   námietku   neplatnosti,   súd   preto   nemohol   na   údajnú neplatnosť prihliadať ex offo.

Najvyšší   súd...   dospel   k   záveru,   že   mu (odvolaniu,   pozn.) nemožno   vyhovieť... Odvolací súd sa plne stotožnil s enunciátom i jeho odôvodnením súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa oprel svoje žalobu zamietajúce rozhodnutie o ust. § 289 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy sa zaväzuje jedna alebo obe zmluvné   strany   uzavrieť   v   určenej   dobe   budúcu   zmluvu   s   predmetom   plnenia,   ktorý je určený aspoň všeobecným spôsobom, konkrétne o tú časť citovaného ustanovenia, ktoré predpisuje stranám uzavrieť budúcu zmluvu v určenej dobe, pričom výraz v určenej dobe interpretuje tak, že zmluvné strany majú zákonnú povinnosť dohodnúť sa o čase, v ktorom má   oprávnená   strana   vyzvať   stranu   povinnú,   aby   svoj   záväzok   splnila.   Zo   skutočnosti že v zmluve   o   budúcej   zmluve   sa   použil   výraz   „kedykoľvek“   a   „bez   obmedzenia   doby uskutočnenia výzvy“ potom vyvodzuje neplatnosť zmluvy pre jej neurčitosť v zmysle § 37 ods. 1 Obč. zák.

Odvolateľ správnosť tohto úsudku súdu I. stupňa spochybňuje a namieta, že citované ustanovenie § 289 ods. 1 Obch. zák. predpisuje určenie doby, kedy sa má budúca zmluva uzavrieť a nie doby, v ktorej má oprávnená strana vyzvať stranu povinnú na uzavretie zmluvy. Táto doba nemusí byť podľa neho určená pevným dátumom, ale môže sa viazať aj na   určitý   okamih,   ktorý   nastane   kedykoľvek   v   budúcnosti,   musí   však   byť   v   zmluve označený tak, aby bolo možné určiť, či tento okamih nastal. Môže to byť teda akákoľvek právna skutočnosť, a to tak náhodná budúca udalosť, ako aj právny úkon. A v spornej zmluve je táto doba dojednaná tak, že začína plynúť po doručení výzvy a uplynie 10 dní po výzve.

Tento názor odvolateľa nie je správny, opiera sa o nesprávnu interpretáciu ust. § 289 ods. 1 Obch. zák., konkrétne jeho výrazu „uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu“. Odvolateľ tento výraz vykladá tak, že začína plynúť po doručení výzvy a uplynie 10 dní po výzve a neberie pritom nijaký zreteľ na zmluvné ustanovenie, že výzva môže byť urobená kedykoľvek so zdôraznením „bez obmedzenia doby uskutočnenia výzvy“ z čoho jednoznačne vyplýva možnosť uskutočniť ju aj po uplynutí 100 rokov od uzavretia zmluvy o budúcej zmluve ako aj to, že odvolateľova interpretácia sama osebe je tiež neurčitá.

Naproti tomu súd I. stupňa správne usúdil, že na splnenie podmienky určenia doby, kedy bude budúca zmluva uzavretá stanovenej v ust. § 289 ods. 1 Obch. zák. majú zmluvné strany povinnosť dohodnúť sa o čase, v ktorom má oprávnená strana vyzvať stranu povinnú, aby svoj záväzok splnila a ak takáto dohoda v zmluve o budúcej zmluve nie je, je zmluva absolútne   neplatná   z   dôvodu   jej   neurčitosti   podľa   §   37   ods.   1   Obč.   zák.,   pričom na absolútnu neplatnosť musí brať aj bez návrhu ohľad súd, teda aj keď ju zainteresovaná osoba neuplatnila.

Na   základe   tohto   skutkového   a   právneho   stavu   odvolací   súd   dospel   k   záveru, že napadnutý rozsudok súdu I. stupňa treba ako vecne správny v zmysle § 219 O. s. p. potvrdiť.»

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vyvodzuje sťažovateľ zo spôsobu, akým najvyšší súd v odvolacom konaní vyložil niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (čiastočne Občianskeho zákonníka), teda z jeho právneho názoru, na základe ktorého dospel v danej veci k záveru, že krajský súd vo veci rozhodol správne, keď návrh sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (o   ktorom sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   hovorí,   pozn.)   v žiadnom   prípade   nechápe   právo   účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a nepoužívajú   sa   na skúmanie tvrdenej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti   s tým zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o zásah, ktorý   zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na aplikovanie príslušných hmotnoprávnych predpisov v súvislosti s posudzovaním zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, než   prijal   v tejto   veci   najvyšší   súd,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny   názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri   výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však výklad § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka v časti - „uzavrieť v určenej dobe“ zo strany najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   označených   práv. Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti s namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   aj   preto,   že   toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdov   v   opravných   konaniach   (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Ústavný súd preto sťažnosť podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho súdu) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009